Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512215046
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2512215046.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Martina Valentová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: K. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. K. XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Alenou Lackovou, so sídlom Trenčín, Hasičská 3855,
proti odporcovi: ONLU-TRANS LKW, s.r.o., so sídlom Borovce 1, IČO: 46 088 253, o zaplatenie 1 565,19
Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 23.1.2014

č.k. 10 Cpr/4/2013-160 - vo vyhovujúcej časti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia povinnosti
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 960,58 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 960,58 Eur od 01.04.2012 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejvyhovujúcejčastivrozsahuuloženiapovinnosti
odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 209,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 209,15 Eur od 01.04.2012 do zaplatenia m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom

rozsahu vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1
169,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 169,73 Eur od 01.04.2012 do
zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh zamietol a odporcu zaviazal k
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne náhradu trov právneho zastúpenia v
sume 625,40 Eur a náhradu iných trov konania v sume 70 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 118 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, 3, § 130

ods. 2, ods. 1 Zákonníka práce, § 13 ods. 2, 3, 4 a 5, § 14, § 34 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov, § 1 opatrenia Ministerstva financií SR č. 472/2001 Z.z. v
znení účinnom od 1.2.2012 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009. Vecne prvostupňový súd uzavrel, že na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere u odporcu od
1.3.2012, lebo tento dátum mal s odporcom dohodnutý ako deň nástupu do práce. Zmluvné strany

mali dohodnutú základnú mesačnú tarifnú mzdu 392,60 Eur s dohodnutou splatnosťou k poslednému
dňu v mesiaci po mesiaci, v ktorom bola práca vykonaná. V čl. X. pracovnej zmluvy si zmluvné strany
dohodli výšku stravného pri zahraničnej pracovnej ceste podľa § 13 z. č. 283/2002 Z. z. o cestovnýchnáhradách v znení neskorších predpisov zníženú o 25 %. Zmluva neobsahovala dohodu o cestovných
náhradách 70 Eur na deň. Vzhľadom na rozpor v tvrdeniach účastníkov ohľadom dátumu skončenia
pracovného pomeru, súd vychádzal z toho, že písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny

a skončenia pracovného pomeru musia byť doručené zamestnancov do vlastných rúk, pritom účinky
z listiny týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru (v tomto prípad v skúšobnej dobe) začínajú plynúť
práve doručením listiny. Navrhovateľ prevzal od odporcu listinu o skončení pracovného pomeru poštou
dňa 29.3.2012, preto v tento deň sa v rámci skúšobnej doby skončil pracovný pomer navrhovateľa u
odporcu.

Pokiaľ ide o zaplatenie mzdy a cestovných náhrad navrhovateľovi za marec 2012, tento poprel, že by
mu bola za toto obdobie odporcom vyplatená mzda a cestovné náhrady. Podľa vyjadrenia odporcu,
tento mu na účet určený navrhovateľom vložil sumy: dňa 23.3.2013 vo výške 903,89 Eur a dňa
26.3.2012 vo výške 7,74 Eur ako mzdu a cestovné náhrady za marec 2012, keď spoločnosť Mive-
trans s.r.o. ako predchádzajúci zamestnávateľ vyplatil navrhovateľovi mzdu za obdobie 1/2012 a 2/2012
v hotovosti. Z dokazovania vyplynulo, že na Okresnom súde Trnava prebieha konanie pod sp. zn.

8Cpr/4/2012, v ktorom sa navrhovateľ domáha od svojho bývalého zamestnávateľa Mive-trans, s.r.o.
vyplatenia mzdy za január až február 2012, spoločnosť však tvrdí a listinami preukazuje vyplatenie
mzdy v hotovosti navrhovateľovi a pre namietanie pravosti podpisov navrhovateľa sa v konaní vykonáva
znalecké dokazovanie písmoznalectvom. Spoločnosť Mive-trans, s.r.o. sa v konaní sp. zn. 8Cpr/4/2012
tiež prezentuje aj vkladom súm 903,89 Eur a 7,74 Eur v marci 2012 na účet manželky navrhovateľa,

pritom doložila tie isté potvrdenia z A. banky, ktoré v tomto konaní predkladá odporca na svoju obranu.
Z predmetných potvrdení súdu vyplýva, že sumy vkladala K. Q. a neuviedla účel, pre ktorý peniaze
vkladala. Odporca nepresvedčil súd svojim tvrdením, že mzda bola vložená na účet v marci 2012
z dôvodu, že navrhovateľ žiadal vyplatiť mzdu pred jej splatnosťou, inak nechá tovar s kamiónom v
zahraničí. Z obsahu pracovnej zmluvy jasne vyplýva výplatný termín a súd nemá za to, že odporca

