Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/172/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210205876
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6210205876.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a
členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v právnej veci navrhovateľa Ing. O. K.,
bývajúceho v L., v dovolacom konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou BAKO JANČIAR LEVRINC
- advokáti s.r.o., J. Kozáčeka 13E, Zvolen, za ktorú koná advokát konateľ JUDr. Miloš Levrinc, PhD.,
proti odporcovi E. Z., podnikajúcemu pod menom Vanda Tomáš - VANDA, Veľká Čalomija 237, IČO:
31885209, v dovolacom konaní zastúpenému Dr. Sándorom Czudarom, usadeným euroadvokátom so
sídlom Vinica, Mierové námestie 452, o vypratanie nehnuteľností, ktorá právna vec bola vedená na
Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 2C/41/2011, dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo 16. apríla 2013 sp.zn. 14Co/340/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. apríla 2013 sp.zn.
14Co/340/2012

I. z a m i e t a v časti smerujúcej proti výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutom výroku, ktorým bol návrh na vypratanie nehnuteľností zamietnutý, zmenený tak, že návrhu
bolo vyhovené,

II. o d m i e t a vo zvyšnej časti.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi, na účet jeho zástupcu Advokátskej kancelárii BAKO
JANČIAR LEVRINC - advokáti s.r.o., J. Kozáčeka 13E, Zvolen, vedený v Tatra banke č.ú.
2622037077/1100, náhradu trov dovolacieho konania v sume 573,05 €, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 7. júna 2012 č.k. 2C/41/2011-219,
v spojení s opravným uznesením z 10. júla 2012 č.k. 2C/41/2011-267, zamietol návrh na začatie
konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť vypratať nehnuteľnosti
v katastrálnom území Z. Y., bližšie označené v návrhu na začatie konania. Zamietol aj vzájomné
návrhy odporcu, aby súd určil, že je neplatná zmluva zo 16. augusta 2008 č. 01/2008 o nájme
poľnohospodárskych pozemkov (ďalej len „zmluva o nájme“) a že sú neplatné odstúpenia navrhovateľa
od zmluvy o nájme urobené 20. augusta 2010 a 20. septembra 2011. O trovách konania rozhodol
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Posudzujúc otázku platnosti zmluvy o
nájme dospel k záveru, že „nie je splnená podstatná podmienka podmieňujúca platnosť zmluvy, a
to dohoda o špecifikácii pozemkov“. Vychádzajúc z uvedeného záveru vzápätí ustálil, že: „Z týchto
dôvodov preto potom súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti zamietol.“ Vzájomný návrh odporcu na

