Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111233165
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4111233165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Pavla Lukáča a Mgr. Erika Németha v právnej veci žalobcu: CREDIT INVEST obchodná a investičná
spoločnosť, s.r.o., 1. mája 607/21, Očová, IČO: 36 556 025, zastúpený: JUDr. Ivan Drdoš, advokát,
Párovská 26, Nitra, proti žalovanému: F. X., F. X, Z., zastúpený: Advokátska kancelária STOKLASA &
STOKLASOVÁ s.r.o., Farská 25, Nitra, IČO: 36 856 282, o zaplatenie 946,04 eura s prísl., na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 31Cb/32/2012-165 zo dňa 30.01.2014, jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 31Cb/32/2012-165 zo dňa 30.01.2014 v časti výroku

o trovách konania m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 926,08 eura náhrady trov
právneho zastúpenia a 232,-- eur náhradu iných trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

V zostávajúcej časti odvolací súd napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 142,78 eura do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
946,04 eura zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania vo výške
355,62 eura z titulu náhrady trov právneho zastúpenia a 56,50 eura z titulu iných trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa

04.11.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.927,76 eura, 9 % úrokov z omeškania ročne
zo sumy 2.927,76 eura od 21.07.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedol,
že so žalovaným uzatvoril dňa 01.01.2009 zmluvu o dielo. Žalovaný viacnásobne porušil svoju
zmluvnú povinnosť na začínanie resp. ukončovanie výkonu objednaného diela v čase dohodnutom s
objednávateľom alebo ním poverenou osobou, preto mu vznikla povinnosť voči žalobcovi na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 1.600,- eur. Žalovaný nedodržal svoj záväzok na vykonávanie diela v
dohodnutej dobe 5 rokov od podpisu zmluvy, preto mu vznikla povinnosť zaplatiť náklady uhradené

žalobcom v súvislosti s absolvovaním odborných zváračských skúšok, ktorá povinnosť vyplýva z čl. VIII
zmluvy o dielo.

Žalovaný uviedol, že žalobca svoje tvrdenia ničím nepreukázal, z návrhu nie je zrejmé, v čom mal porušiť
konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.Pre prípad, že by aj nárok na zmluvnú pokutu žalobcovi vznikol, je táto neprimerane vysoká. Žalobca
tiež nepreukázal výšku úhrady za zváračský kurz a skúšky. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že
zmluva o dielo spĺňa náležitosti závislej práce a je ňou očividne obchádzaný zákon, v dôsledku čoho by

mala byť neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd Nitra rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 31Cb/32/2012-85 dňa 25.10.2012, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 946,04 eura a 9 % úrok z omeškania ročne
zo sumy 946,04 eura od 21.07.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku
súd žalobu zamietol a o trovách konania súd rozhodol tak, že žalobca bol povinný zaplatiť žalovanému

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 205,37 eura a náhradu iných trov konania v sume 63,18 eura.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd, uznesením č.k. 26Cob/2/2013-113
zo dňa 23.05.2013 zrušil rozsudok v odvolaním žalovaným napadnutej časti, ktorou súd zaviazal
žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 946,04 eura a 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy
946,04 eura od 21.07.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený výrok, ktorý bol
predmetom odvolacieho konania spočíva v žalobe skutkovo vymedzenému nároku žalobcu na náhradu

nákladov vynaložených na zváračský kurz a skúšku žalovaného v sume 946,04 eura, ktoré právo
žalobca odvodzoval podľa jeho tvrdení z čl. VIII zmluvy o dielo. Odvolací súd v odôvodnení usmernil
prvostupňový súd v tom smere, že nie je zrejmé ako súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru o
bezdôvodnom obohatení, a uvedený záver v dôvodoch svojho rozhodnutia bližšie neobjasnil. Takéto
závery prvostupňového súdu sú v ostrom protiklade s iným jeho záverom, podľa ktorého je zmluvu

uzavretú účastníkmi dňa 01.01.2009 potrebné považovať za platnú zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl.
Obchodnéhozákonníka.Súdsadostatočnenevysporiadalsnámietkoužalovaného,že„zmluvouodielo“
dochádza iba k obchádzaniu ustanovení o závislej práci. Odvolací súd tiež poukázal na nesprávne
skutkovéaprávnezáveryohľadomukončeniazmluvnéhovzťahu,prevkonanínepreukázanéukončenie
vzťahu dohodou, navyše táto by mala byť v zmysle ustanovení zmluvy dohodou písomnou.

