Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoPr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311222286
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2311222286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: I. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX, zastúpená JUDr. Jánom Ščurym, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 2618/18, Čadca,
proti žalovanému: S0-L0 spol. s r. o., so sídlom: Kajal 434, zastúpený Mgr. Stanislavom Pekelnickým,
advokátom so sídlom Ivánska cesta 30/B, Bratislava, o zaplatenie 9.392,74 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 25Cpr/l/2011-321 zo dňa
03. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa voči žalovanému
domáhala zaplatenia 8.886,95 eura s 9 % úrokom z omeškania z dôvodu pôžičky, ktorú jej žalovaný
napriek výzve nevrátil a zaplatenia 505,79 eura s 9 % úrokom z omeškania z dôvodu, že žalovaný
nezabezpečil žalobkyni ako svojej zamestnankyni stravovanie. Žalobkyni súčasne uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 3.831,14 eura. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že žalobkyňa vo veci neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala uzavretie a podmienky zmluvy
o pôžičke, ktorá mala byť uzavretá medzi účastníkmi konania a od ktorej odvodzovala svoj nárok.
V písomnej podobe táto zmluva nebola vyhotovená, jej vznik a podmienky nepreukázala ani inými
dôkazmi. Nepreukázala vôľu oboch strán uzavrieť takúto zmluvu o pôžičke so všetkými pojmovými
znakmi - vôľu žalobkyne ako veriteľa peňažnú sumu žalovanému požičať (a to v konkrétne určenej výške
a s dobou splatnosti) a vôľu žalovaného ako dlžníka peniaze si od žalobkyne požičať a v dohodnutom
termíne ich vrátiť. Súd skúmal i prípadný vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a dospel

k záveru, že ani vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko
žalobkyňa nepreukázala, že v prospech žalovaného poskytla plnenie. Vykonaným dokazovaním mal súd
prvého stupňa preukázané, že žalovaný zabezpečoval stravovanie pre žalobkyňu i jej spolupracovníkov
na pracovisku žalobkyne, respektíve v blízkosti pracoviska žalobkyne. Žalobkyni preto nevznikol voči
žalovanémunároknafinančnýpríspevoknastravovanie.Právneposúdilvecpodľaustanovení§34,§35
ods. 1, § 657, § 658 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 152 ods. 1 až 4 Zákonníka práce.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom

texte „OSP“) pričom procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z
trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby:
- v roku 2011: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie k návrhu po 253,94 eura + 2 x režijný
paušál á 7,41 eur- v roku 2012: súdne pojednávanie dňa 23.03.2012, písomné vyjadrenie žalovaného k otázke
stravovania zamestnancov, súdne pojednávania dňa 13.08.2012 a 12.11.2012, 1 úkonu za súdne
pojednávanie dňa 27. 1. 2012 (odročené pre neúčasť žalobkyne a jej právneho zástupcu) á 253,94 eura

+ 5 x režijný paušál á 7,63 eura
- v roku 2013: pojednávanie v dňoch 08.04.2013, 02.09.2013, 16.12.2013, písomné vyjadrenie
žalovaného k predloženým listinným dôkazom a návrh na doplnenie dokazovania) á 253,94 eura + 4
x režijný paušál á 7,81 eura,
- v roku 2014: písomné vyčíslenie náhrady trov konania a záverečný prednes, súdne pojednávanie dňa

03.02.2014 á 253,94 eura + 2 x režijný paušál á 8,04 eura.
Súd prvého stupňa priznal aj náhradu za stratu času 16 x á 12,71 eura, 16 x 13,01 eura, cestovné
výdavky právneho zástupcu žalovaného na súdne pojednávania z miesta sídla advokáta v Bratislave na
súd v Galante 26,69 eura + 27,02 eura + 24,42 eura + 24,74 eura + 24,52 eura + 29,35 eura + 25,14
eura + 25,12 eura. Celkovo trovy právneho zastúpenia vyčíslil súd prvého stupňa v sume 3.831,14 eura
a v tejto sume uložil povinnosť žalobkyni zaplatiť náhradu trov konania žalovanému.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonom stanovenej lehote včas odvolanie žalobkyňa aj
žalovaný.