určenie neplatnosti zmluvy o nájomne zamietol majúc za to, že „na takomto určení odporca nemôže
mať naliehavý právny záujem, pričom táto otázka sa rieši prejudiciálne pri vyprataní predmetných
rozhodnutí“. Zamietnutie vzájomného návrhu odporcu na určenie neplatnosti odstúpení navrhovateľa od
zmluvy o nájme odôvodnil tým, že odstúpiť možno len od platnej uzavretej zmluvy.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach účastníkov, rozsudkom
zo 16. apríla 2013 sp.zn. 14Co/340/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol
zamietnutý vzájomný návrh odporcu na určenie neplatnosti zmluvy o nájme a zmenil ho vo výroku,
ktorým bol zamietnutý návrh na vypratanie nehnuteľností tak, že odporcovi uložil povinnosť do troch
dní od právoplatnosti rozsudku vypratať nehnuteľnosti v katastrálnom území Z. Y., bližšie označené vo
výroku rozsudku a zakreslené v grafickom náčrte vyhotovenom geodetom P. A. zo 17. októbra 2011,
tvoriacom neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Vo výroku svojho rozsudku odvolací súd tiež uviedol, že sa
nedotýka výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh odporcu na
určenie neplatnosti odstúpení navrhovateľa od zmluvy o nájme. O trovách konania rozhodol tak, že
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi, na účet jeho zástupcu, ich náhradu v sume 6 517,66
€. Odvolací súd potvrdil výrok súdu prvého stupňa o zamietnutí vzájomného návrhu odporcu na určenie
neplatnosti zmluvy o nájme z dôvodu, že je vecne správny. I keď sa nestotožnil so záverom súdu prvého
stupňa, že zmluva o nájme je neplatná pre nedostatok zákonných náležitostí, tiež mal za to, že odporca
nemá naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti, pretože výrokom súdu o neplatnosti zmluvy by
sa nič nezmenilo na jeho právnom postavení; ani tak by totiž nemal právny dôvod užívania nehnuteľností.
Pokiaľ odporca namietal aj neplatnosť odstúpenia navrhovateľa od zmluvy o nájme, odvolací súd dospel
k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy urobené jeho úkonom z 20. augusta 2010 je platné.
Sám odporca totiž potvrdil, že „od prvého obdobia užívania“ bol navrhovateľom vyzývaný na doplatenie
nájomného. Dodal, že prednesy odporcu a jeho právneho zástupcu boli, najmä v odvolacom konaní,
nejasné, vzájomne si odporujúce; na jednej strane tvrdili, že zmluva o nájme je neplatná, na druhej
strane ale dokazovali, že nájom vznikol. Vychádzajúc z uvedeného a z ďalších skutočností zistených v
konaní odvolací súd uzavrel: „Je nespochybniteľným, že odporca už v čase začatia súdneho konania
(29.9.2010) užíval sporné pozemky, preto navrhovateľ sa dôvodne domáhal ich vypratania. Dôvodnosť
takto uplatneného nároku zo strany navrhovateľa je daná aj tým, že v čase rozhodovania odvolacím
súdom už uplynula aj doba trvania nájmu, ako bola účastníkmi dohodnutá (do 31.12.2012). Pretože pre
rozhodnutie súdu je v zmysle ust. § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a keďže
odporca aj v súčasnosti naďalej pozemky užíva, a to bez preukázania dôvodu, ktorý by ho k takému
užívaniu oprávňoval, s poukazom na ust. § 126 ods. 1 O.z. návrhu navrhovateľa vyhovel. Za právne
irelevantnú považoval odvolací súd obranu odporcu, že v zmysle nájomnej zmluvy (ním považovanú za
neplatnú) sa doba nájmu predĺžila o jeden rok. Odvolací súd ju považoval za nedôvodnú, lebo nielen
doručením návrhu na začatie súdneho konania, ale aj z iných listinných dôkazov tvoriacich súčasť spisu,
muselo byť odporcovi zrejmé, že navrhovateľ sa domáhal skončenia nájmu a preto doba nájmu sa
nepredĺžila.“

Proti výrokom rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a
bolo rozhodnuté o trovách konania, odporca podal dovolanie. Navrhol napadnuté časti rozhodnutia
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa odporcu je tento dovolací
dôvod naplnený tým, že odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis.
Totižto vzhľadom na to, že v danej veci nepochybne išlo o nájom pozemku na poľnohospodárske účely
pri prevádzkovaní podniku, vzťahovali sa na ňu špeciálne ustanovenia § 7 až § 14 zákona č. 504/2003
Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o
zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 504/2003 Z.z.“), a nie všeobecné ustanovenie § 663
až § 684 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazuje ustanovenie § 1 zákona č. 504/2003 Z.z. Podľa
týchto špeciálnych ustanovení sa ale pre vznik zmluvy o nájme vyžaduje písomná forma a tiež dohoda
o výške nájomného, prípadne dohoda o spôsobe jeho určenia, pričom zákon určuje minimálnu výšku
nájomného 1 % z ceny poľnohospodárskej pôdy určenej podľa bonitovanej pôdnoekologickej jednotky.
Odporca potom, po ním urobenej kalkulácii nájomného, aké mal v skutočnosti podľa rozsahu skutočného
nájmu platiť, dospieva v dovolaní k záveru, že nájomné platil včas a vo výške skutočne prislúchajúcej
navrhovateľovi, ktorý preto nemal zákonný dôvod odstúpiť od nájomnej zmluvy. Odvolací súd sa ale
„nezaoberal dostatočne žalobným návrhom na vypratanie pozemkov a zistením skutočného stavu veci,
a to hlavne tým, či boli dané právne dôvody na odstúpenie od nájomnej zmluvy, pričom práve zistenie

platnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy je najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní v danej veci“. Podľa
odporcu z nesprávnej aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na danú vec vyplynul
aj nesprávny záver odvolacieho súdu, že v čase rozhodovania súdu naostatok už uplynula aj doba
nájmu. Poukázal na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. upravujúce obnovenie zmluvy o
nájme pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku. Odporca napáda dovolaním
aj rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania. Tvrdí, že odvolací súd pri rozhodovaní o trovách
nesprávne aplikoval ustanovenie § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Podľa odporcu súd pri určení základnej
sadzby tarifnej odmeny zástupcu navrhovateľa mal vychádzať analogicky, tak ako pri vyrubení súdneho
poplatku, z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., t.j. z toho, že hodnotu veci alebo
práva nie je možné vyjadriť v peniazoch.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu zamietnuť, pretože dôvody jeho dovolania nie sú dané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie odporcu nie je dôvodné,
resp. v časti smerujúcej proti rozhodnutiu o trovách konania ani prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok, ktorým odvolací súd
1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh odporcu na
určenie neplatnosti zmluvy o nájme, 2/ zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností tak, že návrhu vyhovel a 3/ rozhodol o trovách konania;
vo výrokovej časti svojho rozsudku odvolací súd naostatok uviedol, že „sa nedotýka“ výroku rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh odporcu na určenie neplatnosti odstúpení
navrhovateľa od zmluvy o nájme. Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v 2/ a 3/ výroku. Keďže
napadnuté výroky majú rozdielnu procesnú povahu a formu, prípustnosť proti ním smerujúcich častí
dovolania posudzoval dovolací súd samostatne.

Dovolanie odporcu je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.) proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
zmenil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že so súhlasom súdu účinne zmenenému
návrhu na vypratanie nehnuteľností vyhovel.

Dovolateľ v tejto časti procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 O.s.p.,
majúce za následok tzv. zmätočnosť konania nenamietal a dovolací súd povinný na také vady prihliadnuť
aj vtedy, ak neboli dovolateľom vytýkané (§ 242 ods. 1 O.s.p.) existenciu takýchto vád ani nezistil.

Dovolací súd, ktorý je v prípade procesne prípustného dovolania povinný prihliadať aj na existenciu (inej)
procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj
vtedy, keď prípadne nebola v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, že zo spisu
nevyplýva žiadna vada ani takejto povahy.

Odporca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci spočíva podľa navrhovateľa predovšetkým v tom, že odvolací súd
na danú právnu vec nesprávne aplikoval všeobecné ustanovenie Občianskeho zákonníka namiesto
špeciálnych ustanovení zákona č. 504/2003 Z.z., čo naostatok viedlo aj k nesprávnemu právnemu
posúdeniu otázky odstúpenia navrhovateľa od zmluvy o nájme. Tvrdí, že nájomné, ktoré mal v
skutočnosti platiť podľa špeciálnych ustanovení druhej časti zákona č. 504/2003 Z.z. (nájom pozemku
na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku) platil včas a vo výške skutočne prislúchajúcej
navrhovateľovi, ktorý preto nemal zákonný dôvod odstúpiť od nájomnej zmluvy. Odvolací súd sa ale
„nezaoberal dostatočne žalobným návrhom na vypratanie pozemkov a zistením skutočného stavu veci,
a to hlavne tým, či boli dané právne dôvody na odstúpenie od nájomnej zmluvy, pričom práve zistenie
platnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy je najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní v danej veci“.

Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že obsah dovolania odporcu nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov
výslovne v ňom uvedených.

Návrh na vydanie veci (v prípade nehnuteľnosti návrh na jej vypratanie), slúžiaci na ochranu
najtypickejšieho absolútneho práva, je priamym vecnoprávnym prostriedkom ochrany vlastníckeho
práva so všetkými z toho vyplývajúcimi sprievodnými znakmi. Hmotnoprávnym základom
reivindikačného návrhu na začatie konania je skutočnosť, že určitá vec sa nachádza vo faktickej moci
inej osoby, než jej vlastníka, pričom táto osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu.

V konaní nenastala spornosť v tom, či navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľností, vypratania ktorých sa
domáhal návrhom na začatie konania zmeneným so súhlasom súdu a ani v tom, že nehnuteľnosti boli
vo faktickej moci odporcu. Sporným bolo, či odporca v čase rozhodovania súdu o návrhu na vypratanie
nehnuteľností (§ 154 ods. 1 O.s.p.) mal právo na ich užívanie, t.j. také právo na zasahovanie do
vlastníctva navrhovateľa, ktoré by prevažovalo nad samotným vlastníckym právom navrhovateľa a
spôsobilo by, že návrh na ochranu vlastníckeho práva nebude mať úspech. Právo na užívanie cudzej
veci môže mať právny základ v platnej zmluve, vecnom bremene alebo v iných právnych skutočnostiach
zakladajúcich pre užívateľa právom aprobovaný dôvod [R 65/1972, Z III (s. 273, ods. 2)].

