Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/146/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240565
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240565.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Marianny Muránskej v právnej veci žalobcu F., s.r.o., F. XX, W., G. XX
XXX XXX, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO 36 864 421, proti
žalovanej X. H. - P. X. SR, N. A. XX, W., v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/417/2012-69 zo dňa 25.04.2014

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie veci vedené pôvodne na
Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 17C/472/2012, 17C/476/2012 a 17C/477/2012. Žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že v prejednávanej veci a v spojených veciach si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote.
V predmetnom konaní a v spojených veciach súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup -
existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V konaní vedenom pod pôvodnou spisovou značkou 17C/471/2012 v exekučnej veci pod sp. zn.
5Er/1010/2010 vedenej na Okresnom súde M., bol návrh na vydanie poverenia doručený súdu dňa
29.11.2010, ktorá bola zamietnutá uznesením zo dňa 28.6.2011, v čase kedy už v zmysle Exekučného
poriadku v prípade rozhodcovských rozsudkov neplatila 15-dňová lehota na posúdenie žiadosti na
vydanie poverenia určenému exekútorovi.

Zo zhodného dôvodu nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach exekučného súdu vedených pod
sp. zn. 21Er/630/2010(17C/473/2012); 15Er/89/2011(17C474/2012); 15Er/128/2011(17C/475/2012);
12Er/246/2011(17C/478/2012);15Er/720/2010(17C/479/2012);22Er/197/2010(17C480/2012), keďže v
tom čase už s poukazom na novelu Exekučného poriadku v prípade, ak exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok neplatila 15-dňová lehota na posúdenie žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia, keďže dôvodom tejto výnimky tak ako to vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR zavedenej
do Exekučného poriadku od 01.06.2010, bola nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodovneprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou na vykonanie exekúcie, napr.
rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky.

V uvedených veciach bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky,
ktoré boli podkladmi na jej vykonanie, nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom.

Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým
bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť
zákonnosť vedenej exekúcie, nie je takej povahy, aby bolo možné v daných veciach vysloviť porušenie
práva žalobcu na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov.

V uvedených prípadoch predsa žalobca nemôže vyčítať nečinnosť exekučného súdu za súčasného

preukázania, že pre jeho postoj ako oprávneného spolu s rozhodcovským súdom nim zvoleným za
účelom preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov, na základe
ktorých boli vyššie exekučné konania vedené neposkytli konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť v
súdom určených lehotách, ale naopak výzvy buď odignorovali, prípadne reagovali s niekoľkomesačným
meškaním.

Súčasne súd uviedol, že ohľadne žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných konaniach nebolo
vedené žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval
Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

Na základe uvedeného preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že súd náhradu trov konania účastníkom
nepriznal z dôvodu, že žalobca bol v spore neúspešný a žalovanej trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.
Vo svojom odvolaní uviedol, že bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa názoru žalobcu súd prvého
stupňa nesprávne sa inšpiroval novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.

z.,keďžeinterpretovalhmotnéprávo,ktoréeštenebolosúčasťouprávnehoporiadkuvčase,kedyvznikla
právna skutočnosť, na základe ktorej sa uplatnil nárok žalobcu. Pritom sudcovia pri výkone svojej funkcie
sú nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom.
Tiež súd neodôvodil to, prečo podľa jeho názoru účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, pritom táto
okolnosť existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvorí legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
ignoroval túto legitímnu sféru a na to nemal oprávnenie. Súdu neprisluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd ma aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda sú neprípustné. Štrasburský súd opakovane poukázal na to, že zodpovednosť štátu za prieťahy
vzniká vtedy, ak súdy konajú nenáležite a dĺžku konania neovplyvňujú mimosúdne faktory, t.j. nárast

ekonomickejtrestnejčinnosti,resp.rozsahnevybavenej,súdnejagendy.Spoukazomnavyššieuvedené
navrhol, aby bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) posúdil odvolací súd odvolanie žalobcu
ako podané proti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a súvisiacemu výroku o trovách

konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Výrok o vylúčení vecí na samostatné konanie žalobca v dôvodoch
odvolania nenamietal. Keďže ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania, odvolanie proti takémuto
výroku podľa § 202 ods. 3 písm. a) O.s.p. ani nie je prípustné. Odvolací súd tento výrok nepreskúmaval.Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď

nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení
jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013 pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu

(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so

zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávne úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého
stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento
odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v

konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný

vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo

exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že v predmetnej veci súd prvého stupňa zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v §

45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a v tomto kontexte po vykonaní tohto materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pričom nebol viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí pre prípad, ak by došlo k
povereniu exekútora na vykonanie exekúcie. Zákon (Exekučný poriadok) totiž pre zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie takúto lehotu nestanovuje.

Pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom je 15 -dňová lehota
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, a práve preto zákon
(pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje žiadnu lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako k tomu došlo v predmetnej

preskúmavanej veci.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky

uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v

peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia

a preukázania.Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je
možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená
tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -dňovej lehote
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ako už bolo vyššie naznačené, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepochybne vyplýva,
že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie platí pre prípad, že súd prvého stupňa
nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a vyhovie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V opačnom prípade je jeho povinnosťou žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť, pričom v zmysle vyššie uvedeného lehotou na takéto rozhodnutie
viazaný nie je.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa

ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej
žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná
žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.