Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. november 2011

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 18C/146/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511208627
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:OSKE3:2011:7511208627.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie sudkyňou JUDr. G. Q. v právnej veci žalobkyne L.Ľ.č, nar. XX.X.XXXX,

bytom O., c.čP.. XXX, zastúpenej JUDr. O. K., advokátkou, so sídlom Š. c.č XX, S.H. proti žalovanému
R. O., zast. JUDr. P. Z.č, advokátkou, so sídlom V. c.č XX, S. o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru a určenie, že pracovný pomer ďalej trvá, o určenie, že dohoda o rozviazaní
pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer žalobkyne ďalej trvá a o náhradu mzdy takto

r o z h o d o l :

Žalobný návrh, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 29.4.2011 je neplatné a pracovný
pomer trvá ďalej, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 3.5.2011 je neplatná a pracovný
pomer trvá ďalej z a m i e t a.

Žalobný návrh na zaplatenie náhrady mzdy v sume priemerného zárobku žalobkyne odo dňa, keď sa

mal pracovný pomer ukončiť, až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci z a m i e t a.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 287,18 euro na účet právnej
zástupkyne žalovaného JUDr. P. Z.č, advokátky, V. c.č XX, S., vedeného v W. S., č.ú. XXXXXXXXXX/
XXXX do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 17.6.2011 domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktoré jej žalovaný dal listom zo dňa 29.4.2011 a určenia, že jej pracovný pomer
naďalej trvá. Tak isto žiadala určiť, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 3.5.2011 neplatná
a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Žiadala priznať aj náhradu mzdy v sume priemerného

zárobku odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť až do času, keď jej žalovaný umožní pokračovať
v práci. Tak isto žiadala priznať náhradu trov konania.

V žalobnom návrhu uviedla, že žalovaný jej dňa 29.4.2011 osobne na pracovisku doručil okamžité
zrušenie pracovného pomeru, pričom ako dôvod uviedol hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktoré
nijako skutkovo nevymedzil, čím nesplnil jednu z nevyhnutných zákonných náležitostí tejto formy
ukončenia pracovného pomeru. Žalovaný v samostatnej listine uviedol dôvody okamžitého zrušenia
pracovného pomeru, v ktorej zhrnul predchádzajúce konania žalobkyne, ktorých sa mala údajne dopustiť
pri plnení pracovných úloh a za dopustenie ktorých ako postih v tom čase volil žalovaný písomné

upozornenie.

Jedným z dôvodov, ktorý v tejto listine žalovaný uvádza, je že žalobkyňa napriek zákazu žalovaného
vyniesla z priestorov obecného úradu overovaciu knihu a následne ju vrátila späť. Toto konanie malobyť zaznamenané na obrazovo zvukovom zázname z videokamery, ktorou žalovaný monitoruje priestor
kancelárie. Tento obrazovo-zvukový záznam, resp. CD, bol podľa žalobkyne vytvorený nelegálne, v
rozpore so základnými zásadami pracovného práva a to konkrétne s čl. 11 Zákonníka práce. Potom,

ako si žalobkyňa na pracovisku prevzala od žalovaného oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru, ústne oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne potom, ako bol
ukončený pracovný pomer okamžitým zrušením zo strany žalovaného, dňa 3.5.2011 predložil žalovaný
žalobkyni návrh dohody o skončení pracovného pomeru a to bez toho, aby od svojho predchádzajúceho
prejavu o okamžitom skončení pracovného pomeru odstúpil, resp. ho odvolal. Predmetom tejto dohody

bol pracovný pomer, ktorý žalovaný už predtým ukončil oznámením o okamžitom skončení pracovného
pomeru, a teda v čase tvorenia obsahu dohody samotný pracovný pomer de facto neexistoval
a preto možno pochybovať o vážnosti vôle prejavenej žalovaným v návrhu dohody o skončení
pracovného pomeru. Dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyňa síce prijala, podpísala ju,
ale pod psychickým tlakom, ktorý vyplýval z obavy, že v prípade odmietnutia podpisu, bude voči
nej uplatnené pôvodné okamžité zrušenie pracovného pomeru. Podpísanie dohody žalobkyňou preto