posielal mzdu ešte pred jej splatnosťou. Súd dospel k záveru, že sumy vkladané K. Q. boli vkladané
na účet navrhovateľa a týkali sa jeho mzdy vo firme Mive-trans s.r.o. za január a február 2012. To
boli i dôvody, pre ktoré navrhovateľ od nej (nie od odporcu) požadoval vyplatenie mzdy za 1-2/2012
a pre nevyplatenie do 15. marca aj skutočne opustil kamión v W.. Súd tak ustálil, že doposiaľ nebola
navrhovateľovi odporcom vyplatená mzda a cestovné náhrady za obdobie od 1.3.2012 do 29.3.2012

a keďže pracovný pomer u odporcu trval od 1.3.2012 do 29.3.2012, domáha sa vyplatenia mzdy
oprávnene za toto obdobie. Pri výpočte mzdy za toto obdobie súd vychádzal z dohodnutej mesačnej
hrubej mzdy 392,60 Eur. Účastníci konania mali v pracovnej zmluve dohodnutý pracovný čas 40 hodín
týždenne (8 hodín x 5 dní), pričom za obdobie od 1.3.2012 do 29.3.2012 odporca pri výpočte vychádzal
z počtu 176 hodín. V roku 2012 bola nezdaniteľná suma na daňovníka 303,72 Eur mesačne (ročne

3644,74 Eur) a odvody vo vzťahu k navrhovateľovi celkovej sume 52,58 Eur (do zdravotnej poisťovne
4%, t.j.15,70 Eur, poistenie v nezamestnanosti 1%, t.j. 3,92 Eur, invalidné poistenie 3%, t. j. 11,77 Eur,
starobné 4%, t.j.15,70 Eur, nemocenské 1,4%, t. j. 5,49 Eur). Daň vypočítal súd z vyššie uvádzaných
veličín tak, že od hrubej mesačnej mzdy navrhovateľa v sume 392,60 Eur odpočítal odvody 52,58 Eur a
mesačnú nezdaniteľnú sumu 303,72 Eur a vyšla mu suma 6,89 Eur. Z týchto výpočtov súdu vyplynulo, že

navrhovateľ sa oprávnene domáha vyplatenia mzdy za čas od 1.3.2012 do 29.3.2012 vo výške 333,13
Eur.

Navrhovateľ žiadal priznať aj cestovné náhrady za obdobie 6.3.2012 -23.3.2012. Súd pracovnú zmluvu
v bode X. v časti dohody o znížení cestovných náhrad o 25 % kvalifikoval ako absolútne neplatný právny
úkon v zmysle § 17 ods. 1 Zákonníka práce, lebo navrhovateľ sa nemôže vopred vzdať svojho práva. V

tomto konkrétnom prípade sa nemohol už pri vzniku pracovného pomeru vopred vzdať práva mať nárok
na celú výšku stravného pri zahraničnej pracovnej ceste. Z tohto dôvodu si súd ustálil, že navrhovateľovi
patria cestovné náhrady v sume v zmysle citovaného zákona a to za 18 dní trvajúcej pracovnej cesty
mimoSlovenska(od6.3.2012do23.3.2012).Navrhovateľsícevnávrhu žiadalvychádzaťpricestovných
náhradách zo sumy 70 Eur denne, ale nakoľko neboli dohodnuté v písomnej forme v rámci obligatórnych

náležitostí, súd na jeho žiadosť neprihliadal. Navrhovateľ sa snažil preukázať súdu, že mal dohodu
na cestovných náhradách 70 eur mesačne, ale neuniesol dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Napokon
mzdové podmienky podľa Zákonníka práce musia byť dohodnuté v písomnej forme, inak je takáto
dohoda neplatná a nevymožiteľná súdnou cestou, preto súd vyhodnotil návrh v časti uplatnených
cestovných náhrad 70 Eur na deň ako nedôvodný. Keďže súd mal z karty vodiča preukázané, že

navrhovateľ ako vodič jazdil mimo SR v období od 6.3.2012 do 23.3.2012, pritom pracovný pomer trvalod 1.3.2012 do 29.3.2012, má preto nárok na cestovné náhrady v zmysle § 13 ods. 4 zák. č. 283/2002
Z. z. v znení neskorších predpisov v nekrátenej forme za celé obdobie trvania pracovného pomeru u
odporcu. Patrí mu tak stravné od 1.3.2012 do 6.3.2012 vo výške 11,40 Eur (3 dni x 3,80 Eur) a od

