Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/255/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211201405
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211201405.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu
JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná
banka, a. s., Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpený advokátskou kanceláriou: Cipciar &
partners,s.r.o.,Bratislava,Haburská49/F,protižalovanému:O.W.,narodenýXX.XX.XXXX,bytomJ.K.
R., B. J. XX, o zaplatenie 627,25 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda č.k. 12C/21/2011-52 zo dňa 16. novembra 2011 spolu s opravným uznesením
č.k. 12C/21/2011-70 zo dňa 30. mája 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vrátane trov
prvostupňového konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 354,76 eura
s 11,5% úrokom ročne zo sumy 265,55 eura od 30.12.2010 do zaplatenia, s 5% úrokom z omeškania

ročne zo sumy 354,76 eura od 30.12.2010 do zaplatenia do 60 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba bola podaná
dôvodne len sčasti a nárok žalobcu je čiastočne oprávnený. Dňa 27.10.2003 právny predchodca žalobcu
so žalovaným uzavreli zmluvu o bežnom účte, dňa 25.08.2005 uzavreli zmluvné strany zmluvu o
povolenom čerpaní, v zmysle ktorej poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky do úverového
limitu8.000Sk/265,55eura,nazákladečohožalobcažalovanémuzaložilaviedolpeňažnýúčetaknemu

poskytol kontokorentný úver (povolil prečerpanie peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného).
Žalovaný úver 265,55 eura z účtu odčerpal, avšak nevrátil. Žalovaný nárok žalobcu ani po skutkovej
(vecnej), ani po právnej stránke nesporoval, nárok žalobcu uznal. Vzhľadom k spotrebiteľskému
charakteru zmluvného vzťahu však súd z úradnej moci preskúmal oprávnenosť nároku, napriek uznaniu
zo strany žalovaného. Na istine vo výške povoleného prečerpania 265,55 eura a debetného zostatku
89,21 eura súd žalobe vyhovel, keďže zmluva o úvere aj zmluva o bežnom účte boli uzavreté platne,

spotrebovaniepeňažnýchprostriedkovaichnevráteniebolouznanímzostranyžalovanéhopreukázané.
Čo sa však týka úroku, tu si žalobca svojvoľne zvýšil v priebehu trvania úverového vzťahu úrokovú
sadzbu, keď bola medzi účastníkmi dohodnutá vo výške 11,6% ročne a zmena zmluvných podmienok v
tejto časti nebola súdu preukázaná. Vyčíslené úroky sumou 95,94 eura bolo preto potrebné zamietnuť
v celosti (nielen nad rámec 11,6% ročne), nakoľko súdu nebol známy presný matematický spôsob
ich vyčíslenia. K úroku z omeškania súd prvého stupňa uviedol, že v rozhodnom období k prvému
dňu omeškania (deň nasledujúci po zosplatnení úveru - k 19.01.2009) základná úroková sadzba ECB

predstavovala 1 % ročne, pričom prekročenie takto zákonom stanovenej hornej hranice úrokov zomeškania v občianskoprávnych vzťahoch (1,.. + 8) nie je prípustné. Ak teda účastníci aj dohodli úrok
z omeškania vyšší, od 01.01.2008 toto dojednanie je v rozpore so zákonom (§ 39 Obč. zák.) v časti, v
ktorej dojednanie presahuje kogentne stanovenú hornú hranicu úrokov z omeškania. Toto plnenie - nad

rámec 9,...% p. a. je právom nedovolené. Žalobca si v konečnom dôsledku uplatnil úrok z omeškania v
súlade so zákonnou úpravou, a preto v tejto časti súd jeho nárok priznal, ale vyčíslený úrok z omeškania
sumou 83,61 eura súd zamietol, nakoľko pri výpočte vychádzal žalobca zo sadzby 15% ročne, ktorá
výškasankcienieje,akoužbolokonštatované,zákonná.Takistosúdzamietolnárokžalobcunapoplatky
vyčíslené sumou 92,94 eura, nakoľko tento nárok nebol riadne špecifikovaný, ani žiadnymi listinnými