nebolo výsledkom jej slobodného rozhodnutia, ale dôsledkom manipulácie zo strany žalovaného ako
silnejšieho subjektu pracovnoprávneho vzťahu. V obidvoch prípadoch bola podnetom k rozviazaniu
pracovného pomeru osobná zaujatosť a nedôvera žalovaného voči žalobkyni.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že potom čo zistil nespôsobilosť listiny o okamžitom
skončení pracovného pomeru, pre platné skončenie pracovného pomeru, zo všetkou zodpovednosťou

a vážnosťou podpísal so žalobkyňou dohodu o skončení pracovného pomeru. Listina o okamžitom
skončení pracovného pomeru nemala platnosť, nemohol teda pracovný pomer touto formou skončiť
a trval naďalej až ku dňu skončenia pracovného pomeru dohodou. Konanie pri skončení pracovného
pomeru dohodou bolo vzájomne vážne, bez nátlaku, podľa slobodného rozhodnutia strán. Preto
má žalovaný za to, že k platnému skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou dňom 3.5.2011,

žaloba je pre to nedôvodná a navrhol ju zamietnuť. Písomným podaním zo dňa 21.9.2011, ktoré
bolo súdu doručené 27.9.2011, žalovaný súdu oznámil, že tak, ako už uviedol vo svojom písomnom
vyjadrení k žalobe, zistil nespôsobilosť listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru pre nesplnenie
predpísaných náležitostí a preto pracovný pomer so žalobkyňou ukončil dohodou. Zároveň oznámil, že
okamžite skončenie pracovného pomeru berie späť a za platný úkon skončenia pracovného pomeru

považuje dohodu zo dňa 3.5.2011.

Právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dohody
o skočení pracovného pomeru, je dohoda o skončení pracovného pomeru neplatná v súlade s
ustanovením § 41a ods. 2 OZ. Má za to, že šlo o zastrený právny úkon, nakoľko účastníci túto dohodu
podpísať ani nechceli.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi, výsluchom účastníkov a svedkov
a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 1.2.2005. Dňa 29.4.2011
žalovaný žalobkyni na pracovisku doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1
písm. d/ Zákonníka práce, z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. V tejto listine žalovaný

nevymedzil a nekonkretizoval dôvody skončenia pracovného pomeru. Tieto uviedol na osobitnej listine
takisto zo dňa 29.4 2011 pod názvom „Dôvody k okamžitej výpovedi“. V týchto dôvodoch žalovaný
uviedol, že žalobkyňa bola dôrazne upozornená zo strany zamestnávateľa v mesiaci marec 2011, že pri
tomto upozornení pracovníčky uviedli zamestnávateľovi, že obec neeviduje žiadnu písomnosť, ktorá by
sa týkala povodní. Pod ďalším bodom žalovaný uviedol, že dňa 29.3.2011 došiel pokyn z OÚ KR CO

Košice - okolie k povodniam kde bolo potrebné doplniť zoznamy občanov, ktorý nebolo odškodnení pri
povodniach. Pri tejto príležitosti pracovníčky predložili písomnosti medzi nimi aj rukou písaný zoznam
občanov, ktorý sa dodatočne hlásili ku škodám z povodní a taktiež predložili zoznam občanov, ktorý
bol preložený na OÚ. Svojho zamestnávateľa úmyselne uviedli do omylu a tento neinformoval pravdivo
Okresnú prokuratúru Košice - okolie. Pod bodom 3 žalovaný uviedol, že dňa 15.4.2011 žalobkyňa

