Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/388/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612212099
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2612212099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu

JUDr. Evy Behranovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 6C/231/2012-78 zo dňa 27. septembra
2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 48 ods. 2 Ústavy
SR, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vecne súd argumentoval tým, že z
vykonaného dokazovania a takto zisteného skutkového stavu vyvodil záver, že žaloba nebola podaná

dôvodne. Žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
dôsledku nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote a o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej 30 dňovej
lehote. Súd mal za to, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania návrhov,
ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, neobsahuje
ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady škody z titulu prieťahov
v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní. Z

dôvodovej správy týkajúcej sa poslednej novelizácie zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že
takýmtospôsobombolopotrebnékcitovanémuustanoveniuzákonapristupovaťvždy.Novelanezaviedla
nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia §
9 zákona č. 514/2003 Z. z. zákonodarcu nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie
explicitného vyjadrenia povinnosti súdu vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného
nesprávneho úradného postupu z rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní
(s tým, že takéto posúdenie nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti

vo výklade citovaného zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené podľa názoru
súdu prvého stupňa vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu zákona č. 508/2010 Z. z., ktorý
novelizuje zákon č. 514/2003 Z. z., podľa ktorej návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením§ 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd
SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku

zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,

Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Vzhľadom na

vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady
škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov
bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá mala vo veci plný
úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva voči žalobcovi nepriznal, pretože si ich
neuplatnila a z obsahu spisu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako dôvody odvolania formálne označil dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Ako prvé namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. V právnom

štáte a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Odvolateľ s poukazom na § 144 ods. 1 Ústavy SR uviedol,
že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

K (údajnému) zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania namietal, že súd znemožnil
žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na
zamietnutieznaleckéhodokazovaniasúdnemalžiadneudržateľnédôvody.Žalobcapredsúdomuviedol,
že zadal vypracovanie znaleckého posudku. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden

zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201OSP),protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné(§201a§202OSP),poskonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonomprípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne

5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe
na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 OSP. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov

3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanými žalobami spojenými do jedného konania domáha
od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s odôvodnením, že v označených

exekučných konaniach prvostupňový súd nedodržal zákonnú lehotu 15 dní v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku na písomné poverenie exekútora vykonaním exekúcie a zákonnú lehotu 30 dní
v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je upravená

v zák. č. 514/2003 Z.z.

V čase žalobcom tvrdeného porušenia tohto ustanovenia i v čase začatia konania - doručenia
návrhu žalobcu na súd bolo účinné znenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej aj cit. zák.) v ods. 1 v znení: štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických; osôb podľa ods. 2 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená

škoda.

Toto ustanovenie bolo následne zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 novelizované,
pričom prechodné ustanovenia k zák. č. 412/2012 neobsahujú osobitné zakotvenie účinnosti tejto novely
a jeho znenie upravené nasledovne:

V zmysle § 9 ods. 2 cit. zák. v účinnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z
výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z

právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 2

zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z ustálenej
judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou
úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľatejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje
fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym
úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej

činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu a nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej
30 dňovej lehote.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011 do 17.1.2013 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;

ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 18.1.2013 dosiaľ súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, rsp. doposiaľ oprávnený
môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Zakotvením možnosť zmeny exekútora na základe žiadosti bola snaha o dôsledné uplatňovanie zásady
hospodárnosti v exekučnom konaní, ako aj o zabezpečenie ochrany oprávneného pri
nečinnosti súdneho exekútora. Súd žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora nemusí vyhovieť.V takom prípade jeho žiadosť uznesením zamietne. Proti takémuto rozhodnutiu (a to platí aj pre prípad
vyhovenia žiadosti o zmenu) nie je prípustné odvolanie. Pred rozhodnutím o zmene exekútora si súd
vyžiada vyjadrenie oboch exekútorov.

Podľa dôvodovej správy k cit. novele k zák. č. 412/2012 Z.z. návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko
existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods.
1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný

súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého

súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to skutočne len absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom
stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by
sa mal obrátiť v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán

sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona
výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zák. č.
514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným

orgánom.

Ako na to poukazuje citovaná dôvodová správa novely k zák. č. 412/2012 Z.z. z logiky veci vyplýva, že
konštatovať prieťahy v súdnom konaní môžu len vymenované touto právomocou nadané kompetentné
inštitúcie, pričom tak nemôže urobiť súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch

uplatnených v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Tieto závery pritom musia logicky platiť bez ohľadu na to, či
to bolo v rozhodnom období zakotvené priamo a výslovne v zákone. Takýto záver preto bolo nevyhnutné
vyvodiť i pred novelou § 9 ods. 2 cit. zák. výkladom cit. § 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012.

Vzhľadom na uvedené potom vecné závery súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že absenciou

rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu o orgáne verejnej moci, čo
muselo viesť k zamietnutiu nedôvodnej žaloby, boli správne bez ohľadu na to, či na rozhodnutie aplikoval
priamo ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 1.1.2013. Žalobca v dôsledku toho neuniesol svoje dôkazné
bremeno preukázať ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní (resp.

v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote).

Okrem toho s poukazom na uvedený prehľad znení § 44 ods. 2 EP, s účinnosťou od 1.6.2010 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok,
ako tomu bolo i vo všetkých daných veciach. Preto na veci, v ktorých bol návrh na udelenie poverenia

súdu doručený od 1.6.2010, resp. v ktorých lehota 15 dní k 1.6.2010 neuplynula (keďže ide o procesné
ust. je potrebné aplikovať zákon účinný v čase konania), táto zákonná lehota sa už nevzťahovala.
Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie, platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na
vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom

ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Preto v tých prípadoch, kedy súd žiadosť čo i len
čiastočne zamietol v dôsledku zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, rovnako daná zákonná lehota
neplatila.Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka

existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v daných veciach, s poukazom na
vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou a ani daný vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by
nadbytočnéa vrozporesozásadouhospodárnostiobčianskehosúdnehokonaniaskúmaťexistenciu

škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať
sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po zistení nedôvodnosti odvolacích dôvodov potom
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, včítane závislého, avšak odvolacími

dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vo výrokoch vecne správny s
použitím § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

I v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224
ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Žalovaná

si ale nárok na náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 OSP neuplatnila (a
podľa obsahu spisu jej naviac ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli), odvolací súd
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.