V preskúmavanej veci pôvodným právne aprobovaným dôvodom užívania nehnuteľností v katastrálnom
území Z. Y., bližšie označených v so súhlasom súdu zmenenom návrhu, bola zmluva o nájme zo 16.
augusta 2008, od ktorej však navrhovateľ 20. augusta 2010 a naostatok aj 20. septembra 2011 odstúpil.
Odstúpenie od zmluvy má za právny následok, že zmluva sa od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak došlo iba k
jednostrannému odstúpeniu od zmluvy, pričom jeho opodstatnenosť je medzi účastníkmi sporná, súd
ako predbežnú otázku musí riešiť, či došlo k zrušeniu zmluvy a či v dôsledku toho pôvodný dôvod plnenia
skutočne odpadol [R 1/1979 (s. 6 ods. 2)].

V preskúmavanej veci riešil súd prvého stupňa otázku platnosti odstúpenia navrhovateľa od zmluvy
o nájme nie iba ako predbežnú, ale ako otázku hlavnú na základe vzájomného návrhu odporcu,
ktorý ale zamietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže nebolo dotknuté odvolaním odporcu [viď
jeho výpoveď na pojednávaní odvolacieho súdu 16. apríla 2013 (č.l. 307 spisu) a výrok napadnutého
rozsudku, že „sa nedotýka“ výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh
odporcu na určenie neplatnosti odstúpení navrhovateľa od zmluvy o nájme] nadobudlo v tejto časti
právoplatnosť. Len čo sa o veci v časti o odstúpení od zmluvy o nájme právoplatne rozhodlo, nemohla
byť prejednávaná znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Odporca preto neopodstatnene vytýka odvolaciemu súdu,
že sa „nezaoberal dostatočne žalobným návrhom na vypratanie pozemkov a zistením skutočného stavu

veci, a to hlavne tým, či boli dané právne dôvody na odstúpenie od nájomnej zmluvy, pričom práve
zistenie platnosti odstúpenia od nájomnej zmluvy je najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní v danej
veci“.

K tomuto dovolaciemu dôvodu odporcu dovolací súd ešte, nad rámec vyššie uvedeného, poznamenáva,
že odporca v dovolaní vyvodzuje neplatnosť odstúpenia navrhovateľa od zmluvy o nájme z iných
dôvodov, než to robil v preskúmavanom konaní. Kým vo vzájomnom návrhu zo 7. decembra 2011,
doručenom súdu 8. decembra 2011, sa domáhal určenia neplatnosti odstúpení navrhovateľa od zmluvy
z dôvodu, že „nájomca nebol upomenutý v zmysle § 679 ods. 3, druhá veta Občianskeho zákonníka“ („Ak
nejde o byt alebo nebytový priestor, môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca, hoci
upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia
ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu
treba prenajatú vec vypratať“), v dovolaní spochybňuje platnosť odstúpení od zmluvy o nájme z dôvodu,
že nájomné platil včas a vo výške skutočne prislúchajúcej navrhovateľovi.

Dovolacie konanie má preskúmavaciu povahu. Z tejto povahy činnosti dovolacieho súdu vyplýva,
že skutkový základ veci zistený súdom prvého stupňa (prípadne odvolacím súdom) nemôže byť
v dovolacom konaní rozširovaný. To znamená, že správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu (vrátane správnosti právnych záverov) nemožno posudzovať s prihliadnutím na nové
skutočnosti, ktoré nemohol odvolací súd brať do úvahy, lebo mu neboli známe z toho dôvodu, že
nevyplývali z výsledkov dokazovania ani z prednesov účastníkov.

Tvrdenia odporcu v dovolaní o dôvodoch neplatnosti odstúpenia navrhovateľa od zmluvy o nájme sú
nové. Ak by teda aj otázka platnosti odstúpení navrhovateľa od zmluvy o nájme nebola právoplatne
vyriešená, na takéto nové tvrdenie odporcu o dôvodnosti odstúpenia navrhovateľa od zmluvy o nájme
by v dovolacom konaní nebolo možné prihliadnuť.

