Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. jún 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/76/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246478
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110246478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Obec Jalšové,
Jalšové č. 148, 922 31 Jalšové, zastúpená JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Bratislava, Nám.
Martina Benku 12, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Bratislava, Vazovova 2, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 9. 2011 č. k. 7C/219/2010-94, v pomere hlasov
3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/,
2/ domáhal náhrady škody titulom ust. § 420 Obč. zák., keď návrh navrhovateľa posudzoval aj z hľadiska
ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ je v súlade s
ust. § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady ako správca dane oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového
zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo
jeho časť. Navrhovateľ tak vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a SE daň za jadrové zariadenia za roky

2007 a 2008 v plnej výške, a to dňa 21. 1. 2008 vydal platobný výmer č. 1/2008 a dňa 26. 1. 2009 vydal
platobný výmer č. 1/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008
za prevádzkovanie V-1.

Daňovník JAVYS dňa 29. 1. 2008 podal voči predmetnému platobnému výmeru č. 1/2008 a dňa 3. 2.
2009 proti platobnému výmeru č. 1/2009 odvolanie. Dňa 29. 4. 2008 odporca 2/ DR SR ako odvolací
orgán svojím rozhodnutím zrušil platobný výmer č. 1/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 26. 1.
2009 navrhovateľ vydal Platobný výmer č. 1/2008, voči ktorému podal dňa 3. 2. 2009 prevádzkovateľ

JAVYS odvolanie. Dňa 17. 7. 2009 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil
platobnývýmerč.1/2009 tak,žezaviazalprevádzkovateľaJAVYSnaúhradudanezajadrovézariadenia
pomerne.

Dňa 23. 1. 2008 a dňa 26. 1. 2009 vydal navrhovateľ prevádzkovateľovi SE platobné výmery č. 2/2008
a č. 2/2009 za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V-2. Dňa 5. 2. 2008 a dňa 13. 2. 2009 daňovníkSE podal voči platobným výmerom č. 2/2008 a č. 2/2009 zo dňa 23. 1. 2008 a zo dňa 26. 1. 2009
odvolanie. Dňa 2. 5. 2008 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zrušil platobný
výmer č. 2/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne dňa 26. 1. 2009 navrhovateľ vydal platobný

výmer č. 2/2009, voči ktorému podal dňa 13. 2. 2009 prevádzkovateľ SE odvolanie. Dňa 28. 7. 2009
odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil platobný výmer č. 2/2009 tak, že
zaviazal prevádzkovateľa SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 28. 7. 2009 odporca
2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenil aj platobný výmer č. 2/2009 tak, že
zaviazal prevádzkovateľa SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ tak vyrubil

daňovníkom JAVYS a SE každému samostatne platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok
2007 a 2008 až vo výške 6.194,41 € za každý rok.

Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie súd prvého stupňa o čl. 46 ods. 3, ods. 4 Ústavy SR,
ďalej o ust. § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ako aj §
420 ods. 1 Obč. zák. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetné rozhodnutia odporcu

2/ (Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky) od ktorých navrhovateľ odvíja škodu neboli nikdy
zrušené (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia
právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom
súde), z uvedeného dôvodu nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Navrhovateľ bol vykonávateľom
verejnej moci a v zmysle § 5 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom správneho konania, ale vykonávateľom verejnej moci vydávajúcim
rozhodnutia. Pri posudzovaním vecnej legitimácie je nutné brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza
z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t. j. svedčí len tým osobám, ktoré sú
subjektami sporného hmotnoprávneho vzťahu. O aktívne vecnú legitimáciu ide v prípade navrhovateľa,

ktorý tvrdí, že mu svedčí určité subjektívne právo z hmotného vzťahu o pasívne vecnú legitimáciu ide
na strane odporcu vtedy, ak mu z hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Navrhovateľ nie
je v danej veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko mu nevznikol nárok na náhradu škody
z vyššie uvedeného dôvodu - nebol účastníkom správneho konania, ale vykonávateľom verejnej moci.
V prípade odporcu 2/ by tento nebol vecne pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko za spôsobenú

škodu nezodpovedá konkrétny správny orgán, ale štát - Slovenská republika, zastúpená príslušným
správnym orgánom.