26.3.2012 do 29.3.2012 vo výške 15,20 Eur (4 dni x 3,80 Eur). Od 6.3.-23.3.2012 bol na zahraničnej
pracovnej ceste, prechádzal cez krajiny Rakúsko, Nemecko, Belgicko, Dánsko a Spojené kráľovstvo.
V zmysle citovaného zákona o cestovných náhradách je sadzba cestovných náhrad v týchto krajinách
45 Eur na deň, v Spojenom kráľovstve 37 GBP, v prepočte na euro 45 Eur. Pri počte 18 dní pracovnej
cesty v zahraničí x 45 Eur na deň súd zistil, že navrhovateľ má nárok na cestovné náhrady v sume

810 Eur. Čiže celkovo od 1.3.2012 do 29.3.2012 mu vznikol nárok na cestovné náhrady 836,60 Eur,
ktorú sumu mu súd priznal spolu s nárokom na mzdu v sume 333,13 Eur a návrhu navrhovateľa tak
vyhovel v časti uplatnenej pohľadávky vo výške 1 169,73 Eur spolu s uplatneným zákonným úrokom z
omeškania 9% ročne od 1.4.2012, lebo v zmysle § 129 ods.3 Zákonníka práce sa stala mzda a cestovné
náhrady splatnými ku koncu marca 2012, keďže pracovný pomer sa skončil k 29.3.2012 a vo zvyšku
návrh zamietol.

Súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z § 142 ods. 2 O.s.p. a navrhovateľovi ako úspešnému
účastníkovi konania priznal náhradu trov konania v sume 625,40 Eur za uplatnené a špecifikované
úkony právnej pomoci v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Súd priznal
navrhovateľovi i náhradu iných trov konania z titulu zaplateného súdneho poplatku a to vzhľadom na
percentuálnych úspech navrhovateľa. Navrhovateľ žiadal zaplatiť sumu 1 565,19 Eur, súd mu vyhovel v

sume1169,73Eur,čižebolúspešnýv75%-tách(výpočet:1.169,73/1.565,19x100=74,73,zaokrúhlene
75%), pričom 75% zo zaplateného súdneho poplatku 93,50 Eur predstavuje 70 Eur (93,50/100 x
75=70,125, zaokrúhlene 70) a túto sumu súd navrhovateľovi priznal ako náhradu iných trov konania.
Percentuálny úspech nepoužil súd pri uplatnených trovách právneho zastúpenia z dôvodu, že právna
zástupkyňa navrhovateľa si ich účtovala počítajúc odmenu už zo sumy, ktorú súd navrhovateľovi reálne

priznal (1 169,73 Eur).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. I keď to v odvolaní výslovne neuvádza, podľa obsahu
jeho odvolanie smeruje výlučne voči vyhovujúcej časti výroku, keďže z odvolania je zrejmé, že so
zamietnutím časti návrhu súhlasí. Odporca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňazrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Podľaodvolateľarozhodnutiesúdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Odvolateľ zastáva právny názor, že pracovný pomer navrhovateľa trval u neho od 1.3.2012
do 23.3.2012 s tým, že ak mal navrhovateľ pocit, že nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru,
mal sa domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka

práce.Podľa§77Zákonníkaprácesanauplatnenieneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruvzťahuje
dvojmesačná prekluzívna lehota odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Po márnom uplynutí
tejto lehoty nie je možné domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Dvojmesačná
lehota je nielen prekluzívna, ale má aj hmotno-právny charakter. Z uvedeného potom vyplýva, že s
navrhovateľom bol platne ukončený pracovný pomer ku dňu 23.3.2012. Ďalej odvolateľ poukázal na

ust. § 5, § 13 Zákona o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. a pokiaľ ide o náhradu cestovného,
súd mal vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2012, kde v článku 10 je medzi zmluvnými
stranami dohodnuté zníženie o 25%. Nakoľko pracovná zmluva má obligatórne písomnú formu, zmluvné
strany sú viazané obsahom samotnej zmluvy. Odvolateľ ďalej argumentoval tým, že zmluva s odkazom
na § 18 Zákonníka práce alebo na iné pracovno-právne predpisy je uzatvorená, len čo sa účastníci

dohodli na jej obsahu. Celková mzda a cestovné náhrady (264,09 Eur plus 647,54 Eur) za obdobie od
1.3.2012 do 23.3.2012 je vo výške 911,63 Eur, keď výplatné pásky ako aj výpočet cestovných náhrad
sú v spise. Navrhovateľovi boli vykonané úhrady za mesiac marec 2012 podľa účtovných dokladov tak,
že dňa 23.3.2012 vkladom na účet mu bola poukázaná suma 903,89 Eur, keď mzda ako aj cestovné
náhrady mali byť splatné za mesiac marec 2012 až v mesiaci apríl 2012, ale nakoľko navrhovateľ

