Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. november 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4C/86/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112212308
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1112212308.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa:

Š. C., C. N. XX/XX, XXX XX N. E., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom
Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o zadosťučinenie za nezákonné väznenie, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 23.04.2012 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 10
000,- Eur titulom zadosťučinenia za nemateriálnu ujmu v dôsledku nezákonného väznenia.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov bol uznaný
vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest

odňatia slobody v trvaní 2 a pol roka nepodmienečne. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov
bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a tiež boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce. Následným rozsudkom N. obvodového súdu Prešov bol navrhovateľ
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka. Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR bol
navrhovateľ čiastočne odškodnený v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Napokon uznesením Okresného
súdu Prešov zo dňa 22.01.2010 boli všetky doposiaľ právoplatné rozhodnutia zrušené a následným
uznesením bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené. Navrhovateľ požiadal odporcu o odškodnenie,

okrem iného aj v položke zadosťučinenia za nemateriálnu (morálnu a citovú) ujmu, a to vo výške 10
000,- Eur. V prípade navrhovateľa bolo treba vziať do úvahy, že došlo k nezákonnému väzneniu v trvaní
2 a pol roka ako aj to, že sa spravodlivosti nedomohol ani v rehabilitačnom konaní podľa zákona č.
119/1990 Zb., pričom k náprave došlo až v roku 2011. Navrhovateľ si spolu s náhradou nemateriálnej
ujmy uplatnil aj úrok z omeškania odo dňa, kedy uplynula 6-mesačná lehota na plnenie odporcom.

Odporca sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 17.08.2012, v ktorom uviedol,
že aj keď sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990
Zb., má za to, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. na takýto nárok

nie je žiadny právny titul. Zároveň poukázal na to, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby
štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom týmto osobám sa malo
poskytnúťprimeranéhmotnéodškodnenie.Navrhovateľomnavrhovanéodškodnenienemajetkovejujmy
zákon nijakým spôsobom neupravuje a je potrebné predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v
úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bola by táto možnosť vzákone výslovne upravená. Nárok navrhovateľa je potrebné posudzovať v prvom rade podľa zákona č.
119/1990 Zb., ktorý má byť predbežne prerokovaný podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených
predpisov náhradu nemajetkovej ujmy nepozná a ani nepredpokladá priznanie takéhoto zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný a neopodstatnený a žiadal ho
zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi - listy MS SR zo dňa 14.12.1995, 04.12.2012 a 31.01.2013,
uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 41Nt 10/2009 zo dňa 22.01.2010, uznesenie Okresného súdu
Prešov, č.k. 5Tv 3/2010 zo dňa 15.03.2011, žiadosť navrhovateľa zo dňa 28.06.2011, oznámenie MS

SR zo dňa 01.06.2012, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

Uznesením Okresného súdu v Prešove, č.k. 41Nt 10/2009 zo dňa 22.01.2010 bola povolená obnova
konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T
98/1981 zo dňa 30.06.1981 v spojení s rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 4Rtv
138/1990 zo dňa 1991. Zároveň bol zrušený výrok o vine v rozsudku Vojenského obvodového súdu
Prešov, sp.zn. T 98/1981 zo dňa 30.06.1981, uznesenie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn.

4Rtv 138/1990 zo dňa 16.01.1991 a výrok o treste v rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov,
sp.zn. 4Rtv 138/1990 zo dňa 16.01.1991, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Uznesením Okresného súdu v Prešove, č.k. 5Tv 3/2010-17 zo dňa 15.03.2011 bolo zastavené trestné
stíhanie navrhovateľa ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa

§ 269 ods. 1 trestného zákona, pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť obžalovaný, nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Navrhovateľ listom zo dňa 28.06.2011 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady
mzdy, nákladov výkonu trestu, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom
a terajšom konaní, cestovných nákladov a nemateriálnej ujmy.

Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 14.12.1995 priznalo navrhovateľovi odškodnenie v sume
60 316,- Sk ako náhradu za stratu na zárobku počas výkonu trestu odňatia slobody a náhradu alikvotnej
časti trov výkonu trestu odňatia slobody.

Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 01.06.2012 priznalo navrhovateľovi náhradu materiálnej
škody vo výške 810,13 Eur a v ostatnej časti žiadosti o náhradu materiálnej škody a náhradu

nemajetkovej ujmy nevyhovel.

Následne listom zo dňa 04.12.2012 priznalo navrhovateľovi príslušenstvo priznanej náhrady cestovných
výdavkov, nákladov právneho zastúpenia v následnom konaní a príslušenstvo priznanej náhrady
majetkovej ujmy okrem priznanej náhrady trov výkonu väzby celkovo vo výške 43,99 Eur.

Ministerstvo spravodlivosti SR napokon listom zo dňa 31.01.2012 dodatočne priznalo navrhovateľovi

náhradu materiálnej škody v celkovej výške 673,81 Eur a v časti náhrady materiálnej škody vo výške
19,92 Eur žiadosti nevyhovelo.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce
súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej
občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch

a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie
prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného
konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobámspoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností
vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených

ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných
paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za
trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie
a trestanie.

Podľa § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:

a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške

83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,

b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,

c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac

väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,

d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,

e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.

