Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/135/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311210708
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8311210708.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta
82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zast. JUDr. Ján Mišura, advokát, Záhradnícka 27, Bratislava, proti
žalovaným 1) NISO s.r.o., Brestov 177, Brestov, IČO: 36 742 139, 2) J. O., L. X, zast. JUDr. Jánom
Kizivatom, advokátom, kpt. Nálepku č. 8, Michalovce, o zaplatenie 8.399,03 Eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č.k. 11C 75/2012-213 zo dňa 5.5.2014 jednohlasne

takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j sa uznesenie vo výroku o trovách konania.

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania vo výške 162,01
Eur na účet JUDr. Jána Kizivata do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením konanie proti

žalovanému v 2. rade zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 1341,25 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil citujúc ust. § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) cit.: „V danom prípade súd má za to, že pri rozhodovaní o trovách
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade, nemožno aplikovať ustanovenie §146 ods. 2
veta druhá O.s.p.. Jednak sám žalobca vo svojom späťvzatí uznal, že žaloba voči žalovanému v 2. rade
nebola podaná dôvodne a jednak súd má za to, že žalovaný v 2. rade svojím správaním nezapríčinil

zastavenie konania vo vzťahu k nemu, keďže bolo v možnosti žalobcu dotazom zistiť, či už u žalovaného
v 1. alebo v 2. rade, existenciu pracovnoprávneho pomeru u žalovaného v 2. rade a to ešte pred podaním
žaloby na súd. Žalobca tak nevykonal a toto nemožno pripočítať na ujmu žalovaného v 2. rade. Je v
dispozitívnej možnosti žalobcu, podať žalobu voči ním určenému okruhu účastníkov konania. V prípade
však, že nepreukáže pasívnu legitimácia niektorého zo žalovaných účastníkov, následkom čoho zoberie
voči takémuto žalovanému žalobu späť, podľa názoru súdu, toto nemožno pripočítať na ujmu takéhoto

žalovaného účastníka. Preto súd má za to, že zastavenie konania voči žalovanému v 2. rade zavinil
žalobca a to tým, že zobral voči nemu žalobu späť. Preto v súlade s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá
O.s.p., súd zaviazal žalobcu na zaplatenie trov konania žalovanému v 2. rade.“

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že existenciu
pracovného pomeru nemohol zistiť z vlastnej iniciatívy, preto na preukázanie existencie pracovného
pomeru vyzval žalovaných. Zásielky sa vrátili ako neprevzaté v odbernej lehote. Zastáva názor, že

tvrdenia žalovaného v 2. rade o existencii pracovného pomeru boli ničím nepodloženými tvrdeniami.Žaloba bola podaná dôvodne a k späťvzatiu došlo pre správanie žalovaného v 2. rade (§ 146 ods. 2
veta druhá O.s.p.), resp. sú splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 O.s.p. a zistil, že
uznesenie je vo výroku o náhrade trov konania správne.

Ustanovenia § 142 až § 150 O.s.p. upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.

K späťvzatiu pre správanie žalovaného v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. dochádza väčšinou
vtedy, ak žalovaný po podaní žaloby uplatnený nárok uspokojí. Nie je však vylúčené, aby k späťvzatiu

došlo pre správanie žalovaného aj vtedy, ak žalovaný nesplní to, čo bolo žalobným petitom uplatnené
zo strany žalobcu. V tomto prípade musí byť daná príčinná súvislosť medzi správaním žalovaného a
uplatnenýmnárokom.Zuvedenéhovyplýva,žemusíbyťzjavné,žedôvod,prektorýbolapodanážaloba,
tak ako je v nej vyjadrený, bol následným správaním žalovaného dotknutý.

Nárok na náhradu trov konania je nárok, ktorý vyplýva z procesného práva, preto aj to, či išlo o dôvodne

podanú žalobu, je nutné posudzovať z procesného hľadiska.

Okolnosti veci neumožňujú prijať záver, že nárok žalobcu bol správaním žalovaného v 2. rade
uspokojený. Žalovanému v 2. rade vznikol nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca zavinil
zastavenie konania (§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.).

Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v

prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť

aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania) sa povinnosť nahradiť
trovy konania spravuje zásadou zodpovednosti za zavinenie. Len výnimočne nemusí súd úspešnému
účastníkovi (účastníkovi, ktorý nezavinil zastavenie konania) priznať náhradu trov konania. Môže tak
urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí
súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného

ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o
náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie
§ 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady

rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždymusí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým,
sociálnym,osobnýmaďalšímpomeromvšetkýchúčastníkovkonaniaajepotrebnévziaťdoúvahynielen

pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú
tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania
a pod.

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať

dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
žalovaného v 2. rade, ktorému vznikol nárok na náhradu trov konania (§ 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.),
spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradil sám. Za týmto

účelomodvolacísúdpodrobiltvrdeniažalobcuskúmaniu,čiodôvodňujúaplikáciuust.§150ods.1O.s.p.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa voči žalovanému v 2. rade (vodič) a žalovanému v
1. rade (držiteľ motorového vozidla) domáhal náhrady škody titulom zákonného prechodu práva (§ 24
ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.).

Pred podaním žaloby na súd vyzval tak žalovaného v 1. rade, ako i žalovaného v 2. rade na náhradu

poistného plnenia výzvami zo dňa 23.5.2011 a 16.3.2011. Okrem iného žiadal o oznámenie, či vodič
dopravného prostriedku (žalovaný v 2. rade) spôsobil nehodu pri výkone pracovnej činnosti. Uvedená
zásielka sa, čo sa týka žalovaného v 2. rade, vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Prevzal si ju
žalobca v 1. rade.

Po tom, čo prvostupňový súd vydal platobný rozkaz vo veci, účastníci namietali žalovanú pohľadávku.

Žalovaný v 2. rade v podanom odpore uviedol, že pre žalovaného v 1. rade vykonával s týmto motorovým
vozidlom iba jednorazovú cestu na základe dohody o vykonaní práce, preto ako zamestnanec nemôže
zodpovedať za škodu. K podanému odporu sa žalobca vyjadril v tom smere, že žalovaný v 2. rade
neuviedol žiadnu skutočnosť spochybňujúcu žalovaný nárok a opodstatnenosť povinnosti uloženej v
platobnom rozkaze a takisto svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi.

Na prvom pojednávaní dňa 25.3.2013 bola predložená dohoda o vykonaní práce zo dňa 29.5.2010
uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade (čl. 158).

Na pojednávaní dňa 3.10.2013 žalovaný v 2. rade opätovne uviedol, že nebol živnostníkom, ale prácu
vykonával za žalovaného v 1. rade na základe dohody o vykonaní práce.

Následne žalobca vzal žalobu voči žalovanému v 2. rade späť.

Za tohto stavu neobstojí obrana žalobcu, že žalovaný v 2. rade neuviedol skutočnosti a nepredložil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v 2. rade v podanom
odpore, t.j. pri prvom úkone, ktorý mu v konaní patril, uviedol, že nárok voči nemu nie je dôvodný,
nakoľkocestuvykonávalnazákladedohodyovykonanípráce.Následnenaprvompojednávanípredložil
i dohodu i vykonaní práce. Napriek tejto skutočnosti žalobca považoval podaný odpor za nedôvodný

a k späťvzatiu žaloby došlo až podaním zo dňa 15.5.2013. Možno preto žalobcovi vytknúť nedostatok
odbornej starostlivosti v tomto smere. Na ťarchu žalovanému v 2. rade nemožno pripísať skutočnosť,
že doručované zásielky žalobcu neprevzal v odbornej lehote. Je to dané najmä tým, že ako vyplýva z
obsahu spisu, pracuje v zahraničí.So zreteľom na uvedené nemožno od žalovaného v 2. rade spravodlivo žiadať, aby si náklady, ktoré
mu vznikli v súvislosti s týmto konaní, hradil sám. Hore uvedené skutočnosti i podľa názoru odvolacieho
dôvodu nie sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Aplikácia

ust. § 150 ods. 1 O.s.p. nebola preto dôvodná.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby: vyjadrenie k odvolaniu vo výške

126,97 Eur (§ 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.), 8,04 Eur ako režijný paušál a 20%
DPH (27 Eur). Náhrada trov odvolacieho konania činí 162,01 Eur, ktoré je žalobca povinný zaplatiť do
15 dní od právoplatnosti uznesenia na účet JUDr. Jána Kizivata.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.