Rozsudok ,
Potvrdené, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. január 2011

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 10C/87/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206227236
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2011:7206227236.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudcom JUDr. Jozefom Miklušom v právnej veci žalobcu: Š. Š., bytom C.

X, C., zastúpeného O.. B.. O. Z., R.., advokátom so sídlom Z. C., P.J. XX proti žalovanému: Slovenská
Republika, zastúpená Ministerstvom financií SR, Š. X, K. o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II 13.11.2006, postúpenou tunajšiemu súdu
dňa 16.5.2007 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 37.819.135,- Sk ako náhrady
škody a sumu 25.000.000,- Sk ako nemajetkovú ujmu v peniazoch a na náhradu trov konania.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že je súkromným podnikateľom - živnostníkom, ktorý bol ku dňu XX.X.XXXX
zapísaný do obchodného registra ako súkromný podnikateľ. Podnikať začal pomerne úspešne od roku

1990. Mal veľmi dobré výsledky, ale postupy a konanie daňových úradov Košice IV a. a následne
Prešov I. totálne zruinovali jeho firmu, jeho a celú jeho rodinu, pričom mu spôsobili vážnu materiálnu i
nemateriálnu ujmu. Ujma mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom pracovníkov Daňového
úradu Košice IV, ktorí nesprávne postupovali pri dodatočnom dorubení dane z obratu. Podľa pôvodného
usmernenia, ktoré obdržal od pracovníkov Daňového úradu Košice IV sa daň z obratu za tovar, ktorý
zakúpil od československej firmy v Č., a ktorý následne v nezmenenom stave predal na území Č. inej
československej firme deklarujúcej jej vývoz a fakturácie bez dane z obratu, ktorá ho mohla následne

vyviezť do zahraničia v zmysle vtedy platnej právnej úpravy o dani z obratu zákona č. 73/1952 Zb. o
dani z obratu v znení zákona č. 107/1990 Zb. a v zmysle vyhlášky Federálneho ministerstva financií
č. 560/1990 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o dani z obratu a v zmysle Sadzobníka dane z obratu
(článok 13), ktoré vydalo Federálne ministerstvo financií 14.12.1991 podľa zákona o dani z obratu č.j.
XIII/1-24000/91s, ktorý sadzobník platil od 1.1.1992, daň z obratu nebol povinný platiť. Podľa článku
13 uvedeného sadzobníka „Platca dane vykonávajúci zahranično-obchodnú činnosť nakupuje výrobky
pre predaj do zahraničia za ceny bez dane“. Z právnej úpravy dane z obratu však nevyplývalo, že

vývoz do zahraničia musí urobiť ten, kto výrobky zakúpil ako prvý, ale že môže tovar predať ďalšiemu
platcovi dane vykonávajúcemu zahranično-obchodnú činnosť, ktorý ho následne vyviezol do zahraničia.
Zmyslom tejto právnej úpravy aj podľa odborníkov pre daňové právo bolo to, aby sa nakúpený tovar
bez dane z obratu vyviezol do zahraničia a neostal v republike. Z toho vyplýval aj ďalší záver, že sa v
takejto súvislosti mohli robiť tzv. reťazce. Žalobca bol usmernený tak, že daň z obratu sa nemá platiť.
To jasne vyplývalo aj z daňových kontrol, ktoré v jeho firme urobili pracovníci daňového úradu. Neskôr
však daňový úrad a jeho pracovníci názor zmenili, tvrdili, že daň z obratu bolo potrebné zaplatiť a že sareťazce nemohli vytvárať a dorubili mu dodatočne daň z obratu a tvrdili, že v zmysle vyššie uvedených
právnych predpisov bol povinný daň z obratu platiť. Takýto nezákonný postup pri dorubení dane napádal
na Ministerstve financií SR. Daňový úrad takúto požiadavku na dodanenie neuplatnil na všetky subjekty,

