Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/321/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222201
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222201.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a

členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16.
septembra 2013 č. k. 8C/723/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 949,66 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 10Er/1510/2009. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutiepoprávnejstránkeodôvodnil ust.§1,§2,§3ods.1písm.d),§ 4ods.1písm.a/bod1,§6,

§ 9 ods. 1, 2 § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4 § 17 ods. 1 -3 , § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vychádzal
zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 10Er/1510/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 31.12.2009
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný

súd Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 18.02.2011 č.k. 10Er/1510/2009-16
žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený voči uzneseniu exekučného súdu nepodal odvolanie
a exekučný súd uznesením zo dňa 13.06.2011 č.k. 10Er/1510/2009-17 exekučné konanie zastavil.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu z dôvodu, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo v
zákonnej 15 dňovej lehote. Súd prvého stupňa tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd nerozhodol v
zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia považoval za právne irelevantnú, pretože Exekučný

poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia. V danom prípade sa tak 15 dňová lehota nevzťahovala na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. Okrem toho konštatoval, že nevydanie poverenia v 15 dňovej lehote
nebola zapríčinená nesústredenosťou exekučného súdu, ale práve tým, že exekučný súd si plnil svojupovinnosť vyplývajúcu zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením
§ 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že exekučný

súd vyzval navrhovateľa ako oprávneného na predloženie úverovej zmluvy, pričom navrhovateľ túto
zmluvu predložil až po urgencii exekučného súdu . Uvedený postup konajúci súd považoval za správny
a súladný s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie z 10. októbra
2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011, 6 Cdo 1/2012 6 Cdo 3/2013) a preto v danom prípade nedošlo zo strany
exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, čím absentuje jeden z predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa navrhovateľa by mal súd posúdiť v tomto
konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď žiadosť o udelenia poverenia zamietol a zistiť správnosť
takéhoto rozhodnutia konajúcemu súdu neprináleží. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ
mal možnosť proti takémuto rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok a tým zabrániť nadobudnutiu
právoplatnosti tohto uznesenia. Bol toho názoru, že v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nie je kompetentný preskúmať súd v
konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade
ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny
senát alebo Európsky súd pre ľudské práva. Navrhovateľ do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal,

že by podal sťažnosť na prieťahy, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo
právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom prípade všeobecný súd môže rozhodnúť o
priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán

rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o
existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa súd prvého
stupňa v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu (t.j. protiprávne konanie,
vznik škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a následne aj samotnou

výškou škody) ďalej nezaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu a návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech nepriznal náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie práva proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a

postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.

č. 412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý

súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že
súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutejkritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2

OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo
výroku vecne správne, preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 949,66 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn. 10Er/1510/2009, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pretože
k vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 10.05.2011 s omeškaním viac ako 515 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom

vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno

na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,

a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 10Er/1510/2009 odvolací súd zistil,
exekučnému súdu bola dňa 31.12.2009 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej
Y. P. , o vymoženie sumy 406,80 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 05.10.2009 sp. zn. SR 07695/09. Exekučný súd vyzval

dňa 24.02.2010 navrhovateľa na predloženie zmluvy o úvere a dňa 14.05.2010 vyzval exekučný súd
rozhodcovský súd na doloženie zmluvy o úvere. Urgenciou zo dňa 13.01.2011 exekučný súd opätovne
vyzval oprávneného opätovne na doloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený doložil exekučnému súdu
dňa 16.02.2011. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 18.02.2011 č.k. 10Er/1510/2009-16 žiadosť
o udelenie poverenia zamietol, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.04.2011 a uznesením

zo dňa 13.06.2011 č.k. 10er/1510/2009-17 exekučný súd exekúciu zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.09.2011. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 515 dní), ktoré
je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako

prieťahy v konaní.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do
31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.05.2010) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lehota v trvaní 15 dní od doručenia

žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie aj pre zamietnutie žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že úmyslom
zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej
vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade,

že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie.
Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného

súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal.
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí navrhovateľ.

Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 414 dní od
podania žiadosti, v rámci ktorej lehoty vyzýval oprávneného na doloženie zmluvy o úvere, a to výzvou
zo dňa 24.02.2010 a urgenciou zo dňa 13.01.2011, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods2 ústavy, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú

tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo

nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013.Posúdeniezbytočnýchprieťahovniejemožnébezprihliadanianavšetkyokolnostiveci,teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že
zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

K dôvodom odvolania navrhovateľa v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý

proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS
71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k

namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

K námietke navrhovateľa, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí síce citoval ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, t.j. v znení účinnom od
01.01.2013 , hoci správne mal aplikovať ustanovenie § 9 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a
podania návrhu na vydanie poverenia, t.j. v znení účinnom do 31.12.2012, uvedené nemalo za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9
ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd

v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné
súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd

SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná
úprava § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať
o prieťahoch v konaní a do novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto aplikácia nového
právneho prepisu nemala vplyv na správnosť rozhodnutia.

Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho

úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa

jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacu

s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, proti ktorému uzneseniu

nebolo zo strany navrhovateľa podané odvolanie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote,
zohľadňujúc pritom písomné urgencie exekučného súdu navrhovateľovi na predloženie zmluvy o úvere,pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty
na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je
možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť
v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k
nesprávnemuúradnémupostupu,odktoréhosinavrhovateľka vtomtokonaníuplatňujesvojnárok,preto
nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody

navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie
nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so
zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako
aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé

byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V

nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára
2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať

otázku platnosti rozhodcovskej doložky. Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn.
10Er/1510/2009-16 zo dňa 18.02.2011 , ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.04.2011 a
uznesením č.k. 10Er/1510/2009-17 zo dňa 13.06.2011 exekúciu zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.09.2011 odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej

vyplývajúcej z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom
konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie
exekúcie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov

odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.