žiadala, aby jej po pracovnej dobe bolo umožnené vziať si domov knihu na overovanie podpisov
spoločne s pečiatkami, pričom výslovne uviedla, že je to na súkromné účely. Táto požiadavka jej bolazamietnutá s odôvodnením, že tieto úkony sa vykonávajú na úrade. Po jej odchode, po skončení
pracovnej doby, zamestnávateľ zistil, že túto knihu si spoločne s pečiatkami zobrala domov aj napriek
zákazu. Zamestnávateľ zdokumentoval túto skutočnosť na videokameru, ktorou nechal snímať priestor

sekretariátu. Následne žalobkyňa po odchode zamestnávateľa domov, ho telefonicky kontaktovala
a žiadala aby si mohla túto knihu vziať domov, čo jej bolo zamietnuté. Žalobkyňa následne bez
súhlasu zamestnávateľa vstúpila na pracovisko a vrátila knihu spoločne s pečiatkami na úrad, toto je
zaznamenané na CD. Tým žalobkyňa viackrát hrubo porušila pracovnú disciplínu, ako aj došlo ak k
strate dôvery zo strany zamestnávateľa.

Žalobkyňa predložila dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce, z ktorej
vyplýva, že pracovný pomer sa podľa tejto skončí dňom 3.5.2011 na základe vzájomnej dohody
medzi oboma stranami. Túto dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala žalobkyňa ako aj
štatutárny zástupca žalovaného. V dohode o skončení pracovného pomeru nie sú uvedené dôvody
ukončenia pracovného pomeru. Pod bodom 6 je uvedené, že zamestnávateľ preplatí zamestnancovi
nevyčerpanú dovolenku, stravné lístky, dohodli sa na vyplatení odstupného v trojnásobku jeho

priemerného mesačného zárobku.

Zo mzdového listu za rok 2011, ktorý predložil žalovaný, vyplýva, že žalovaný ako deň skončenia
pomeružalobkyneevidujedeň3.5.2011.Náležitosti,ktoréboliuvedenévdohodeoskončenípracovného
pomerut.j.náhradamzdyzanevyčerpanúdovolenkuavyplatenieodstupného,boližalobkynipoukázané
v mesiaci jún 2011 o čom svedčí bankový výpis žalovaného. V tejto súvislosti štatutárny zástupca

žalovaného vo svojej účastníckej výpovedi potvrdil, že žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne za
faktické skončenie pracovného pomeru žalobkyne považuje deň 3.5.2011 a nie deň 29.4.2011. Samotný
žalovaný okamžité zrušenie pracovného pomeru považoval za neaktuálne, keďže sa so žalobkyňou
dohodol na inom skončení pracovného pomeru. Žalovaný si uvedomil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru nemá náležitosti vyžadované zákonom, preto od tohto právneho úkonu odstúpil, čo

súdu písomne oznámil (č.l.29 spisu).

Žalobkyňavypovedala,žeosobnenapracoviskuvpiatok,dňa29.4.2011,jejžalovanýodovzdalokamžité
skončenie pracovného pomeru. S dôvodmi, ktoré boli uvedené v pripojenej listine nesúhlasila, pokladala
ich za absurdné, preto v pondelok prišla na pracovisko spolu so svojím manželom a to z dôvodu,
že sa chcela so štatutárnym orgánom žalovaného nejakým spôsobom dohodnúť. Dňa 29.4.2011 aj

3.5.2011 bola žalobkyňa práceneschopná. Žalobkyňa uviedla, že so štatutárnym zástupcom žalovaného
sa dohodla, že po ukončení práceneschopnosti odíde zo zamestnania. Vypovedala, že so starostom
žalovaného sa dohodli, že tento jej vyplatí odstupné, preplatí jej dovolenku a ona odíde preč a to na
základe dohody. Žalobkyňa sama z vlastnej vôle vyhľadala dňa 3.5.2011 žalovaného. Žalobkyňa tvrdila,
že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod nátlakom starostu žalovanej obce, pričom

nátlak videla v tom, že tento jej stále vravel, aby dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala
a nútil ju prijať jeho podmienky. Žalobkyňa vypovedala, že až následne si uvedomila, že podpísala
niečo čo nechcela podpísať, pretože ona nechcela ukončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu, že
pracovný pomer vôbec nechcela ukončiť. Peniaze, ktoré jej boli vyplatené na základe dohody o skončení
pracovného pomeru, prijala. Pokiaľ ide o dôvody uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru,

tieto žalobkyňa poprela, uviedla, že nesúhlasí s tým , čo sa tam starosta napísal. Dôvody uvedené v
okamžitom zrušení, resp. v listine pripojenej k okamžitému zrušeniu sú podľa nej nepravdivé.

