Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/117/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200573
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Poláčková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4012200573.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: J., J.
XXX, C., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1020504/1/938805/2012 zo dňa 2. apríla 2012, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/32/2012-106 zo dňa 2. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/32/2012-106 zo
dňa 2. júla 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného uvedeného v záhlaví rozhodnutia, ako i rozhodnutia správcu dane, ktorým správca dane
podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)
potvrdil rozhodnutie - platobný výmer Daňového úradu Šurany č. 633/230/16743/11/Dan zo dňa 28.
novembra 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 žalobcovi vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 63 384,94 €.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že z predloženého spisového materiálu žalovaného,
ktorého súčasťou je i spis prvostupňového správneho orgánu krajský súd zistil, že Daňový úrad Šurany
ako správca dane začal dňa 22. novembra 2010 vykonávať na základe poverenia na výkon daňovej
kontroly č.633/320/14788/2010/Agh zo dňa 11. novembra 2010 daňovú kontrolu, ktorej predmetom bola
daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2008 a daň z pridanej hodnoty za I.-IV. štvrťrok 2008. Následne
správca dane začal vyrubovacie konanie, v rámci ktorého vydal dodatočný platobný výmer, ktorým
vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 63 384,94 €. Tento rozdiel

vznikol tým, že žalobca pri predaji ojazdených vozidiel uplatňoval osobitnú úpravu dane podľa § 66
zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pričom daň odviedol zo základu dane, ktorý predstavoval kladný rozdiel
medzi predajnou cenou a kúpnou cenou, znížený o daň, hoci mal priznať a odviesť daň z nadobudnutia
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť bežný režim, t.j. uplatniť daň z celej
predajnej ceny. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru správcu dane podal žalobca odvolanie,
o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že tento dodatočný platobný výmer potvrdil.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný postupoval správne, nakoľko dodatočný platobný výmer bolvydaný v nadväznosti na nesprávny postup žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových
vozidiel v Rakúsku a ich následným predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú úpravu DPH
stanovenú v § 66 zákona o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi

predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. Krajský súd poukázal na to, že dodávateľské
faktúry neobsahujú odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto podľa názoru krajského súdu
povinný tovar zdaniť v bežnom režime zdanenia. V tomto smere sa krajský súd stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia žalovaného.

K námietke žalobcu, že nemal prístup do informačného systému výmeny informácií o DPH v rámci

Európskej únie súd uviedol, že žalobca ako kontrolovaný subjekt mal právo nahliadať do spisu na
požiadanie kedykoľvek a v rámci daňovej kontroly mal právo požiadať o predloženie zaslaného
stanoviska. Žalobca sa bránil tým, že osobné motorové vozidlá nakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto
správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH.

Krajský súd ďalej uviedol, že žalobca na predmetné ojazdené motorové vozidlá nemal vopred uzavretý
písomný kontrakt s dodávateľom, ale iba jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry. Žalobca

nevedel správcovi dane preukázať skutočnosť deklarovanú na jeho dodávateľských faktúrach pri predaji
ojazdených motorových vozidiel, že svojim odberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o
DPH, teda že uplatňuje osobitný režim. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým
spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť
zákona neospravedlňuje a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri

vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského
rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní.

K námietke žalobcu, žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených motorových vozidiel z
osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH, krajský súd uviedol, že nie je dôvodná, pretože
v predmetnej veci nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66

ods. 3 zákona o DPH.

Žalobca sa bránil aj tým, že sa v danej veci spoliehal na informácie predávajúceho, avšak v zmysle §
29 ods. ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové bremeno je na daňovom
subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a

ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí vedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutia
daňových orgánov oboch stupňov. V prípade, že odvolací súd zistí dôvody na zrušenie rozsudku

krajského súdu v zmysle § 221 OSP, navrhol ho zrušiť. Uviedol, že k zamietnutiu žaloby viedli
krajský súd skutočnosti, ktoré vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho
právneho posúdenia. Tvrdil, že krajský súd nielenže vec nesprávne právne posúdil, ale sa ani v celom
rozsahu nevysporiadal s tvrdeniami a argumentáciou žalobcu, čím rozhodnutie krajského súdu je nielen
nesprávne, ale mu chýba i jeden zo základných predpokladov a to presvedčivosť odôvodnenia súdneho

rozhodnutia,ktorémánielenzhrnúťskutkovýstavauviesťprijatérozhodnutie,aleivzbudiťvúčastníkoch
konania presvedčenie, že rozhodnutie je správne a spravodlivé. V rozhodnutí krajského súdu podľa
názoru žalobcu chýbajú tieto základné atribúty rozhodnutia, a to jeho presvedčivosť a vyporiadanie sa
s tvrdeniami žalobcu, ktoré sú zásadného významu.

