Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/129/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221103
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8107221103.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha

a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcu: F. M., nar. X.X.XXXX, bytom Y. č. XX, zastúpený JUDr.
Branislavom Kahancom, advokátom so sídlom Prešov, Vajanského č. 33, proti žalovaným: 1/ B. B., nar.
X.XX.XXXX, bývajúci v F. č. XXX, XXX XX N., zastúpený Mgr. S. B., bývajúcou v F. č. XXX, 2/ J. M.,
nar. XX.X.XXXX, bývajúca v Y. č. XX, 3/ Q. M., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v B., W. č. XX, 4/ Z. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúca v Y. č. XX, 5/ W. Q., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v I. B. č. XX, žalované
v 2. - 5. rade zastúpené žalovanou v 6. rade, 6/ N. M., nar. X.X.XXXX, bývajúca v N. č. XXX, 7/ H.
B., nar. XX.XX.XXXX, bývajúci v Y. č. XX, 8/ W. V., nar. XX.XX.XXXX, bývajúca v B., J. č. X, 9/ V. B.,

bývajúci na neznámom mieste, 10/ F. Y., rod. B., bývajúca na neznámom mieste, žalovaní v 9. a 10. rade
zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/64/2007 - 401 zo dňa 9. 10. 2013,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania vo výške 8,71 eur

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

N e p r i z n á v a žalovaným v 2. až 10. rade náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojim neúplným návrhom podaným dňa 3.
9. 2007 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území E., a to parcelám
č. 493/15, 493/93 a 493/129. V priebehu konania žalobný návrh spresňoval s tým, že posledná úprava
petitu vo vzťahu k označeným parcelám bola pripustená uznesením č. k. 25C 64/07-200 zo dňa 2.

11. 2011. Žalobca žiadal určiť, že do dedičstva po V. M., nar. XX. X. XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX,
patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 12/40-tin na nehnuteľnostiach v kat. úz. E., zapísaných na LV
č. XXX ako parcela registra E-KN č. 493/15 vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-
KN parcelné č. 493/93 vo výmere 10.064 m2 - lesné pozemky. Zároveň žiadal určiť, že do dedičstva
po F. B., nar. X. X. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40-tin na
nehnuteľnostiach v kat. úz. E., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN parcelné č. 493/15
vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. 493/93 vo výmere 10.064 m2 -

lesné pozemky. Žalobu odôvodnil tým, že F. B., otec žalovaného v 1. rade si dal osvedčiť väčšiu časť
nehnuteľnosti, než aká by mu patrila na základe testamentov po V. B.. Na základe tohto testamentu sa
stal F. B. podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 8/40-tin a V. M. v podiele
12/40-tin. Nehnuteľnosti, ktoré patrili do vlastníctva po V. B. však neboli prejednané v dedičskom konanípo ňom a v súčasnosti sú zapísané na žalovaného v 1. rade, hoci by mali patriť do dedičstva po otcovi
žalobcu a otcovi žalovaného v 1. rade.

Do konania boli pripustení ďalší žalovaní ako neznámi vlastníci, a to V. B. a F. Y., ktorí sú zapísaní
ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností na LV č. XXX. Za týchto konal zo zákona ako
zástupca Slovenský pozemkový fond, ktorý uviedol, že vo vzťahu k podielom žalovaných v 9. a 10.
rade žaloba nesmeruje a účastníkmi konania sú len z dôvodu nerozlučného spoločenstva. Ak by žaloba
smerovala aj voči podielom žalovaných v 9. a 10. rade, v takomto prípade by SPF so žalobou nesúhlasil.

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania bol
vyhlásený rozsudok, ktorým určil, že do dedičstva po V. M., nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX,
patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 12/40 na nehnuteľnosti v kat. úz. E. zapísanom na LV č. XXX
ako parcela reg. E-KN parcelné č. 248/311 vo výmere 652 m2 - lesné pozemky a parcela reg. E-KN
parcelné č. 264/312 vo výmere 21.652 m2 - lesné pozemky, totožné s nehnuteľnosťou v záp. č. 144

mpč. 248/c/11/b, 262/a/2 - les M. vo výmere 3 ha 1.220 m2 a 248/c/12/a, 262/b/1 - les M. vo výmere
1.200 m2, ktorý podiel nadobudol po V. B. zomrelom XX.X.XXXX a do dedičstva po poručiteľovi F. B.,
nar. X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40 na nehnuteľnostiach
v kat. úz. E. zapísaných na LV č. XXX ako parcela reg. E-KN parcelné č. 248/311 vo výmere 652 m2 -
lesné pozemky a parcela reg. E-KN parcelné č. 264/312 vo výmere 21.652 m2 - lesné pozemky, totožné

s nehnuteľnosťami v záp. č. 144 mpč. 248/c/11/c, 262/a/2 - les M. vo výmere 3 ha 1.220 m2 a 248/c/12/
a, 262/b/1 - les M. vo výmere 3 ha 1.200 m2, ktorý podiel nadobudol po V. B. zomrelom XX.X.XXXX. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V dôsledku odvolania
žalovaného v 1. rade krajský súd uznesením č. k. 11Co/16/2010-136 rozsudok súdu prvého stupňa v
jeho napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto

uznesenia odvolací súd konštatoval, že rozsudkom uvedená parcela 264/312 je číselne zle označená,
keďže v návrhu bola uvedená ako 262/312 a taktiež je v návrhu označená osoba žalovanej v 5. rade
ako Q. má byť správne Q.. Ďalej odvolací súd konštatoval, že pri vyhlásení rozsudku neboli na strane
žalovaných ako účastníci všetci spoluvlastníci uvedení na LV č. XXX a súčasne po vrátení veci, aby
sa súd prvého stupňa zaoberal námietkami, ktoré žalovaný v 1. rade uviedol v odvolaní, najmä pokiaľ

ide o neplatnosť testamentu, z ktorého súd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodnutí. Po vrátení
veci súd prvého stupňa vyhotovil opravné uznesenie, opravil výrok uznesenia týkajúci sa žalovanej v
5. rade. Ďalším uznesením pripustil do konania žalovaných v 9. a 10. rade V. B. a F. Y., rod. B. a
zároveň zistil, že W. M., ktorá bola vedená na LV č. XXX v kat. úz. E. zomrela dňa XX. X.XXXX, pričom
jej spoluvlastnícky podiel nadobudli okamihom smrti jej zákonní dedičia, ktorí už v konaní vystupujú

ako účastníci konania. Doplnil dokazovanie správou Obvodného pozemkového úradu Prešov zo dňa
3.5.2011, ďalej rozhodnutím OPÚ 2011/643-55-ŠB zo dňa 20.1.2011, ďalej Obvodného pozemkového
úradu Prešov, Správy katastra Prešov zo dňa 9.8.2011, výpisom z LV č. XXX kat. úz. E. a zistil skutkový
stav, podľa ktorého žalobca je v súčasnosti vlastníkom 1/8 nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, v
súčasnostioznačenýchč.493/15, 493/93vkat.úz.E.,pričomsvojspoluvlastníckypodielzískaldedením

po svojom otcovi a matke. Žalovaný v 1. rade podľa aktuálneho výpisu z LV je spoluvlastníkom 5/8,
pritom 4/8 nadobudol darovacou zmluvou od svojho otca F. B., ktorý bol zapísaný ako oprávnený držiteľ
tohto podielu na základe osvedčenia spísaného vo forme Notárskej zápisnice N 77/99. Ďalšiu 1/8-nu
spoluvlastníckeho podielu vlastní V. B., t. č. na neznámom mieste a 1/8-nu F. Y., rod. B., taktiež na
neznámommieste.SprávunatýchtočastiachparcielvykonávaSPF.Zvýpisupozemkovejknihy,zvložky

č. 144 v kat. úz. E., ktorá obsahuje identické nehnuteľnosti ako sú v súčasnosti zapísané na LV č. XXX
v kat. úz. E. je zrejmé, že titulom dedenia nadobudli polovicu nehnuteľnosti po svojej matke jej štyri deti,
a to V. B. ml., F. Y., rod. B., F. M., rod. B. a F. B., každý po 1/8-ne. Polovica z nehnuteľnosti ostala vo
vlastníctve ich otca V. B. st.. F. Y. a V. B., ktorí boli vlastníkmi po 1/8-ne predmetných nehnuteľností,
odišli do M. štátov, resp. N., čo potvrdili účastníci konania a aj svedkovia, a naďalej sú vedení ako

spoluvlastníci týchto nehnuteľností v podiele po 1/8-ne. V. B. st. bol vlastníkom polovice predmetných
nehnuteľností. Dňa 20.4.1950 spísal „Testament v extraviláne“, v ktorom uviedol v bode 1., že za dedičov
jeho hospodárstva ustanovuje najstarších vnukov, a to V. M. a F. B.. V. M. dáva poľnohospodárstvo na
12 korcov siatia a F. B. dáva poľnohospodárstvo na 8 korcov siatia. Svoje deti F., F. a V. B. vylúčil z
dedičského práva, lebo za jeho života už dostali od neho toľko, že to prevyšuje ich dedičský podiel. V tom