Tvrdenia žalobkyne o nátlaku v súvislosti s podpisom dohody o skončení pracovného pomeru žalovaný
jednoznačne poprel, tvrdil, že nedošlo k žiadnemu fyzickému ani psychickému nátlaku pri podpisovaní
dohody. Štatutárny zástupca žalovanej strany vypovedal, že samotná žalobkyňa mu pri telefonickom

rozhovore v pondelok oznámila, že zajtra príde na obecný úrad kvôli rozviazaniu pracovného pomeru
dohodou. Skončenie pracovného pomeru dohodou navrhla žalobkyňa s manželom, keď prišli za ním
na obecný úrad v pondelok, nasledujúci po piatku, keď žalobkyni bolo doručené okamžite zrušenie
pracovného pomeru. Vyplatenie odstupného požadoval manžel žalobkyne s poukazom na to, že
odpracovala roky na obecnom úrade. V ten istý deň poobede žalobkyni oznámil, že súhlasí s vyplatením

odstupného a aby po ukončení práceneschopnosti prišla spísať dohodu o skončení pracovného
pomeru. Žalobkyňa mu oznámila , že zajtra navštívi svoju lekárku a môžu podpísať dohodu o skončenípracovného pomeru. Na ďalší deň sa žalobkyňa dostavila na obecný úrad, starosta jej predložil dohodu o
skončení pracovného pomeru, ktorú vopred pripravil, žalobkyňa text dohody prečítala a na znak súhlasu
dobrovoľne, bez nátlaku podpísala. Z jej správania absolútne nevyplývalo, že by s dohodou o skončení

pomeru nesúhlasila.

Svedkyňa Q. U. je zamestnankyňou žalovaného. Vypovedala, že starosta obce ju zavolal, aby bola
prítomná pri odovzdaní okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalobkyni. Žalobkyňa ho prevzala s
tým,žesihozoberiedomovapotomsaozve.Nanasledujúcipracovnýdeň,vpondelok,keďsasvedkyňa
vrátila z obedňajšej prestávky, starosta obce jej povedal, že bola za ním žalobkyňa s manželom a že

sa nejako dohodli. Na ďalší deň, v utorok, žalobkyňa prišla na obecný úrad a ukončila pracovný pomer.
Svedkyňa od starostu vedela, že tento pripravil dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom jej tiež
povedal, že takto sa so žalobkyňou v predchádzajúci deň dohodli. V utorok žalobkyňa odovzdala svoju
agendu svedkyni, normálne sa s ňou rozprávala, nebola rozčúlená, nervózna, neplakala. Pri rozhovore
starostu so žalobkyňou boli dvere na kancelárii otvorené, svedkyňa nepočula žiaden krik, hluk, plač,
počula len zvuky klasického rozhovoru, ale nerozumela, čo rozprávajú.

Svedok W. P. X. manželom žalobkyne. Potvrdil, že spolu s manželkou v pondelok boli za starostom obce
na obecnom úrade, pretože on chcel starostovi oznámiť, že skutočnosti uvedené v okamžitom zrušení
pracovného pomeru, ktoré dostala jeho manželka nie sú pravdivé. Preto mal za to, že pracovný pomer
jeho manželky ďalej trvá. Od starostu chcel, aby okamžité zrušenie pracovného pomeru neakceptoval,
ale nenavrhoval mu žiaden iný spôsob riešenia situácie a teda ani uzavretie dohody o skončení

pracovného pomeru. Samotný starosta im povedal, že sa rozhodne ako ďalej. Na nasledujúci deň jeho
manželka išla na obecný úrad a potom mu povedala, že starosta obce trval na tom, aby podpísala
dohodu o skončení pracovného pomeru. Túto dohodu svedok nečítal.

