Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/860/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812214386
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812214386.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: D. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom T. F. T., T. XXX/X, t. č. R. R. J. v N. F. R. Q. Z. J. C. F. R., proti odporkyni: P. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H., K. XXX/XX, o náhradu škody vo výške 160,- Eur a o protinávrhu odporkyne o zaplatenie
1.456,91 Eur istiny a prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
09. mája 2013, č. k. 12C/130/2012 - 78 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a vyhovel protinávrhu odporkyne,

keď uložil navrhovateľovi zaplatiť odporkyni sumu 1.456,91 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
ako aj náhradu trov konania vo výške 77,50 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody vo výške
160,- Eur, pretože nepreukázal, že mu protiprávnym konaním odporkyne vznikla škoda (resp. že mu
vôbec nejaká škoda vznikla). Mal preukázané, že účastníci v období roku 2008 žili ako druh a družka
v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili až do času, keď navrhovateľ bol vzatý do väzby a
zároveň disponovali navzájom platobnými kartami. Z vykonaných dôkazov považoval za preukázané,
že odporkyňa v minulosti uhrádzala za navrhovateľa rôzne náklady spolu s jej rodičmi, čo navrhovateľ

ani nespochybňoval. Navrhovateľ nepreukázal na aký účel mala byť suma 160,- Eur použitá a na
druhej strane nespochybnil tvrdenia odporkyne, že spolu s jej rodičmi v minulosti uhradili rôzne dlhy
navrhovateľa, prípadne, že rodičia odporkyne za trvania ich spolužitia im požičali opakovane rôzne
sumy, pričom časť ani nebola vrátená. Z výpisu z Q. T. mal preukázané, že dňa 24.07.2008 bola na
účet navrhovateľa vložená suma 2.000,- Sk, a teda možno dôvodne predpokladať, že ide o sumu ktorú
previedolnaúčetnavrhovateľajehootectakakototvrdilaodporkyňaatozdôvodu,žekudňu23.07.2008
bol na účte navrhovateľa len minimálny zostatok. Pokiaľ ide o zvyšnú časť sumy resp. použitie ďalšej

sumy 3.430,- Eur považoval za vieryhodné tvrdenie odporkyne o tom, že z týchto peňazí pravdepodobne
uhradila dlhy navrhovateľa spoločnosti Orange, čo však už nebolo možné objektívne vzhľadom aj na
ďalšie záväzky navrhovateľa v tomto období, ktoré za neho uhradila odporkyňa zistiť.

Protinávrh odporkyne o zaplatenie sumy 1.456,91 Eur považoval za opodstatnený, keďže mal
preukázané podpísanie uznania dlhu zo dňa 13.07.2009 navrhovateľom. Tvrdenia navrhovateľa o tom,
že uznanie záväzku podpísal pod vplyvom návykových látok neboli potvrdené. Jednostranný právny
úkon navrhovateľa ako dlžníka a to uznanie dlhu zo dňa 13.07.2009 adresovaný odporkyni ako veriteľovipovažoval za platný a pokiaľ navrhovateľka časť tohto dlhu zaplatila tretej osobe, dôvodne sa v konaní
domáhala od odporcu zaplatenia tejto sumy vo výške 1.456,91 Eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie

veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní zdôraznil, že dňa 24.07.2008 a 02.09.2008 boli
zaslané odporkyni dve sumy a to 2.000,- Sk na účet navrhovateľa a 3.430,- Sk na účet odporkyne v Q.
T.. Tvrdenia odporkyne o použití týchto finančných prostriedkov považoval za účelové a za nepravdivú
považoval výpoveď svedka - otca odporkyne.

Pokiaľ ide o protinávrh, tak spochybnil tú časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, kde sa
uvádza, že navrhovateľ nespochybnil svoj podpis. Súdu prvého stupňa vyčítal, že nenariadil vykonanie

grafologického znaleckého dokazovania. Na okolnosti podpísania uznania dlhu si vôbec nepamätá a
predmetné motorové vozidlo, za ktoré mala odporkyňa uhradiť dve leasingové splátky bolo kupované
pre odporkyňu.

Prejavil nesúhlas aj s výrokom o náhrade trov prvostupňového konania s poukazom na to, že bol
oslobodený od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ustanovenia §

205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) až f) citovaného zákonného
ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní výslovne neoznačuje ani jeden z tam uvedených dôvodov, avšak z
jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčíta, že dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo je dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.

Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa
pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť
aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť

a pravdivosť získaných poznatkov.

Navrhovateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než prvostupňový súd a robí z
vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa skutočnosti, či jednak odporkyňa použila pre
vlastnú potrebu sumu 160,- Eur patriacu navrhovateľovi a taktiež či uznanie dlhu zo dňa 13.07.2008 je
platnou listinou.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.
Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému

súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že
pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak

hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - 135 O.s.p.Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. možno teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako
k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možne ani

polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu a z obsahu spisu vyplýva, že ku dňu
23.07.2008, kedy bol navrhovateľ vzatý do väzby bol na jeho účte v Q. T. zostatok vo výške 37,74
Eur a následne 24.07.2008 bola na jeho účet vložená suma 2.000,- Sk t.j. 66,- Eur. Navrhovateľ
tak nepreukázal, že by sa na jeho účte nachádzala suma 160,- Eur, ale len 104,- Eur. Vykonaným
dokazovaním bolo zároveň preukázané, že odporkyňa v súčinnosti s rodičmi navrhovateľa uhrádzali v

tomto období dlhy a to najmä u mobilných operátorov.

Súd prvého stupňa preto v súlade s vykonanými dôkazmi konštatoval v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle
ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to najmä, že by mu vznikla škoda vo výške 160,-
Eur a táto škoda že by vznikla zavineným porušením povinností zo strany odporkyne.

Nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany prvostupňového súdu nezistil odvolací súd ani v
súvislosti s rozhodnutím o protinávrhu odporkyne o zaplatenie sumy 1.456,91 Eur.

Odporkyňa predložila súdu prvého stupňa listinu označenú ako uznanie dlhu zo dňa 13.07.2009, ktorý
sa nachádza na č. l. 29 spisu. Je v nej výslovne uvedené, že dlžník a to navrhovateľ ako dlžník uznáva
čo do dôvodu aj výšky voči veriteľovi P. T. (odporkyni) dlh vo výške 6.828,27 Eur. Uvádza sa tam aj popis

a dôvod dlhu s tým, že sa jedná o dlh, ktorý pochádza zo ZFL č. 9870666, ktorú uzatvorila veriteľka
s leasingovou spoločnosťou Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s. so sídlom Bratislava, Tomášikova 48
a ktorá zmluva bola leasingovou spoločnosťou predčasne ukončená 07.04.2008. Dlžníkom uznaná
suma 6.828,27 Eur zodpovedá tým položkám finančného vyúčtovania predčasne ukončenej zmluvy,
ktoré dlžník po ich oboznámení uznal ako položky dôvodne uplatňované leasingovou spoločnosťou.

Jedná sa o položky predstavujúce peňažný záväzok nájomcu ku dňu predčasného ukončenia (platba
č. 1 podľa splátkového kalendára 609,24 Eur a platba č. 2 podľa splátkového kalendára 609,24 Eur
+ spracovateľský poplatok 238,43 Eur) ďalej náklady prenajímateľa spojené s predčasným ukončením
ako náklady na parkové 282,15 Eur, ďalej úhrada a náhrady finančného výnosu 3.319,51 Eur a osobitné
peňažné plnenie podľa bodu 5.1.19 v.p. FL prvá veta vo výške 1.769,70 Eur. Výslovne sa tam uvádza, že

dlžník podpísaním tohto uznania potvrdzuje, že sumu 6.828,27 Eur dlhuje veriteľovi, ktorý túto položku
uhradil ako dlžnú sumu z vyúčtovania ZFL č. 9870666 leasingovej spoločnosti a prejavuje súhlas s tým,
že sumu, ktorú uznal čo do dôvodu ako aj výšky voči veriteľovi uhradí v lehote troch pracovných dní od
dátumu kedy mu bude doručená písomná výzva zo strany veriteľa. Zároveň podpísaním uznania prejavil
súhlasstým,žedokladypreukazujúceúhradyfinančnýchčiastokvykonanéjehoosobouvočileasingovej

spoločnosti budú obratom doručované do I. P. D.. H. W., kde bude zároveň vykonané zúčtovanie dlhu
dlžníka voči veriteľovi.

Uznaním dlhu, urobeným vo forme podľa § 558 Občianskeho zákonníka sa zakladá vyvrátiteľná právna
domnienka, čo znamená, že sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval. Uznanie dlhu je jednostranný
právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi a zabezpečuje uznaný záväzok tým, že v dôsledku ním

založenej právnej domnienky zvýhodňuje postavenie veriteľa. Domnienka existencie dlhu založená
uznaním dlhu, je vyvrátiteľná. Znamená to, že aj dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže namietať, že dlh
nevznikol alebo že v čase uznania už netrval. Táto námietka však bude mať úspech iba vtedy, ak bude
preukázaná.