Zrušením zmluvy s účinkami „od začiatku“ zmluva stráca svoje právne účinky, neposkytuje základ pre
právne vzťahy účastníkov, čo sa prejavuje najmä v tom, že „od začiatku“ sa obnovujú práva a povinnosti
účastníkov v tej podobe, v akej boli k predmetu zmluvy pred jej uzavretím. Odstúpením od zmluvy
odporca tak stratil právom aprobovaný dôvod užívania nehnuteľností, a preto odvolací súd správne
poskytol navrhovateľovi ním požadovanú ochranu jeho vlastníckeho práva vyprataním neoprávnene
užívanej veci.

Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel preto k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa na vypratanie nehnuteľností, je vecne správne. Z hľadiska vyššie
uvedeného záveru nepovažoval za právne relevantnú argumentáciu odporcu v dovolaní týkajúcu sa
vzťahu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o nájme a špeciálnych ustanovení zákona č.
504/2003 Z.z. vo vzťahu k výške ním plneného nájomného. K výhrade správnosti záveru odvolacieho
súdu o uplynutí doby nájmu a k tvrdeniu o obnovení zmluvy o nájme pozemkov podľa § 12 ods. 1 zákona
č. 504/2003 Z.z. dovolací súd iba stručne poznamenáva, že obnoviť sa nemôže zmluva, ktorá sa od
začiatku zrušila.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že sa odporcovi v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť
správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke vypratania nehnuteľností a že odporca
v tejto časti neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďže nebolo zistené, že by konanie odvolacieho
súdu bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd dovolanie odporcu proti zmeňujúcemu
výroku rozsudku odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

Pokiaľ žalobca vo zvyšnej časti dovolania napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bolo
rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, že touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie
má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.); prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie

§ 239 ods. 3 O.s.p. Keďže ani v konaní odvolacieho súdu v tejto časti nedošlo k procesnej vade v
zmysle § 237 O.s.p., dovolanie v uvedenej časti bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné.

Dovolací súd napriek tomu, že z dôvodu neprípustnosti dovolania v časti napádajúcej výrok odvolacieho
súdu o trovách konania nemohol preskúmať vecnú správnosť tejto časti rozhodnutia odvolacieho, keďže
to má vplyv aj na rozhodnutie dovolacieho súdu o trovách dovolacieho konania, k otázke trov konania
poznamenáva, že nepovažuje za správnu argumentáciu odporcu, že v prejednávanej veci pri skúmaní,
či predmet konania je alebo nie je oceniteľný peniazmi, treba ustanovenie vyhlášky vykladať konformne
s poplatkovým zákonom. Podľa názoru dovolacieho súdu výklad ustanovení vyhlášky konformný s
poplatkovým zákonom neprichádza do úvahy predovšetkým z dôvodu rozdielnosti pováh a oblastí
úprav týchto predpisov. Z týchto dôvodov rovnako nie je na mieste ani analogické použitie ustanovení
poplatkového zákona na riešenie otázok vzniknutých pri určení odmeny advokáta za zastupovanie
v občianskom konaní a iné úkony právnej služby. Okrem vyššie uvedeného chýba tu aj základný
predpoklad možnosti použitia analógie, t.j. nedostatok právnej úpravy (medzera v právnej úprave).
Nemožno neprehliadnuť ani to, že vo verejnom práve (poplatkový zákon je, na rozdiel od vyhlášky,
verejnoprávnym predpisom) je možnosť analógie ojedinelá; vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne
predpokladá. Analógiu nie je možné použiť v odvetviach správneho a finančného práva (porovnaj aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7MCdo/10/2012).

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1
OSP). Trovy konania navrhovateľa v danom prípade spočívajú v odmene advokáta za právnu službu,
ktorú poskytol navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporcu z 5. augusta 2013 (§ 14
ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb). Sadzbu tarifnej odmeny dovolací súd stanovil v zmysle vyššie uvedeného podľa § 10 ods.
1 tejto vyhlášky vo výške 469,74 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a
miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,81 € s 20 % DPH
95,50 € predstavuje spolu 573,05 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.