Žalobkyňa odvolaním napadla zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa i výrok o náhrade trov

konania. Žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že jej žalobe
v celom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu trov konania za prvostupňové i odvolacie konanie.
Odvolanie odôvodnila poukazom na ustanovenie § 205 ods. 1 písm. d) OSP tým, že súd prvého stupňa
nesprávne vyhodnotil predložený listinný dôkaz - očistený účtovný rozpis, na ktorom sú uvedené sumy
3.597,19 eur a 5.140,- eur s poznámkou dotácie pokladne zo strany žalobkyne za účelom platieb miezd

zamestnancov žalovaného - teda pôžička žalobkyne pre žalovaného. Nie je pravdou, čo je uvedené na
5. strane napadnutého rozsudku, že tieto údaje tam zapísala doteraz neznáma osoba na požiadavku
žalobkyne, nakoľko nikdy nikoho nežiadala, aby tam tieto údaje zapísal. Na základe uvedeného dôkazu
sa žalobkyňa domnieva, že medzi účastníkmi vznikol dvojstranný právny vzťah - zmluva o pôžičke,
pričom žalovanému ako dlžníkovi boli prenechané vyššie uvedené peniaze na dobu neurčitú, čo potvrdil

aj samotný žalovaný predloženým vyššie opísaným listinným dôkazom. Medzi účastníkmi konania
došlo aj pred rokom 2009 k požičiavaniu peňažných prostriedkov zo strany žalobkyne, v roku 2008 sa
jednalo o sumu vo výške 4.200,- eur, ktoré boli zo strany žalovaného vrátené. Aj v uvedenom období
mal mať žalovaný dostatok finančných prostriedkov. V časti trov právneho zastúpenia žalovaného súd
prvého stupňa priznal náhradu trov aj za úkon - písomné vyčíslenie náhrady trov konania právneho

zástupcu žalovaného zo dňa 03.02.2014, na čo však právnemu zástupcovi žalovaného nevznikol nárok.
Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, s čím samotné písomné vyčíslenie
náhrady trov konania nemá nič spoločné.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázal na skutočnosť, že jej argumentácia je
postavená na jedinej skutočnosti, a to, že žalovaný v predmetnom konaní predložil ako listinný dôkaz
„očistený účtovný rozpis“, na ktorom sú uvedené sumy 3.597,19 eura a 5.140,- eura „s poznámkou
dotácie pokladne zo strany žalobkyne za účelom platieb miezd zamestnancov žalovaného - teda pôžička
žalobkyneprežalovaného“.Žalobkyňavpriebehuceléhokonanianepredložilajedinýrelevantnýdôkazo

tom,žepeňažnéprostriedkypoužiténakrytievýdavkovžalovanéhozpokladnepochádzalizjejvlastných
finančných zdrojov. Nepredložila teda dôkaz o tom, že zo svojho majetku preukázateľne oddelila vec
určenú podľa druhu, v tomto prípade peniaze a túto následne prenechala žalovanému, čo je spolu
s rovnako žalobkyňou nepreukázanou existenciou záväzku žalovaného ako údajného dlžníka aj túto
pôžičku vrátiť, nevyhnutnou podmienkou vzniku zmluvy o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 OZ.

Žalobkyňa v predmetnom konaní neuniesla dôkazné bremeno. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v časti výroku tykajúceho sa veci samej, ako vecne správny potvrdil a v časti
výroku týkajúceho sa trov konania toto rozhodnutie zmenil tak, že žalovanému prizná voči žalobkyni
úplnú náhradu trov konania na prvom stupni v celkovej výške 4.298,78 eura. Súčasne žiadal o priznanie
úplnej náhrady trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby - odvolanie žalovaného proti

napadnutému rozsudku v časti výroku o trovách konania, vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne.

