Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/253/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232685
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112232685.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľ advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni:
Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany z 26. marca 2014 č. k. 5C/606/2012-51 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrhy navrhovateľky, ktorými sa voči
odporkyni domáhala zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nitra v exekučných konaniach vedených pod
sp. zn. 16Er/121/2011, 34Er/16/2011, 9Er/691/2011, 11Er/998/2010, 34Er/730/2010, 34Er/579/2010,
34Er/581/2010, 18Er/907/2010, 23Er/997/2010. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje

rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods.2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
a § 19 ods. 1zák. č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinných v čase začatia exekučného konania -
Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v uvedených
exekučných konaniach podal súdny exekútor súdu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučný súd rozhodol o nich po 15 dňovej lehote od ich
podania tak, že žiadosti o udelenie poverenia zamietol. Ďalej uviedol, že písomná žiadosť navrhovateľky

na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporkyni doručená dňa 23.04.2012, preto
nemohol prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania odporkyňou. Odporkyňa v zákonnej 6-mesačnej
lehote jej nárok neuspokojila. Preto skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľky z pohľadu ňou tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, ktorý navrhovateľka vzhliadla v tom, že k vydaniu poverenia nedošlo
v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. lehote primeranej, bez zbytočných prieťahov a úradný postup
exekučného súdu spočívajúci v skúmaní exekučného titulu. Postup exekučného súdu považoval za
správny, pretože exekučný súd je v každom štádiu exekučného konania oprávnený skúmať exekučný

titul z hľadiska hmotnoprávnych ustanovení a z procesného hľadiska. V ďalšej namietanej časti poukázal
na ustanovenie § 44 ods. 2 písm. EP v znení účinnom do 31.05.2010, ktorý upravoval 15 dňovú
lehotu na vydanie poverenia. Táto lehota však neplatila v prípade zistenia rozporu žiadosti, návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadna lehota na vydanie zamietajúceho uznesenia nie je stanovená.Tým v zmysle § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné konštatovať nesprávny úradný postup
súdu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. V prípade opačného výkladu
platnosti lehoty na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia poukázal na nález Ústavného súdu SR

IV.ÚS 471/2012, v ktorom ústavný súd uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcie nie je
možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť
v zákonnej lehote. Preto podrobne poukázal na priebeh všetkých exekučných konaní, v ktorých súd

musel skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom, zabezpečovať podklady a uviedol, že jeho
postupu nenapomohlo správanie účastníkov konania, pretože oprávnená - navrhovateľka nereagovala
na výzvy súdu. Preto v daných veciach existujú objektívne okolnosti, pre ktoré je možné konštatovať,
že rozhodnutia boli vydané v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľka nepredložila
žiadnerozhodnutiekonštatujúceprieťahyvkonanítak,akojetouvedenév§9ods.2zákonač.514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013. Základ nároku navrhovateľky nebol preukázaný, preto sa ďalej

nezaoberal výškou škody a nemajetkovej ujmy a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže
tieto odporkyňa nešpecifikovala v zákonom stanovenej lehote a žiadne trovy konania jej nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods. 1
OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §

221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom rade navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie

novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok

na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou a nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré skutočnosti len
usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že

rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty súd
vôbec nevysvetlil, prečo tento názor zastáva, keď právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere podotkla, že súdu

neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej

činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie
vzniknutejkritickejsituácie.Nedostatoktakýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinujejatovoformetej,
že nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť

svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§10 ods.1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonnej
lehote účastníkom konania (§ 201, § 204 ods.1 OSP) splňajúce náležitosti § 205 a nasl. OSP, viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože nezistil výnimku v ods. 2 až 7 ( 213

ods.1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil.

Predmetom tohto konania sú návrhy navrhovateľky, ktorými sa voči odporkyni domáhala zaplatenia
náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Nitra v exekučných konaniach vedených na označenom súdu pod
sp. zn. 16Er/121/2011, 34Er/16/2011, 9Er/691/2011, 11Er/998/2010, 34Er/730/2010, 34Er/579/2010,

34Er/581/2010, 18Er/907/2010, 23Er/997/2010. Nesprávny
úradný postup navrhovateľka videla v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak

máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti

práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
V preskúmavanej veci prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po
právnej stránke. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia poukazuje nasledovné.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti

konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:
1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej

skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadu

konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom na to, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie
prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil

skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že k zamietnutiam žiadostí o
udelení poverení v každom exekučnom konaní došlo po uplynutí 15 dňovej lehoty od podania žiadostí(okrem vecí pod sp. zn. 16Er/121/2011 a 11Er/998/2010, v ktorých došlo k zamietnutiu žiadosti o
udelenie poverenia v lehote 6 a 8 dní od podania žiadosti). Uvedené uznesenia nadobudli právoplatnosť
a následne boli exekučné konania zastavené podľa § 44 ods. 3 EP.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. platila do 31.05.2010, ale táto lehota platila aby v
prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Na vydanie zamietajúceho rozhodnutia žiadna lehota

ustanovená nie je. Odvolací súd sa s názorom prvostupňového súdu stotožnil.

Podľa§44ods.2EP(platnéhodo31.05.2010)súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie,návrhnavykonanieexekúcieaexekučnýtitul.Aksúdzistírozporžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, pretože toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15 -
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu

na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len

na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu
citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to

výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v
niektorýchďalšíchustanoveniachExekučnéhoporiadku,napr.vust.§44ods.8,§50ods.2Exekučného
poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosti o udelení poverení boli zamietnuté. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15 - dňová
lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného
súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a tým nie je naplnený
základ nároku, z ktorého navrhovateľka svoje nároky uplatňovala.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 zákona do novely prijatej zákonom
č. 412/2012 Z.z.. Iba v závere svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka v časti poukazujúcej na
prieťahy v konaní nepredložila žiadne rozhodnutie, ktoré by konštatovalo prieťahy v konaní tak, ako je

to uvedené v § 9 ods. 2 zákona účinného od 01.01.2013. Predmetné ustanovenie novely citovaného
zákona súd bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu zdôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný právny stav správne aplikovalplatnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd v tejto
časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne
konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.

z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy

v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu

exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že

navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konania bolo právoplatne zastavené pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulmi pre vydania poverení na vykonanie exekúcie boli rozhodcovské rozsudky.
Navrhovateľka uplatňovala svoje nároky na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre
ktorý boli exekučné konania zastavené.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.