Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. november 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201125
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014201125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa :
W. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., štátny príslušník Mongolska, bez cestovných dokladov,
t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová,
advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad
hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej
kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-
PO9-363-011/2014 zo dňa 26. augusta 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 1. októbra 2014, č. k. 4Sp/24/2014-38, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 1. októbra 2014, č. k.
4Sp/24/2014-38, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.
PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods.1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účel

zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré bez zistenia nebolo
možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného
rozhodnutia odporcu zo dňa 26.08.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 15:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
26.01.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré
by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odporca v prejednávanej
veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom
splnomocnenej advokátky, nie je dôvodný.Poukázal na to, že z obsahu spisu bolo zrejmé, že dňa 31.05.2013 navrhovateľ požiadal o azyl z dôvodu
zlej situácie pre rodinu a z obavy o svoj život a bol umiestnený v Záchytnom tábore v Humennom. Po
preložení do Pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi, odkiaľ dňa 13.08.2013 svojvoľne odišiel, sa

zdržiaval vo Veľkej Británii. Na základe informácie o dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ
MV SR č. p. MÚ-231/DS-DŽ-2014) bol v zmysle Dublinského nariadenia vrátený späť na územie SR z
Veľkej Británie. Je pozitívne lustrovaný v IS CLK a IS MIGRA.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom

rozhodnutí náležité odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o
udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby
uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok
azylového konania. Navrhovateľ uviedol, že na území SR nezotrval, pretože si myslel, že v azylovom
konaníbudepokračovaťvNemeckuaobávalsa,žeazylnedostaneabudevrátenýspäť.Nazáverdodal,

že to je všetko, čo chcel uviesť a viac sa nechce vyjadrovať k tejto veci. Krajský súd preto považoval
za neopodstatnenú túto odvolaciu námietku.

V zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky,
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia

nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal
možnosťami uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, ako to už bolo
uvedené a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto
smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia.
V roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol

zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálny vstup na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť
je preto odôvodnený záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je
zákonnoupodmienkouzaistenianavrhovateľavzmysle§88aods.1písm.b/zákonaopobytecudzincov.

Navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Veľkej Británie podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ)
č. 604/2013 z 26.06.2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd na nález Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože počas
konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia,
ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré

pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely konania
o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným."

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné podľa krajského súdu považovať námietky navrhovateľa pod
č. 1/, 2/ a 3/ za opodstatnené.

K námietke 4/, týkajúcej sa doby zaistenia krajský súdu uviedol, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v

súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená
alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas,
dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané
navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods.
1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.

Krajský súd uviedol, že je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to,
že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkovésprávanie sa navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám ušiel z
príslušného zariadenia na území SR a bol vrátený z územia Veľkej Británie späť.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie

štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 4/ za opodstatnené,
pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v
súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

Na záver k spomínanému nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013 krajský súd doplnil, že nemožno
súhlasiť s paušálnym a inak bližšie neodôvodneným záverom navrhovateľa, že zaistenie navrhovateľa
zo všetkých uvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v
zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za

nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii
dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom
rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu
č. s. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014 v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že je štátnym
príslušníkom Mongolska a na územie Slovenskej republiky bol prevezený z územia Veľkej Británie.
Na základe Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa
ustanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov bol navrhovateľ vrátený dňa 26.08.2014 na územie Slovenskej republiky
z Veľkej Británie.

Navrhovateľ podal odvolanie voči rozsudku krajského súdu z nasledujúcich dôvodov:

1/Súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Navrhovateľ uviedol, že vytýka
správnemu orgánu ako aj prvostupňovému súdu, že nedostatočne zistili skutkový stav veci a
rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odporcu ako aj
prvostupňového súdu je arbitrárne a nepreskúrnateľné.

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo

na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym
odôvodnením uviedol, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o.
i. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š.,
rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa
19.04.1994, týkajúci sa sťažností č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo

dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn.
III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo
dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovanýsohľadomnaokolnostíkaždéhoprípadu,akvšaksúdvodôvodnenínereagujenazásadnú,relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento
nedostatok považovať za prejav arbitrámosti (svojvoľnosti).

Dôvody, pre ktoré odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa sú podľa navrhovateľa nedostatočné vo

vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, z dôvodu,
že odporca neuviedol, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení
navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že pozbavenie osobnej slobody nie je možné subsumovať
pod žiaden dôvod v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie o zaistení
odporcu v rozpore s dohovorom. Odporca v rozhodnutí o zaistení iba formálne uviedol súlad s citovaným

článkom dohovoru avšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takému záveru dospel. Rozhodnutie odporcu
o zaistení je preto nepreskúmateľné.

Prvostupňový súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v
správnomkonanídostatočnezistilskutkovýstavvsúlades§32ods.1zákonač.71/1967Zb.osprávnom
konaní, s týmto právnym názorom prvostupňového súdu sa navrhovateľ nestotožňuje. Navrhovateľ
uviedol, že jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadami nevyhnutností

a proporcionality, nakoľko existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade odporca
aplikovať.

2/ K rizika úteku navrhovateľa ako účastníka konania uviedol, že správny orgán zovšeobecnil vo svojom
rozhodnutí na strane 5 rozhodnutia o zaistení riziko úteku účastníka konania.

Prvostupňový súd sa v otázke rizika úteku navrhovateľa v plnom rozsahu stotožnil s názorom správneho

orgánu, keď sa navrhovateľ nezaujímal o výsledky azylového konania, ktoré prebiehalo v Slovenskej
republike. Navrhovateľ nevedel, že po podaní žiadosti o azyl je potrebné zotrvať na území Slovenskej
republiky. Je preto otázne, či je nevyhnutné trestať navrhovateľa zásahom do jeho osobnej slobody, tým,
že je zaistený, keď ani nevedel o tom, že sa musí na území Slovenskej republiky zdržiavať. Navrhovateľ
udáva, že keďže teraz už vie, že musí počkať do skončenia konania o udelenie azylu v Slovenskej

republike, určite by tak toho času urobil.

V rozhodnutí o zaistení na str. 6 napadnutého rozhodnutia odporca udáva, že prehodnocoval aj
skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j., či trvá riziko úteku účastníka konania. Správny orgán dospel
právnou úvahu k záveru, že riziko úteku trvá, keďže účastník konania už raz porušil povinnosti
vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných

právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky. Nie
je možné takýto záver paušalizovať na všetky osoby tretích krajín. V súčasnosti je navrhovateľ v Útvare
policajného zaistenia v Sečovciach a to spoločne so svojou manželkou a dvoma maloletými deťmi, ktoré
zaistením veľmi trpia. Manželka navrhovateľa E. Z., nar. XX.XX.XXXX podala návrh na preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu, do dnešného dňa však nebolo v jej právnej veci vydané rozhodnutie

Krajského súdu v Košiciach, z dôvodu, že k jej zaisteniu a zaisteniu jej maloletých detí došlo až dňa
08.10.2014. Z tohto dôvodu je potrebné, aby odvolací súd zobral do úvahy už aj nové skutočnosti
týkajúce sa rodiny navrhovateľa, ktoré neboli známe v čase rozhodovania Krajského súdu v Košiciach.

3/ Možnosti uplatnenia alternatív zaistenia

Navrhovateľ poukázal na to, že správny orgán sa na str. 7 rozhodnutia o zaistení zaoberal aj možnosťami

alternatív zaistenia. Správny orgán skúmal skutočnosti, či účastník konania nemá na území Slovenskej
republiky žiadne rodinné väzby. Pri výsluchu navrhovateľa síce správny orgán zistil, že navrhovateľ
nemá v Slovenskej republike avšak podľa názoru navrhovateľa mal zisťovať aj rodinné väzby v celej EU
rodinné väzby. V čase výsluchu navrhovateľa pred správnym orgánom, nebol navrhovateľ zastúpený
právnym zástupcom a preto, ak aj ho správny orgán poučil v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom

konaní, mal odporca vynaložiť väčšie úsilie pri zisťovaní skutočného stavu veci, najmä pri spisovaní
Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Napokon správny orgán zisťoval iba formálnym spôsobom, či navrhovateľ má finančné zabezpečenie,
pričom odporca ani nezisťoval majetok navrhovateľa.Odporca ako správny orgán podľa názoru navrhovateľa nezistil, že navrhovateľ nemá dostatočné
finančné prostriedky. Odporca nemôže odôvodňovať prečo nepripustil alternatívy zaistenia, ak nezistil
všetky okolnosti súvisiace s majetkovými pomermi navrhovateľa.