Žalovaný sa odvolal voči výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v sume 3.831,14 eura k rukám právneho zástupcu žalovaného. Svojeodvolanie odôvodnil tým, že podaním s názvom „ Vyčíslenie trov konania“, zo dňa 03.02.2014, si splnil
povinnosť v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 OSP a vyčíslil svoje trovy konania v celkovej výške
4.425,75 eura. Jednotlivé položky predstavujúce trovy konania boli podrobne, prehľadne a jednoznačne

definované aj s použitím príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd prvého stupňa priznal
žalovanému náhradu trov konania vo výške 3.831,14 eura, teda o 594,61 eura menej, ako bolo vyčíslené
a uplatnené, pričom v časti odôvodnenia predmetného rozsudku týkajúcej sa rozhodnutia o trovách
konania toto svoje rozhodnutie, teda nepriznanie časti vyčíslených a uplatnených trov konania, žiadnym

spôsobom nezdôvodnil. Z uvedeného dôvodu je rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov
konania nepreskúmateľný, pričom súd prvého stupňa v tejto časti postupoval v rozpore s ustanovením
§ 157 ods. 2 OSP. Vzhľadom na nepresnosť súdu prvého stupňa pri definovaní úkonov právnej služby,
za ktoré priznal žalovanému náhradu trov konania, nie je možné minimálne v dvoch prípadoch presne
určiť, o ktoré úkony sa vlastne jedná, teda presne za ktoré úkony právnej služby poskytnuté žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Súd pochybil aj pri náhrade za stratu času za cestu autom z miesta sídla

advokáta do sídla okresného súdu pri príležitosti konania sa jednotlivých pojednávaní (konkrétne osem
pojednávaní), keď priznal 16 x 12,71 eura a 16 x 13,01 eura. Náhrada za stratu času bola uplatnená a
vyčíslená v sume 16 x 12,71 eura, 12 x 13,01 eura a 4 x 13,40 eura, nakoľko aj výška náhrady za stratu
času je viazaná na výpočtový základ (konkrétne 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu),
ktorý sa každý rok mení, čo súd prvého stupňa nevzal do úvahy. Žiadal, aby odvolací súd v časti výroku

týkajúceho sa trov konania zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovanému prizná voči žalobkyni úplnú
náhradu trov konania na prvom stupni v celkovej výške 4.425,75 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202

OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), preskúmal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, prejednal postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnuté
zamietajúce rozhodnutie vo veci samej je vecne správne a napadnuté rozhodnutie o náhrade trov
konania je potrebné zrušiť pre nepreskúmateľnosť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal

pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci odvolania voči zamietajúcej časti rozsudku rozhodol podľa ustanovenia § 214
ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec
bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie
vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani
dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V napadnutej zamietajúcej časti je predmetom konania nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie
8.886,95 eura, ktorý jej mal vzniknúť tým, že účastníci uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, vykonanej
hotovostnými dotáciami vlastných finančných prostriedkov žalobkyne do pokladne žalovaného. Dotácie

mala vykonávať od januára 2009 z dôvodu, že žalovaný mal finančné problémy a z dotácií žalobkyne
sa uhrádzali všetky prevádzkové náklady žalovaného.

Súdprvéhostupňaaplikovalustanovenie§657Občianskehozákonníka(zmluvouopôžičkeprenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí

dohodnutej doby veci rovnakého druhu), pričom správne poukázal na ustanovenia § 34 a § 35 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím môže
sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti tom, čo chcel účastník prejaviť.Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že zmluva o pôžičke pre svoju platnosť
nevyžaduje písomnú formu, možno ju uzavrieť ústne i konkludentným prejavom (nevýslovne, mlčky),
konkludentný spôsob však nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Riadne

uzavretie zmluvy o pôžičke predpokladá naplnenie pojmových znakov tejto zmluvy, ktorými sú:
a)prenechanie vecí na voľné nakladanie, teda aj na spotrebovanie,
b)dočasnosť právneho vzťahu
c)druhovo určené veci
c)povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu

d)obvykle aj doba splatnosti.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie bolo procesnou povinnosťou žalobkyne dokázať
svoje tvrdenie, že poskytla žalovanému svoje vlastné finančné prostriedky v žalovanej sume a že