Súd prvého stupňa v ďalšom konaní postupoval v súlade s citovaným zákonným ustanovením.Navrhovateľ ako účastník konania mal možnosť sa vyjadriť k citovanej listine na pojednávaní súdu
prvého stupňa, ktoré sa konalo 04.04.2013. Vyjadril sa tak, že „dementuje“ svoje uznanie dlhu, ktoré
podpísal lebo ho podpísal v stave opitosti a iných návykových látok, ktoré v tej dobe požíval a takisto

bol v tej dobe psychiatricky liečený na poliklinike v H. a bral silné lieky. Súd prvého stupňa následne
vykonal dokazovanie podľa návrhu oboch účastníkov na okolnosti podpísania predmetného uznania
dlhu. Z výpovede svedka D.. H. W., I., v ktorého advokátskej kancelárii sa predmetná listina spisovala
vyplynulo, že pred spísaním listiny a jej popisom sa dostavili do jeho kancelárie obaja účastníci súčasne
a nevidel, že by navrhovateľ prišiel pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok, choval sa slušne,

racionálne a podľa jeho vnímania nebol pod vplyvom alkoholu resp. nejakých iných látok. Pokiaľ by
čo i len náznakom zistil, že by bol navrhovateľ v takomto stave, určite by s ním nejakú úradnú listinu
nespisoval. S podpísaním uznania dlhu navrhovateľ bez problémov súhlasil a deklaroval, že ak bude
potrebné konkrétnu čiastku leasingovej spoločnosti zaplatiť, tak to aj v rámci svojich možností urobí. Aj
svedok S. T. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že bol prítomný v kancelárii I. D.. W. v čase, keď sa
spisovala listina o uznaní dlhu. Navrhovateľ mal možnosť listinu si prečítať, pričom nebol pod vplyvom

alkoholu. Navrhovateľ predložil lekársku správu zo dňa 10.02.2010 podpísanú E.. Q. T., podľa ktorej
v tom čase mal navrhovateľ poruchy spánku, depresie. Zároveň tam je uvedené, že nikdy sa neliečil
psychiatricky a takýto stav nikdy nemal.

Takto vykonané dôkazy, ktoré boli navrhnuté oboma účastníkmi preto súd prvého stupňa hodnotil
správne a v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Jeho záver o tom, že navrhovateľovi sa nepodarilo

spochybniť platnosť predmetnej listiny, je správny. Skutočnosti tvrdené navrhovateľom v jeho odvolaní
o jeho psychickom stave a požití návykových látok prípadne alkoholu v čase podpisu dlhu neboli
preukázané ani lekárskym potvrdením ani výpoveďami svedkov. Nebol dôvod na nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru grafológie, keďže navrhovateľ na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
04.04.2013 v zápisnici na č. listu 42 žiadnym spôsobom netvrdil, že sa nejedná o jeho podpis, ale len

poukazoval na okolnosti, za ktorých podľa neho mala byť listina podpísaná, avšak ktoré sa v ďalšom
konaní nepreukázali.

Zároveň odporkyňa preukázala, že časť sumy, ktorú takýmto spôsobom navrhovateľ písomne uznal čo
do dôvodu aj výšky v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka a to v sume 1.456,91 Eur aj
uhradila,vdôsledkučohosúdprvéhostupňaopodstatnenepovažovalprotinávrhodporkynezadôvodný.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne aj vo výroku o náhrade trov. Navrhovateľka bola úspešná
ako ohľadne konania o návrhu navrhovateľa, tak aj o svojom protinávrhu a preto jej v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania, ktorá predstavuje trovy spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku za protinávrh vo výške 77,50 Eur. Rozhodnutie o náhrade trov nemá súvislosť s
priznaným oslobodením od súdnych poplatkov, ktoré bolo priznané navrhovateľovi. Oslobodenie od

súdnych poplatkov sa totiž týka len vzťahu účastníka konania a štátu, čo aj v danom prípade znamená,
že navrhovateľ nemá platiť súdne poplatky prípadne trovy dokazovania, ktoré sa platia z rozpočtových
prostriedkov štátu. V danom prípade však ide o náhradu trov druhému účastníkovi konania, na ktoré sa
oslobodenie od súdnych poplatkov nevzťahuje.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bola tak úspešná odporkyňa, ktorá by mala v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1
O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods.1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v
súvislosti s odvolacím konaním jej trovy nevznikli, a preto jej neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .