Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/119/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7202899442
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Kočišová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7202899442.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Janky Kočišovej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Slávky Maruščákovej v právnej veci žalobcu: J. a.s., U. č. X/
XXXX, R., IČO: XX XXX XXX, zast. Advokátska kancelária, JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s
ručením obmedzeným, Rázusova č. 1, Košice, IČO: 36 588 725, proti žalovaným: 1/ L. služby mesta
R., spoločnosť s ručením obmedzeným, B. č. XX, R., IČO: XX XXX XXX, 2/ E. podnik mesta R., s.r.o.,
K. nábrežie č. XX, R., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Vladimír Kucharčík, advokát, Štefánikova 40,
Košice, 3/ N. lesy R. a.s., K. trieda č. XX, R., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Miroslav Katunský, advokát,
Floriánska č. 16, Košice, 4/ L. J., spoločnosť s ručením obmedzeným R., R. č. 7, R., IČO: XX XXX

XXX, zast. JUDr. Miroslav Katunský, advokát, Floriánska č. 16, Košice, 5/ H. W. s.r.o., B. č. 5, R., IČO:
XX XXX XXX, zast. JUDr. Roman Gorej, advokát, Žižkova č. 6, Košice, 6/ F. E., spoločnosť s ručením
obmedzeným R., X. č. XX, R., IČO: XX XXX XXX, zast. JUDr. Miroslav Katunský, advokát, Floriánska
č. 16, Košice, o zaplatenie 169.999,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 2/, 3/, 4/, 6/ proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 25.3.2014, č.k. 31Cb/87/2002-1003 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I., II., IV., V., ktorým bolo žalobe vyhovené
a o náhrade trov konania.

Žalovaní 2/, 3/, 4/, 6/ sú povinní nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 927,85 eur
spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku je prípustné dovolanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ zaplatiť žalobcovi
164.997,82 eur istiny vo výroku I., zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 1.348,43 eur a zmluvnú
pokutuvovýške2.050,74eurvovýrokuII.,žalobuvprevyšujúcejčastizamietolvovýrokuIII.,žalovaných

2/, 3/, 4/, 5/, 6/ zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 43.441,38 eur na účet jeho právneho
zástupcu vo výroku IV., povinnosti uložené rozsudkom sú žalovaní 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ povinní splniť spoločne
a nerozdielne vo výroku V.

Uviedol, že žalobca sa žalobou vedenou pod sp.zn. 31Cb/87/2002 domáhal voči žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/,
5/, 6/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 2.905.376,80 Sk s 0,05% denným úrokom od 17.7.2000

do zaplatenia, žalobou vedenou pod sp.zn. 33Cb/237/2002 zaplatenia 1.800.000,- Sk s 0,05% denným
úrokom od 17.3.2001 do zaplatenia, žalobou vedenou pod sp.zn. 32Cb/237/2002 zaplatenia 416.036,90
Sk s 0,05% zmluvnou pokutou a 20% úrokom z omeškania od 1.3.2001 do zaplatenia. Žalobami si
uplatnil neuhradené pohľadávky získané postúpením od spoločnosti H. XX spol. s r.o. ako nezaplatenejčasti ceny diela za prevzatie a zneškodnenie odpadu a zimnú údržbu komunikácií na základe ručenia
podľa ust. § 106 ods. X Obchodného zákonníka platného pred novelou č. 500/2001 Z.z. v spojení s §
768c ods. 1 Obchodného zákonníka.

Uznesením zo dňa 6.6.2002, č.k. 31Cb/87/2001-150 bolo rozhodnuté o spojení veci sp.zn.
33Cb/237/2002 a sp.zn. 32Cb/237/2002 na spoločné konanie pod sp.zn. 31Cb/87/2002.

Konanie proti žalovanému 1/ bolo zastavené uznesením zo 6.6.2002 a bolo rozhodnuté aj o trovách
konania medzi žalobcom a žalovaným 1/.

Uznesením právoplatným 16.11.2004 súd pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej žalovaní 2/ - 6/ sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5.121.413,70 Sk s 0,05% denným úrokom z omeškania zo
sumy 2.905.376,80 Sk od 17.7.2000 do zaplatenia, 0,05% denný úrok z omeškania zo sumy 1.800.000,-
Sk od 17.3.2001 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 73.014,40 Sk a 20% úrok z omeškania zo sumy
416.036,90 Sk od 1.3.2001 do zaplatenia, spolu s náhradou trov konania.

