Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/139/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712207382
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712207382.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobcu : GENERAL FACTORING,
a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného HMG&PARTNERS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, proti žalovaným 1/ A. D., K. XX. X. XXXX, Z.
V. O., Q., 2/ X. Č., K. XX. U. XXXX, O. B. I. XXX, o zaplatenie 2.475,91 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 3. decembra 2012 č.k. 20C/253/2012-160
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 3.
decembra 2012 č.k. 20C/253/2012-160 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd žalovaným
v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.475,891 €, riadny úrok vo výške 11,30 % p.a. z
istiny 1.915,53 € od 22. decembra 2010 až do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,50 %
p.a. zo sumy 2.308,01 € (pozostávajúcej z istiny a riadneho úroku) od 22. decembra 2010 do zaplatenia
a trovy (tohto) konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenskou sporiteľnou, a.s. ako
veriteľom a A. D. (žalovanou v 1. rade) ako dlžníčkou bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 5. júna 2003 podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“).
Prílohu zmluvy tvorili Všeobecné obchodné podmienky (č.l. 38 až 78 spisu). Z uvedenej zmluvy vyplýva,
že veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 69.000,- Sk (2.290,38 €) s úrokovou sadzbou
11,30 % ročne, poplatok za poskytnutie úveru 2 % z výšky úveru splatného pri podpise zmluvy, poplatok
za správu úveru 100,- Sk (3,32 €) štvrťročne, s výškou splátok 1.580,- Sk (52,45 €) s periodicitou
splátok k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20. júla 2003 a konečnou splatnosťou
úveru dňa 20. mája 2008, so splatnosťou úrokov v posledný deň kalendárneho mesiaca, a s úrokmi
z omeškania vo výške dvojnásobku úrokovej sadzby. Z článku V. (predmetnej zmluvy) označenej ako
zabezpečenie pohľadávky z úveru súd zistil, že zmluvné strany sa dohodli na zabezpečení pohľadávky,
a to dohodou o ručení zo dňa 5. júna 2003, ktorá bola uzavretá podľa § 303 OBZ medzi Slovenskou
sporiteľnou, a.s. ako veriteľom a Jánom Čižmárom (žalovaným v 2. rade) ako ručiteľom. V čl. I (Dohody
o ručení), ručiteľ uviedol, že berie na vedomie, že veriteľ uzavrel dňa 5. júna 2003 s dlžníkom A. D.
(žalovanou v 1. rade) zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX v sume 69.000,- Sk, a v čl. II
ručiteľ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky veriteľa špecifikované v predmetnom článku. Zo zmluvy o

postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) zo dňa 21. decembra 2012 (správne 21. decembra 2010 - poznámka odvolacieho súdu)
súd zistil, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca postúpil pohľadávky špecifikované v Prílohe č.
1 k Zmluve na postupníka GENERAL FACTORING, a.s. a predmetom postúpenia bola aj pohľadávka
voči A. D.. Po citácii § 497 OBZ, § 23a ods. 1,2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej
len „zákon č. 634/1992 Zb.“) v znení účinnom do 25. novembra 2004, ako i v znení účinnom od 25.
novembra 2004, § 53 ods. 1 OZ, § 54 ods. 1,2 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 387 ods. 1 OBZ a
§ 388 ods. 1 OBZ, § 397 ods. 1 OBZ súd konštatoval, že z predloženej zmluvy o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 5. júna 2003 vyplýva, že bola uzavretá podľa § 497 až 507 OBZ. Pokiaľ
však osobou, ktorá prijíma určitý benefit z danej zmluvy je fyzická osoba, t.j. nepodnikateľ, ktorý v
konkrétnom právnom vzťahu nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, má predmetná
zmluva charakter spotrebiteľskej zmluvy upravenej v čase uzavretia zmluvy (dňa 5. júna 2003) v § 23a
zák. č. 634/1992 Zb.. Počnúc od 1. apríla 2004 sú spotrebiteľské zmluvy upravené v § 52 až § 60 OZ.
Uviedol, že § 262 OBZ kladie dôraz na autonómnu vôľu strán pri vzniku obchodnoprávnych vzťahov,
avšak „fakultatívna“ pôsobnosť Obchodného zákonníka je eliminovaná ochranou spotrebiteľa. Zákon č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platný v čase uzavretia zmluvy, ako aj počas platnosti predmetnej
zmluvy (§ 23a) ustanovuje primeranú aplikáciu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských zmluvách
(úpravu § 52 a nasl. OZ), a to aj v prípadoch zákonom upraveného konkrétneho typu zmluvy, resp. aj
inej spoplatnenej aj atypickej zmluvy, uzavretej podľa Obchodného zákonníka, ak je charakteristickým
znakom uzatvorenej zmluvy, že obdobné zmluvy sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ (v tomto prípade dlžník - žalovaná v 1. rade) obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. V tomto prípade išlo o uzatvorenie spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorej žalobca poskytol
žalovanej v 1. rade plnenie v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Poznamenal, že podmienky
poskytnutého úveru, obsah zmluvy, aj keď sa s nimi žalovaná mohla oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
ako aj obsah úpravy sankcií už nemohla reálne ovplyvniť. Zmluva a Všeobecné obchodné podmienky
predložené a vypracované žalobcom boli všeobecne používané aj pri uzatváraní ďalších obchodných
zmlúv s inými osobami. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 5. júna 2003 (medzi
žalobcom - správne malo byť právnym predchodcom žalobcu) a žalovanou v 1. rade jednoznačne
vyplýva záväzok poskytnúť žalovanej úver vo výške 69.000,- Sk s výškou splátok 1.580,- Sk (52,45 €),
splatných k 20. dňu v mesiaci a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20. mája 2008.

Okresný súd posúdil predmetnú zmluvu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, lebo ustanovenia
Občianskeho zákonníka boli pre žalovaných ako spotrebiteľov výhodnejšie a vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania zo strany žalovaného v 2. rade, súd mal za to, že je potrebné zohľadniť premlčaciu
dobu podľa § 100 a nasl. OZ, t.j. trojročnú premlčaciu dobu. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie
nároku uplynula dňa 20. mája 2011. Žalobca podal žalobu dňa 21. mája 2012, t.j. po uplynutí premlčacej
doby, a preto súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu premlčania (práva). Súd poukázal aj na tú
skutočnosť, že žalobcov nárok by bol premlčaný aj v prípade, ak by plynutie premlčacej doby posudzoval
podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 397 OBZ), t.j. v 4-ročnej premlčacej dobe. Pretože nárok
žalobcu bol v celom rozsahu zamietnutý, nezaoberal sa premlčacou dobou jednotlivých splátok úveru,
lebo tieto boli splatné ku 20-tému dňu v mesiaci, od ktorého sa počítala splatnosť a premlčacia doba
jednotlivých splátok. Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., lebo
žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok
a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie podal z dôvodov § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., nakoľko
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205
ods. 2 písm. e/ O.s.p., že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Týmito dôkazmi má byť preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 205 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.). Žalobca nesúhlasil s právnym, ako aj skutkovým posúdením veci tak, ako to uviedol okresný
súd, a to z toho dôvodu, že dátum podania návrhu (na vydanie platobného rozkazu) je 20. mája 2012
(nedeľa), kedy došlo k „jeho“ odfaxovaniu žalobcom, a nie ako to tvrdil okresný súd, že návrh bol podaný
dňa 21. mája 2012 (pondelok). Na preukázanie tejto skutočnosti pripojil potvrdenie o faxovom odoslaní
predmetného návrhu zo dňa 20. mája 2012. Zároveň poukázal na tú okolnosť, že ak by došlo k podaniu
návrhu na vydanie platobného rozkazu 21. mája 2012 (pondelok), ako to tvrdí okresný súd, podľa § 122
ods. 3 OZ, ktorý upravuje počítanie času (ktorý sa vzťahuje aj na plynutie premlčacej doby) sa posledný

deň premlčacej doby presúva na najbližší nasledujúci pracovný deň, čo je práve deň 21. máj 2012, lebo
20. máj 2012 pripadol na nedeľu.

Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej dlžníčke (žalovanej
v 1. rade) bol poskytnutý úver, bola uzavretá dňa 5. júna 2003, a v ten istý deň bola uzavretá aj dohoda o
ručení (ďalej len „Dohoda“), ktorou žalovaný v 2. rade prevzal ručenie za splnenie povinností za dlžníka.
Zmluva bola uzavretá podľa § 497 až § 507 OBZ a uvedený typ zmluvy sa zaraďuje medzi absolútne
obchodné záväzkové vzťahy (§ 261 ods. 3 písm. d/ OBZ). Zmluva o úvere sa spravuje ustanoveniami
OBZ bez ohľadu na povahu zmluvných strán a bez ohľadu na to, že zmluvnou stranou je podnikateľ alebo
nepodnikateľ. Úpravu zmluvného typu v ust. § 497 a nasl. OBZ doplňujú ustanovenia zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. decembra 2007. Občiansky zákonník ako lex
generalis v zmysle § 1 ods. 2 OBZ sa aplikuje na tie právne vzťahy, ktoré Obchodným zákonníkom nie
sú upravené.

V čase uzavretia Zmluvy a Dohody zo dňa 26. marca 2004 (správne malo byť 5. júna 2003 - poznámka
odvolacieho súdu) bola úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa a pokiaľ ide o jej vymedzenie ako tzv. typovej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých
prípadoch je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Uvedená
úprava ale nevymedzovala výlučnú aplikáciu Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené
Obchodným zákonníkom z dôvodu, že takáto aplikácia je na prospech spotrebiteľa. Smernica rady
93/19/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do nášho
právneho poriadku až zák. č. 150/2004 Z.z. účinným od 1. apríla 2004, ktorý novelizoval Občiansky
zákonník. Vyslovil názor, že v čase uzavretia Zmluvy a Dohody právna úprava nevymedzovala
ako spotrebiteľskú zmluvu aj zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka a nevymedzovala
výlučnú pôsobnosť Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené Obchodným zákonníkom.
Nemožno v danom prípade posúdiť predmetnú Zmluvu a Dohodu ako spotrebiteľskú podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, a nemožno v danom prípade posúdiť inštitút premlčania, resp. námietku
premlčania vznesenú žalovaným v 2. rade podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a aplikovať
trojročnú premlčaciu dobu na vzťah založený Obchodným zákonníkom. Inštitút premlčania je inštitútom
upraveným zákonom, a nemôže byť ako taký posudzovaný ako podmienka zmluvy v zmysle § 54
ods. 1 OZ. Poukazoval na problematiku právnej istoty v právnom poriadku a v prípade spomenutých
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách by išlo o neprípustnú retroaktivitu,
kedy nová právna úprava mení samotný vznik určitého právneho vzťahu alebo následky právneho
vzťahu, ktoré nastali pred dňom jej účinnosti. K implementácii Smernice Rady 93/13/EHS do právneho
poriadku Slovenskej republiky poznamenal, že táto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
náležite a včas implementovaná, zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorým
novelizoval Občiansky zákonník. Uviedol, že členský štát nie je povinný smernicu hoci aj nepriamo
aplikovať. Mal výhradu voči zamietnutiu žaloby v celom rozsahu, t.j. aj voči žalovanej v 1. rade, ktorá
bola v konaní nečinná, a námietku premlčania nevzniesla, odvolávajúc sa na rozsudok Krajského
súdu v Českých Budějoviciach zo dňa 13. marca 2003 sp. zn. 6C/240/2002, podľa ktorého námietka
premlčania uplatnená v konaní ručiteľom sa automaticky nevzťahuje aj na dlžníka. Dlžník a ručiteľ nie
sú „nerozlučiteľnými“ spoločníkmi sporu. Vyslovil názor, že v predmetnom záväzkovo právnom vzťahu
nedošlo k premlčaniu práva na zaplatenie dlžnej sumy vyplývajúcej zo zmluvy ani voči jednému zo
žalovaných, lebo návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný v zákonnej štvorročnej premlčacej
dobe. Žiadal priznať náhradu trov prvostupňového konania v sume 392,14 € za právne zastúpenie a z
titulu súdneho poplatku 297 €.