ktoré daň platiť mali a tak sa stalo, že obrovské množstvo kamiónov zostalo nedodanených. Žalobca
výrobky nakúpil od Y. štátny podnik C. a už v kúpnej zmluve bolo uvedené, že ide o výrobky určené na
vývoz a preto sa nakupujú bez dane z obratu. Vzhľadom na už uvedené vyššie nebol povinný výrobky
do zahraničia vyviesť on a preto ich ďalej v nezmenenom stave predal inému deklarujúcemu ich vývoz
a fakturáciu v režime bez dane z obratu, rovnako bez dane z obratu. Až ten subjekt, ktorý by tovar do

zahraničia nevyviezol, bol povinný daň z obratu štátu odviesť. Aj v zmluve, ktorú uzavrel s odberateľom
bolo uvedené, že ide o cenu bez dane z obratu, nakoľko je určený na export. Na základnú a spornú
otázku, či bola povinnosť alebo nebola povinnosť platiť daň z obratu a či bolo alebo nebolo možné
vytvárať reťazce podnikateľov neexistoval v Slovenskej republike jednotný názor. Daňové riaditeľstvo od
roku 1992 až do roku 2002 k tejto otázke sa stavalo tak, že sa reťazce mohli vytvárať a až po žalobcovom
samoudaní a vyšetrovaní, či nespáchal trestný čin sa už stanovisko zmenilo. Jeho nový správca dane

DaňovýúradPrešovmalnavecinýnázorato,žereťazcesavytváraťmohli.Ústrednédaňovériaditeľstvo
SR, pracovisko O. dalo svoje vyjadrenie 11.1.2001, v ktorom sa uvádza, že platná právna úprava
neumožňovala vytvárať reťaz pozostávajúcu z viacerých daňových subjektov a ten subjekt, ktorý predal
tovar inému subjektu, ktorý ho následne mal vyviesť do zahraničia už mal byť realizovaný v cenách
s daňou z obratu. Taký názor však ničím neodôvodnil a nevysporiadal sa ani so znením vtedy platnej

úpravy. Nakoľko bol zo vzniknutej situácie zúfalý, sám podal na seba trestné oznámenie, aby sa orgánmi
činnými v trestnom konaní prešetrilo, či spáchal trestný čin alebo nie. Nakoniec Krajský prokurátor
uznesením 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003 zastavil trestné stíhanie. V apríli roku 2004 bola podaná
na Okresný súd Košice II obžaloba na pracovníčky Daňového úradu Košice IV. Z obžaloby sa žalobca
dozvedel aj oficiálne stanovisko Daňového riaditeľstva Banská Bystrica zo dňa 24.6.2002, z ktorého

vyplýva, že platiteľ dane z obratu bol povinný liehoviny nakúpené bez dane do 1.4.1992 vyviezť do
zahraničia a nemohol vytvárať reťazec odberateľov. Toto stanovisko je však nekvalifikované a v rozpore
s vtedy platnou legislatívou. Takéto stanovisko dal aj ÚDR SR pracovisko O. v liste zo dňa 11.1.2001.
Stanovisko z roku 2001 bolo vydané na základe žalobcovho podnetu. Stanovisko z roku 2002 bolo
vydané na základe potreby vyšetrovania orgánov prokuratúry a polície. Z uvedeného je zrejmé, že

ku dňu podania žaloby nebolo daňovými orgánmi a MF SR jednoznačne riešená a posudzovaná a
v praxi uplatňovaná problematika platenia dane z obratu. Na jednej strane je názor daňového úradu
Košice IV a ÚDR SR pracovisko C., ktorý tvrdí a zastáva názor, že reťazce sa vytvárať mohli. Na
druhej strane stojí názor ÚDR SR pracovisko O. a DR SR pracovisko K. K., ktorí tvrdia opak. Žalobca
má za to, že nesprávne postupovali a postupujú daňové úrady, ktoré od neho vymáhali zaplatenie

zákonom nepodložene dorubených daní. Pokiaľ išlo o vyčíslenie vzniklej ujmy a škody, túto si uplatňuje
za neoprávnene zhabané finančné prostriedky vo výške 1.819.135,- Sk, náhradu finančných strát a
ušlého zisku spoločnosti za roky 1992 - 2005 vo výške 36.000.000,- Sk, náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 10.000.000,- Sk za poškodenie dobrého mena jeho firmy a nemajetkovú ujmu v
peniazoch za zásah do cti a poškodenie jeho mena a zdravia, ako aj cti vo výške 15.000.000,- Sk.