Konanie odporcu 2/ nemožno považovať ani za porušenie zákonom stanovenej povinnosti v zmysle
§ 420 ods. 1 Obč. zák., pre nesplnenie zákonných predpokladov, a to porušenie povinnosti, ujma,
príčinná súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou a zavinenie. Rovnako nie je daná

zodpovednosť ani odporcu 1/ podľa § 415 a § 420 ods. 1 Obč. zák., nakoľko porušenie prevenčnej
povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pretože tým je jedine
nesprávny úradný postup, resp. zrušenie nezákonného rozhodnutia (k čomu v danom prípade nedošlo).
Porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa
ust. § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená voči štátu (odporcovi 1/) práve pre osobitnú úpravu zákonom č.

514/2003 Z. z. (lex specialis).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešným odporcom
1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože odporcovia 1/, 2/ si náhradu trov konania neuplatňovali.

Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu,
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukazoval na to,

že rozsudok založil súd prvého stupňa o. i. aj na tom, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania a že samotné
rozhodnutie nebolo zrušené ani zmenené, teda nezákonné. On si však uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu, nie nezákonným rozhodnutím. Vytýkal
prvostupňovému súdu, že nesprávne zhodnotil skutkový a právny stav, čo malo za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. Argumentoval čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého „každý má právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánuverejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Z práva na náhradu škody Ústava SR výslovne
nevylučuje ani právnické osoby. Navrhovateľovi teda musí byť daná možnosť uplatniť svoj nárok na
náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom odporcu. Nesprávnym úradným postupom

je pritom aj porušenie ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov, ktorý zakotvuje zásady daňového konania a zároveň daňovým
orgánom ukladá povinnosti, podľa ktorého „v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.“

Navrhovateľ trval na tom, že odporca 1/ i 2/ konali v rozpore s uvedeným ustanovením zákona o správe
daní a nepostupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a tiež so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom
využívaní jadrovej energie (atómový zákon). Ako priamy dôsledok takéhoto konania odporcov 1/, 2/
vznikla navrhovateľovi škoda. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočne zistený skutkový
stav a nesprávne právne posúdenie veci.

Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporca 1/ aj odporca 2/.

Odporca 1/ vo svojom vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. S tvrdeniami navrhovateľa v jeho odvolaní nesúhlasil. Poukazoval na to, že v súdenej právnej
veci ide o rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu v zmysle § 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.
Pojem nesprávneho úradného postupu možno vymedziť ako akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone

svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie, s poukazom na rozhodnutie Rc
35/77. Rovnako platí, že k vydaniu rozhodnutia došlo v zákonnej lehote, čo znamená, že ani z tohto
dôvodunemožnouplatniťnároknanáhraduškodytitulomnesprávnehoúradnéhopostupu.Podľanázoru
odporcu1/navrhovateľuplatňujesvojnárokúčelovo;vprípade,akbyhouplatňovaltitulomnezákonného
rozhodnutia, nesplnil by podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to a/ byť účastníkom konania

(navrhovateľ nikdy nebol a nemohol byť účastníkom konania) a b/ rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci
správneho konania neboli nikdy zrušené. Navrhovateľ sa navyše nároku domáha ako orgán verejnej
moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán 1. stupňa v rámci správneho konania. Jeho nadriadený orgán
verejnej moci - Daňové riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie prvostupňového orgánu. Navrhovateľ si
uplatňuje škodu titulom zmeny rozhodnutia nadriadeným orgánom, pričom poukazuje na nesprávny

úradný postup Daňového riaditeľstva SR. Práve v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 8.
2005 sp. zn. 3Sž-o-KS 25/2005, ktorým sa navrhovateľ snaží podporiť svoju argumentáciu, v ktorom sa
jednoznačnekonštatuje,že„súddospelkzáveru,žezuvedenýchskutkovýchokolnostívyplýva,žeObec
Jaslovské Bohunice nebola účastníkom odvolacieho správneho konania a postupom správneho orgánu
- žalovaného nebola ukrátená na svojich právach (§ 250 ods. 2 O. s. p.), keďže predmetom preskúmania

bol platobný výmer, ktorý vydala ako orgán štátnej správy v zmysle § 1 ods. 1 písm. i/ zák. č. 544/1990
Zb. o miestnych poplatkoch v prvom stupni. Súd poukázal na ust. § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o
správedaníapoplatkov,vzmyslektoréhojepreprvostupňovýsprávnyorgán-ObecJaslovskéBohunice
právny názor žalovaného ako odvolacieho orgánu, vyslovený v žalobou napadnutom rozhodnutí právne
záväzný.“ Je teda neprípustné, aby si správny orgán (orgán verejnej moci) nižšieho stupňa nárokoval

náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu.

