Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/246/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220686
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220686.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľ advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni:
Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo 17. januára 2014 č. k. 13C/548/2012-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 3.954,03 eura ako náhrady škody a sumy 790,81 eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 13Er/958/2009. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ust. § 9 a § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonovúčinnéhovčasezačatiaexekučnéhokonania-
Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 13Er/958/2009 podal súdny exekútor súdu
dňa 30.10.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá žiadosť bola uznesením
Okresného súdu Komárno zo dňa 30.05.2011 č.k. 13Er/958/2009-11 zamietnutá. Exekučné konanie
bolo zastavené uznesením zo dňa 07.10.2011 č.k. 13Er/958/2010-22. Konštatoval, že navrhovateľka
sa domáhala výlučne škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo

v zákonnej 15-dňovej lehote. Jej návrh na vykonanie exekúcie bol od začiatku exekučného konania
nedôvodný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, proti tomu nepodala odvolanie, čím
akceptovala záver súdu. Vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením práva na súde, ale aj
so správou a vymáhaním pohľadávky si spôsobila sama podaním nedôvodného návrhu. Ustanovenie §
44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V časti nemajetkovej ujmy zdôvodnil rozhodnutie nedôvodným návrhom na
vykonanie exekúcie. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 150 OSP.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd

bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej
jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.
Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym

úradnýmpostupomnanedôveryhodnostiúdajov.Nemalakdispozíciiexekučnýspisatak mohlaniektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a
to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej
neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Namietala nevykonanie znaleckého dokazovania. V závere uviedla, že
súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej
trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod.. Ďalej uviedla, že štrasburgský súd uviedol,

že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok
takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia
zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k

prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom
na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny

potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy
3.954,03 eura z titulu náhrady škody a sumy 790,81 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák.

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom
na označenom súdu pod sp. zn. 13Er/958/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla
v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s
omeškaním viac ako 623 dní a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,
keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľky na zaplatenie dlhu v časti istiny,čím vytvoril stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak

máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty

účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce
Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania spočívajúcej v odňatí
možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP), ktorú videla v tom, že súd vo
veci nenariadil znalecké dokazovanie. Odňatím možnosti konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa

rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,
2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať
pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom

zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady konania. Je vecou súdu, ktoré
dôkazy v konaní vykoná za účelom zistenia skutkového stavu. Vykonanie znaleckého dokazovania
na rozsah škody a nemajetkovej ujmy by nemalo oporu v závere súdu o nedôvodnosti návrhu
navrhovateľky. Vzhľadom k tomu, že odvolací nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť

rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu
a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd
nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno dňa 30.10.2009. Návrh
na vykonanie exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom 06.10.2009. Súd
uznesením z 30.05.2011 pod č. k. 13Er/958/2009-11 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľka proti uzneseniu odvolanie nepodala. Potom uznesením
zo 07.10.2011 pod č. k. 13Er/958/2009-22 exekučné konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 11.04.2012.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd

stotožnil.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby ju
vykonal. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie nie je možné vykladať

extenzívne. Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu
nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej
vete citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou

verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie
núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a
spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie
povereniavyplývazdoslovnéhojazykovéhovýkladucitovanéhoustanovenia,podľaktoréhosa15-dňová
lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová

lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 15 a § 9 ods. 2 po novele prijatej zák.
č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný
v roku 2012. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012

Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy.Pokiaľbykonajúcisúdonáhraduškodymoholhodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2,
3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do
novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto aplikácia nového právneho prepisu nemala
vplyv na správnosť rozhodnutia.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval

na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až

vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené 11.04.2012, pričom
odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho
aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.