Žalovaná sa k žalobe vo svojom podaní doručenom súdu 6.8.2007 vyjadrila tak, že žalobca v žalobe
poukazuje na to, že mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom pracovníkov Daňového úradu
C. T.. ujma, pretože sa nesprávne postupovalo pri dodatočnom dorubení dane z obratu. Žalovaná
poukázala na tú skutočnosť, že platobné výmery, ktorými bola žalobcovi vyrubená daň a následne
nariadená exekúcia vo výške 1.819.135,- Sk, do dnešného dňa neboli zrušené. Z uvedeného dôvodu

nie je splnená ani základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu. V zmysle
§ 4 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu
je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. V žalobe sa síce žalobca odvoláva na nesprávny úradný
postup, avšak nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami. Teda ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych
orgánov ako rozhodovacou (Rc 35/77). Žalobca ďalej uplatňuje náhradu finančných strát a ušlého
zisku vo výške 36.000.000,- Sk za nezákonné postupy a šikanovanie zo strany daňových úradov,
pritom konkrétny nezákonný postup v žalobe neuviedol. Vyčíslenú škodu nezdôvodnil a nepreukázal. Za

poškodenie dobrého mena, zásah do cti a za poškodenie mena a zdravia žalobca uplatňuje nemajetkovú
ujmu vyčíslenú v peniazoch v celkovej výške 25.000.000,- Sk. Žalobca pritom neuviedol konkrétnekonanie zo strany daňového úradu objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach chránených
ustanovením § 19b Občianskeho zákonníka. Súčasne žalovaná poukázala na to, že zákon č. 58/1969
Zb. je zákonom špeciálnym a upravuje podmienky vzniku zodpovednosti a rozsah náhrady, ktorá sa

odškodňuje. Podľa tohto zákona nie je možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody.
V podanej žalobe žalobca nepreukázal existenciu škody v uplatnenej výške, nepreukázal v čom mala
táto škoda spočívať a vzhľadom na neexistenciu týchto predpokladov nie je preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Na základe uvedeného žalovaná navrhla
žalobu voči Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom financií SR ako neopodstatnenú zamietnuť.

Žalobca podaním doručeným súdu 1.4.2008 oznámil, že si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa Občianskeho zákonníka a náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 19.1.2009 upresnil označenie žalovaného ako Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom financií SR a zároveň uviedol, že pokiaľ ide o odôvodnenie návrhu
preukázanie opodstatnenosti podanej žaloby v prvom rade sa nestotožňuje so stanoviskom MF SR
doručeným súdu 6.8.2007, v ktorom sa zásadne namieta, že nie je splnená základná podmienka na

uplatnenie nároku voči štátu. Žalobca neuplatňuje náhradu škody v dôsledku vyrúbenia dane a jej
uhradením. To by bolo možné iba za podmienky, že rozhodnutia, na základe ktorých by sa plnilo boli
vyhlásené za nezákonné. To ale žalobca neuplatňuje. Žalovaný poukazuje na R 35/1977, ktorým je
správa Najvyššieho súdu ČSSR o výklade a používaní zákona č. 58/1969 Zb. pričom nemožno vytrhnúť
jednu vetu tam uvedenú z kontextu. Ak zákon č. 58/1969 Zb. v § 18 ods. 1 uvádza, že „Štát zodpovedá

za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov“ tak z toho nemožno vyvodiť, že nemôže
ísť o plnenie úloh a činnosť súvisiacu aj s rozhodovacou činnosťou, v tomto prípade daňových úradov.
To nakoniec nie je v uvedenom stanovisku bývalého NS ČSSR uvedené. Ide o absolútnu objektívnu
zodpovednosť, ktorej sa štát nemôže zbaviť (§ 18 ods. 2 uvedeného zákona). Zákon nerozlišuje kedy
k nesprávnemu úradnému postupu došlo a či bolo jeho výsledkom rozhodnutie alebo nie. V tomto