dôkazmi preukázaný a súd tak nemohol preskúmať jeho oprávnenosť. Debetný úrok je sankciou za
nedodržanie zmluvných podmienok, táto sankcia je neprimerane vysoká v zmysle na § 53 ods. 4 písm.
k/ OZ, navyše dojednanie o tzv. debetnom úroku súd považuje za obchádzanie zákona (§ 39 OZ), aby
nemusel žalobca uplatňovať úrok z omeškania v limitovanej výške, preto opäť s poukazom na vyššie
uvedené súd priznal žalobcovi tento nárok len vo výške uplatnených úrokov z omeškania. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP a nakoľko po procesnej stránke boli obaja účastníci

úspešní v konaní približne v polovici, súd žiadnemu z nich náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, § 879j, § 54 ods. 1, § 39
Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 1 vyhlášky č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. Opravným uznesením
č.k. 12C/21/2011-70 zo dňa 30.05.2013 opravil výrok rozsudku tak, že nesprávny údaj o 11,5% úroku

ročne opravil na správny údaj 11,6%. V ostatných častiach zostal výrok rozsudku nezmenený.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa a to v zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca a to pre nepriznanie istiny v sume 627,25 eura, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 454,43 eura od 30.12.2010, úroku zo sumy 265,55 eura vo výške 11,60% ročne od 30.12.2010
a debetného úroku zo sumy 89,21 eura vo výške 25% ročne od 01.01.2011 do zaplatenia, ako aj v

časti nepriznania náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok a v sume 113,40 eura titulom trov
právneho zastúpenia. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa má v zmysle § 205 ods. 2 písm. b)
OSP inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, podľa § 205 ods. 2 písm. f)
OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205
ods.2písm.f)OSPsúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým

zisteniam. Poukázal na to, že súd prvého stupňa zamietol žalobcom uplatnený nesporný nárok na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 454,43 eura od 30.12.2010 do zaplatenia.
Súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania iba zo sumy 354,76 eura. Žalobca je toho
názoru, že dostatočne preukázal svoj nárok na úrok z omeškania zo sumy 454,43 eura a to predložením
tzv. delikvidácie - výpisu z bankových kníh žalobcu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že suma, z ktorej

žalobca žiada úrok z omeškania, je súčet istiny v sume 265,55 eura, riadnych úrokov v sume 95,94
eura a poplatkov v sume 92,94 eura, t.j. spolu 454,43 eura. Úroky neuhradené v termínoch splatnosti,
prípadne iné neuhradené peňažné záväzky podľa zmluvy sú úročené len sadzbou úroku z omeškania
uvedenou v zmluve. Žalobca si ďalej uplatnil úroky vyčíslené ku dňu 29.12.2010 v sume 95,94 eura. Súd
prvého stupňa mu uvedené úroky nepriznal s prihliadnutím k tomu, že išlo o jednostranne zvýšené úroky

zo strany žalobcu. Žalobca poukázal na to, že účastníci si dohodli výšku úrokovej sadzby 11,60% ku dňu
otvorenia účtu povoleného prečerpania. V samotnom oznámení o povolenom prečerpaní sa výslovne
uvádza, že takáto úroková sadzba je platná do doby, pokiaľ ČSOB nenavrhne novú úrokovú sadzbu
písomným oznámením podľa bodu 11 obchodných podmienok pre povolené prečerpanie. Spotrebiteľ
mal možnosť oznámiť žalobcovi, že nesúhlasí s návrhom novej úrokovej sadzby a keďže žalovaný tieto

námietky nevzniesol, platí nová úroková sadzba, čo bolo dané žalovanému na vedomie v jednotlivých
výpisoch z účtu, ktoré boli pravidelne doručované žalovanému. Suma vyčísleného úroku bola teda
jasným a nesporným spôsobom preukázaná. Súd tiež neuznal nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov
v celkovej sume 92,94 eura majúc za to, že tieto nie sú špecifikované. Žalobca poukázal v odvolaní na
to, že výška jednotlivých poplatkov počas trvania zmluvného vzťahu účastníkov vychádza z platného