čase jeho štvrté dieťa F. B. už bol zosnulý. Z testamentu je ďalej zrejmé, že deti V. a F. už v tom čase boli
v M. štátoch amerických, resp. v N. a nehnuteľnosti, ktoré zdedili po matke užíval ich otec. Na základe
testamentu potom toto užívacie právo preniesol na závetných dedičov, teda V. M. a F. B.. Podiel 2/16-tiny
predstavovali podľa mierok uvedených v testamente 5 korcov. Podľa tohto prepočtu potom 8/16-tin, tedapolovica nehnuteľnosti, predstavovala 20 korcov, 12 korcov predstavovala podiel 12/40- in a 8 korcov
8/40-in, spolu polovicu. V testamente neboli jednotlivé nehnuteľnosti identifikované. Žalovaný spochybnil
platnosť uvedeného testamentu, považoval ho za vykonštruovaný dôkaz s tým, že V. B. tento nikdy

nepodpísal. Podpis urobený na spornom testamente podľa žalovaného nepatrí poručiteľovi. Uvedená
skutočnosť vyplýva z jednoduchej komparácie dvoch dokumentov, a to sporného dokumentu zo dňa
20.4.1950, na ktorom je údajný podpis V. B. a druhého dokumentu, a to vyhlásenia o vzdaní sa majetku,
o vzdaní sa vdovského práva užívacieho, taktiež z rovnakého dňa. Na dokumente o vzdaní sa majetku
je podpis V. B. čitateľný, pôsobiaci hodnoverne, no na testamente z rovnakého dňa je podpis ťažko

čitateľný. Podpis ani pri jednoduchom porovnaní sa nepodobá na listine o vzdaní sa majetku. Už len na
základe tejto skutočnosti považoval žalovaný testament za neplatný a neurobený testátorom. Zároveň
spochybnil pečiatku na testamente a zdôraznil, že V. M. v čase vyhotovenia testamentu vykonával
funkciu tajomníka MNV, preto uvedený dokument mohol vyhotoviť aj sám. Predmetný sporný testament
má podľa žalovaného alografnú formu, testament nemohol byť celý napísaný V. B. ako testátorom. Ďalej
spochybnil platnosť testamentu z dôvodu, že ako svedkovia sú podpísaní okrem iných aj F. B. a V. M.

a je nemysliteľné a v rozpore so zákonom, aby sa ako svedkovia k testamentu podpisovali osoby z
testamentu oprávnené. Rovnako spochybnil žalovaný podpis F. B. s tým, že tento ho ani nevykonal.
Spochybnil testament aj z dôvodu, že testátor vylúčil z dedenia deti F., F. a V. B. s tým, že za života
dostali od neho toľko, čo prevyšuje ich dedičský podiel, ale tento v testamente špecifikovaný nebol.

Ako je zrejmé zo zápisu o úmrtí č. k. D 559/51, V. B. st. zomrel XX.X.XXXX. Jeho vlastnícky podiel
na nehnuteľnostiach vo veľkosti 8/16-in nebol prejednaný v dedičstve. V zápise je uvedené, že ide
o osobu nemajetnú a uznesením zo dňa 12.7.1951 sa dedičské konanie zastavilo pre nedostatok
majetku. Na základe osvedčenia podľa zákona 293/92 Zb. č. N/77/99 si práve týchto 8/16-tin dal F.
B. osvedčiť ako svoje vlastníctvo. Z výpovede žalobcu, žalovaných, ako aj svedkov súd zistil, že dané

nehnuteľnosti užívali tak rodina M., ako aj B.. Žalobca uviedol, že tieto nehnuteľnosti užívali a užívajú
v podieloch tak, ako ich užívali aj ich predkovia. Svedkovia, ktorí boli predvolaní žalovaným v 1. rade
uviedli, že nehnuteľnosť vo väčšej miere užívala rodina B. než rodina M.. Žalobca zase uviedol, že dané
nehnuteľnosti na základe závetu stále považoval za svoje dedičstvo po otcovi a daný stav nepotreboval
riešiť, keďže nehnuteľnosti boli v užívaní družstva a následne mal za to, že ich opätovne rodina

nadobudla do vlastníctva. Celú situáciu začal riešiť až po tom, čo zistil, že na základe osvedčenia
by mal byť B. B. vlastníkom spolu 10/16-tin predmetnej nehnuteľnosti. Nevysvetlil, prečo tak urobil
až v roku 2007, keď F. B. si dal nehnuteľnosť osvedčiť v roku 1999. Po vykonanom dokazovaní súd
vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že do dedičstva po V. M., nar. XX.X.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX,
patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 12/40-in na nehnuteľnostiach v kat. úz. E., zapísaných na LV