Po prejednaní veci súdom prvého stupňa po tom ako mu bola vec vrátená, dospel súd k záveru, že
žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.

Z jednotlivých článkov predmetnej zmluvy, podľa názoru súdu vyplýva, že obsah práv a povinností,
ktoré mali účastníci tohto konania predmetnou zmluvou dohodnuté, nemožno charakterizovať ako
zmluvný vzťah, ktorý napĺňa pojmové znaky zmluvy o dielo. Z jednotlivých ustanovení zmluvy vyplýva, že

predmetná zmluva bola úkonom, ktorý mal zastrieť iný právny úkon. Týmto iným právnym úkonom mala
byť podľa okolností a vôle na strane žalobcu pracovná zmluva, ktorá mala založiť aj pracovnoprávny
vzťah s prvkami závislej činnosti.

Uvedený charakter zmluvy a zmluva ako taká, s obsahom práv a povinností tak ako boli v zmluve
uvedené, je podľa názoru súdu absolútne neplatná. Skutočnosť, že vôľa žalobcu (ako zostavovateľa

písomného znenia zmluvy) nesmerovala k uzavretiu zmluvy, ktorej predmetom je hmotne zachytený
výsledok činnosti žalovaného, ktorý ako výsledok je finálnym naplnením pojmových znakov zmluvy o
dielo podľa § 536 a nasl. ObZ sú aj samotné výpovede konateľa žalobcu na pojednávaniach, kedy
konštatoval,žesazaviazal,žebudežalovanémuzabezpečovaťpráce,taktiežkeďsadozvedel,žeďalšia
firma potrebuje zváračov, dokonca pre pracovisko v Nitre, okamžite tam žalovaného umiestnil spolu aj s

jeho synom. Predmetná zmluva je teda podľa názoru súdu absolútne neplatná, pretože obchádza zákon
(§ 39 OZ).

Súd má za to, že spoločná vôľa účastníkov tohto konania spočívala akurát v tom, že žalobca mal
vôľu so žalovaným uzavrieť zmluvu, na základe ktorej by žalobca získal „vklad“ žalovaného v podobe
práce, spočívajúci v druhovo rovnakých činnostiach - zámočníckych a zváračských prácach s vlastnou

kontrolou kvality vyhotovených zvarov a vlastným náradím podľa pokynov žalobcu alebo ním určenej
osoby a primárna vôľa (najmä ekonomická motivácia) žalovaného získať odmenu od žalobcu, ktorý sa
zaviazal za vykonané dielo zaplatiť dohodnutú cenu 4,32 eura/hod.Z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že táto nemala všetky náležitosti pracovnej zmluvy, pretože v nej
absentovalo určenie a presné vymedzenie miesta výkonu práce a taktiež deň nástupu do práce. Podľa
názoru súdu predmetná zmluva ako neplatný právny úkon nemá náležitosti pracovnej zmluvy, vo vzťahu

ku ktorej uzavretiu smerovala skutočná vôľa žalobcu, a taktiež nemá ani náležitosti inej zmluvy, ku ktorej
by smerovala zhodná vôľa žalobcu a žalovaného, ktorá by zakladala pracovnoprávny vzťah založený
písomnou zmluvou.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný absolvoval zváračský kurz a zváračskú skúšku v roku
2008. Sporným zostalo, či žalovanému bol odovzdaný zváračský preukaz a či to má dôsledky na

povinnosť žalovaného nahradiť ich zaplatenie žalobcom. Súd mal z predložených listín žalobcom za
preukázané,žežalobcazaplatilJánoviMokrému-Zváračskáškolač.135vozvyškužalobcomuplatnený
nárok, je však toho názoru, že nemožno v tomto konaní nárok priznať.

Svoj nárok v konaní a v žalobe žalobca opieral o skutkové tvrdenie, že žalovaný je povinný uvedené
zaplatiť, pretože sa tak zaviazal v predmetnej zmluve z roku 2009 v jej čl. VIII. Išlo o tvrdenie skutočnosti
existencie zmluvy a z neho vyplývajúci záväzok, z ktorého žalobca odvodzoval zvyšok žalovaného

nároku. Tento právny dôvod na základe právneho úkonu sa však ukázal v konaní ako neexistentný,
neplatný. Bezdôvodným obohatením je aj plnenie z neplatného právneho úkonu, avšak plnenie, ktoré
mal za žalovaného žalobca uhradiť za zváračský kurz a skúšku, nevzišlo z právneho úkonu zo dňa
01.01.2009, na ktorý vo svojej žalobe žalobca poukazuje, ale zo skutočností, ktoré sa mali stať v
roku 2008. Uvedenú zmenu rozhodujúcich skutočností však žalobca v neskoršom konaní procesným

návrhom na zmenu žaloby súdu nenavrhol. Z uvedených dôvodov súd vo zvyšku žalobu zamietol.