sadzobníka poplatkov. Žalobca je oprávnený za každú účtovnú operáciu poplatky účtovať. Výška
poplatkov je jasným a nesporným spôsobom preukázaná výpisom z bankových kníh a jednotlivé účtovné
operácie týkajúce sa konkrétneho poplatku sú preukázané výpisom z bežného výpisu žalovaného. Súd
prvého stupňa nepriznal žalobcovi ani debetný úrok vo výške 25% od 01.01.2011 do zaplatenia, keď
súd dospel k záveru, že ide o sankciu neprimerane vysokú a navyše ide o obchádzanie zákona, preto

aby žalobca nemusel uplatňovať úrok z omeškania v limitovanej výške. Účastníci sa dohodli, že debetný
zostatok na bežnom účte sa bude úročiť debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou veriteľom (článokI. ods. 2). Debetná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 25% ročne. Nejde o sankciu, ale nakoľko
bežný účet v zásade neslúži na prečerpanie finančných prostriedkov, čo znamená, že jeho majiteľovi
neumožňuje mať záporný zostatok na bežnom účte, účastníci si v prípade nepovoleného prečerpania

dohodli vyššiu úrokovú sadzbu. V danom prípade ide o úrok, na ktorý má žalobca automaticky nárok
v dôsledku vzniku debetného zostatku na bežnom účte. Debetný úrok vyplýva zo vzťahu založeného
zmluvou o bežnom účte, preto obchádzanie zákona v tejto súvislosti neprichádza do úvahy, nakoľko
tu nemožno uvažovať o úverovom vzťahu o spotrebiteľskom úvere. Preto žalobca dospel k záveru, že
jeho žaloba bola v plnom rozsahu dôvodná a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobcovi priznal uplatnenú istiny s príslušným úrokom, prípadne aby rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v
zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne,
preto ho podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal

pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa
a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie,
v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého
zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem

Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na zaplatenie 627,25 eura s príslušenstvom, pričom súd
prvého stupňa žalobcovi priznal istinu 354,76 eura s 11,5% úrokom ročne zo sumy 265,55 eura od
30.12.2010 do zaplatenia a s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 354,76 eura od 30.12.2010 do

zaplatenia a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Opravným uznesením zo dňa 30.05.2013 súd prvého
stupňa opravil nesprávne uvedený úrok 11,5% na uplatnený úrok 11,6% ročne.

Predmetomodvolaciehokonaniajerozhodnutieoodvolanížalobcuvočizamietajúcemuvýrokurozsudku
súdu prvého stupňa, keďže vo vyhovujúcej časti žiaden z účastníkov, resp. žalovaný odvolanie nepodal,
preto rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci dňa 27.10.2013 uzatvorili zmluvu o bežnom účte, pričom dňa
25.08.2005 žalobca poskytol žalovanému jeho povolené prečerpanie do výšky 8.000,- Sk s určením
úrokovej sadzby 11,6% a sadzby úrokov z omeškania vo výške 15%. Listom zo dňa 07.01.2009 žalobca
oznámil žalovanému zosplatnenie úveru dňom 31.12.2008 a uplatnil si všetky nároky vyplývajúce z
povoleného prečerpania.

Pod ochranou spotrebiteľa možno rozumieť súhrn právnych noriem zameraných na vyvažovanie
faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom v záväzkovo-právnom vzťahu, ktorých cieľom je
chrániť spotrebiteľa pri uspokojovaní jeho potrieb, realizácii spotrebiteľských práv, ako aj pri uplatňovaní
nárokov v konaniach pred príslušnými orgánmi.

Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.

slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľnemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník,
"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54), ako
aj osobitnú úpravu spotrebiteľských zmlúv uvedenú v príslušných ustanoveniach spotrebiteľských zmlúv
upravených v ôsmej časti Občianskeho zákonníka (napr. pri zmluve o obstaraní zájazdu, poistná zmluva,
o predaji tovaru v obchode, kúpna zmluva a pod.).

Zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také
dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie

zákonom ustanovenej podmienky či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom
dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie.

Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone (všeobecné a aj osobitné) sú vo vzťahu
k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchylnú úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie
spotrebiteľa. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v

prospech spotrebiteľa.

Súd prvého stupňa právne nárok žalobcu posúdil i podľa § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, predovšetkým však i podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 52 a
nasledovné Občianskeho zákonníka.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je logické, presvedčivé a právne
správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené, a vykonané

dokazovanie je plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v OSP, čím súd prvého stupňa na
základe vykonaných dôkazov dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe
dospel k správnym právnym záverom.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ nárok žalobcu v časti úroku v
sume 95,94 eura a 83,61 eura ako úrok z omeškania zamietol. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojuje

právne závery súdu prvého stupňa obsiahnuté v jeho rozhodnutí, nakoľko žalobca uvedený nárok nijak
nešpecifikoval a preto nebol preskúmateľný súdom a za týchto okolností ho žalobcovi nebolo možné
ani priznať.

Čo sa týka úroku, súd prvého stupňa priznal žalobcovi úrok z povoleného prečerpania a zostatku
istiny, priznal ďalej žalobcovi i úrok z omeškania a v časti zročných úrokov, ktoré žalobca následne

bez dvojstrannej dohody so žalovaným zvýšil a úroky z omeškania, ktoré boli uplatnené nad zákonom
prípustnú hranicu, žalobcovi nepriznal. Tu bolo potrebné súhlasiť so súdom prvého stupňa, že úroky,
ktoré žalobca bez dohody so žalovaným zvýšil, mu voči spotrebiteľovi priznať nemožno, pretože zmena
zmluvných podmienok medzi účastníkmi nebola preukázaná a nebol ani známy spôsob vyčíslenia
sporných úrokov a uvedené nezrovnalosti neboli odstránené ani v odvolacom konaní.

Čo sa týka poplatkov vyčíslených sumou 92,94 eura, tu treba tiež súhlasiť so záverom súdu prvého
stupňa, že uplatnený nárok nebol riadne špecifikovaný, ani žiadnymi listinnými dôkazmi preukázaný a
súd tak nemohol preskúmať jeho oprávnenosť.Odvolací súd považoval za správny postup súdu prvého stupňa i v časti nepriznania debetného úroku zo
sumy 89,21 eura vo výške 25%, keď žalobca tvrdil, že ide o záväzok, na ktorý má žalobca automaticky
nárok v dôsledku vzniku debetného zostatku na bežnom účte, nejde tu o nárok za omeškanie dlžníka,

ale ide o nárok, ktorý vzniká so vznikom debetného zostatku.

I odvolací súd je v danom prípade toho názoru, že tento nárok nie je dôvodný a súd prvého stupňa
poukázal na to, že pokiaľ by išlo o úrok za požičanie, prípadne omeškanie, ide o úrok v rozpore so
zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), na ktorú skutočnosť je potrebné v konaní, ktorého účastníkom
je spotrebiteľ (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), prihliadnuť.

Súd prvého stupňa preto priznal žalobcovi všetky nároky, ktoré žalobcovi patria a ktoré v konaní

preukázal a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol, preto odvolací súd tento rozsudok považuje za
vecne správny a tak ho podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, osvojujúc si i dôvody tohto rozhodnutia, potvrdil.

Súd prvého stupňa vzhľadom na takmer rovnaký výsledok sporu u oboch sporových strán v spore
žiadnemu z nich nepriznal právo na náhradu trov konania, ktorý postup je súladný s ustanovením § 142
ods. 2 OSP a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní žalobca nebol úspešným účastníkom, žalovaný si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil, návrh na prisúdenie trov odvolacieho konania nepodal, preto odvolací súd
žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.