V odvolaní ďalej žalobca uviedol, že ako daňový subjekt počas celého výkonu podnikateľskej činnosti,

t.j. v roku 2007, v roku 2008 i v roku 2009 dovážal použitý tovar - ojazdené motorové vozidlá. Počas
celéhouvedenéhoobdobiapostupovalprizdaňovaníaodvodeDPHvzmysle§66zákonaoDPH.Počas
celého uvedeného obdobia výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu nedošlo k zmene právnej úpravy,
týkajúcej sa zdaňovania použitého tovaru dovážaného z iného členského štátu. Preto žalobca nemaldôvod postupovať v roku 2008 pri zdaňovaní a odvode DPH inak ako v roku 2009. Pritom protokol o
výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený 20. januára 2009, t.j. v čase, keď žalobca nemal pochybnosť
o správnosti svojho postupu pri zdaňovaní DPH, a to už aj preto, že jeho postup i správnosť postupu

pri zdaňovaní DPH bola odobrená kontrolou správcu dane za zdaňovacie obdobia roku 2007. Následne
o cca 3 roky neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 už správca dane, ako aj žalovaný
konštatovali, že došlo k nesprávnemu zdaňovaniu a žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v spojení
s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH a to napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok
2007 nekonštatovali daňové orgány nesúlad so zákonom o DPH, nedošlo k zmene právnej úpravy ani

k účtovaniu na základe iných faktúr.

Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd pochybil, keď akceptoval odlišný postup daňových orgánov pri
výklade a následnej aplikácii totožnej právnej normy na totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007
a 2008, že krajský súd pochybil, keď sa nezaoberal tým, že ak by aj došlo k pochybeniu žalovaného
pri výklade právnej normy pri výkone daňových noriem, nie je možné, aby uvedené pochybenie išlo
na ťarchu žalobcu, nakoľko nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu

adresáta právnej normy, t.j. daňového subjektu, že krajský súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav,
keď jednostranne konštatoval, že z faktúr rakúskeho dodávateľa (na ktorých je uvedené, že dodávka je
oslobodená od dane podľa čl. 6 (1) o dani z predaja) jednoznačne vyplýva, že žalobca nesprávne použil
osobitnú úpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH, mal za to, že krajský súd sa nevyporiadal s
pochybeniamivobsahupreskúmavanéhorozhodnutia,poukázalajnarozhodnutiaEurópskehosúdneho

dvora, poukazujúce na tú skutočnosť, že je potrebné poskytnúť právnu ochranu daňovníkom, ktorí v
dobrejvierevykonávalizdaňovanieDPH.Vzávereuviedol,žezprávnejúpravyjenepochybné,žecieľom
zákonodarcuakoajEurópskejúnieje(viďSmernicaRady2006/112/ES),abysapoužitétovaryzdaňovali
osobitnou sadzbou dane. V záujme právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem nie je možné, aby
daňový úrad ako aj žalovaný pri kontrole roku 2007 aplikovali a vykladali zákon o DPH určitým spôsobom

a o 5 rokov ten istý zákon o DPH už spôsobom úplne odlišným - opačným, že obdobným spôsobom, ako
postupoval v danej veci Daňový úrad Šurany, postupovalo aj ďalších cca 33 daňových úradov u cca 70
daňových subjektov. Išlo o bežnú prax zdaňovania ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli dovážané
na územie Slovenskej republiky. Uvedená prax nebola v rozpore so zákonom, nakoľko daňové úrady
rozpor so zákonom nekonštatovali a až v roku 2012 začali hromadnú akciu a vykonali daňové kontroly a

opakované daňové kontroly, na základe ktorých mali dôjsť k záveru, že doterajší postup bol nesprávny
a bolo potrebné prekvalifikovať postup zdaňovania. Uvedeným postupom nielen žalobca, ale akýkoľvek
daňovník stráca právnu istotu, že ak postupuje určitým spôsobom, pričom uvedený postup zdaňovania
bol uznaný, ako správny aj samotným daňovým úradom, ako orgánom verejnej moci, dôjde k náhlej
zmene pri výklade a aplikácii zákona práve orgánom, ktorý má byť jeho vykonávateľom.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne vyjadril, pridržiaval sa pôvodných vyjadrení a uviedol, že správca dane
vykonáva u žalobcu daňovú kontrolu aj za zdaňovacie obdobie

