Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/966/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212945
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912212945.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
8C/189/2012-50 zo dňa 29. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu, ktorým sa domáhal z titulu majetkovej
škody sumy 4.353,50 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 870,70 Eur, zamietol. Žalobca sa domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená okresným súdom v
exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t. j. zamietnutím žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 13Er/431/2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na začatie
exekúcie voči povinným na podklade exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava. V konaní sp. zn. 13Er/431/2009 bola súdu
doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25. 09. 2009, súd dňa
31. 05. 2010 uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Prvostupňový súd
dospel k záveru, že v exekučnom konaní nebolo postupované v rozpore s Exekučným poriadkom,
nemožno konštatovať, že exekučné konanie vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. za situácie, že prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti
za škodu, a to nesprávny úradný postup, nebol v exekučnom konaní zistený, nedošlo k vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci. Keďže nebol splnený primárny predpoklad pre založenie zodpovednosti za škodu, a
to nesprávny úradný postup, súd i z dôvodu hospodárnosti ďalšieho konania v prejednávanej veci
ďalšie dokazovanie nevykonával a rozhodol tak, že návrh ako nedôvodný zamietol. Prvostupňový súd
poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že zákonom určená 15-dňová lehota
je lehotou procesnou. Samotná skutočnosť nedodržania takejto zákonnej lehoty nemá za dôsledok
nesprávny úradný postup, je nutné zohľadniť objektívne skutočnosti, ktoré viedli exekučný súd k tomu,

že zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia nebola dodržaná. Ustálil, že v exekučnej veci bolo
rozhodnuté v lehote primeranej vzhľadom na zaťaženosť súdu bez toho, aby došlo k akýmkoľvek
zbytočným prieťahom v exekučnom konaní, poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, konkrétne
uznesenie ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/2002 s tým, že pri posúdení, či došlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v zákone, ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie základného práva, bez zohľadnenia konkrétnych
okolností v jednotlivom prípade. Okresný súd ďalej poukázal na to, že v daných exekučných veciach
exekučným titulom boli rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a. s., Bratislava, jedná sa o exekučný titul podľa § 41 ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 05. 2011, kedy lehota 15 dní na vydanie rozhodnutia neplatí.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň
musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však
v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný súd
preto nemal vec meritórne prejednať. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, vydaním meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o prerušení
konania zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Podľa žalobcu súd ignoroval všetky
tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné údaje spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca ďalej v
odvolaní uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. Poukázal na to, že pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Namietal, že žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedeného v odvolaní odvolací súd
nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

Námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je
dôvodná. Odvolací súd uvádza, že sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť žalobu, ktorou
sa žalobca domáha náhrady škody, ktorá by mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu,
na ktorom sudca vykonáva súdnictvo nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie
sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/43/2013). Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky
opakovane odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu toho ktorého okresného súdu. Ústavný súd sťažnosti
žalobcu odmietol pre nedostatok právomoci prerokovať a rozhodnúť takúto vec (napr. sp. zn. I.ÚS
89/2013, I.ÚS 92/2013) s odôvodnením, že okolnosť, že o veci napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu
rozhoduje sudca, ktorý by mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z jej prejednávania
vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa O. s. p. a
ústavný súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca.
O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v žalobe na začatie konania rozhodol nadriadený súd, a to
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 24NcC/461/2012 zo dňa 10. 10. 2012, L.. W.C. z
prejednávania a rozhodovania v tejto veci, ktorej vec bola pridelená náhodným výmerom elektronickými
prostriedkami, vylúčená nebola.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným
vyjadrením žalovaného k návrhu, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu zistil, že okresný súd vo
veci nariadil pojednávanie na deň 29. 01. 2014, na toto pojednávanie bol s dostatočným časovým
predstihom predvolaný žalobca, právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný, pričom žalovaný písomné
vyjadrenie k veci doručil súdu až dňa 24. 01. 2014, pričom sa jednalo iba o mailové podanie,
ktoré žalovaný súdu doručil v písomnej forme až dňa 30. 01. 2014, t. j. deň po pojednávaní. Keďže
žalobca, ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavil, nebolo možné pred vynesením
rozsudku prvostupňovým súdom doručiť vyjadrenie žalovaného k návrhu. Preto súd doručoval toto

vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu spolu s rozhodnutím vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalobca
a jeho právny zástupca boli na pojednávanie riadne predvolaní, na pojednávanie sa bez náležitého
ospravedlnenia nedostavili, nemožno považovať postup prvostupňového súdu, ktorý vo veci konal a
aj rozhodol na pojednávaní dňa 29. 01. 2014, za nesprávny. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že z
rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že v obdobných veciach žalovaný podáva rovnaké
vyjadrenie k obsahu skutkovo aj právne totožných žalôb žalobcu, pričom žalobca podal obdobné veci na
súdy Slovenskej republiky v počte niekoľko desiatok tisíc vecí, teda nepochybne už v čase rozhodovania
o predmetnej veci mal vedomosť o stanovisku žalovaného k jeho žalobe.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 29. 01. 2014, účastníci na
toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil. Keďže žalobca sa z
neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý sa pojednávania
zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu
v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na súdne pojednávanie sa
dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie veci bez jeho prítomnosti
na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované za postup súdu, ktorým
by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu,
listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Práve zo správania sa
žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v marení postupu súdu
prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu, že na pojednávanie sa nedostavil ani
žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a zároveň uviedol, že nežiada o odročenie
pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. prejednal.

Odvolací súd súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení,
že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-
dňovej lehoty. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V preskúmavanej exekučnej veci súd rozhodol o zamietnutí
žiadosti v lehote cca 8 mesiacov, odvolanie voči tomuto uzneseniu oprávnený vzal späť, odvolacie
konanie bolo zastavené. Uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup,
za vznik prieťahov v súdnom konaní, tento postupu je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom (čo je odvolaciemu súdu
známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne
potrebná na vykonanie tejto činnosti; odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 a II.ÚS/245/2012.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je
zodpovednosť objektívna, bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného
súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny
úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za
škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd
rozhodoval vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom, nebol teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti, a preto okresný

súd sa dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda existenciou škody
a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Odvolací súd
ďalej poukazuje na to, že navrhovateľ však nepreukázal ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti,
a teda existenciu samotnej škody, ktorá by mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, ako
aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou, čo však
žalobca v konaní nepreukázal. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa neho nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a majetkovou
ujmou, nemožno v tomto smere okresnému súdu nič vytknúť vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní
nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú pri výkonnej moci, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. V súlade so zásadou
hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy (čo správne v odôvodnení uviedol aj prvostupňový súd).
Táto skutočnosť nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní
namietal, že hodlal predložiť v konaní pred súdom dôkazy, a to aj znalecký posudok na preukázanie
výšky škody, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom k tomu, že žalobca bol na pojednávanie riadne
predvolaný, nič nebránilo žalobcovi takýto dôkaz súdu predložiť do rozhodnutia vo veci samej; je zrejmé,
že vzhľadom na to, že žalobca už v žalobe samej vyčíslil výšku škody, nepochybne už pri podaní žaloby
musel disponovať dôkazmi preukazujúcimi výšku škody.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3
O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.