Odporca 2/ rovnako navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Poukazoval na to, že ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré
vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však domáha náhrady škody, ktorá mu
bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo

platobný výmer č. 1/2008, 1/2009, 2/2008 a 2/2009, ktoré tak navrhovateľovi ako správcovi dane
odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Z toho plynie, že škoda mala byť
navrhovateľovi spôsobená rozhodovacou činnosťou Daňového riaditeľstva SR. Navrhovateľ zároveň
nepreukázal porušenie povinností zo strany Daňového riaditeľstva SR, ktoré by bolo možné posúdiť ako
nesprávnyúradnýpostup.Konajúcisúdprvéhostupňapretopodľaodporcu2/rozhodolsprávne,teda,že

sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom.
Keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., nie je možné domáhať sa náhrady škody na základe ust
§ 420 Obč. zák. Odporca 2/ preto tvrdenie navrhovateľa o odkaze pod čiarou k § 25 ods. 1 zákona č.514/2003Z.z.oaplikáciiObčianskehozákonníkanatietoprávnevzťahypovažujezaprávneirelevantné.
Odporca 2/ napokon poznamenal, že v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá Slovenská republika, zastúpená v konaní

ministerstvomaleboinýmústrednýmorgánomštátnejsprávy,atotým,dopôsobnostiktoréhopatrívýkon
štátnej správy. Daňové riaditeľstvo SR nie je preto v konaní vecne pasívne legitimované.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Vo veci na základe ust. § 156 ods. 3 v
spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. verejne vyhlásil rozsudok, keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech.

Prvostupňový súd správne zisťoval, či sú v danej právnej veci splnené základné predpoklady vzniku
objektívnejzodpovednostištátuzaškoduspôsobenújehoorgánmivdaňovomkonanínazákladezákona
č. 514/2003 Z. z. a dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto splnené nie sú.

V zmysle ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje, tak ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním

vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako sa za nesprávny úradný postup nemôže považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa
voči postupu a rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR a Ministerstva financií SR pri rozhodovaní
o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom
konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v
tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia

v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich
meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne
oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu.
Súd teda nemôže v konaní o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale

týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého
výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Pri opačnom výklade by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci
civilného procesu do správneho (daňového) konania a do výkonu daňových orgánov pri rozhodovaní v
daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov.

Odvolaciemu súdu teda neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov
a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda
posudzovať správnosť aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto
konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992

Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti
ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v
rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku.Súd je v tomto konaní viazaný právoplatnými rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto
neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať
dovýsledkudaňovéhokonaniaprehodnocovanímzáverovsprávnehoorgánuvtomsmere,čimalvyrubiť

každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške a nie tak, ako ju vyrubil - pomerne.

Odvolací súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný
postuptaképochybeniavpostupedaňovýchorgánov,ktorésatýkajúhmotnoprávnehoposúdeniavzniku
nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom
konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia

sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na
základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Odvolací súd z uvedeného
dôvodu dospel k rovnakému záveru, aký bol záver súdu prvého stupňa, že daňové orgány svojím
postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, pretože pri výkone verejnej moci postupovali
v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri rozhodovaní žiadneho excesu a
ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Preto z ich

strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup daňových orgánov mal oporu v čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Námietky uvádzané v odvolaní navrhovateľom tak odvolací
súd nepovažoval za dôvodné. Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec tiež správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd poznamenáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových
konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých
majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v
občianskom súdnom konaní nemôže v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádzať postupy
a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto

orgánom.

Správny bol aj záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu 2/, keď
pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody na základe zákona č. 514/2003 Z. z. je
vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v tomto
prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1

zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vláda a organizácii ústrednej štátnej správy).

Napokon sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v
danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti
ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná
zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou právnou

úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z. V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.
j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu
prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. , ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale
len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo

k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu /štátneho orgánu/ za
škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy
len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym
orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako

vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.), včítane vecne správneho výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. V odvolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže odporcovia 1/, 2/ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.