Vzhľadom na blízky vzťah žalobkyne a svedka, súd jeho svedeckú výpoveď hodnotil ako tendenčnú,
prispôsobenú tak, aby vyznela v prospech žalobkyne a v neprospech žalovaného. Svedok odpovedal

na položené otázky zavádzajúco a vyhýbavo, tvrdil , že na veci , ktoré by prípadne mohli vyznieť v
neprospech jeho manželky, sa nepamätá.

Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, zák. č. 311/2001 Z.z. v znení zmien a doplnkov, účinných v
rozhodnom čase (t.j. ku dňu dania okamžitého zrušenia pracovného pomeru a dohody o skončení
pracovného pomeru), pracovný pomer možno skončiť

a) dohodou

b) výpoveďou

c) okamžitým zrušením

d) skončením v skúšobnej dobe.

Podľa § 60 ods. 1 cit. zák. ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného

pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa § 60 ods. 2 cit. zákona dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec
uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to
zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodu organizačných zmien.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to

iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.Podľa § 70 ZP okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť
písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený

dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 13 ods. 3 ZP výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa § 15 ZP prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil,
zodpovedá dobrým mravom.

Podľa § 1 ods. 2 ZP ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy
Občiansky zákonník.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, inak je neplatný.

Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru ako jeden zo spôsobov rozviazania pracovného pomeru, je

dvojstranný právny úkon, ktorý vzniká, ak sa stretnú dva súhlasné prejavy vôle smerujúce k tomu istému
cieľu-krozviazaniupracovnéhopomerumedzitým,ktorobínávrhnauzavretiedohodyadruhoustranou
právneho vzťahu, ktorá takýto návrh akceptuje.

Platnosť takejto dohody je okrem iného podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne
a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo

strany druhého účastníka, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil.

Žalobkyňa vypovedala, že nechcela skončiť pracovný pomer u žalovaného, dohodu o rozviazaní
pracovného pomeru podpísala pod psychickým nátlakom starostu obce. Tento psychický nátlak
pozostával z toho, že jej opakovane, viackrát, naliehavo vravel, aby dohodu podpísala.

Súd vychádzal z preukázaného skutkového stavu, t.j. že žalobkyňa sama, dobrovoľne, bez donútenia,

navštívila v pondelok dňa 3.5.2011 svojho zamestnávateľa, kedy sa s ním dohodla, že odíde zo
zamestnania po ukončení práceneschopnosti (zápisnica z výpovede žalobkyne zo dňa 6.10.2011) a
vyplatení všetkých náležitostí, že na ďalší deň opäť z vlastnej vôle, po tom, čo vyhľadala lekárku a dala
si ukončiť práceneschopnosť, prišla na obecný úrad, kde podpísala dohodu o skončení pracovného
pomeru, pričom svedkyňa U. vypovedala, že nepočula pred podpísaním dohody z kancelárie starostu

okrem zvukov rozhovoru žiaden hluk, krik, hádku alebo plač, následne jej žalobkyňa odovzdala svoju
pracovnú agendu, pričom svedkyňa na nej nevidela známky nespokojnosti, stopy plaču, žalobkyňa
sa jej na nič nesťažovala (čo by sa dalo predpokladať, ak ju starosta predtým nútil podpísať dohodu,
ktorú nechcela podpísať), žalobkyňa až do podania žaloby na súd netvrdila, že dohoda je neplatná a
prijala bez poukazovania na neplatnosť dohody odstupné a náhradu mzdy (ak by bola dohoda neplatná,