č. XXX, ako parcela registra E-KN parcelné č. 493/15 vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela
registra E-KN parcelné č. 493/93 vo výmere 10.064 m2, - lesné pozemky a do dedičstva po F. B., nar.
XX.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40-tin na nehnuteľnostiach
v kat. úz. E., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN parcelné č. 493/15 vo výmere 34.644
m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. 493/93 vo výmere 10.064 m2 - lesné pozemky.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V dôsledku odvolania krajský súd svojím rozsudkom č.
k. 11Co/18/2012-283 zo dňa 4.9.2012 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení, že do
dedičstva po F. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom X.XX.XXXX, patrí spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 8/40-
in na nehnuteľnostiach v kat. úz. E., zapísaných na LV č. XXX ako parcela registra E-KN parcelné
č. 493/15 vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parcela registra E-KN parcelné č. 493/93 vo výmere

10.064 m2 - lesné pozemky tak, že návrh zamietol. V prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd doplnil dokazovanie notárskou zápisnicou
N 77/99, Nz 201/99, na základe ktorej F. B. osvedčením nadobudol vlastnícke právo mimo iného aj k
nehnuteľnosti zapísanej na LV XXX, mpč. zápisnice 144, parcely 248/c/11b.262/a/2, 248/c/12/a.262/b/1
v 9/16-inách. Z osvedčenia je zrejmé, že F. B. vo svojom návrhu uviedol, že vyššie uvedené pozemky

a podiely z lesa užíval on ešte za súkromného hospodárenia až dovtedy, kým neboli zobrané do JRD
a Štátnych lesov. K návrhu priložil aj čestné vyhlásenie dvoch občanov obce Y. F. J. a F. B., ako aj
potvrdenie Obecného úradu Y. a Obecného úradu E., že on je držiteľom týchto nehnuteľností. Notárska
zápisnica je z 24.5.1999. Notárskou zápisnicou N 582/99, Nz 494/99 potom F. B. spolu s manželkou ako
darcovia darovali mimo iného aj žalovanému v 1. rade nehnuteľnosti, konkrétne žalovanému v 1. rade

nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX, v pôvodnej zápisnici 144, v podiele 10/16-in. Notárska zápisnica
bola podpísaná 14.12.1999. Súd si vyžiadal z Katastra nehnuteľností aj výpisy z listov vlastníctva na
meno V. B., pričom v katastrálnom území E. bolo zistené, že na meno V. B. sú aj ďalšie pozemky.
Nebolo však možné zistiť, či ide o V. B., testátora v tomto konaní. Žalovaný v 7. rade v písomnomdoplnení svojej účastníckej výpovede uviedol, že podľa jeho vedomostí F. B. počas svojho života nemal
k dispozícii testament v intraviláne, testament v extraviláne ani Vyhlásenie o vzdaní sa majetku. S
poručiteľom V. B. žil v spoločnej domácnosti a uvedené pozemky užíval. Predmetné pozemky boli

pôvodne lesné, postupným klčovaním vznikli z časti pasienky, a len malá časť tohto pozemku bola
užívaná na pestovanie obilnín a zemiakov. Vtedy dostupná poľnohospodárska technika neumožňovala
využívanie celej poľnohospodárskej pôdy na siatie. Uviedol, že F. B. po tom, čo si dal osvedčiť vydržaním
nehnuteľnosť, bol atakovaný zo strany žalobcu, pričom F. B. uviedol, že ak má námietky, nech ich podá,
aby sa vo veci konalo, čo však žalobca neurobil. Uviedol, že žalobca a jeho právni predchodcovia

užívali výlučne 1/8-nu nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX. Uviedol, že žalobca podal žalobu až
vtedy, keď všetci hodnoverní svedkovia sú nebohí a uplatňuje si svoje práva na základe testamentu,
o ktorom nikto z dotknutých nemal vedomosť. Žalovaná v 8 . rade potvrdila výpoveď žalovaného 7.
rade. Súd ďalej v dôvodoch rozhodnutia citoval ust. § 80 písm. c) O.s.p., ust. § 115, § 116 a § 570
zák. č. 141/1950 Zb., tzv. Stredného občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého stupňa uviedol podľa
Uhorského obyčajového práva zák. čl. XVI/1876 súkromné písomné testamenty musia byť urobené