Navrhovateľ rovnako uvádza, že je irelevantné, či má alebo nemá v Slovenskej republike zabezpečené
ubytovanie alebo zamestnanie, nakoľko toto nie je podmienkou toho, aby nebol zaistený.

S týmto alternatívami zaistenia sa však správny orgán vo svojom rozhodnutí náležité nevysporiadal,
a teda stále pretrvávajú v danom prípade pochybnosti o tom, či je nevyhnutné zaistiť navrhovateľa na
dobu 5 mesiacov, pričom jeho zaistenie by mohlo byť nahradené aj inými alternatívnymi možnosťami,

ktoré zákon pripúšťa.

K alternatívam zaistenia sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril ani prvostupňový súd, aj keď to vo
svojom Návrhu na preskúmanie rozhodnutia navrhovateľ udával. Prvostupňový súd iba poukázal, že s
rozhodnutím odporcu sa v celom rozsahu stotožňuje.

4/ Navrhovateľ uviedol, že trvá na tom., že doba, na ktorá je zaistený je neprimerane dlhá

Navrhovateľ uviedol, že odporca ho zaistil na dobu 5 mesiacov, teda na skoro maximálnu dobu, ktorú

mu umožňuje zákon, pričom z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky a podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov ho zaistil
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať.

Z príručky UNHCR k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, vyplýva, že žiadateľ o azyl môže byť zaistený

výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl, pričom táto
výnimka zo všeobecného princípu nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o
rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Z uvedeného dôvodu považuje navrhovateľ
napadnuté rozhodnutie za nezákonné. S týmito skutočnosťami sa prvostupňový súd podľa názoru
navrhovateľa vôbec nevysporiadal.

V konaní o zaistení si treba vždy vo vzťahu ku každému individuálnemu prípadu

uvedomiť, že rozhodnutie o zaistení sa dotýka najzákladnejších práv a slobôd človeka, ktorý je
cudzincom neznalým spravidla reči, prostredia zvykov, právneho poriadku atď., v Slovenskej republike.
Je preto nanajvýš žiaduce pri rozhodovaní o zaistení dbať nielen na splnenie formálnych kritérií na
poskytnutie tlmočenia a právneho zástupcu, ale aj na to, aby účastník správneho konania mal možnosť

tlmočenia a právnej služby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu svojich práv a slobôd.
(Rozhodnutie Najvyššie súdu SR 10Sža/9/2014)

Navrhovateľ považoval za dôležité, aby mal právneho zástupcu aj pri spisovaní zápisnice o vyjadrení,
avšak toto mu umožnení zo strany odporcu nebolo.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, navrhol tiež, aby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na vyjadrení k veci tak, ako uviedol

v stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-P09-363-025/2014 zo dňa 22.09.2014 (toto stanovisko je súčasťou
spisového materiálu č. s. PPZ-HCP-PO9-363/2014). Na tomto stanovisku aj naďalej trvá a žiada o jeho
akceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu.

IV.Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-P09-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014, rozhodol o zaistení
navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré bez zistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Účastníkom
právo na náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Veľkej
Británie podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá
a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú

ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členskýchštátov.Navrhovateľboldňa31.05.2013o02:30hod.kontrolovanýhliadkouOHKPZMaťovské
Vojkovce a nakoľko nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol predvedený na
OHK PZ Maťovské Vojkovce. Odporca zistil, že navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z
územia Ukrajiny do Slovenskej republiky v nočných hodinách dňa 30.05.2013-31.05.2013 v presne

nezistenom mieste a čase. Následne dňa 31.05.2013 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, na základe
čoho bol presunutý do Pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi, odkiaľ dňa 13.08.2013 ušiel a konanie
o udelenie azylu bolo dňa 26.08.2013 zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. í/ zákona č. 480/2002 Z.
z. o azyle. V zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný s eskortou späť na územie
Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie dňa 26.08.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení

podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

V ďalšej časti rozhodnutia odporca citoval výpoveď navrhovateľa zo Zápisnice o vyjadrení účastníka
konania, spísanej dňa 26.08.2014 pod číslom č. s.: PPZ-HCP-P09-363-010/2014. Odporca poukázal na
právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu EP a Rady 2013/33/EÚ
zo dňa 26.06.2013, čl. 18 Charty základných práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach,

poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008 a 1Sža/20/2014. Podkladom pre
vydanie rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok
z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 26.08.2013, z ktorých vyvodil,
že u navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, s prihliadnutím na
skúsenosti s utečencami po podaní žiadosti o azyl.

Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil,
že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,
nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie

ubytovania.

Odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko je vysoké riziko jeho úteku,
a preto rozhodol, vzhľadom na podanú žiadosť o azyl podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Zaistenie určil do 26.01.2015 a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č.
480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou Migračného úradu

MV SR. Ďalej poukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj
na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie

krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákonač. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. novembra 2014 (§
156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Vpredmetnejvecibolopotrebnépredostrieť,žepredmetomodvolaciehokonaniabolrozsudokkrajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súdodvolacípreskúmal rozsudokkrajskéhosúduakoajkonanie,ktorémupredchádzalo,pričomvrámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie
námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo

priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo
ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie

štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku
účastníkakonaniaexistujea trvá,nakoľkonavrhovateľporušilpovinnostivyplývajúcemuakožiadateľovi

o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou
procedúrou,pričomutiekolzúzemiaSlovenskejrepublikydoNemecka.Odporca usúdil,že navrhovateľ
svojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim
pohybu žiadateľa o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situáciepodľa odporcu reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné
podozrenie, že navrhovateľ sa opäť pokúsi o útek z územia SR.

Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na

ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä
ak existuje riziko jeho úteku.

Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovýmzisteniam,považujeodvolacísúdzadôležitéuviesť,žeuvedenúnámietkunavrhovateľbližšie
nešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom

platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno
takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie

odporcujevrozporesčl.5ods.1písm.f/Dohovoru,nakoľkodôvodyuvádzanéodporcomvnapadnutom
rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom
rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho
zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné

štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú
bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup
alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,
ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto
dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov

uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým
sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné
štátyposkytnútakýmtoutečencomprimeranúlehotuavšetkypotrebnéprostriedkynazískaniepovolenia
na vstup do iného štátu." (ods. 2).V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa
zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov

o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov
a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať
potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát

nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a
zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré
ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie štátu".

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť
ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať
sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie
podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a
dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly

opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.
4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci
bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek
opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu
kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná

osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej
pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na
ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,

25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.
30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby

sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené

súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody
navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o
pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje

riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne
odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať
predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal
s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným

dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca
pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu" (smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene
pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín.

Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o

návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest
vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného
zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15
smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie
procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj

odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku
navrhovateľa.

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä
v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave

návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,
pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na
území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na
území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu

uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení
navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov- z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-
HCP-OCP1-2014/000999-097, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v
informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 26.08.2013, kedy

bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona
o azyle zastavené.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej
republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za
žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v

minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;
konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa
o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov)
ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy

pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,
dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa
zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná
účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení") a

pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na

území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia").

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,
abyzaistenýcudzinecpodanímžiadostioazylautomatickydosiaholprepusteniezozaistenia,inakbybol
narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,

ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť
žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú
s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade
žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie
azylu je príslušná Slovenská republika.

Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností,
naktorýchjezaloženájehožiadosťoudelenieazylu,ktorébybezzaistenianebolomožnézískať,pretože
v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.

Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca
podrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu

zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie
v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad
Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Podľanázoruodvolaciehosúduodporcajednoznačnevovýrokusvojhorozhodnutiaurčillehotuzaistenia
na 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,
kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde
k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012).

Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho

súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný" na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať
podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje
zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade bolo nevyhnutné nie
len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale aj z dôvodu, že riziko jeho

úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa
vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)
vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z
uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záveromuvedenýmvjehorozsudkustotožnil,námietkamnavrhovateľanevyhovelanapadnutýrozsudok
podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi

konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.