I.-IV.štvrťrok 2007. V tejto súvislosti podal žalobca námietku na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 29. októbra 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia

Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými
zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto
námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré
zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, ako vecne správny potvrdil a súčasne
odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú

prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby, a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej
aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku
krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi spornou otázka,

či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k
riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej
úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru v tuzemsku stanovené jednak v § 66 zákona o DPH, ako
aj v Smernici Rady 2006/112/ES v čl. 312 až 332.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov,
resp. daňový poriadok, preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové
subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o
fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky,
napr. rozsudkami sp. zn. 6Sžf/20/2011 z 28. marca 2012, 6Sžf/29/2011 z 25. apríla 2012, 2Sžf/30/2012
z 24. apríla 2013, 2Sžf/40/2013 z 19. marca 2014 a 2 Sžf/42/2013.

Najvyššísúdzdôraznilpredovšetkýmpovinnosťvšetkýchorgánovštátnejmocisvojoučinnosťounapĺňať

legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna
istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach
rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia
§ 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v

obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“

Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok zo
dňa 19. marca 2014, sp.zn. 2Sžf/40/2013, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:

„Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku

z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotnýmmajetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na
ich účet do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

je predmetom dane, ak

a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo
zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a

b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo

b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa

písmena a).

Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa
považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko,
čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za

dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok,
ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Osobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach
a použitom tovare je upravená v § 66 zákona č. 222/2004 Z.z.

Podľa § 66 ods. 1 písm. d/ zákona č. 222/2004 Z.z. obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci

svojhopodnikaniakupuje,nadobúdavtuzemskuzinéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšieho
predajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľsképredmetyalebostarožitnosti,apritomkonávosvojom
mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo
na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.

Podľa § 66 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských

predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev,
je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná
pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa §
42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.

Podľa § 42 vety prvej zákona č. 222/2004 Z.z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal

výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7
písm. a/, b/, c/ a e/.

Podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný
rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľaodseku 1 písm. e/, základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a
na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

Podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia
uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované podľa čl. 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje: v
prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety
a starožitnosti odkaz na čl. 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný
odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu,
považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre
účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa
vo svojom odôvodnení obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým podľa názoru najvyššieho súdu možno prisvedčiť postupu daňového úradu, ktorý v pozícii

prvostupňového správneho orgánu vydal po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod
1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z
pridanej hodnoty, lebo v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
priznal v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď
v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa

osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej
úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare
neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z.z., konkrétne ojazdené motorové
vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa
neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle čl. 226 bod 14 Smernice Rady

2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na
tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ
prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania
tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k

intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré
je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu dane
z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa
uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom
sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy
zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z.z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť, že predovšetkým
správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania
podľa čl. 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil

skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a
následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe
takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na
uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo
už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR;žalobca podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto
skutočnosť nespochybňoval).

Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho

orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne
odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým
spôsobom vyporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.

Odvolacísúd,rovnakozhodnotiacspôsob,akýmsaprvostupňovýsúdjednotlivovyporiadalsožalobnými
námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia musí konštatovať, že tento náležite, správne
aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na každú vznesenú námietku žalobcu a realizoval tak jeho
ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v
zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj
prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného

skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v
spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.“

Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov v citovanom
rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto

súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru -
použité motorové vozidlá - tu v zdaňovacom období II. štvrťrok 2008), dospel v danej veci senát
najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/32/2012-106 zo
dňa 2. júla 2013 je potrebné podľa § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods.
1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol ani v odvolacom konaní úspešný a žalovanému
náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.