Pre prípad odlišného názoru na vyššie uvedené a v záujme hospodárnosti súd konštatuje, že ak je
potrebné zvyšný nárok žalobcu právne posúdiť ako nárok z mimozmluvného záväzku - z bezdôvodného
obohatenia,podľanázorusúdunemožnovtomtoprípadehovoriťobezdôvodnomobohatenížalovaného
na úkor žalobcu a žalobu bolo potrebné vo zvyšku zamietnuť. Súd je toho názoru, že pôvodnou

motivácioužalobcuzaplatiťžalovanémuzváračskýkurzaskúšku,bolaskutočnosť,žejehoinýobchodný
partner vyžadoval vykonávanie zváračských činností osobami, ktoré boli riadne zaškolené a mali
zváračský preukaz. Z uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že žalobca sám mal záujem na tom, aby
jeho „zamestnanec“ spĺňal minimálne formálne požiadavky pre zváračské činnosti, čo mu aj umožnil
splniť ale s tým, že túto jeho „investíciu“ do žalovaného prispôsobil svojim potrebám mať preukaz na

ďalšie jeho využitie žalobcom, nie však žalovaným. Žalobca v konaní nepreukázal, že zváračský preukaz
žalovanému odovzdal, a taktiež nepreukázal, že žalovaný niekde inde vykonával zváračské činnosti,
privlastňujúc si tak úžitky žalobcom zaplateného kurzu a skúšky, bez právneho dôvodu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že žalovaný mal plný úspech, preto
mu súd priznal náhradu trov konania voči žalobcovi.

Rozsudok napadol v zákonnej lehote podaným odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že
súd prizná žalobcovi sumu 946,04 eura spolu s náhradou trov konania. V dôvodoch odvolania žalobca
uviedol, že za to, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205ods.2písm.f)OSP),resp.,žesúddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP). Ďalej v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu,

podľa ktorého z jednotlivých článkov predmetnej zmluvy vyplýva, že obsah práv a povinností nemožno
charakterizovať ako zmluvný vzťah, ktorý spĺňa pojmové znaky zmluvy o dielo. Navrhovateľ má za to,
že išlo štandardnú zmluvu o dielo s jasne a zrozumiteľne stanovenými práva a povinnosťami, ktorá bola
platná.

Ak by sa súd druhého stupňa stotožnil s uvedeným názorom prvostupňového súdu, teda že zmluva

uzatvorená medzi účastníkmi konania je neplatná a tak isto, že vzhľadom na vykonané dokazovanie
nešlo ani o právny úkon, ktorý by mal znaky pracovnej zmluvy, potom má navrhovateľ za to,
že preukázateľne došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu z dôvodu absolvovania základného
zváračského kurzu, ako aj štátnych skúšok, ktorých náklady za odporcu uhradil navrhovateľ. Skutočnosť
absolvovania základného zváračského kurzu, ako aj štátnych skúšok zo strany odporcu, ako ajzaplatenie uvedeného kurzu a skúšky, bola v súdnom konaní preukázaná a nebola zo strany odporcu
spochybnená.

Podľa názoru navrhovateľa súd nesprávne vyhodnotil dôkaz - zistenie registrácie vykonanej skúšky od

Výskumného ústavu zváračského, Bratislava, s dôsledkom neexistencie registrácie odporcu, ktorý mal
podľa súdu prehĺbiť presvedčenie súdu o tom, že investícia navrhovateľa do odporcu bola smerovaná
výlučnevprospechnavrhovateľa.Tentosubjektneregistrovalodporcu,čobolozostranynavrhovateľana
pojednávaní prezentované. Subjektom, ktorý viedol záznam o štátnej skúške odporcu bola spoločnosť
PRVÁ ZVÁRAČSKÁ, a.s., so sídlom Kopčianska 14, Bratislava.