sa vyhrážal a oponoval na svoje finančné problémy, poslal manželku, aby mu predbežne vypočítala
mzdu a odniesla mu ju na účet, nakoľko navrhovateľ ohlásil príchod kamiónu dňa 23.3.2013, bola mu
okamžite aj prichystaná výpoveď v skúšobnej dobe, dôsledkom svojho správania. Dňa 26.4.2012 mu
účtovníčkadopočítalamzdu,ktorámubolapoukázanávkladomnaúčetvovýške7,74Eur.Spolutakbolo
navrhovateľovivyplatených911,63Eur,čosúhlasíakosvýplatnoupáskou,takajsvýpočtomcestovných

náhrad. Pokiaľ súd ním doložené dôkazy o vyplatení mzdy vkladom na účet navrhovateľa konštatoval,že na základe tvrdení navrhovateľa boli tieto doklady použité aj v inom konaní, v ktorom sa navrhovateľ
domáha od spoločnosti jeho manželky Mive-trans, s.r.o. taktiež vyplatenia mzdy, súdu doručil písomnosti
spoločnosti svojej manželky, ktoré mali preukázať, že navrhovateľ bol u nej vyplácaný v hotovosti. Pokiaľ

navrhovateľ tieto skutočnosti popiera, každé prebratie či mzdy alebo stravného spoločnosti Mive-trans,
s.r.o. vždy potvrdil svojim podpisom. Súd žiadal, aby predložené doklady spoločnosti Mive-trans, s.r.o.
ako výkaz cestovných náhrad navrhovateľa v tejto spoločnosti za obdobie január a február 2012, ako
aj výplatné listiny zamestnancov za uvedené obdobie podpísané navrhovateľom podrobil posudku z
odboru písmoznalectva na posúdenie pravosti podpisu navrhovateľa, nakoľko tento popiera svoj podpis,

podrobil posudku z odboru písmoznalectva, ktorý navrhovaný dôkaz súd nevykonal. Takýto návrh bol
podaný aj v inom konaní, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8Cpr/4/2012, keď všetky
podklady (príjmové doklady) boli jeho manželkou súdu predložené. Ako dôkaz, že nebola bankovými
vkladmi vyplatená navrhovateľovi mzda, prekladá súdu všetky vyjadrenia konateľky spoločnosti Mive-
trans, s.r.o. v spore 8Cpr/4/2012, z ktorých je zrejmé, že v tejto spoločnosti bol navrhovateľ vyplácaný v
hotovosti a že tieto bankové vklady nie sú použité v žiadnom inom konaní, len v prejednávanej veci, čo

súd tiež vôbec nebral do úvahy. Pokiaľ jeho úhrady vkladala manželka, pri vklade 903,89 Eur omylom
uviedla názov svojej spoločnosti, čo je pochopiteľné, nakoľko navrhovateľ predtým u nej pracoval ako
vodič. Následne bola navrhovateľovi dopočítaná mzda, ktorá mu bola poukázaná vkladom na účet vo
výške 7,74 Eur. Súd prvého stupňa tak neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu odporcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že

odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej

tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať
úspech vo vyhovujúcej časti výroku v rozsahu zaviazania odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 960,58
Eur spolu s úrokom z omeškania, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v tejto časti vecne
správny, v ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu zaviazania odporcu zaplatiť navrhovateľovi
sumu 209,15 Eur spolu s úrokom z omeškania, je dôvodné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a v

časti závislého výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ
ide o v konaní preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie návrhom uplatneného nároku,
keď prvostupňový súd vykonal potrebné dokazovanie v účastníkmi navrhnutom rozsahu, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

zisteniam a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa v časti
týkajúce sa napadnutej vyhovujúcej časti výroku v rozsahu zaviazania odporcu zaplatiť navrhovateľovi
nevyplatený mzdu v sume 333,13 Eur spolu s úrokom z omeškania, ako aj cestovné náhrady v
zákonnej výške avšak po ich krátení o 25% v zmysle dohody účastníkov v sume 627,45 Eur spolu
s úrokom z omeškania, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto správnym

spôsobom i vyložil, s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne
a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku týkajúce sa tejto časti rozsudku. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa prvostupňový súd riadne a v plnom rozsahu vysporiadal
s námietkami odvolateľa obsiahnutými v odvolaní. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty odporcu, rovnako uplatňované i v priebehu prvostupňového konania, nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu v tejto časti odchýliť a nemôže preto dať mu za pravdu.K odvolaniu odporcu, s poukazom pritom na konštantnú judikatúra ESĽP, ale už i súdov SR, ktorá
nevyžaduje, aby na každý jeden argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ale iba na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c.