písomne,jenutnéuviesťmiestoadobuzriadeniatestamentu,musiabyťpodpísané poručiteľom,aakide
o testament písaný cudzou rukou, musí byť podpísaný súčasne prítomnými štyrmi svedkami. Svedkovia
musia testament opatriť doložkou, v ktorej dosvedčia, že sa to všetko stalo, a musia ju podpísať. Ďalej
súd citoval ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z., ust. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Z.z. a ust. § 2 ods.
2 tohto zákona a v tejto súvislosti uviedol, že prioritne skúmal naliehavosť právneho záujmu žalobcu na

podaní takejto žaloby, pričom mal za to, že na strane žalobcu takýto naliehavý právny záujem existuje,
pretože iným spôsobom sa nemôže domôcť svojho práva, keďže žalovaný v 1. rade je už zapísaný v
liste vlastníctva ako spoluvlastník 8/16-tin po V. B. st. na základe osvedčenia a darovacej zmluvy. Ďalej
súd skúmal, či závet, na ktorý sa žalobca odvoláva, je platnou listinou, od ktorej by sa mohlo odvíjať
jeho právo. Skutočnosť, ktorú uvádza žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach, prípadne v odvolaní,

že poručiteľ neuvádza v závete majetok, ktorý mal údajne za svojho života rozdeliť medzi deti F., F.
a V. B., a z tohto dôvodu ich vylúčiť z dedičského práva, podľa súdu nespôsobuje neplatnosť závetu.
Ďalšia námietka žalovaného v 1. rade, že V. B., ktorý je ako svedok podpísaný v závete, vypovedal
v konaní a uviedol, že takýto závet nepodpisoval, taktiež neobstojí, keďže bližšia identifikácia svedka
v závete nie je. Ako je zrejmé z výpovedí svedkov v konaní, v obci E. bolo niekoľko rodín B., preto

je možné že svedok, ktorý vypovedal v konaní, závet podpisovať nemusel, keďže mohol existovať aj
iný B., ktorý bol ako svedok pri podpisovaní závetu. Pokiaľ ide o spochybnenie závetu vo vzťahu k
pečiatke, ako aj skutočnosti, že V. M. mal v tom čase pôsobiť ako tajomník MNV, žalovaný v 1. rade
tieto tvrdenia nijako nepreukázal. Pečiatka úradu nie je podstatná náležitosť závetu, ktorej neexistencia
by spôsobovala neplatnosť závetu, keďže ide o súkromný, nie verejný testament. Meno podpísané pod

pečiatkou je Y., nie M.. Taktiež je zrejmé, že závet bol spísaný v obci Y., kde V. B. - poručiteľ žil. Čo sa
týka spochybnenia závetu vo vzťahu ku skutočnostiam, že pod závetom je podpísaný F. B. a V. M. ako
závetní dedičia, čo zákon nepripúšťa, súd poukázal na to, že v závete sú podpísaní štyria svedkovia,
ktorí sú rozdielni od závetných dedičov, čiže neobstojí námietka neplatnosti závetu z tohto dôvodu. V
súlade s ustanoveniami Uhorského obyčajového práva však mali podpísaní svedkovia spísať aj doložku

o tom, že listina, ktorá obsahuje závet, bola pred nimi vlastnoručne napísaná a podpísaná testátorom,
alebo ak závet písal niekto iný, že tento bol testátorom podpísaný. Neexistencia tejto doložky robí závet
neplatným. Na základe neplatného závetu nemôže byť žalobca v konaní úspešný. Súd ďalej poukázal
na skutočnosti, že žalobca nepreukázal jednoznačne, že by sa testament týkal tých nehnuteľností, ktoré
označil vo svojej žalobe. V testamente žiadnym spôsobom nehnuteľnosti označené nie sú. Čo sa týka

spôsobu užívania danej nehnuteľnosti, účastníci, ako aj svedkovia uvádzali, že časť sa užívala ako
pasienok, časť na siatie a ako záhrada a v časti bol les. Zo závetu teda nie je zrejme ani to, na akú
časť nehnuteľnosti sa vzťahuje. Závet je teda neurčitý. Nebolo žalobcom preukázané, že podpis na
testamente je poručiteľov, keďže na Vyhlásení o vzdaní sa majetku je jednoznačne iný podpis. Nie je
teda zrejmé, ktorý z týchto podpisov je pravý. Súd poukázal na to, že tak žalobca ako aj žalovaný zhodne