žalovaný sa zaviazal v určitej dohodnutej lehote tieto finančné prostriedky vrátiť, resp. že doba
vrátenia pôžičky nebola dohodnutá alebo bola ponechaná na vôli žalovaného. Žalobkyňa predkladala
dôkazné prostriedky, ktorými preukazovala pohyby v pokladni žalovaného a rôzne účtovné operácie,
nepredložia však žiaden dôkaz o tom, že ak aj vložila finančné prostriedky do hotovostnej pokladne
žalovaného, boli to jej vlastné finančné prostriedky. Jedná sa pritom o kľúčovú okolnosť, najmä ak

je nesporné, že žalobkyňa mala prostredníctvom bankomatovej karty prístup k účtu žalovaného a
z tohto účtu peniaze aj nesporne vyberala. O kľúčový dôkaz by sa jednalo aj s prihliadnutím na
dôkaznú situáciu pred súdom prvého stupňa, keď žalovaný prostredníctvom svojej konateľky poprel,
že by žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku s poukazom na skutočnosť, že žalovaný nikdy nemal
nedostatok finančných prostriedkov a nebol dôvod, aby žalobkyňa dotovala jeho pokladňu. Naviac

žalovaný predložil hodnoverný dôkaz (výkaz ziskov a strát) o tom, že v predmetnom čase - v roku
2009 vykázal zisk v sume 35.085,- eur a rok pred tým v sume 63.234,- eur. Poukázanie žalobkyne na
pôžičku vo výške 4.200,- eur, ktorú žalovanému poskytla v roku 2008, pričom aj v tom čase žalovaný
vykazoval zisk (táto pôžička bola vrátená, nie je predmetom konania), nie je na mieste - z potvrdenia
P. X. o vykonaní platby vyplýva, že platba bola vykonaná z príkazu žalobkyne vo výške 4.200,- eur

v prospech príjemcu Miss V. Y. L. na účet v X. X., L., I.. Nejednalo sa teda o pôžičku v prospech
žalovaného, ktorým je spoločnosť SO - LO spol. s r.o.. Listinu (bez názvu), ktorá bola súdu prvého stupňa
predložená - fotokópie účtovných zápisov na č. l. 203 - 205 súdneho spisu, nemožno bez ďalšieho
považovať za dôkaz uzavretia zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi. Poznámky na týchto listinách, z
ktorých žalobkyňa vyvodzuje, že došlo k uzavretiu pôžičky („...-3 597,19 €, resp. -5 140,31 € I. put

her own cash for salary“ - voľne preložené ako „ I. vložila svoju vlastnú hotovosť na mzdu“) nemajú
dôkaznú silu. V konaní nebolo preukázané, kto uvedenú poznámku napísal, za akých okolností, za akým
účelom a teda prečo by táto poznámka mala dokazovať uzavretie zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi,
ktorá, ako odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa uvádza, je dvojstranným právnym úkonom -
teda úkonom, v ktorom sa stretávajú prejav vôle veriteľa a dlžníka. Prejav vôle žalovaného ako dlžníka

úplne absentuje, v konaní pred súdom prvého stupňa zo žiadnych okolností ani nepriamo nemožno
vyvodiť, že by žalovaný mal vôľu uzavrieť so žalobkyňou zmluvu o pôžičke. Pohnútka, ktorá mala
byť dôvodom uzavretia zmluvy o pôžičke zo strany žalobkyne sa nejaví logickou - žalobkyňa bola v
pozícií zamestnanca žalovaného, jej vysvetlenie, že zo svojich peňazí uhrádzala bežné prevádzkové
výdavky žalovaného (aj mzdy zamestnancom) z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na strane

žalovaného, je v spojitosti s dokazovaním vykonaným pred súdom prvého stupňa nehodnoverné.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že
medzi ňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o pôžičke a rozhodol správne, keď v tejto časti jej návrh
zamietol. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovanému poskytla svoje vlastné finančné

prostriedky, neprichádza do úvahy ani posúdenie veci ako bezdôvodného obohatenia.