Nie je pravdou skutočnosť, že zváračský preukaz nebol odporcovi odovzdaný, dokazovanie v tomto
smere bolo súdom nesprávne vyhodnotené. Zváračský preukaz odporcovi bol k dispozícii, inak by
nemohol zvárať. Vykonávanie zváračských prác odporcom nebolo v súdnom konaní spochybnené. Ak
by napr. odporca zváračský preukaz stratil, k čomu zrejme aj došlo, mal vždy možnosť si vyžiadať nový
zváračský preukaz od subjektu, ktorý bol oprávnený na vydanie a ktorý tento zváračský preukaz aj vydal.
To, že odporca nevykonával zváračské činnosti niekde inde bolo výlučne len na rozhodnutí odporcu.

Žalovanývosvojomvyjadreníkodvolaniužalobcuuviedol,ževprípade,aknavrhovateľtvrdí,žeodporca
sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, je potrebné, aby preukázal v čom toto bezdôvodné obohatenie
malo spočívať.

Navrhovateľ od podania svojho návrhu dňa 04.11.2011 doposiaľ taktiež nepreukázal, kde by mal byť
záznam o štátnej zváračskej skúške odporcu registrovaný. Napriek tomu, že samotný navrhovateľ na

výzvu súdu označil, že registráciu zváračskej skúšky eviduje Výskumný ústav zváračský, Bratislava,
vo svojom odvolaní tvrdí, že súd tento dôkaz nesprávne vyhodnotil a zváračská skúška má byť údajne
registrovaná spoločnosťou PRVÁ ZVÁRAČSKÁ, a.s. Skutočnosť, že navrhovateľ počas takmer dva a
pol roka trvania sporu nesprávnym vyhodnotením dôkazu súdom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 20.03.2014 po prvý krát v priebehu sporu uvádza, že zváračský

preukaz odporcovi odovzdal a odporca ho údajne stratil. Poukázal na výpoveď samotného konateľa
navrhovateľa Antona Šípoša v zápisnici z pojednávania zo dňa 23.05.2013, v ktorej uviedol: „...pričom
zváračský preukaz mal u mňa z toho dôvodu, že som bol povinný túto skutočnosť deklarovať voči ďalším
zamestnávateľom, pre ktorých mal odporca prácu vykonávať.“ Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ
vo svojich vyjadreniach zavádza, tieto mení a prispôsobuje svojim potrebám. Naproti tomu odporca

od počiatku tvrdí, že sa na úkor navrhovateľa neobohatil, zváračský preukaz nemal a pre inú osobu
zváračské práce nevykonával.

Proti rozsudku v časti výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal priznania
náhrady trov konania spolu s trovami odvolacieho konania vo výške 1.158,08 eura.

Uviedol, že súd mu priznal len čiastočnú náhradu trov konania a nie, tak ako ich žalovaný žiadal na

poslednom pojednávaní dňa 30.01.2014. Svoje tvrdenie opiera žalovaný o uznesenie Krajského súdu v
Nitre č.k. 26Cob/2/2013-113, ktorým bol zrušený napadnutý výrok vo veci samej ako aj výrok o náhrade
trov konania.

K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 1 OSP,

pričom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť a naopak, odvolanie žalovaného
považoval za dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na cit. ustanovenie preto odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia v časti žalobcom napadnutého zamietajúceho výroku, ktoré považuje za správne jednak
čo do skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu ako aj vo vzťahu k právnemu
posúdeniu, ktoré odvolací súd považuje za správne.Súd prvého stupňa sa dostatočným a právne presvedčivým spôsobom vysporiadal s otázkou platnosti
resp. neplatnosti zmluvy o dielo zo dňa 01.01.2009, z ktorej žalobca odôvodňuje v žalobe uplatnený
nárok. Túto zmluvu považuje aj odvolací súd za neplatnú, nakoľko podľa jej obsahu ide o zmluvu,

ktorá v sebe obsahuje prvky závislej práce, ktorou mal byť zastretý pracovnoprávny vzťah. V aplikačnej
praxi dochádza čoraz častejšie k prípadom, kedy boli zamestnanci nútení na zmenu svojho pracovného
pomeru na obchodný vzťah a to aj napriek tomu, že tieto fyzické osoby aj naďalej vykonávajú
tú istú závislú prácu. Obdobne to bolo aj v tomto prípade, hoci nedošlo k uvedenej transformácii
pracovnoprávneho vzťahu na vzťah obchodný. V zmluve nebolo špecifikované žiadne konkrétne dielo,

ktoré mal „zhotoviteľ vykonať“, naopak zmluva počítala s tým, že žalovaný bude vykonávať opakovanú
v zmluve definovanú činnosť, v pracovnom čase a na základe pokynov osoby určenej žalobcom. Prvky
závislej práce sú premietnuté takmer v celej zmluve napr. v čl. I, čl. III. bod 3.1, čl. V. bod 5.2, 5.3, 5.4,
čl. VI bod 6.3, 6.4 a čl. VIII. bod 8.2 a ďalšie.

Keďžetakátočinnosťmôžebyťvykonávanávýlučnevpracovnompomerealebovobdobnompracovnom
vzťahu, súd prvého stupňa správne skonštatoval neplatnosť takejto zmluvy pre jej rozpor so zákonom.

Z takto neplatnej zmluvy preto súd nemohol žalobcovi priznať nároky z nej vyplývajúce. Súd prvého
stupňa sa vo svojich záveroch vysporiadava aj s otázkou, prečo podľa neho nemohlo dôjsť na strane
žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Navyše je potrebné zo strany odvolacieho súdu na doplnenie
uviesť, že žalobca síce zaplatil za žalovaného náklady spojené s absolvovaním zváračského kurzu, ale
nie na základe zmluvy o dielo zo dňa 01.01.2009, nakoľko zváračské skúšky absolvoval žalovaný ešte v

roku 2008. Podľa vyjadrenia samotného žalobcu, v žalobe, žalobca uhradil za žalovaného tieto náklady
na základe dohody so žalovaným (časť III. prvý odsek žaloby).

Vychádzajúczuvedenéhotátodohodamuselabyťuzavretávpriebehuroku2008,pričomjealepotrebné
zdôrazniť,žežalobcaobsahtejtodohodyvďalšomkonanínepreukázalatedaaninepreukázalaképráva
a povinnosti pre účastníkov z predmetnej dohody vyplývali a preto žalobca nepreukázal ani dôvodnosť

žaloby v tejto časti.

Ak bolo vôľou účastníkov nahradiť ich pôvodné práva a povinnosti vyplývajúce z tejto dohody zmluvu
o dielo zo dňa 01.01.2009, v dôsledku už konštatovanej absolútnej neplatnosti tejto zmluvy sa tak stať
nemohlo.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti ako vecne

správy potvrdil.

Ako už bolo konštatované, odvolanie podaj aj žalovaný a to voči výroku o trovách konania. Odvolací súd
prisvedčil odvolacím dôvodom žalovaného.

Pôvodným rozsudkom OS Nitra č.k. 31Cb/32/2012-85 zo dňa 25.10.2012 súd priznal žalovanému
náhradu trov konania vzhľadom na jeho pomer úspechu a neúspechu podľa § 142 ods. 2 OSP, tak ako to

vyplýva z citovaného rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie smerujúce voči výroku,
ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 946,04 eura spolu s prísl. ako aj voči výroku o trovách
konania.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí priznal žalovanému v poslednom rozsudku náhradu trov
konania vychádzajúc zo základu pre ich výpočet zo sumy 946,02 eura, hoci mal rozhodnúť o trovách
konania vychádzajúc z výpočtového základu 2.927,76 eura, keďže žaloba bola zamietnutá v celej časti
a vzhľadom na vyššie uvedené, o trovách konania ešte rozhodnuté nebolo, vzhľadom na zrušenie aj
tohto výroku uznesením odvolacieho súdu č.k. 26Cob/2/2013-113 zo dňa 23.05.2013.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku o trovách konania zmenil
podľa § 220 OSP tak, že žalovanému priznal plnú náhradu trov konania vo výške 1.158,08 eura, ktoré
pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 926,08 eura (podľa § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. 1 úkon
zo sumy 2.927,76 eura vo výške 111,21 eura, spolu za 4 úkony právnej pomoci a 5 úkonov právnej
pomoci zo sumy 946,04 eura po 51,45 eura, čo spolu s režijným paušálom vo výške 69,62 eura a 20%DPH vo výške 154,37 eura predstavuje sumu 926,08 eura) a z iných trov vo výške 175,50 eura za
zaplatený súdny poplatok za podaný odpor a 56,50 eura za súdny poplatok za podané odvolanie.

Keďže žalovaný bol v konaní pred odvolacím súdom úspešný, priznal mu súd podľa § 142 ods. 1 OSP

právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 142,78 eura (2 úkony právnej pomoci po 51,45
eura, 2 x RP po 8,04 eura + 20% DPH 23,80 eura).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.