Francúzsko z 19.2.1998), sa potom žiada dodať nasledovné:

Pokiaľ odporca namieta, že prvostupňový súd nesprávne posúdil dĺžku trvania pracovného pomeru
navrhovateľa, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzatvára, že k skončeniu pracovného
pomeru došlo doručením právneho úkonu odporcu ako účastníka pracovného pomeru smerujúceho ku
skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe navrhovateľovi, tu potom doručením listiny odporcu zo

dňa23.3.2012označenejakoSkončeniepracovnéhopomeruvskúšobnejdobe-§72ZPnavrhovateľovi
do vlastných rúk, dňom 29.3.2012. Ust. § 38 Zákonníka práce jednoznačne definuje právne úkony
zamestnávateľa, ktoré sa doručujú do vlastných rúk. Vznik, zmena a skončenie pracovného pomeru
je skupina, ktorá má spoločný základ a tým je pracovný pomer. Ak sa teda v pozícii zamestnávateľa
robí úkon, ktorý smeruje ku vzniku, zmene alebo zániku pracovného pomeru (tu potom aj skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe), vyžaduje sa postup podľa § 38

Zákonníka práce. <. - písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte

alebo kdekoľvek bude zastihnutý; ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou. Akonáhle
sa dodržal postup uvedený v texte vyššie, označený ako druhá podmienka a zároveň nastalo tak
u zamestnanca, ktorému má byť úkon adresovaný do vlastných rúk (prevzatie potvrdil), sú splnené
náležitosti na to, aby zamýšľaný úkon nadobudol svoje účinky. I keď odporca v listine uvádza, že
pracovný pomer má skončiť v skúšobnej dobe ku dňu 23.3.2012, podľa § 72 ods. 2 Zákonníka práce

písomnéoznámenieoskončenípracovnéhopomerusamádoručiťdruhémuúčastníkovispravidlaaspoň
tri dni pred dňom, kedy sa má pracovný pomer skončiť - i keď táto lehota má len poriadkový charakter,
nevyhnutným k skončeniu pracovného pomeru k uvádzanému dátumu bolo doručenie listiny o skončení
pracovného pomeru navrhovateľovi najneskôr k uvádzanému dátumu, teda ku dňu 23.3.2012, čo sa
nestalo, preto pracovný pomer skončil ku dňu doručenia písomnosti o jeho skončení navrhovateľovi,

ešte pred uplynutím skúšobnej doby. Tu odvolací súd zdôrazňuje aj to, že ku skončeniu pracovného
pomeru spätne, teda pred nastaním jeho účinkov doručením, dôjsť nemôže.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje s rozhodnutím i odôvodnením prvostupňovým súdom povinnosti
odporcu zaplatiť navrhovateľovi nárokovateľnú náhradu mzdy a cestovné náhrady za dobu trvania
pracovného pomeru, keď navrhovateľ v konaní nepreukázal ich zaplatenie navrhovateľovi. Odporca

sa v odvolaní ako i v priebehu celého prvostupňového konania bránil tým tvrdením, že dňa 23.3.2012
vložil na účet označený navrhovateľom sumu 903,89 Eur a dňa 26.4.2012 sumu 7,74 Eur ako mzdu a
cestovné náhrady za kalendárny mesiac marec 2013. Sumu vložila jeho manželka, ktorá je konateľkou
spoločnosti Mive - Trans s.r.o., s ktorou spoločnosťou bol v bezprostredne predchádzajúcom období
navrhovateľ tiež v pracovnom pomere, urobila tak na jeho žiadosť a pokiaľ na vkladovom liste uviedla

ako vkladateľa spoločnosť Mive - Trans s.r.o., urobila tak omylom. Tu odvolací súd zastáva názor,
že z vykonaného dokazovania skutočne možno vyvodiť, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie
odporcu, že mzdu a cestovné náhrady za mesiac marec 2012, úhradou zo dňa 23.3.2012 a 26.4.2012,
navrhovateľovi poukázal. V danom prípade predložený doklad odporcom - „vklad v mene účtu“ zo
dňa 23.3.2012 a 26.6.2012 preukazuje poukázanie sumy 903,89 Eur a sumy 7,74 Eur K. Q. (inak

konateľkou spoločnosti, ktorá bola jeho bezprostredne predchádzajúcim zamestnávateľom, s ktorou je
navrhovateľ tiež v spore o zaplatenie nevyplatených cestovných náhrad), bez uvedenia účelu platby,
preto pokiaľ odporca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tieto úhrady boli vykonané v jeho
mene a na jeho účet, nemohol súd na ne prihliadať v tomto konaní, pretože nepreukazujú zaplatenie
mzdy a cestovných náhrad odporcom navrhovateľovi. Navyše je nanajvýš prekvapujúce plnenie pred