Medzi H. 99 spol. s r.o., ako zhotoviteľom a žalovaným 1/ (L. s.r.o.) ako objednávateľom bola 1.4.1999
uzavretá zmluva o zneškodnení odpadu č. SP 0089/1998 za dohodnutú odplatu podľa druhu a
kategorizácie prevzatého odpadu: 1.098,- Sk/t + DPH kód odpadu 91101, 91301 alebo 1.970,- Sk/t
+ DPH kód odpadu 91102, 91302 a 917, ostatný odpad 2.698,- Sk + 6% DPH, ktorú mal zhotoviteľ

vyúčtovať faktúrou, splatnou 15 dní od doručenia. V prípade omeškania so zaplatením faktúry bol
objednávateľ povinný uhradiť 0,05% úrok z omeškania denne z dlžnej sumy.

Ďalej bola uzatvorená zmluva 2.1.2001 na dobu určitú 18.12.2000 do 28.2.2001 č. 1/2000 o poskytovaní

prác pre zimnú údržbu mestských komunikácii na sezónu 2000/2001. Ceny prác za jednotlivé výkony
sa objednávateľ zaviazal uhradiť na základe faktúr, ktorých súčasťou mal byť úhrn výkonov potvrdený
objednávateľom. V prípade omeškania s úhradou faktúry sa zaviazal objednávateľ uhradiť zmluvnú
pokutu 0,05% dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Zhotoviteľ práce spojené s prevzatým odpadom na zneškodnenie v mesiaci jún 2000 vyúčtoval 1.7.2000
fa.č. XXXXXXXXXX sumu 3.250.914,50 Sk splatnou 16.7.2000, z ktorej žalovaný 1/ uhradil 50.000,- Sk
pôvodnému veriteľovi. Rovnako práce v mesiaci február 2001 vyúčtoval 1.3.2001 fa.č. XXXXXXXXXX
sumou 2.568.265,- Sk splatnou 16.3.2001.

Zhotoviteľ diela dvomi písomnými zmluvami z 19.7.2000 a 16.3.2001 postúpil na žalobcu pohľadávky z
faktúry č. XXXXXXXXXX vo výške 2.905.376,80 Sk a z fa.č. XXXXXXXXXX vo výške 1.800.000,- Sk.
Následne postupca žalovanému 1/ oznámil postúpenie pohľadávok.

Po citovaní ust. § 524 ods. 1,2, § 526 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka konštatoval, že na platnosť
postúpenia pohľadávky sa nevyžadoval súhlas dlžníka, preto oznámením o postúpení pohľadávky
vznikla dlžníkovi povinnosť zaplatiť dlh postupníkovi.

Žalobca faktúrou č. XXXXXXXX z 12.2.2001 vyúčtoval žalovanému 1/ cenu prác zimnej údržby za január
2001 vo výške 678.542,70 Sk, z ktorej žalovaný 1/ uhradil 100.000,- Sk dňa 1.3.2000.

Žalovaní 2/ až 6/ sa bránili tvrdením, že nevznikol ručiteľský záväzok odôvodňujúc to argumentom, že
upovedomenie od postupcu im bolo doručené v čase, kedy už právny poriadok nepoznal ručenie podľa
§ 106 Obchodného zákonníka, o ktoré žalobca voči ním uplatňuje svoje práva.Citoval ust. § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka a konštatoval,

že intertemporálne ustanovenie, že právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2002 sa riadia podľa doterajších
predpisov.

Vprejednávanomprípadebolopreukázané,žepeňažnézáväzkyvznikli17.7.2000,1.3.2001,17.3.2001.

Po citovaní ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že veriteľ vyzval žalovaného 1/ na
zaplateniepohľadávky2.905.376,80Sklistomz8.2.2001,nazaplatenie1.800.000,-Sklistomz9.7.2001
a na zaplatenie 416.036,90 Sk listom z 20.3.2001.

Citoval ust. § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a konštatoval, že právny predchodca žalobcu

(postupca) oznámil žalovaným postúpenie pohľadávok listami zo dňa 10.4.2002, ktoré prevzali
11.4.2002.