uvádzali vo svojich písomných a ústnych výpovediach, že nehnuteľnosti sa odjakživa užívali rodinami B.
a M. tak, ako sa užívajú aj v súčasnosti. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu nevyvíjal žiadne snahy
na zmenu užívacieho stavu, rovnako ako ani rodina B., mal súd za to, že nehnuteľnosť sa užívala tak
ako v minulosti, že došlo k reálnej deľbe medzi tieto rodiny, hoci k zápisu do pozemkovej knihy a neskôr
evidencie nehnuteľností ani katastra nedošlo. Hoci nehnuteľnosti boli v užívaní poľnohospodárskeho

družstva, žalobca mal po roku 1989 veľa času a možností, aby svoje prípadné nároky dal do poriadku
aj právne. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu, že žalobu podal až v roku 2007, keďže predtým bol v tom,
že nehnuteľnosť mu patrí a nemal dôvod o tom pochybovať, súd poukázal na to, že žalobca uviedol
aj to, že o predmetné nehnuteľnosti začal mať záujem, respektíve spochybňovať vlastníctvo B. ažpotom, keď si tento dal osvedčiť časť nehnuteľnosti. F. B. tak urobil v roku 1999 a rozdiel 8 rokov
nesvedčí o tom, že by žalobca mal eminentný záujem na svojom údajnom vlastníctve. Konanie žalobcu
a podanie žaloby až v roku 2007, preto vzbudzuje pochybnosti najmä preto, že žaloba bola podaná až

potom ako priami účastníci reálnej deľby, ako aj svedkovia, zomreli. Súd poukázal na skutočnosť, že
vo Vyhlásení o vzdaní sa majetku zo dňa 20.4.1950, ktoré podpísal V. B. je uvedené, že všetok svoj
majetok previedol na V. M. a F. B. na základe kúpnopredajnej zmluvy ku dňu 1.5.1950. Na základe tohto
by potom akýkoľvek testament bol bezpredmetný, keďže testátor už v čase smrti žiadnym majetkom,
ktorý obsahuje testament, nedisponoval. Tieto skutočnosti sú taktiež zrejme dôvodom, prečo závet nebol

predložený, alebo zohľadnený v dedičskom konaní po V. B., zomrelom XX.X.XXXX a konanie bolo pre
nedostatok majetku zastavené. Súd tiež poukázal na Zápis o úmrtí bezmajetného v dedičskom konaní D
559/1951 (č.l. 94), ktorý podpísal dňa 30.5.1951 v Y. V. M., otec žalobcu a ak si teda V. M. v dedičskom
konaní po V. B. neuplatnil žiadne svoje nároky z testamentu, zrejme mal vedomosť, že žiadne nároky
si v dedičskom konaní uplatňovať nemôže.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca bol v konaní neúspešný a
žalovaní ako úspešní účastníci si náhradu trov konania neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods.
2 písm. a), b), d) a f) O.s.p.. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané,
že po smrti V. B. sa V. M. a F. B. ujali užívania predmetných nehnuteľností, toho času zapísaných ako
parc. registra E-KN č. 493/15 vo výmere 34.644 m2 - orná pôda a parc. registra E-KN č. 493/93 vo

výmere 10.064 m2 - lesné pozemky, k.ú. E., a to v pomere, ktorý bol určený testamentom v extraviláne
V. B. zo dňa 20. 4. 1950. Zároveň bolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané,
ktoré nehnuteľnosti V. M. a F. B. po smrti V. B. užívali, teda ku ktorým nadobudli vlastnícke právo.
Testament v extraviláne zo dňa 20. 4. 1950 mal všetky náležitosti platného testamentu, pričom jeho
pravosť potvrdzuje aj jeho opatrenie úradnou pečaťou. Aj v prípade, ak by bol uvedený testament

neplatný, je nepochybné, že tak V. M., ako aj F. B. predmetné nehnuteľnosti užívali a vlastnícke právo
nadobudli vydržaním. Súd prvého stupňa nesprávne interpretoval spôsob užívania nehnuteľnosti, kedy
mal za ustálené, že užívanie nehnuteľnosti je rovnaké, ako bolo za čias predchodcov. Táto skutočnosť
je čiastočne pravdivá, pričom však v rozsahu užívania nekorešponduje zápis spoluvlastníckych podielov
v Katastri nehnuteľnosti. V skutočnosti rodina M. užívala väčšiu časť predmetných nehnuteľností, ale