lehotou splatnosti, ktorá splatnosť v prípade mzdy podľa pracovnej zmluvy účastníkov mala nastať
až k 30. 4. 2012, rovnako ako aj v prípade cestovných náhrad podľa § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002
Z.z. t.j až o viac ako jeden mesiac. Pokiaľ sa aj v súvislosti s iným súdnym konaním preukáže, že
K. Q. ako konateľka spoločnosti Mive- Trans s.r.o. poukázala sumu 911,63 Eur navrhovateľovi bez
právneho dôvodu, môže sa domáhať jej vrátenia s odkazom na § § 451 Občianskeho zákonníka. V

súvislosti s uvádzaným je potom potrebné poukázať aj na to, že súdom prvého stupňa odmietnutévykonanie navrhovaného dôkazu znaleckým posudkom na posúdenie pravosti podpisu navrhovateľa
na listinných dokladoch, ktorým má byť preukázané, že u predchádzajúceho zamestnávateľa mu bola
mzda vyplácaná v hotovosti, ktorý dôkaz sa napokon vykonáva v inom súdnom konaní, ktorého sa

bezprostredne týka, súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Súd najmä
nevykoná dôkazy na preukázané skutočnosti., ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej
dôkazy nadbytočné, t.j. k skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo sú
založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). Tu pokiaľ by aj bolo preukázané, že
navrhovateľovi u predchádzajúceho zamestnávateľa bola vyplácaná mzda v hotovosti, vzhľadom na

poukazovanévyššiebytosamoosebenepreukazovalozaplateniemzdyacestovnýchnáhradodporcom
navrhovateľovi, teda skutočnosť, že úhradou uskutočnenou treťou osobou odporca navrhovateľovi plnil.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom
konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho

účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v
tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe

dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie (NS SR sp. zn. 6 M
Cdo 17/2010).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu zaviazania odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 960,58 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 960,58 Eur od 01.04.2012 do zaplatenia,

ako náhrady mzdy a nárokovateľných cestovných náhrad (ku ktorému nároku sa vyjadrí ešte nižšie súc
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania) s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolateľ ďalej namietal, že s navrhovateľom sa dohodol v pracovnej zmluve o krátení stravného o
25%, čo súd prvého stupňa pri rozhodovaní nebral do úvahy a v súvislosti s touto odvolacou námietkou
odkázal na znenie ust. § 5 ods. 5 a 13 ods. 6 zák. č. 283/2002 Z.z. Súd prvého stupňa takéto dojednanie

kvalifikoval ako absolútne neplatné s odkazom na § 17 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého právny
úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdá svojich práv, je neplatný.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku vo vyhovujúcej časti v rozsahu zaviazania odporcu
zaplatiť navrhovateľovi sumu 209,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
209,15 Eur od 01.04.2012 do zaplatenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa aj v tejto časti mal

zistený skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, no vec nesprávne právne posúdil.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie aj omyl súdu pri aplikácii správneho ustanovenia
právneho predpisu na správne zistený skutkový stav.

Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na
pracovnú cestu patrí stravné.

Podľa § 4 ods. 1 vyššie citovaného zákona zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň
pracovnejcestyzapodmienokustanovenýchtýmtozákonom.Sumastravnéhojeustanovenávzávislosti
od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na
časové pásma a) 5 až 12 hodín, b) nad 12 hodín až 18 hodín, c) nad 18 hodín.Podľa § 5 ods. 5 vyššie citovaného zákona so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva
z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru dohodnúť odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj

nižšie sumy stravného, najviac však o 25 % z ustanovenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli
na najbližší eurocent nahor.

Podľa § 13 ods. 6 vyššie citovaného zákona so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska
vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o
práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie
stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac

však o 25 %.

Pokiaľ potom odvolateľ argumentuje, že dohoda o znížení stravného o 25% je platne dohodnutá v
pracovnej zmluve pričom odkazuje na znenie § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 zák. č. 283/2002 Z.z., keďže
navrhovateľ bol u neho zamestnaný ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy, teda častá zmena
jeho pracoviska vyplýva z osobitnej povahy tohto povolania, odvolací súd mu dáva za pravdu, že pri

rozhodovaníouplatnenýchcestovnýchnáhradáchnavrhovateľom,priaplikáciiust.§13zák.č.283/2002
Z.z. o cestovných náhradách súdom prvého stupňa, tento nebral do úvahy zákonom povolenú možnosť
so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania dohodnúť
v pracovnej zmluve nižšie stravné, najviac však o 25% (ust. § 13 ods. 6). Je pravdou, že pravidelné
pracovisko by malo byť písomne dohodnuté so zamestnancom (§ 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z.z.). Toto