Žalovaní zostali v odvolacom konaní nečinní.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v
zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p.
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený na
Krajskom súde v Košiciach dňa 23. septembra 2014 o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II.
poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p. za použitia § 211 ods. 2 O.s.p..

Žalobca ako odvolacie dôvody označil dôvody § 205 ods. 2 písm. e/ a písm. f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a); odkazuje na ust. § 205a
O.s.p. umožňujúce doteraz zistený skutkový stav spochybniť len v miere obmedzenej výpočtom podľa
§ 205a ods. 1, ktorý je výpočtom taxatívnym.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na danú vec.

Odvolací súd v prejednávacej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu. Súd prvého
stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., a z týchto dôkazov dospel aj k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, a preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania.

Podrobné, vecne správne, ako aj zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacím námietkam odvolateľa ohľadom začatia konania odvolací súd uvádza toto :

Podľa § 82 ods. 1 O.s.p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na začatie konania alebo keď
bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína aj bez návrhu.

Zákon presne určuje, ktorým dňom je konanie začaté. Predovšetkým tento deň spája s dňom, keď došiel
súdu návrh na jeho začatie. Za deň začatia sa považuje :

a/ deň, kedy súdu došiel návrh (návrh na jeho začatie alebo žaloba), ktorý bol podaný písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do 3 dní. Podanie urobené
telefaxom treba doplniť najneskôr do 3 dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto
lehote doplnené, sa neprihliada.

b/ deň, keď bol na súde spísaný návrh do zápisnice (§ 42 ods. 2 O.s.p.), i keď k tomu došlo na
nepríslušnom súde,

c/ deň, kedy bolo vydané uznesenie o začatí konania bez návrhu,

d/ deň, kedy došla súdu vec postúpená iným orgánom (§ 82 ods. 2 O.s.p.).

Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade bol návrh doručený súdu dňa 21. mája 2012. (Faxové
podanie z „18.5.2012“, bolo doplnené do 3 dní predložením jeho originálu).

K rozsiahlym odvolacím námietkam ohľadom toho, že daná vec mala byť posúdená podľa ustanovení
Obchodného zákonníka a nie podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza nasledovné :
Zmluva o úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v 1. rade
dňa 5. júna 2003 bola uzavretá za účinnosti zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V
čase uzatvorenia uvedenej úverovej zmluvy úprava Občianskeho zákonníka neobsahovala žiadne
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, pričom úprava Občianskeho zákonníka dotýkajúca sa
spotrebiteľských zmlúv § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka bola zavedená do textu právnej normy
Občianskeho zákonníka až zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004. V tejto súvislosti
však odvolací súd konštatuje, že zmluva bola uzavretá za účinnosti zákona č. 634/1992 Zb., pričom
v tomto právnom vzťahuje vystupuje žalovaná v 1. rade nepochybne ako spotrebiteľ, ktorá čerpaním
uvedeného úveru uspokojuje svoje osobné potreby a právny predchodca žalobcu vystupoval ako
podnikateľ poskytujúci uvedené služby. Aj odvolací súd je v danom prípade toho názoru, že uvedená
zmluva patrí nepochybne svojim obsahom medzi spotrebiteľské zmluvy, lebo formulár textu zmluvy a
jeho obsah vrátane Všeobecných obchodných podmienok bol vopred zo strany právneho predchodcu
žalobcu pripravený bez možnosti žalovanej v 1. rade meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Nepochybne
sa jedná o (klasickú) typovú zmluvu bez možnosti žalovanej v 1. rade ako spotrebiteľa zasahovať do
znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy vzájomných práv a povinností. Ide o typickú
spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na právnu povahu účastníkov konania, kde žalovaná vystupuje ako
spotrebiteľ vo vzťahu k službe, t.j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb a
právny predchodca žalobcu vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Aj keď jednoznačne
právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola zavedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou
od 1. apríla 2004 (zákonom č. 150/2004 Z.z.), jej cieľom, t. zn. dodatočnej úpravy spotrebiteľského
práva bolo zabezpečiť harmonizáciu Slovenského zmluvného práva s Európskym spotrebiteľským
právom, resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti, a to hlavne z dôvodu zosúladenia s
nepriamimi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Účelom zavedenia úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku
s účinnosťou od 1. apríla 2004 bola harmonizácia Slovenského zmluvného práva s komunitárnou
úpravou ochrany spotrebiteľa. Spoločným znakom novozavedenej úpravy spotrebiteľského práva v
Občianskom zákonníku, bolo teda faktické vyrovnanie uvedenej nerovnosti postavenia spotrebiteľa
a podnikateľa ako profesionála, a to aj za predpokladu obmedzenia autonómie vôle v zákonom
predpokladanom dôsledku. Týchto podmienok, to zn. faktického vyrovnania postavenia spotrebiteľa a
podnikateľa je nutné dosiahnuť aj v prípade „de facto“ v spotrebiteľských vzťahoch vzniknutých pred
nadobudnutím účinnosti uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z., s účinnosťou
od 1. apríla 2004, pretože materiálne posudzovaná pozícia kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred
nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona o zmene Občianskeho zákonníka sa žiadnym spôsobom
nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho
zákonníka.

Tento spôsob právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka zavedeného v
ustanovení § 52 a nasl. s účinnosťou od 1. apríla 2004, a to aj spätne na spotrebiteľské vzťahy
uzatvorené pred účinnosťou vyššie uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka je jednoznačne vyjadrený
v ustanovení § 879f Občianskeho zákonníka. Podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 879f ods. 3
Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy (ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy), podľa § 52
uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a nasl. Občianskeho zákonníka sa musia dať
do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti
uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, t.j. najneskôr do 1. júla 2004. Za predpokladu nezosúladenia
spotrebiteľských zmlúv uzavretých pred dátumom 1. apríla 2004 s kogentným zmením § 53 a § 54
Občianskeho zákonníka, tie časti spotrebiteľských zmlúv, ktoré neboli dané do súladu so znením § 53
a § 54, strácali uplynutím troch mesiacov platnosť. Podľa vyššie citovaného § 54 ods. 1 OZ v znení
účinnom od 1. apríla 2004 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Z obsahu Zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania je zrejmé, že sa jedná o tzv. formulárovú
zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca, resp. oprávnený predchodca pripravenú a dopisoval do
nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovanej v 1. rade, pričom žalovaná v 1. rade obsah tejto zmluvy
žiadnym (podstatným) spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Právny vzťah medzi účastníkmi založený (predmetnou) Zmluvou o splátkovom úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa vtedy platného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o splátkovom úvere je tzv. absolútnym obchodom
podľa § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ. S poukazom na vyššie uvedené vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka má
prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Platí totiž zásada, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
To znamená, že aj keď zmluvné strany sa písomne dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy to neplatí.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo nepochybne preukázané, že Zmluva o
splátkovom úvere bola uzavretá dňa 5. júna 2003 pod č. XXXXXXXXXX medzi Slovenskou sporiteľňou
a.s. so sídlom v Bratislave ako veriteľom a žalovanou v 1. rade (A. D.). Žalovanej v 1. rade bol poskytnutý
úver vo výške 69.000,- Sk s úrokovou sadzbou 11,30 % p.a. ročne. Žalovaná v 1. rade sa zaviazala
splácať poskytnutý úver v mesačných splátkach po 1.580,- Sk, vždy k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej
splátky bola dohodnutá dňom 20. júla 2003 a konečná splatnosť úveru bola stanovená dňom 20. mája
2008.