toto by jej nepatrilo). Žalobkyňa podľa svojho správania sa v čase uzavretia dohody o skončení
pracovného pomeru, bola s touto uzrozumená. Žalovaný nemohol donútiť žalobkyňu ukončiť svoju
práceneschopnosť, tak, ako to tvrdila, pretože rozhodnutie o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca k
nástupu do zamestnania, náleží len ošetrujúcemu lekárovi a nie žalovanému ani žalobkyni. Pokiaľ
žalobkyňa vyhľadala svojho ošetrujúceho lekára a tento ukončil jej práceneschopnosť, bolo to zrejme

z dôvodu jej vyhovujúceho zdravotného stavu a nie preto, že si to vynucoval žalovaný. Ak teda
práceneschopnosť žalobkyne bola ukončená dňom 3.5.2011 a na druhý deň sama prišla za
starostom na obecný úrad a podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru, konala tak v zmyslepredchádzajúcej dohovoru, podľa ktorého po ukončení práceneschopnosti odíde zo zamestnania (t.j.
skončí pracovný pomer).

Usudzujúc zo správania sa žalobkyne, postačoval jej časový priestor, ktorý vznikol po rozhovorom

zo starostom v pondelok dňa 3.5.2011, aby zvážila svoje ďalšie konanie v súvislosti s rozviazaním
pracovného pomeru, keď sama vyhľadala lekára, tento dospel k záveru, že ukončí jej práceneschopnosť
anaďalšípracovnýdeňzvlastnejvôleprišlanaobecnýúradapodpísaladohoduoskončenípracovného
pomeru. Nekonala teda v časovej tiesni, ktorú by svojím správaním bol vyvolal žalovaný.

Súd neprijal argument žalobkyne, že konala pod nátlakom starostu žalovaného (vôbec za ním nemusela
prísť ani v pondelok, ani v utorok), ktorý videla v tom, že tento jej stále opakoval, aby dohodu podpísala

a to z dôvodu, že žiaden takýto nátlak ani žiadna bezprávna vyhrážka preukázané neboli. Nie je totiž
bezprávnou vyhrážkou, ak sa zamestnávateľ rozhodne prikročiť k jednostrannému právnemu úkonu,
akým je okamžité zrušenie pracovného pomeru. Dospel preto k záveru, že ide o subjektívne vnímanie
sledu udalostí žalobkyňou.

Okamžité skončenie pracovného pomeru aj dohoda o skončení pracovného pomeru sledujú ten istý

právny následok a to skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa nekonala v svoj neprospech, ak sa
rozhodla podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru.

Žalobkyňa svoj právny úkon - podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru, neurobila na základe
nedostatku slobody vôle, nešlo o simulovaný právny úkon a teda so zreteľom na všetky zistené a
preukázané okolnosti tento právny úkon nie je neplatný a ani sa neprieči dobrým mravom.

V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že nechcela žiadnym spôsobom ukončiť pracovný pomer a preto
dohodu o skončení pracovného pomeru nechcela podpísať a urobila tak pod nátlakom, súd musel
skúmať, aký bol skutočný obsah prejavu vôle žalobkyne v čase, keď k nemu došlo, t.j. keď podpísala
dohodu o skončení pracovného pomeru.

Vôľa je javom psychického vnútra človeka a preto sama osebe nie je navonok zrejmá. Môže mať význam

len vtedy, ak je vyjadrená navonok prostredníctvom jej prejavu tak, aby ju rozpoznali aj subjekty, ktorým
je adresovaná.

Pri posudzovaní obsahu prejavu vôle je podstatné to, čo sa môže objektívnymi hľadiskami hodnotiť, teda
to, akú vôľu účastník v skutočnosti prejavil.

Prejav vôle urobený písomne sa vykladá predovšetkým podľa slovného vyjadrenia a podľa toho, aký

mu účastník pri prejavení vôle prikladal význam. Výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu
toho, čo bolo prejavené.