ustanovenie sa na prvý pohľad javí ako nezmyselné (z dôvodu možnosti jeho zneužitia v neprospech
zamestnanca, vedúceho ad absurdum až k odňatiu nároku na cestovné náhrady). Pracoviskom sa však
- z povahy veci - rozumie práve úzko špecifikované miesto, na ktorom sa skutočne práca vykonáva
(dielňa, sklad, výrobná hala, kancelária a pod.). Pracoviskom teda nemôže byť celé mesto alebo
dokonca okres, kraj, či celá Slovenská republika, ale aj v prípade práce na viacerých miestach (rôzne

umiestnených na uvedenom území) je pracoviskom vždy určité pomerne úzko vymedzené miesto. Asi
najširšie mysliteľným pracoviskom je aj pre vodičov autobusov a kamiónov príslušné územie, v ktorom
vykonávajú prácu podľa pokynov zamestnávateľa. V týchto prípadoch však je potrebné stanoviť, že
určité miesto z týchto viacerých sa bude považovať za pravidelné (hlavné) pracovisko zamestnanca.
Príslušné ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. teda v skutočnosti nestanovuje definíciu

pojmu pravidelné pracovisko, ale je to ustanovenie, ktoré ukladá určité povinnosti konkrétnym osobám.
Zákonďalejhovorí,žeaktakémiestoniejedohodnuté,jepravidelnýmpracoviskommiestovýkonupráce
dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Teda sa v skutočnosti potom pojem pravidelného pracoviska na prvý pohľad stotožňuje s miestom
výkonu práce, ktoré musí byť v pracovnej zmluve pod podmienkou jej neplatnosti dohodnuté. Ďalej

je potrebné sa pozastaviť nad otázkou, či by miestom výkonu práce (resp. pravidelným pracoviskom)
mohlo byť akékoľvek miesto. Na túto otázky treba odpovedať záporne. Zamestnanec je totiž povinný v
zásade pracovať iba tam, kde sa na tom so zamestnávateľom dohodol (to sa vzťahuje nielen na miesto
výkonu práce, ale aj na pravidelné pracovisko). Písomná dohoda teda má zodpovedať skutočnosti. Preto
pokiaľ si účastníci konania v pracovnej zmluve nedohodli osobitne miesto pravidelného pracoviska, je

ním miesto výkonu práce D. XX a keďže navrhovateľ ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy (čl.
I. pracovnej zmluvy), vzhľadom na povahu tohto povolania často mení pracovisko (miesto, v ktorom
vykonáva prácu) s odkazom na § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z.z., vzťahujúce sa na náhrady pri
zahraničných pracovných cestách (uplatnená navrhovateľom v konaní), dohodou v pracovnej zmluve
o nižšom stravnom o 25 %, sa navrhovateľ dopredu nevzdal svojho práva v rozpore s § 17 ods. 1

Zákonníka práce, pretože navrhovateľ sa do budúcna nevzdal práva na stravné, ktoré mu v prípade
jeho vyslania na pracovnú cestu zákonne patrí, on len uzatvoril v pracovnej zmluve dohodu so
zamestnávateľom o krátení jeho výšky, dohodou zákonom povolenou a v zákonom povolenom rozsahu
(ust. § 13 ods. 6 Zákona o cestovných náhradách).

Tejto otázke súd prvého stupňa vychádzajúc z obsahu spisu nevenoval pozornosť a uvedený nedostatok

napravil odvolací súd, ktorý v tomto smere urobil aj príslušnú výzvu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. a
poskytol účastníkom možnosť argumentovať, pričom ani použitá argumentácia navrhovateľa v spojitosti
s okolnosťami daného prípadu neboli spôsobilé odvolací súd presvedčiť o tom, že by navrhovateľ malnárok aj na tie cestovné náhrady, ktorých sa podľa zákonom prípustnej dohody so zamestnávateľom
účinne vzdal. Tu je potrebné k argumentácii navrhovateľa, podľa ktorej tento pristúpil k dohode o krátení
cestovných náhrad v pracovnej zmluve, pretože mal ústnu dohodu s p. Q. (inak táto osoba nebola

oprávnená za odporcu ako právnickú osobu konať, pričom v konaní ani nenavrhol dokazovanie na
preukázanie, že by táto bola na takéto konanie prípadne riadne splnomocnená) o vyplácaní stravného
75 Eur (25 Eur vreckové a 45 Eur stravné), s tým že dohoda v zmluve o cestovných náhradách (teda
jeho krátení) bude len formálna, uviesť len toľko, že odvolací súd k tejto ústnej dohode už nebude
zaujímať stanovisko, pretože sa s ňou riadne vysporiadal súd prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľa

v časti tohto uplatneného nároku na dohodnutého vreckového v sume 25 Eur ako súčasť tvrdeného
dohodnutého stravného, zamietol pre nepreukázanie takejto dohody, voči ktorému zamietajúcemu
výroku sa navrhovateľ neodvolal a táto časť rozhodnutia tým nadobudla právoplatnosť. Argumentácia
ohľadne rozporu takejto dohody o krátení cestovných náhrad v pracovnej zmluve s dobrými mravmi,
ako aj nemožnosti zamestnanca dopredu sa vzdať svojich práv takouto dohodou odvolací súd len
zdôrazňuje, že takúto dohodu priamo zákon pripúšťa (cit. § 13 ods. 6 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných

náhradách), preto ako jej rozpor s dobrými mravmi, tak aj neplatnosť takejto dohody z dôvodu vzdania
sa zamestnanca dopredu svojich práv, neprichádza do úvahy.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti výroku v rozsahu uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 209,15
Eur (časť uplatnených cestovných náhrad, konkrétne ich krátenie o 25%) spolu s úrokom z omeškania vo

výške 9 % ročne od 01.04.2012 do zaplatenia, keďže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie,
ani na jeho zrušenie, s odkazom na § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol.

Inak tomu bolo v časti, ktorou súd rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd musí konštatovať,
že táto časť odôvodnenia rozsudku je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nedostatočným spôsobom
odôvodnená v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto časti sa stalo nepreskúmateľným pre nedostatok

dôvodov. Tu je pre odvolací súd nepochopiteľné prečo súd prvého stupňa síce odkázal pre danú vec
na aplikáciu ust. § 142 ods. 2 O.s.p, ktorú použil len vo vzťahu k iným trovám konania, konkrétne
za zaplatený súdny poplatok za návrh (pričom i tak nesprávne pri ustálení priznanej výšky), pričom v
konečnom dôsledku vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia v skutočnosti použil znenie § 142 ods. 3
O.s.p. bez bližšieho zdôvodnenia.

Podľa ust. 142 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. (ods. 1) Ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov právo. (ods. 2) Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa
základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. (ods. 3)

Vzhľadom na vyššie uvedenú citáciu zákona, je odvolací súd názoru, že súd prvého stupňa síce správne
v preskúmavanej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania uviedol, že na vec sa vzťahuje aplikácia
ust.§142ods.2O.s.p.,avšaknáslednenesprávnevovzťahukuplatnenýmtrovámprávnehozastúpenia

navrhovateľa použil ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, keď akceptoval z jeho strany vyčíslené
trovy právneho zastúpenia podľa základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočítanej z výšky súdom
priznaného plnenia, pričom vo veci rozhodnutie o výške priznaného plnenia nezáviselo od úvahy súdu
ani od znaleckého posudku. Ustanovenie § 142 ods. 2 použil len vo vzťahu k iným trovám konania,
konkrétne k náhrade súdnemu poplatku za návrh, kde zase nedošlo k správnemu výpočtu pomeru

úspechu u účastníkov konania, keď súd nevychádzal z čistého pomeru úspechu účastníka (t.j. z úspechu
účastníka neodrátal jeho neúspech).

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rozhodnutí zodňa 6. 2. 1954 vo veci B. proti R., resp. v rozhodnutí zo dňa 7. 10. 2004 vo veci B. proti R. (č. 30428/96,
resp. 7689/01). Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného sporového
procesu, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta

myšlienka, že ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený
záujem, mal by mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti
účastníkovi, ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. Súd v takomto prípade uplatňuje zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na
náhradu trov konania, sú : a) plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)

a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, b) účelnosť trov potrebných na uplatňovanie
alebo bránenie práva, c) čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov
konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom nárok na
čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť
na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov
konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo

bránenie práva a d) neúspech v pomerne nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom pomerne nepatrná časť sa môže týkať
nároku na príslušenstvo v časti uplatneného nároku, ktorá podľa súdnej praxe neprevýši 5 až 10 % z
uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou

náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo
na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a

dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v časti o náhrade trov konania s vyššie citovaným
§ 157 ods. 2 O.s.p. a uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním v tejto časti rozsudkudôsledne neriadil, keď z odôvodnenia rozhodnutia o náhrade trov konania nie sú zrejmé pre rozhodnutie
relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je rozsudok v tejto časti zmätočným a tým nepreskúmateľným
a takýmto postupom súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd preto

rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne o náhrade trov konania rozhodnúť (tu potom aj
po zohľadnení konečného rozhodnutia v merite, teda čiastočnej zmeny napadnutej vyhovujúcej časti

rozsudku odvolacím súdom), pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

O trovách tohto odvolacieho konania bude s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodnuté
prvostupňovým súdom.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.