Dňa 5. júna 2003 bola uzavretá Dohoda o ručení medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom v
Bratislave (ako veriteľom) a X. Č.Y. (ako ručiteľom), podľa ktorej v čl. I ručiteľ vzal na vedomie, že medzi
veriteľom a dlžníkom (A. D.) bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere v sume 69.000,- Sk, v čl. II
ručiteľ vyhlásil, že uspokojí pohľadávky veriteľa, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. v Bratislave a žalobcom
ako postupníkom z 21. decembra 2010 vyplýva, že na žalobcu prešlo aj právo na vymáhanie dlžnej sumy.
Žalobca svoje právo uplatnil návrhom na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol doručený Okresnému
súdu Michalovce dňa 21. mája 2012.

Z obsahu spisu Okresného súdu Michalovce, osobitne zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 3. decembra
2012 vyplýva, že žalovaný v 2. rade na pojednávaní vzniesol námietku premlčania práva dôvodiac, že
celý nárok žalobcu je už premlčaný voči žalovanej v 1. rade, ako aj voči žalovanému v 2. rade. Túto
námietku premlčania práva zopakoval aj v záverečnom prednese pred vyhlásením rozsudku vo veci
samej.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne aplikoval na premlčanie práva ustanovenia
Občianskeho zákonníka § 100 a nasl. (O.z.), lebo mal predmetný právny vzťah posúdiť podľa ustanovení
Obchodného zákonníka.

Odvolací súd poukazuje na to, že na uplatnenie práva zo spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať
úpravu Občianskeho zákonníka, teda trojročnú premlčaciu dobu.

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať (§ 101 ods. 1 OZ).

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, kedy
sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ).

Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že dlžník - žalovaná v 1. rade mala splniť dlh poslednou
splátkou dňa 20. mája 2008. Už dňom 21. mája 2008 mohol žalobca, resp. jeho právny predchodca
uplatniť svoje právo žalobou na súde.

Premlčacia trojročná lehota na uplatnenie práva začala žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi)
plynúť dňom 21. mája 2008 a uplynula dňa 21. mája 2011. Žalobca uplatnil svoje právo na súde až
21. mája 2012. Uplynutím trojročnej premlčacej lehoty dňom 21. mája 2011 sa právo žalobcu premlčalo
a rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania, ako i zmluvné úroky. Účinným vznesením námietky
premlčania práva nedochádza k zániku nároku, ale subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne
vynútiteľné a táto účinnosť sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj jej príslušenstvu, ktoré
predstavuje zmluvný úrok, ako aj úrok z omeškania.

K tvrdeniam odvolateľa, že námietka premlčania uplatnená ručiteľom sa nevzťahuje na dlžníka, t.j. na
žalovanú v 1. rade, pretože ide o samostatných spoločníkov, odvolací súd uvádza : Záväzkový právny
vzťah z ručenia môže existovať iba popri hlavnom (základnom) záväzkovom právnom vzťahu (veriteľ -
dlžník), a preto má povahu vedľajšieho právneho vzťahu (ide teda o akcesorický právny vzťah).

Treba si ale uvedomiť, že ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a nie na osobu dlžníka. Totiž
smrťou dlžníka ručiteľský záväzok nezaniká.

Ručiteľský záväzok zaniká až zánikom pohľadávky, ktorá ním bola zabezpečená. Ručiteľ (však) má
právo uplatniť proti veriteľovi námietky, ktoré má proti veriteľovi aj dlžník.

Ide o námietky smerujúce voči pohľadávke (napríklad, že právo veriteľa je premlčané), ako to je aj v
danom prípade. Námietka premlčania, ktorú ručiteľ vzniesol proti pohľadávke veriteľa sa týka aj dlžníka
(žalovanej v 1. rade), a preto správne súd prvého stupňa zamietol žalobu, lebo pohľadávka žalobcu bola
premlčaná.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.. Žalobca nebol úspešný v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalovaní, aj keď mali
úspech v odvolacom konaní nepodali návrh na priznanie trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd
rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.