zápis v Katastri nehnuteľnosti jej svedčí len v podiele 1/8-ina, čo predstavuje jeho spoluvlastnícky podiel.
Práve z tohto dôvodu, kedy rodina M. užívala väčšiu časť predmetných nehnuteľností a rodina B. ich
menšiu časť, podal žalobu na určenie vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa teda žiadnym spôsobom
sa nevysporiadal so skutočnosťou, či jeho právny predchodca V. M. nenadobudol vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam vydržaním a či následnými úkonmi právneho predchodcu žalovaného v

1. rade nedošlo k porušeniu jeho vlastníckeho práva. Žalobca bol toho názoru, že jeho otec V. M. riadne
nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pričom tieto jeho spoluvlastnícke podiely
by mali byť predmetom dedičského konania.

Žalovaný v 1. rade navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaná v 6. rade a súčasne zástupkyňa žalovaných v 2. až 5. rade súhlasila s odvolaním žalobcu.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj náležitý
právny záver. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré súd prvého stupňa uviedol v napadnutom
rozsudku a k týmto považuje za potrebné dodať nasledovné:

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti neboli nadobudnuté na základe
testamentu v extraviláne zo dňa 20. 4. 1950, o čom svedčí dedičské konanie po V. B., nar. XX. X.
XXXX a zomrelom XX. X. XXXX (viď zápis o úmrtí bezmajetného). Zo zápisu o úmrtí bezmajetného,
ktorý podpísal ohlasovateľ V. M. - otec žalovaného vyplýva, že na základe uvedeného testamentu sanededilo. Pokiaľ ide o tvrdený titul nadobudnutia uvedených spoluvlastníckych podielov na základe
vydržania, tu je potrebné poukázať na to, že s ohľadom na platnú právnu úpravu, judikatúra odvolacích a
dovolacíchsúdovohľadnevydržaniavlastníckehoprávaknehnuteľnostipripúšťato,žeoprávnenádržba

sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod a že postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny)
právnydôvod.Pôjdevšakvždyoto,abydržiteľbolsozreteľomkuvšetkýmokolnostiamvdobrejviere,že
mu takýto právny titul svedčí. Právnym dôvodom vydržania však nemôže byť geometrický plán, znalecký
posudok, projektová dokumentácia a ani to, že držiteľ svoju dobrú vieru odvodzuje od púhej okolnosti, že
predmetný pozemok bol jeho rodičmi a potom aj ním samým nerušene užívaný od predmetného obdobia

v daných hraniciach v dôsledku oplotenia pozemku a podobne. Jedným zo základných predpokladov
oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je
psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu
tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že
toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré
môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu

nadobudnutia veci a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne
oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Takýto dôvod svedčiaci o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titul
uchopenia sa držby však žalobca nepreukázal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca vôbec
nepreukázal, aby jeho právny predchodca sa predmetných nehnuteľnosti ujal v dobrej viere, že mu
tieto vlastnícky patria (o čom svedčí neurčitý predmet z hľadiska uvedeného testamentu, ale aj jeho

vyhlásenie po tom, čo zomrel V. B.). Ak by bol V. M. dedil na základe testamentu, nebolo dôvodu, aby
takéto vyhlásenie o tom, že V. B. nie je vlastníkom žiadneho nehnuteľného ani hnuteľného majetku bol
urobil. Pokiaľ ide o vyhlásenie o vzdaní sa majetku z 20. 4. 1950, kde sa odkazuje na budúcu kúpnu
zmluvu k 1. 5. 1950, táto tak isto v priebehu konania preukázaná nebola. Teda zo žiadneho titulu, ani
domnelého, súd nemohol dospieť k záveru, že V. M. sa ujal držby v dobrej viere.