V danom prípade žalobkyňa po tom, čo dňa 29.4.2011 prevzala okamžité zrušenie pracovného
pomeru, dňa 3.5.2011 z vlastnej iniciatívy vyhľadala žalovaného, s ktorým sa dohodla, že po
ukončení práceneschopnosti odíde so všetkými náležitosťami zo zamestnania. Ďalší deň lekár jej

práceneschopnosť ukončil a žalobkyňa opäť bez nútenia zo strany žalovaného, prišla za ním a podpísala
dohodu o skončení pracovného pomeru. Je zrejmé, že v danej chvíli jednoznačne prejavila vôľu ukončiť
so žalovaným pracovný pomer dohodou a preto ju aj podpísala. Preto je právne irelevantné, že s
odstupom času si to žalobkyňa rozmyslela, došlo k zmene jej postoja k rozviazaniu pracovného pomeru
a začala tvrdiť, že dohodu o skončení pracovného pomeru nechcela podpísať.

Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru uzavretá účastníkmi konania je platná a jej neplatnosť
nespôsobuje ani to, že v nej neboli uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, resp. nebola v nejuvedená okolnosť, že by bol pracovný pomer rozviazaný dohodou z organizačných dôvodov a napriek
tomu žalobkyni bolo vyplatené odstupné.

Zákon ukladá povinnosť vyplatiť odstupné pri uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru z

dôvodov organizačných zmien (§ 76 ZP), teda v takýchto prípadoch odstupné je právne nárokovateľné,
ale nezakazuje zamestnávateľovi vyplatiť odstupné pri rozviazaní pracovného pomeru dohodou bez
uvedenia dôvodu (odstupné nie je právne nárokovateľné).

Ku skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným došlo na základe zhodného prejavu
vôle oboch účastníkov dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 3.5.2011. Svedčia o tom aj
predložené doklady - mzdový list žalobkyne, z ktorého je zrejmé, že mzda jej bola vyplácaná do 3.5.2011

ako aj doklad, že jej bolo vyplatené odstupné v zmysle dohody a náhrada za dovolenku. Samotný
žalovaný za dátum skončenia pracovného pomeru vždy pokladal deň 3.5.2011.

Pokiaľ by ku skončeniu pracovného pomeru došlo na základe jednostranného prejavu vôle žalovaného,
t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru, bol by sa jej pracovný pomer skončil dňa 29.4.2011, bez
vyplatenia odstupného. Ak ku skončeniu pracovného pomeru došlo iného dňa ( t.j. 3.5.2011), mohlo sa

tak stať len na základe dohody oboch účastníkov pracovného pomeru.

Zákonník práce neobsahuje konkrétnu úpravu týkajúcu sa podmienok, za akých môže dôjsť k odvolaniu
okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Súd je toho názoru, že aj pri posudzovaní tejto otázky treba vychádzať z prejavenej vôle účastníkov
konania. Zo správania sa žalovaného po 29.4.2011 (kedy doručil žalobkyni okamžité skončenie

pracovného pomeru) je zrejmé, že odstúpil od tohto svojho jednostranného právneho úkonu - ak by
to tak nebolo, nemal dôvod prijať žalobkyňu a jej manžela v nasledujúci pracovný deň a rokovať s
nimi, ani pripraviť návrh dohody o rozviazaní pracovného pomeru a vyplácať odstupné. Zo správania
sa žalovanej vyplýva, že s takýmto konaním súhlasila, akceptovala ho, pretože dohodu o skončení
pracovného pomeru dobrovoľne podpísala (napriek tomu, že jej bolo predtým doručené okamžité

zrušenie pracovného pomeru), odstupné prijala, teda tiež mala za to, že pracovný pomer sa skončil
až ďalším právnym úkonom, dohodou dňa 3.5.2011 a nie okamžitým skončením pracovného pomeru
dňa 29.4.2011. Žalovaný potom aj písomne oznámil, po podaní žaloby na súd, že okamžité skončenie
pracovného pomeru berie späť a za skončenie pracovného pomeru pokladá dohodu o skončení
pracovného pomeru.