smere treba považovať výklad bývalého NS ČSSR za účelový a skôr chrániaci štát než občana a
poplatný dobe v ktorej bol podaný a teda aj prekonaný a v súčasnosti neaplikovateľný. Nakoniec ani
v odôvodnení tohto stanoviska niet žiadneho vysvetlenia alebo o zákon sa opierajúceho dôvodu. Ak
by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť takéto prípady musel by to výslovne v zákone uviesť. Žiaden
liberačný dôvod však pri tejto zodpovednosti nie je uvedený. Žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody

voči štátu, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ktorý sa preukázal. Žalobca
uplatňuje v tejto súvislosti aj náhradu ujmy a to ako majetkovej tak aj nemajetkovej ktorá vznikla práve
v dôsledku takéhoto nesprávneho úradného postupu štátu (daňových úradov). Tento nesprávny úradný
postup spôsobil žalobcovi značnú ujmu a to ako majetkovú, tak aj nemajetkovú, za ktorú štát musí niesť
zodpovednosť. Ďalej žalovaný uvádza vo svojom stanovisku, že žalobca neuviedol nezákonný postup.

Žalobca ho uviedol a preukázal. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje postup Daňového úradu
Košice IV. a Prešov I. v otázke posudzovania toho, či mal byť predmetom dane z obratu tovar, ktorý
príjemca priamo nevyviezol, ale ho bez dane previedol na inú osobu, teda či sa mohli alebo nemohli
vytvárať tzv. reťazce. Daňové úrady postupovali rôzne a podávali rozdielne výklady. Daňové úrady tak
rozdielne postupovali pri výkone daňových kontrol a aplikovaní zákona a vyvodzovali z nich závery, ktoré

mali vplyv na konečné závery z daňových kontrol. Vzhľadom na skutočnosť, že tento nesprávny úradný
postup bol preukázaný až v dôsledku trestných konaní žalobca to považuje za priznaný nesprávny
úradný postup.

Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu 11.10.2010 uviedol, že žalovaná vo svojom vyjadrení
k žalobe poukázala na judikát č. R 35/77, pričom sa žalovaná opiera o vetu „V praxi sa vychádza z

toho, že ustanovenie § 18 zákona č. 58/1969 Zb. predpokladá, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré
boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov ako rozhodovacou.“ Podľa názoru žalobcu, žalobca
opiera svoj nárok o nesprávny úradný postup, ktorý nebol vyvolaný rozhodovacou činnosťou ale inou
činnosťou, a to kontrolnou činnosťou. Rozhodovacia činnosť je tá, v ktorej postupuje orgán na základe
podnetu konať a to na základe procesných predpisov, bezprostredným výsledkom ktorého konania

má byť, resp. musí byť rozhodnutie. V tomto prípade ku konaniu došlo až po ukončení kontrolnej
činnosti, ktorej nesprávny postup sa v žalobe namieta. Kontrolná činnosť bola zameraná na dodržiavanie
hmotnoprávneho daňového predpisu, v tomto prípade vtedy platného zákona o dani z pridanej hodnoty.
Výsledkom tejto kontrolnej činnosti bola správa o kontrole dane z obratu. Až po ukončení tejto činnostisa začali také postupy, ktorých výsledkom bolo rozhodnutie a teda ktoré boli vyvolané rozhodovacou
činnosťou. Nemožno akúkoľvek činnosť daňového úradu považovať za činnosť rozhodovaciu. Nakoniec
kontrolnú činnosť vykonáva iný útvar daňového úradu. Ďalším argumentom je, že kontrolnú činnosť

vykonávali pracovníci, ktorí sa následne už nepodieľali na rozhodovacej činnosti. Konanie a činnosť
orgánu v rámci kontrolnej činnosti je samostatným konaním výsledkom ktorého nie je žiadne rozhodnutie
v merite veci, ale ktorej výsledky sa môžu stať podnetom na začatie konania, výsledkom ktorého je
rozhodnutie. Nakoniec žalobca svoj nárok opiera aj o rozhodnutie v trestnej veci, predmetom ktorej
bolo zisťovanie, či kontrola vykonaná pracovníčkami daňového úradu bola vykonávaná správne. Až

trestným rozsudkom sa úradne a oficiálne potvrdilo, že postup pracovníčok v rámci daňovej kontroly
nebol u žalobcu správny. Žalobca má preto za to, že nemožno odmietnuť súdnu ochranu v prípade, ak
iný spôsob nápravy porušených práv žalobcu nie je možný a hlavne čo treba zdôrazniť, ani nebol nikdy
možný, nakoľko až do doby prejednávania obžaloby vo veci konania pracovníčok daňového úradu bolo
zo strany daňového úradu ale i Daňového riaditeľstva SR tvrdené, že postup pri kontrole a názor na
uplatňovaniezákonaodanizobratubolužalobcusprávny.Daňovýúradnedalaninaodbornéposúdenie

inej nezávislej osobe tak zásadnú otázku ako je to, či bola alebo nebola povinnosť platiť daň z obratu.
Nik iný preto nemohol o tejto otázke podať odborný výklad či stanovisko. Preto je žalobca toho názoru,
že jeho nárok v tejto veci je čo do základu dôvodný, a preto žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom
tak rozhodol.

Žalovaná vo svojom vyjadrení doručenom súdu 29.12.2010 uviedla, že úvahy a argumentácie žalobcu

nie sú správne. Žalobca nemôže tvrdiť, že pri kontrolnej činnosti správcu dane došlo k nesprávnemu
úradnému postupu a rozhodnutie, ktoré sa vydalo na základe výsledkov kontroly je osobitným konaním.
Takýmto postupom by súd totiž mohol spochybniť určenú výšku odvodu dane, ktorá sa zistila kontrolnou
činnosťou a to napriek existencií právoplatného rozhodnutia o dodatočnom vyrubení dane vydaného
práve na základe výsledkov tejto kontroly. V danom prípade ide jednoznačne o rozhodovaciu činnosť

štátnych orgánov. Pojem nesprávneho úradného postupu možno vymedziť ako akékoľvek konanie
orgánu štátu pri výkone svojich právomoci, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie (okrem
prípadov opomenutia rozhodnutia alebo rozhodnutia po lehote). Ak teda už k rozhodnutiu orgánu štátu
došlo, čo je aj predmetný prípad, je nutné posudzovať nárok na náhradu škody podľa ustanovenia §
1 až 17 zákona č. 58/1969 Zb. V tejto súvislosti dal do pozornosti Judikáty Rc 35/77, 4Cdo 60/2003

(1/2004 ZSP). Tvrdenie žalobcu, že až trestným rozsudkom sa úradne a oficiálne potvrdilo, že postup
pracovníčok v rámci daňovej kontroly nebol u žalobcu správny, taktiež nezodpovedá skutočnosti.
Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 8T 67/04-2698 skúmal, či sa stal skutok, pre
ktorý boli obžalované pracovníčky daňového úradu stíhané. V trestnej veci okresný súd nezistil a ani
neurčil, aký mal byť postup správcu dane. V podanej žalobe žalobca poukázal na to, že do dnešného

dňa nie je uvedená problematika platenia dane z obratu doriešená, stanoviská predvolaných svedkov
v trestnom konaní boli žalobcovi známe už v roku 2002 a práve s poukazom na rozdielne stanoviská
sám podal ešte v roku 2003 na seba aj trestné oznámenie. Akýkoľvek nárok na náhradu škody z titulu
nesprávneho úradného postupu je teda nielenže neopodstatnený, ale aj premlčaný. S poukazom na
uvedené vzniesla žalovaná námietku premlčania. Má za to, že okresnému súdu v konaní o nároku

na náhradu škody nie je daná právomoc rozhodnúť o tom, či sa mala alebo nemala daň z obratu
vyrubiť, pretože by rozhodol o veci, ktorá je osobitným zákonom zverená výlučne do rozhodovacej
činnosti daňového úradu (verejnoprávny vzťah). Taktiež v konaní o nároku na náhradu škody nie je
možné spochybniť správnosť právoplatného rozhodnutia daňového úradu. Na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy sú totiž vecne príslušné krajské súdy v rámci správneho

súdnictva podľa § 244 a nasl. O.s.p..