Žalovaní spochybnili výpočet jednotkovej ceny a množstvo odpadu v žalovaných faktúrach. V konaní sa
nezamerali na splnenie ich dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 a 4 O.s.p., konkrétne neuviedli,

ktoré práce neboli vykonané, v čom spočíva nesprávne vyúčtovanie likvidácie odpadu.

Žalovaný 1/ pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok listom zo 17.10.2000 uznal pohľadávku vo výške
2.905.376,80 Sk a následne SKP na prieskumnom pojednávaní uznal prihlásené pohľadávky vo výške
6.891.316,70 Sk vrátane uplatnenej pohľadávky.

Súd zistil, že žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému 1/ na zaplatenie 169.999,79 eur (5.121.413,70
Sk) istiny s 12% ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.809,90 od 1.3.2001 do 31.12.2001 (fa.č.
XXXXXXXX) a zmluvnú pokutu 0,05% denne zo sumy 13.809,90 eur od 1.3.2001 do 31.12.2001 (fa.č.
XXXXXXXX) bol v čase podania žaloby opodstatnený. Po matematickom prepočte úroku z omeškania

tento predstavuje sumu 1.389,31 eur a zmluvná pokuta 2.112,91 eur.

V rámci konkurzného konania SKP žalovaného 1/ uhradil žalobcovi 202.763,- Sk. Nároky žalobcu ostali
neuhradené v rozsahu 164.997,92 eur, 1.348,43 eur úrok z omeškania a zmluvná pokuta 2.050,74 eur.

Podstatným pre rozhodnutie je zistenie, či žalovaní 2/ až 6/ v zmysle § 106 Obchodného zákonníka
platného do 31.12.2001 ručia za záväzky žalovaného 1/. Počas konania zaujali konajúce súdy 2 rozličné
výklady príslušných zákonných ustanovení.

Jedno stanovisko je, že žalovaní 2/ až 6/ za predmetné záväzky neručia, pretože ručenie malo vzniknúť

až po oznámení postúpenia pohľadávok žalobcu týmto žalovaným, k čomu došlo až dňa 11.4.2002, t.j.
už za účinnosti Obchodného zákonníka (novela č. 500/2001 Z.z.), keď už takéto ručenie neexistovalo.

Druhý názor je ten, že ručenie vzniklo ešte pred novelizáciou príslušného zákonného ustanovenia (§
106 Obchodného zákonníka) a preto žalovaní 2/ až 6/ ako tzv. jednoosobové spoločnosti ručia aj za

záväzok žalovaného 1/.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaniach (IV. ÚS 33/2011, IV. ÚS 603/2012), ktoré inicioval žalobca
zaujal názor, že zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného zákonníka zákonom č. 500/2001 Z.z., ktorá
nadobudla účinnosť od 1.1.2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a

povinnosti a ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý zabezpečuje. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru
výklad relevantných právnych noriem, podľa ktorého žalovaní za záväzky neručia, nekorešponduje
spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného konania.

Podľa názoru ústavného súdu možno vyvodiť záver, že zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného

zákonníka č. 500/2001 Z.z. nedošlo k zániku vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinnosti.
Nazákladeuvedenéhožalovaní2/až6/ručiazapôvodnézáväzkyžalovaného1/apretoichsúdzaviazal
na zaplatenie nárokov žalobcu.O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., keďže žalobca mal neúspech v pomerne
nepatrnejčasti.Trovykonaniapredstavujenáhradasúdnehopoplatkuvovýške18.775,65eur(zaplatený
v konaniach 32Cb/237/02, 32Cb/87/02, 33Cb/237/02) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

24.943,30 eur, ktoré sú podrobne vyčíslené v odôvodnení rozsudku.

Proti rozsudku vo výrokoch I., II., IV., V. podali odvolanie žalovaní 2/, 3/, 4/, 6/.

Žalovaný 2/ svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d) O.s.p.).

Hlavnýmargumentomžalovanýchpočaskonaniajetvrdenie,podľaktoréhonevznikolručiteľskýzáväzok
žalovaných voči žalobcovi z dôvodu, že upovedomenie od postupcu bolo žalovaným doručené v čase,
kedy už právny poriadok nepoznal ručenie podľa § 106 Obchodného zákonníka.

Podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka (úprava účinná od 1.2.1998 do 31.12.2001) a § 768c
ods. 1 Obchodného zákonníka, ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo
viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojim majetkom aj ich ostatné
spoločnosti. Ak nie je ustanovené inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy

vzniknuté pred 1.1.2002; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2002
sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Z úpravy § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že na to, aby sa nárok z právneho vzťahu,
ktorý vznikol pred účinnosťou novelizovanej právnej úpravy posudzoval podľa doterajších predpisov,

musel vzniknúť pred 1.1.2002, z čoho je možné ďalej vyvodiť, že nárok, ktorý vznikol až v čase účinnosti
novelizovanej právnej úpravy, hoci právny vzťah, z ktorého vyplýva už skôr, sa spravuje už novou
právnou úpravou. Po účinnosti zák. č. 500/2001 Z.z. nárok na ručenie spoločnosti za záväzky inej
spoločnosti, majúcej rovnakého spoločníka, nemôže platne vzniknúť.

Postúpenie zabezpečenej pohľadávky oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným 2/ až 6/ listom z
10.4.2002, práva z ručenia prešli až po účinnosti zák. č. 500/2001 Z.z..

Citoval ust. § 306 ods. 1 a § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a uviedol, že postúpenie pohľadávok
bolo žalovaným oznámené listami z 10.4.2002, ktoré prevzali 11.4.2002. Nárok žalobcu z ručenia voči

žalovaným vznikol až 11.4.2002, za stavu, keď spoločnosti už zo zákona návrhom neručili za svoje
záväzky, uplatnený nárok nie je dôvodný. Poukazuje aj na nesprávny výpočet trov konania, ktoré boli
priznané žalobcovi.

Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania

1.855,70 eur.

Žalovaní 3/, 4/, 6/ v odvolaní uviedli, že ako základná otázka vyvstala otázka vzniku účinného prechodu
práv z ručenia vo vzťahu k žalobcovi a od tejto odpovede je závislá povinnosť žalovaných ako ručiteľov.
Na túto otázku bol v priebehu konania súdmi podávaný výklad príslušných ustanovení Obchodného

zákonníka.

Citoval ust. § 307 ods. 3, § 312 a § 768c) ods. 1 Obchodného zákonníka. Nález Ústavného súdu SR,
prenesený do rozhodnutia, vychádzal z premisy, že pre vznik zákonného ručenia v prospech postupníka
je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje, pričom ust. § 307 ods.

3 Obchodného zákonníka Ústavný súd Slovenskej republiky vyložil tak, že ak dôjde k postúpeniu
pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ vstupuje do právneho postavenia pôvodného veriteľa
a táto zmena nemá dopad na zabezpečované záväzky. Záväzok sa mení len v osobe veriteľa.

V konaní však neargumentovali obranný postoj zmenou obsahu záväzku, teda práv a povinnosti, ale

vykladali ust. § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka v súlade s jeho jazykovým znením a právnym
názoromvšeobecnýchsúdovvtomtokonaní,t.j.ževzniknárokovzprávnehovzťahumedzipostupníkom
a ručiteľom nastáva - práva z ručenia prechádzajú na postupníka až momentom oznámenia postúpeniaručiteľovi postupcom. Dovtedy je postúpenie pohľadávky voči ručiteľovi neúčinné, bez právnych
následkov.

Z úpravy ust. § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení vyplýva, že na to, aby sa nárok
z právneho vzťahu, ktorý vznikol pred účinnosťou novozavedenej úpravy posudzoval podľa doterajších
predpisov, musel tento nárok vzniknúť pred dňom 1.1.2002 a teda „a contrario“ platí, že ak nárok
postupcu voči ručiteľom vznikol po tomto dátume, t.j. počas účinnosti novozavedenej právnej úpravy,
hoci aj právny vzťah, z ktorého vyplýva existoval skôr, spravuje sa právny režim novou právnou úpravou.