Odvolací súd doplnil dokazovanie a podľa správy Okresného úradu Prešov zo dňa 23. 6. 2014 a 7. 7.
2014 vyplýva, že v rámci spracovania registra ROEP sa preberali údaje vedené v Katastri nehnuteľnosti
pozemkovej knihy a v konaní sa zistilo, že v k.ú. E. v roku 1940 prebiehalo v zmysle zák. č. 177/27 Zb.
katastrálne konanie za účelom vyhotovenia novomeračského operátu a vykonania nápravy a obnovy

údajov pozemkovej knihy. Skutkový stav držby dokumentovali pozemnostné hárky z roku 1940 uložené
na Správe katastra v Prešove. Pozemky, ktoré obyvatelia dostali do držby, užívali pokojne, nerušene a
v dobrej viere, že im patria. Z dôvodu neexistencie dokladov o vlastníctve k nehnuteľnostiam nemohli
byť tieto prejednané v dedičských konaniach. Napriek tomu, že nikdy nedošlo k zápisu vlastníctva
do pozemkovej knihy, ani zákresu geometrického plánu do pozemnoknižnej mapy, rešpektovalo sa

domnelé vlastníctvo obyvateľov k predmetným pozemkom. Návrh registra ROEP sa zverejnil dňa 10.
5. 2005 verejnou vyhláškou OPÚ 2005/10-12 zo dňa 3. 5. 2005 po dobu 30 dní. Prostredníctvom
komisie doručil známym účastníkom konania výpis z registra a poučil účastníkov o možnosti podania
návrhov na vydržanie podľa § 11 a § 12 zákona. V stanovenej lehote bolo komisii podaných 176
pripomienok, každá bola prejednaná na zasadaní komisie konaných v dňoch 18. 1. 2006, 4. 4. 2006, 11.

5. 2006 pre vypracovanie ROEP v k.ú. E. konaných na OcÚ E.. Ku každej pripomienke komisia zaujala
stanovisko pre opodstatnenosť pripomienok a návrhu Správy katastra bol návrh registra prepracovaný
(prečíslovanie parciel, vytýčenie a prerozdelenie honu lesík - M. podľa skutočnej držby, teda aj parc.
E-KN od 493/7 až 493/95) a nanovo zverejnený v čase od 6. 4. 2009 do 6. 5. 2009. Zhotoviteľ pri
zameraní doručil správnemu orgánu výpisy pre jednotlivých vlastníkov s opravenou výmerou a grafickým

zákresom, ktoré sa doručili účastníkom konania už bez možnosti pripomienkovania, nakoľko bolo
vytýčené podľa skutočnej držby tak, ako si jednotliví účastníci konania označili svoje hranice podľa
dohody na zasadaní dňa 6. 3. 2007. Pripomienku na meno F. M., bytom Y. XX na parc. E-KN 493/15,
493/93, vedené v LV XXX, k.ú. E. správny orgán neeviduje. Teda aj z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide
o veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcu, tento v uvedenom konaní nemal žiadne výhrady.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bol žalovaný v 1. rade úspešný, a preto žalobcu zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že podľa vyčíslenia trov tieto možno prisúdiť len

z dôvodu cestovných nákladov žalovaného v 1. rade na pojednávania dňa 20. 5. 2014, 1. 7. 2014 a 4.
9. 2014, pričom pri vzdialenosti 30 km a priemernej spotrebe 6,5 litra je cestovné 20. 5. 2014 pri cene
PHM 1,482 eur vo výške 2,89 eur, dňa 1. 7. 2014 pri cene 1,516 eur cestovné vo výške 2,96 eur a 4.
9. 2014 pri cene PHM 1,467 eur cestovné vo výške 2,86 eur. Odvolací súd už nemohol zohľadniť trovyprvostupňového konania, pretože o nich rozhodol súd prvého stupňa a proti výroku o trovách konaniach
zo strany žalovaného v 1. rade odvolanie nebolo podané a pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania,
odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 137 O.s.p. trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov

a ich zástupcov, vrátane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy
dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada
výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena
správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Z uvedeného je teda zrejmé, že nebolo možné priznať náhradu ušlého zárobku jeho zástupkyni Mgr.

S. B., pretože táto nezastupovala žalovaného v 1. rade ako advokátka, ďalej nebolo možné priznať
cestovné náklady žalovaného z dôvodu osobnej účasti na konzultáciách u advokáta JUDr. J. Bujňáka,
pretože jednak sa nepreukázala dôvodnosť týchto konzultácii a ani ich existencia a pokiaľ ide o trovy
JUDr. Jozefa Bujňáka, tieto žalovanému v 1. rade ani nevyčíslil. Z tohto dôvodu bolo možné priznať
len cestovné náklady súvisiace s účasťou žalovaného v 1. rade na vyššie uvedených pojednávaniach
odvolacieho súdu.

Žalovaní v 2. až 10. rade náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto im táto byť priznaná
nemohla.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.