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi účastníkmi predloženými,
ich vyjadreniami, dôkazmi: Živnostenským listom žalobcu zo dňa 30.12.1992, Výpisom z obchodného
registra žalobcu zo dňa 1.4.2003, žiadosťou o predbežné prerokovanie náhrady škody, Správou o
kontrole dane z obratu č.j. Pr-4031/92 vykonanej v dňoch 26.2.1992, uznesením Krajskej prokuratúry

v Košiciach 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003, oznámením Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.6.2003,
výpismi z účtu žalobcu a zistil tento skutkový stav:

Žalobca bol súkromným podnikateľom - živnostníkom, zapísaným do obchodného registra. Podnikal
od roku 1990. V roku 1992 žalobca nakúpil výrobky od Y. štátny podnik C. a už v kúpnej zmluve bolouvedené, že ide o výrobky určené na vývoz a preto sa nakupujú bez dane z obratu. Žalobca ich ďalej
v nezmenenom stave predal iným subjektom deklarujúcim ich vývoz a fakturáciu v režime bez dane
z obratu, rovnako bez dane z obratu. Správou o kontrole dane z obratu č.j. Pr-4031/92 vykonanej v

dňoch 26.2.1992 DÚ C. T. zameranej na nákup a predaj liehovín u žalobcu boli zistené tieto nedostatky:
Odberateľ firma Z., Š.. Š. vyžiadal liehoviny od výrobcu Y., Š..O.. C. za ceny bez dane z obratu na vývoz
opodstatnene. Odberatelia firmy Z. majú na svojich objednávkach uvedený daňový režim - bez dane -
na vývoz. Na prešetrenie vývozu liehovín odberateľov firmy Z. budú zaslané dožiadania na príslušné
daňové úrady. Z oznámenia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.6.2003 súd zistil, že dovtedajší postup

daňového orgánu, keď žalobcovi neuložil povinnosť odviesť daň z obratu považoval za nesprávny a
následne mu svojimi rozhodnutiami v roku 1992 dovyrúbil daň z obratu. Na základe odvolaní žalobcu boli
potvrdené Ministerstvom financií SR v r.1992 pod č.511/2398/92 zo dňa 5.11.1992. Žalobca sám podal
na seba trestné oznámenie. Krajský prokurátor uznesením 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003 zastavil
trestné stíhanie. Z odôvodnenia vyplýva, že skutok spočívajúci v nezaplatení dane sa stal, ale nebolo
preukázané, že obvinený Š. Š. mal úmysel daň nezaplatiť resp. daň skrátiť. Podľa priložených výpisov

z účtu žalobcu, k odpísaniu peňažných prostriedkov žalobcu v prospech žalovanej došlo pri všetkých
ním priložených úhradách v priebehu roku 1997.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu,
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu,
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí na
tri roky odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode.

Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia lehota

odo dňa doručenia (oznámenia zrušujúceho rozhodnutia).