Podľa § 23 ods. 2 cit. zákona osobitný zákon upraví podmienky uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo
zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob
náhrady a rozsah týchto nárokov.

Podľa § 23 ods. 3 cit. zákona odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce
súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo

úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len k
čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom
na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými
trestami alebo novouloženými trestami.

Podľa § 23 ods. 4 cit. zákona pre spôsob a rozsah náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody na

zdraví platia ustanovenia Občianskeho zákonníka;

a)priemernýmzárobkompredpoškodenímsarozumiepriemernýzárobokvčasepredzačatímtrestného
stíhania,

b) náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody nesmie presiahnuť sumu
995,90 eura za 1 rok.

Podľa § 23 ods. 5 cit. zákona náhrada sa vypláca v hotovosti alebo sa na žiadosť oprávnenej osoby
prevedie na ňou uvedený účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorá má sídlo v Slovenskej
republike.

Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom.Podľa § 24 ods. 2 cit. zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti
oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia,
ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku

podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (od

1.7.2004).

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( zákon č. 58/1969 Zb).

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie

vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa
nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten,

a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre

obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,

b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie
je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich

mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.V danom prípade súd posudzoval nárok navrhovateľa ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú
v dôsledku vykonania trestu odňatia slobody na navrhovateľovi v celkovej dĺžke 913 dní na základe
právoplatných rozhodnutí súdov, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a

následne trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi bolo zastavené. Na základe uvedeného je možné
konštatovať, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T 98/1981 zo dňa 30.06.1981
a rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 4 Rtv 138/1990 zo dňa 16.01.1991 spĺňajú
charakternezákonnéhorozhodnutiavzmysle§6ods.1zákonač.58/1969Zb.,pričomnároknanáhradu
škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo však nie je prípad navrhovateľa.

Navrhovateľovi na základe uvedeného vznikol nárok na odškodnenie, a to na základe zákona č.

119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (primerané hmotné odškodnenie). Uvedené hmotné odškodnenie
pritom zákon stanovil vo forme náhrady za stratu na zárobku, náhrady škody na zdraví, náhrady
trov trestného konania, náhrady zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhrady
zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu
nápravného opatrenia. Navrhovateľovi bola na základe uplatneného nároku vyplývajúce z uvedeného

právneho predpisu priznaná náhrada materiálnej škody vo výške 60 316,- Sk, 810,13 Eur, 43,99 Eur a
673,81 Eur, a to ako náhrada cestovných nákladov vynaložených na zabezpečenie účasti na verejnom
zasadnutí konanom na Okresnom súde Prešov dňa 22.01.2010, kedy došlo k zrušeniu pôvodných
rozhodnutí, náhrada trov právneho zastúpenia za úkony vykonané v konaniach vedúcich k zrušeniu
odsudzujúcich rozsudkov a k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania, náhrada za stratu na

zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody, náhrada trov trestného konania podľa
§ 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb., náhrada trov výkonu väzby podľa § 23 ods. 1 písm. c) cit.
zákona a náhrada trov výkonu trestu odňatia slobody podľa § 23 ods. 1 písm. c) cit. zákona. V ostatnej
časti žiadosti o náhradu materiálnej škody a nemajetkovej ujmy nebolo vyhovené.

Odporca argumentoval tým, že zákon č. 119/1990 Zb. bol konštruovaný tak, aby štát spoločensky

rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom okrem spoločenskej rehabilitácie sa má v
zmysle uvedeného zákona týmto osobám poskytnúť aj primerané hmotné odškodnenie. Navrhovateľom
navrhované odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje a je nutné
predpokladať, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú
nemajetkovú ujmu, bola by táto možnosť v zákone výslovne upravená.

Súd pri posúdení nároku navrhovateľa dospel k nasledovnému právnemu záveru. Zákon č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( príp.
aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so
zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej

spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť
neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky
proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na
odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z

uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v
súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v
súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na
náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok
nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako

osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969
Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa
náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý
je uvedený nižšie.Súd má za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné
ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému
súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na

odškodnenie.

Súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp. zn.
4 Cdo 177/2005 (analogicky použitý na prípad vykonania trestu) v zmysle ktorého "nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5

ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že "podstatnou
otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 zb. možno priznať nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv tohto, na kom bola väzba vykonaná.
Trestné stíhanie a v rámci neho i prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné

stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom,resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej
ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady,
v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa

§ 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia
osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za
škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v
rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie

je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej
slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti
s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou
v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Ustanovenie § 5
zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, uväznenie
alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane

ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o
väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti
je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody) vykonaná, bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby".

Súd ďalej vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb a teda aj zákona č. 119/1990

Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento bol konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada
škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia
nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby
podľa zákona č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto
dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého

dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje),
znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
nezákonné rozhodnutia, ktorými bol navrhovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody.

Súd má ďalej za to, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z
dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v
prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku
na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi.

Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k závažnej ujme so závažnými konkrétnymi
následkami. Právny zástupca navrhovateľa v uvedenom smere nenavrhol žiadne dôkazy a nepovažoval
za potrebné k uvedenej otázke ani vypočuť navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď
odporcovi ako úspešnému účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré si však
neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd

Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považujeza nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi
uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti

rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.