Aj v prípade, že by nedošlo k postúpeniu pohľadávky, povinnosť ručiteľa plniť by nastala až splnením
zákonných podmienok: domáhanie sa plnenia veriteľom voči dlžníkovi, nesplnenia povinnosti dlžníkom
domáhanie sa plnenia veriteľom voči ručiteľovi, splatnosť záväzku ručiteľa a všetky uvedené podmienky
by bol veriteľ povinný splniť v čase zákonného ručenia, t.j. do 31.12.2001, iba vtedy by zostali jeho práva
a ručenie žalovaných zachované v zmysle ust. § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka.

Z dikcie ust. § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom k 1.1.2002 vyplýva,
že jedine vznik právnych vzťahov a nároky z týchto vzniknuté do 31.12.2001 sa riadia doterajšou,
nenovelizovanou úpravou.

Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy vznikol
až 11.4.2002, na jeho právne postavenie sa vzťahuje úprava novelizovaného znenia Obchodného
zákonníka, ktorá zákonné ručenie žalovaných neobsahuje.

V súlade s uvedenými skutočnosťami a právnymi argumentmi majú za to, že rozsudok prvostupňového

súdu je vecne a právne nesprávny a preto navrhujú, aby ho odvolací súd zmenil a žalobu voči ním
zamietol a priznal im náhradu trov konania.

K odvolaniam žalovaných sa vyjadril žalobca. Žalovaní v odvolaniach uviedli iba to, čo už uviedli v
predmetnom konaní, čo podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky uverejnenom v náleze

neobstojí. Poukázal na § 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z.z., podľa ktorého je súd viazaný právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v odôvodnení nálezu.

Po citovaní z nálezov Ústavného súdu SR navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Žalovaný 2/ v odvolaní poukázal aj na nesprávny výpočet trov konania, pričom neodôvodnil, prečo

považujevýpočetzanesprávny.Žalobcapovažujevýpočettrovkonaniazasprávny.Uplatňujesináhradu
trov odvolacieho konania vo výške 927,85 eur (1 úkon vyjadrenie k odvolaniu 765,17 eur, režijný paušál
8,04 eur + 20% DPH vo výške 154,64 eur).

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. a

po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo,
napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa domáhal zaplatenia uplatnenej sumy s
príslušenstvom, ktorú nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19.7.2000 a

16.3.2001 od spoločnosti H. s r.o. R., a to na základe ručenia podľa ust. § 106 ods. 1 Obchodného
zákonníka platného pred novelou ust. § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. do 31.12.2001.

O uplatnenom nároku odvolací súd už rozhodoval a v rozsudku zo dňa 29.3.2010 vyslovil, že podľa §
106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka (účinného od 1.2.1998 do 31.12.2001), ak tá istá osoba

alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich
spoločnosti ručia svojim majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa § 312 Obchodného zákonníka, ust. § 305-311 platia primerane aj pre ručenie, ktoré vzniklo zo
zákona.

Ďalej uviedol, že veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník
nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval (§ 306 ods.1 Obchodného zákonníka). Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia
záväzku najprv od dlžníka a od ručiteľa až následne.

Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva
z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.

Veriteľ môže svoju pohľadávku postúpiť na tretiu osobu bez súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú
povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na postupníka. Oproti úprave v Občianskom zákonníku,

práva z ručenia na postupníka prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ
alebo preukáže postupník. Dovtedy je postúpenie pohľadávky voči ručiteľovi neúčinné, bez právnych
následkov.

Postúpenie uplatnenej pohľadávky oznámil pôvodný veriteľ žalovaný listom z 10.4.2002, ktorý im bol
doručený 11.4.2002.

V prejednávanej veci právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31.12.2001,
ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11.4.2002, teda za účinnosti právnej úpravy účinnej od 1.1.2002.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.5.2011, ktorým bolo toto rozhodnutie zrušené bolo v

závere poukázané na právne názory obsiahnuté v rozhodnutí sp.zn. PL.ÚS 25/05, podľa ktorých „časový
konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana
v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo
by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by
nenarušilo princíp právnej istoty ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovala.“

Podľa názoru ústavného súdu, krajský súd v danom prípade z dvoch do úvahy prichádzajúcich výkladov
relevantných právnych noriem zvolil taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov
medziúčastníkmiposudzovanéhosúdnehokonania,ktoréjezákladnýmprejavommateriálnehoprístupu
k ochrane ústavnosti a aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú
všeobecným súdom. Ak už krajský súd zvolil druhý z možných prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi

účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil a
tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Odvolací súd vo veci opakovane rozhodol rozsudkom zo dňa 30.12.2011 a v odôvodnení rozhodnutia
v podstate totožným s predchádzajúcim rozhodnutím konštatoval, že v prejednávanom prípade právny

vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1.1.2002, nárok z tohto vzťahu voči žalovaným ako ručiteľom
vznikol po splnení zákonom predpokladaných podmienok vzniku ručiteľského záväzku, ktoré nastali
11.4.2002, nárok z ručenia vznikol dňom 11.4.2002. S poukazom na ust. § 768c Obchodného zákonníka
sa nárok žalobcu uplatnený z titulu ručenia posudzuje podľa zákona platného po 1.1.2002, kedy zo
zákona, a to znenia § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že tzv. jednoosobové spoločnosti už

za svoje záväzky neručili.

Ústavný súd toto rozhodnutie nálezom z 28.2.2013 zrušil a v odôvodnení uviedol, že nárok nemožno
stotožňovať so subjektívnym právom, prípadne ho považovať za subjektívne právo. V teórii súkromného
práva sa nárok všeobecne chápe ako čiastkové oprávnenie patriace do obsahu subjektívneho práva,

ktoréhopodstatoujevynútiteľnosťtohtosubjektívnehoprávaprotivôlipovinnéhosubjektu(Š.Lubyvýber
z diela).

Teória súkromného práva sa rozchádza v záveroch o momente vzniku nároku ako obsahovej zložky
niektorých subjektívnych práv, kde jedna časť zastáva názor, že nárok vzniká v okamihu vzniku

subjektívneho práva a druhá časť okamih vzniku subjektívneho práva spája s otázkou splatnosti
pohľadávky.

Bez ohľadu na tieto názorové rozdiely je potrebné uviesť, že § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka
neupravoval osobitne podmienky vzniku oprávnenia vymáhať v dobe splatnosti plnenia, ktoré je

predmetom pohľadávky, ale len otázku vzniku záväzkovoprávneho vzťahu z ručenia. Ani z dotknutých
ustanovení zák. č. 500/01 Z.z. nevyplýva taký záver, že by ich predmetom bola priama reglementácia
otázky vzniku, ďalšieho trvania, prípadne zániku nároku spätého s hmotným subjektívnym právom
vyplývajúcim z ručenia.Otázka vzniku nároku z ručenia, jeho ďalšej existencie prípadne zániku ručenia, ktoré vzniklo podľa §
106 ods. 1 Obchodného zákonníka nebola dotknutá novelou Obchodného zákonníka vykonanou zák.

č. 500/01 Z.z. Otázka vzniku nároku sa posudzovala rovnako.

Novela Obchodného zákonníka priamo a samostatne nemala vplyv na otázku zániku nároku patriacemu
k vzniknutému subjektívnemu právu, prípadne na otázky súvisiace s jeho vznikom, ale mala vplyv iba
na otázku zákonného ručenia, teda vznik, trvanie a zánik subjektívnych hmotných práv a povinnosti.

Záväzok žalovaných nezanikol ani v dôsledku postúpenia pohľadávky, zmenil sa len subjekt oprávnený
vynucovaťpovinnosťžalovaných,beztoho,abydošlokzmeneprávnehopomeruvostatnýchaspektoch.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade z dvoch do úvahy prichádzajúcich
interpretačných záverov zvolil taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi

účastníkmi súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti
a kľúčovým imperatívom, pre výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.
Ak už krajský súd zvolil druhý z možných prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania,
bolo nevyhnutné, aby svoje závery presvedčivo odôvodnil. Princíp rešpektovania záväzného právneho
názoru ústavného súdu patrí k princípom, ktoré používajú ústavnú ochranu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a názor ústavného súdu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu vo výške
756,17 eur, režijný paušál 8,04 eur a 20% DPH vo výške 154,64 eur, spolu trovy konania 927,85 eur
podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., ktoré sú žalovaní 2/, 3/, 4/, 6/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na
účet právneho zástupcu žalobcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu a priebeh doterajšieho konania ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, preto v súlade s ust. § 238 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že proti rozsudku je prípustné
dovolanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.