Z uvedených dôvodov sa súd bližšie nezaoberal dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru a
v nadväznosti na to platnosťou alebo neplatnosťou tohto právneho úkonu, s poukazom najmä na to, že
pracovný pomer žalobkyne skončil na základe platnej dohody o skončení pracovného pomeru.

Pretože žalobkyňa naďalej trvala na určení neplatnosti jednostranného právneho úkonu - okamžitého
skončenia pracovného pomeru , od ktorého žalovaný odstúpil, súd musel v tejto časti a takisto v časti,

že pracovný pomer trvá, žalobu zamietnuť.

Žaloba bola zamietnutá aj v časti určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a v
nadväznosti na to aj v časti určenia, že pracovný pomer ďalej trvá.

Súd je toho názoru, že v danom prípade, keď ide o žaloby na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, je žaloba na určenie, že pracovný pomer ďalej trvá, nadbytočná.Z povahy veci vyplýva, že ak súd rozhodne kladne o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,
pracovnýpomerzamestnancalogickyďalejtrváajbezďalšiehorozhodovaniasúduotejtoveci.Keďžesa
však žalobkyňa domáhala aj takéhoto určenia, vychádzajúc z toho, že súd je viazaný žalobným návrhom

a z toho, že žaloba o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bola zamietnutá, bolo potrebné
zamietnuť aj výrok o ďalšom trvaní pracovného pomeru.

Zdôvoduzamietnutiažalobyoneplatnosťrozviazaniapracovnéhopomerubolzamietnutýajnadväzujúci
výrok, ktorým žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy. Žalobkyni v prípade platného rozviazania
pracovného pomeru náhrada mzdy nepatrí.

Žalovaný bol v konaní úspešný, preto podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. má právo na náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia.

Podľa § 14 ods. 1, písm. a, b, c) vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení zmien a doplnkov, odmena patrí právnej
zástupkyni žalovaného za tieto úkony: príprava a prevzatie zastupovania dňa 20.8.2011, písomné
vyjadrenie zo dňa 2.8.2011, účasť na pojednávaní dňa 6.10., 27.10., 24.11.2011.

Podľa § 13 ods. 3 cit. vyhl. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny

určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou, zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny,
ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je
jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práv v peniazoch
alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Pri výpočtovom základe 741 euro (priemerná mesačná mzda v 1. polroku 2010) je jeho 1/13 57 euro.

Podľa § 10 ods. 1 cit. vyhl. ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby z tarifnej hodnoty nad 663,88 euro do 6 638,78 euro je 41,49 euro + 9,96 euro za každých
aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura.

Žalobkyňa žiadala náhradu mzdy vo výške 496,14 eura od rozviazania pracovného pomeru do

rozhodnutia súdu, čo je za obdobie od 3.5.2011 do 24.11.2011 suma 3 373,80 euro.

Za jeden úkon právnej služby z tejto sumy je odmena 131,12 euro (§ 10 ods. 1).

Podľa § 15 cit. vyhl. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a

výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,

b) na náhradu za stratu času.

Podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a
náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného
predpisu.

V súlade s cit. ustanoveniami tarifná odmena za jeden úkon právnej pomoci je 207,12 euro (131,12
euro z náhrady mzdy + 1/3 z 57 t.j. 19 euro za určenie neplatnosti okamžitého skončenie pracovného
pomeru + 1/3 z 57 euro za určenie, že pracovný pomer ďalej trvá + 1/3 z 57 euro za určenie neplatnosti
dohody o skončení pracovného pomeru + 1/3 z 57 euro za určenie, že pracovný pomer trvá). Za štyriúkony právnej služby je to 1 036,60 euro (4 x 207,12) + 4 x 7,71 režijný paušál + 20% DPH. Spolu trovy
právneho zastúpenia sú 1 287,18 euro.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov

konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Žalobkyni tak bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania v sume 1 287,18 euro na účet právnej
zástupkyne žalovaného JUDr. P. Z. v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice -okolie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).