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol súkromným podnikateľom -
živnostníkom. Podnikal od roku 1990. V roku 1992 žalobca nakúpil výrobky od Š. Y. O. C. a už v
kúpnej zmluve bolo uvedené, že ide o výrobky určené na vývoz a preto sa nakupujú bez dane z obratu.
Žalobca ich ďalej v nezmenenom stave predal iným subjektom deklarujúcim ich vývoz a fakturáciu v

režime bez dane z obratu, rovnako bez dane z obratu. Správou o kontrole dane z obratu č.j. Pr-4031/92
vykonanej v dňoch 26.2.1992 DÚ C. T. zameranej na nákup a predaj liehovín u žalobcu boli zistené
nedostatky. Z oznámenia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.6.2003 súd zistil, že dovtedajší postup
daňového orgánu, keď žalobcovi neuložil povinnosť odviesť daň z obratu považoval za nesprávny a
následne mu svojimi rozhodnutiami v roku 1992 dovyrúbil daň z obratu. Na základe odvolaní žalobcu boli

potvrdené Ministerstvom financií SR v r.1992 pod č.511/2398/92 zo dňa 5.11.1992. Žalobca sám podal
na seba trestné oznámenie. Krajský prokurátor uznesením 1 Kv 47/02-68 zo dňa 29.5.2003 zastavil
trestné stíhanie. Z odôvodnenia vyplýva, že skutok spočívajúci v nezaplatení dane sa stal, ale nebolo
preukázané, že obvinený Š. Š. mal úmysel daň nezaplatiť resp. daň skrátiť. Podľa priložených výpisov
z účtu žalobcu, k odpísaniu peňažných prostriedkov žalobcu v prospech žalovanej došlo pri všetkých

ním priložených úhradách v priebehu roku 1997.

Vzhľadom k tomu, že účastníci konania, žalobca vo svojom podaní doručenom súdu 11.10.2010 a
žalovaná na pojednávaní dňa 10.9.2010 navrhli rozhodnúť o základe veci medzitýmnym rozsudkom,
súd sa zameral na dokazovanie len pokiaľ išlo o právny základ uplatňovaných nárokov v žalobe.
Vzhľadom k tomu, že žalobca právny základ svojich nárokov odvodzoval od nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu, pričom skutkovým základom pre vznik škody žalobcu malo byť v konečnom
dôsledku dovyrúbenie dane z obratu žalobcovi daňovými orgánmi, súd mal za to, že nebol daný základ
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, keďže k priamemu následku, teda daňovej exekúcii
došlo na základe rozhodnutí daňových orgánov. Žalobca mal v zákonných lehotách pomocou opravných
prostriedkov riadnych aj mimoriadnych, domôcť sa zrušenia týchto rozhodnutí, pokiaľ ich považoval za

nezákonné. Sám právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 10.9.2010 predniesol, že tento nároksi uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu z toho dôvodu, že uplynula doba stanovená pre
možnosti o vyhlásenie týchto rozhodnutí za nezákonné. Má za to, že všetky svoje lehoty odvíjali od
rozsudku v trestnom konaní pred Okresným súdom Košice II z roku 2006, a preto aj žalobu podali

v roku 2006. Súd mal za to, že v posudzovanej veci treba prisvedčiť obrane žalovanej, že nemožno
vyvodzovať zodpovednosť žalovanej za nesprávny úradný postup. Ak by bolo možné hovoriť vôbec o
škode spôsobenej žalobcovi, došlo tak na základe rozhodnutí daňových orgánov - rozhodnutí štátnych
orgánov, teda výsledkom bolo rozhodnutie - rozhodovacia činnosť. Tieto rozhodnutia, na základe ktorých
bola vykonaná daňová exekúcia neboli zrušené, pričom ich zrušenie je nevyhnutným predpokladom pre

uplatnenie si nároku na náhrady škody. Zároveň súd prihliadal na námietku premlčania žalovanej, keďže
žalobca sa dozvedel o škode v roku 1992 vydaním rozhodnutí orgánov žalovanej, najneskôr v priebehu
roku 1997 odpísaním peňažných prostriedkov z účtu, teda zjavne po uplynutí trojročnej premlčacej doby,
nie až z výsledkov trestného konania voči pracovníčkam daňového úradu. Z uvedených dôvodov súd
žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a vyslovil, že účastníkom náhradu

trov konania nepriznáva, keďže neúspešný žalobca na ich náhradu nemá právo a žalovanej žiadne
preukázateľné a vyčíslené trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice
I, vo dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42 ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.