V časti nároku žalobkyne na zaplatenie 505,79 eura z dôvodu nezabezpečenia stravovania sa odvolací
súd tiež stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že žalovaný preukázal splnenie svojej povinnosti
v zmysle ustanovení § 152 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (zamestnávateľ je povinný zabezpečovať

zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na
pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú
cestu. Zamestnávateľ zabezpečuje z stravovanie podľa odseku 1 podávaním jedného teplého hlavného
jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacomzariadení,vstravovacomzariadeníinéhozamestnávateľaaleboprostredníctvomprávnickejosobyalebo
fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej
osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Na účely stravovania

sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako 4 hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako
11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla). Žalovaný
predložil súdu ako dôkaz vnútornú smernicu - vnútorné pravidlá MH, platné odo dňa 02.04.2005,
podľa ktorej "Stravovanie je zabezpečené pre každého zamestnanca v čase obedňajšej prestávky.
Stravu zabezpečuje reštauračná časť hotela priamo v priestoroch hotela. Stravu uhradí v plnej miere

zamestnávateľ“. Skutočnosť, že strava zabezpečená bola, napokon priznala aj žalobkyňa, avšak s tým,
že táto strava jej nevyhovovala. Nepredložila pritom žiaden dôkaz, ktorým by nepochybne preukázala,
že by sa zabezpečenia iného spôsobu stravovania domáhala. Aj o tejto časti návrhu súd prvého stupňa
správne rozhodol keď návrh zamietol. Odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť, že v odvolaní
žalobkyňaneuviedlažiadnedôvodynesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňaotejtočastijejnároku.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky
žalobkyne sú nedôvodné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti podľa

ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania, dospel odvolací súd k
záveru, že konanie súdu prvého stupňa je v danom prípade postihnuté procesnou vadou citovanou v
ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v
občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá
je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a
týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. V

preskúmavanej veci súd prvého stupňa postupoval v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd prvého stupňa sa týmto zákonným ustanovením dôsledne neriadil v časti, ktorou odôvodnil svoje
rozhodnutie o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 142 ods.

1 OSP, keď úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia, z odôvodnenia však
nie je jednoznačne zrejmé, za ktoré úkony právnej služby, vykonané advokátom priznal odmenu za
zastupovanie, za ktoré nepriznal a z akého dôvodu. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že súd
prvého stupňa nepriznanie časti riadne vyčíslených a uplatnených trov konania žiadnym spôsobom
nezdôvodnil. Odňal tým možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.

Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu neobsahuje uvedené náležitosti, je nepreskúmateľný. Naviac
dôvodne žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že súd prvého stupňa použil nesprávny výpočtový základ
pre rok 2014 pri vyčíslení náhrady za stratu času. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania
je preto nepreskúmateľné.

So zreteľom na uvedené a s poukazom na zásadu dvojinštančnosti odvolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec
mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).V ďalšom konaní súd prvého stupňa ustáli úkony právnej služby, za ktoré prizná odmenu za
zastupovanie. Pri rozhodovaní o náhrade za stratu času použije správny výpočtový základ, od ktorého

je náhrada za stratu času odvodená. Svoje rozhodnutie o náhrade trov konania riadne odôvodní, pričom
sa bude zaoberať odvolacími námietkami žalobkyne aj žalovaného voči rozhodnutiu o trovách konania.
V novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.