Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/15/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010095
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9013010095.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaHargašaačleniek

senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobkyne obchodnej
spoločnosti Slovak Telekom, a. s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, proti
žalovanémuÚradprereguláciuelektronickýchkomunikáciíapoštovýchslužieb,sosídlomTovárenská7,
Bratislava (právny nástupca bývalého Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky), o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného (predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky) č. 157/
PÚ/2013 z 23. mája 2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej

republiky č. 157/PÚ/2013 z 23. mája 2013, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 146/OER/2013 z 28.
februára 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 70 € za zaplatený súdny
poplatok do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) dňa 29.
júla 2013 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu
Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 157/PÚ/2013 z 23. mája 2013 a jeho zrušenia, ktorým

rozhodnutím rozhodujúc ako druhostupňový správny orgán o rozklade žalobkyne proti rozhodnutiu
Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „Telekomunikačný úrad“ alebo „úrad“) č. 146/
OER/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj ako „prvostupňové správne rozhodnutie“) zamietol postupom
podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) rozklad spoločnosti Slovak Telekom, a.s.
(žalobkyne) a napadnuté rozhodnutie č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 potvrdil.
Telekomunikačný úrad rozhodnutím č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 vo veci určenia významného

podniku podľa § 18 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“ alebo „zákon č. 351/2011 Z. z.“) rozhodol v
konaní so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. (ďalej len na účely správnych rozhodnutí „spoločnosť ST,
a.s.“) vo veci určenia významného podniku podľa § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách
a uloženia povinností podľa § 19 až 23 citovaného zákona na relevantnom trhu veľkoobchodného
širokopásmového prístupu, ktorým je sprístupnenie elektronických komunikačných sietí umožňujúcich
prenos signálu rýchlosťou vyššou ako 256 kbit/s (ďalej len „relevantný trh č. 5“) tak, že spoločnosť

ST, a.s. má podľa § 17 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 5 také
postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje
správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda spoločnosť ST, a.s. je významným podnikomna relevantnom trhu č. 5 a zároveň jej uložil povinnosti podľa § 19 až 23 zákona o elektronických
komunikáciách presne špecifikované vo výroku 2) tohto rozhodnutia.

Žalobkyňa dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia zosumarizovala do 11 žalobných bodov.
V prvom bode žaloby namietala, že opatrenie, ktoré bolo uložené prvostupňovým správnym rozhodnutím
a potvrdené rozhodnutím o rozklade, nebolo predmetom konzultácií, čo je v rozpore v § 10 zákona o
elektronických komunikáciách. S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 citovaného zákona dôvodila,
že uložené povinnosti predstavujú opatrenia, ktoré musia byť pred ich prijatím predmetom konzultácií,

pričom z porovnania povinností, ktoré boli predmetom konzultácií, a uložených povinností je jasné, že
sa tieto nezhodujú. V tejto súvislosti poukázala na to, že povinnosti potvrdené napadnutým rozhodnutím
neobsahujú povinnosť prístupu na regionálnej IP úrovni a obsahovo sa líšia aj v časti oddelenej
evidencie a napriek tomu, že vypustenie povinnosti prístupu na regionálnej IP úrovni a zmeny v
povinnosti oddelenej evidencie sú v jej prospech mala za to, že úrad, resp. jeho predseda mal
postupovať tak, ako to vyžaduje § 10 zákona o elektronických komunikáciách, t. j. mal začať nový proces

konzultácií. Dôvodila ďalej tým, že nie je vylúčené, že pri konzultáciách o zmenenej povinnosti by mohli
vyplynúť nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv aj na iné povinnosti, resp. podklady správnych
rozhodnutí a nesúhlasiac s predsedom úradu, ktorý postup obhajoval tým, že úrad nedopĺňal analýzu
veľkoobchodného trhu č. 5 (ďalej len „Analýza“) a preto mu nevznikla povinnosť začať konzultácie
poukázal na to, že § 10 ods. 1 citovaného zákona nehovorí len o analýzach, ale aj o opatreniach a bez

ohľadu na to, či sa Analýza menila alebo nie, opatrenie (t.j. ukladaná povinnosť) sa zmenilo a preto
mala byť nová povinnosť predmetom konzultácií. Z uvedených dôvodov mala za to, že predseda úradu
nesprávne aplikoval § 10 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, čím je naplnený dôvod pre
zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) OSP a zároveň
mala za to, že ide o vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čím je daný dôvod zrušenia

podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP.
V druhom bode namietala, že úrad ani jeho predseda nezohľadnil ňou predložené požiadavky s
poukazom, že už v správnom konaní nemá práva v zmysle § 33 správneho poriadku. Poukázala na
to, že predseda úradu vo svojom rozhodnutí o prvom rozklade, ktorým zrušil pôvodné prvostupňové
rozhodnutie vytkol úradu viaceré nedostatky, ako napríklad nevyhodnotenie investičného hľadiska,

povrchné geografické vymedzenie trhu, nezdôvodnenie, aké existujúce súťažné problémy rieši tá-ktorá
povinnosť, nezohľadňovanie únosnosti, uskutočniteľnosti, kapacity siete a pod., ktorými sa mal úrad
na prvom stupni zaoberať. V tejto súvislosti poukázala na to, že pri nahliadnutí do spisu pred vydaním
prvostupňového správneho rozhodnutia zistila, že tento neobsahuje žiadne vyhodnotenie nedostatkov
vytýkaných predsedom úradu a uvedenú skutočnosť namietla v súvislosti s vyjadrením sa k podkladom

rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, v ktorom uviedla, že toto právo je čisto formálne,
pretože sa reálne niet k čomu vyjadriť. K argumentácii úradu, ako aj jeho predsedu, že práva v zmysle §
33 správneho poriadku môže uplatňovať len v rámci konzultácii uviedla, že pokiaľ by to mala byť pravda
(s čím nesúhlasila) nebolo možné sa reálne vyjadriť k všetkým pokladom v čase konzultácií, nakoľko
také podklady v tom čase neexistovali doplniac, že napríklad Analýza neobsahovala vyhodnotenie

investičného rizika, keďže ho úrad vyhodnocoval až počas správneho konania na podnet jeho predsedu.
Naviac mala za to, že pojem „podklady“ by sa nemal zužovať len na dokumenty, z ktorých správne
orgány vychádzajú a ak je rozhodnutie založené na správnom uvážení, správny orgán by mal svoju
úvahu účastníkom konania poodhaliť ešte pred vydaním rozhodnutia dodajúc, že len taký postup je
v súlade so zásadami úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a so zásadou hospodárnosti o to viac,

ak ide o konanie vysoko odborne náročné s veľkým dopadom nielen na účastníka, ale aj na celý trh.
Z uvedených dôvodov mala za to, že konanie je postihnuté takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP a zároveň ide o nesprávnu aplikáciu § 18
ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, tzn. právne posúdenie veci vychádza z nesprávneho
právneho záveru, čo je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť podľa § 250j

ods. 2 písm. a) OSP.
V treťom bode namietala, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedená lehota na plnenie pri všetkých
uložených povinnostiach a rozhodnutie o rozklade tento nedostatok neodstránilo. Odvolávajúc sa na
ustanovenie § 47 ods. 2 správneho poriadku uviedla, že je síce pravda, že ide kontinuálnu povinnosť,
avšak ide o povinnosť, na ktorej splnenie je potrebné vykonať viaceré úkony - napr. pripraviť rôzne

sieťové prvky, aby kapacitne zvládali takýto prístup, teda táto povinnosť v sebe implicitne zahŕňa aj
klasickú povinnosť na plnenie - pripraviť svoju sieť na povinný prístup pre iných operátorov. Rovnaký
názor zastala aj vo vzťahu k povinnosti oddelenej evidencie nákladov, kde tiež nebola určená lehota na
plnenie(výrok2)písm.c/),resp.určenýčas,kedynajskôrmusíbyťpripravenánaplnenietejtopovinnosti.Majúc za to, že tým, že predseda úradu v napadnutom rozhodnutí neurčil lehotu na plnenie predmetných
povinností, ale určil ju len v odôvodnení, nesprávne aplikoval ustanovenie § 47 ods. 2 správneho
poriadku, čím je naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť podľa

§ 250j ods. 2 písm. a) OSP.
V štvrtom bode namietala, že úrad ani jeho predseda nepovažujú mobilné technológie ako aj WiFi a
FWA prístup za schopné zastúpiť metaliku a optiku, hoci ich používa približne 30 % maloobchodného
trhu. Uviedla, že úrad nesprávne vyhodnotil zastupiteľnosť služieb na maloobchodnej úrovni, čím umelo
navýšil jej trhový podiel, na trh nezaradil technológie FWA/WiFi a mobilného širokopásmového prístupu

napriek tomu, že trhové prieskumy, ktoré predkladala svedčia o zastupiteľnosti týchto technológií,
ktoré spolu umožňujú širokopásmový prístup až pre približne 30% koncových užívateľov a zároveň
patria medzi najrýchlejšie rastúce technológie na trhu, tzn. záujem o ne stúpa rýchlejšie, ako pri DSL
technológii.Vtejtosúvislostinamietala,žeodôvodnenieprvostupňovéhorozhodnutia,akoajrozhodnutia
o rozklade nemožno považovať za presvedčivé argumentujúc, že úrad nevzal do úvahy porovnateľné
obmedzenia a výhody FWA/WiFi/mobilného širokopásmového prístupu a DSL širokopásmového

prístupu, ktoré sú rozhodujúce pre väčšinu užívateľov oboch technológií, tzn. porovnateľný pomer
výkon/cena a pokrytie a namiesto toho sa úrad nesprávne sústredil na dôvody nezastupiteľnosti,
ktoré sú relevantné len pre menšinový počet domácností a nepravdivo tvrdí, že umožňuje väčšine
svojich zákazníkov využiť popri prístupe na Internet aj službu IPTV napriek tomu, že preukázala,
že IPTV bol na základe technológie DSL schopný v relevantnom období poskytnúť len menej ako

14,2 % domácností. Zdôraznila, že fakty o 20 % a 35 % užívateľov širokopásmového pripojenia na
Slovensku využívajúcich ako hlavný spôsob pripojenia k internetu FWA/WiFi a mobilné siete (spolu teda
nadpolovičnáväčšinaužívateľovširokopásmovéhoprístupu)preukázanénazákladevýsledkovreálnych
prieskumov agentúry GfK, prieskumov VÚS a fakty o reálnom porovnaní objemov prenesených dát
v týchto sieťach preukázaných skutočnými meraniami úrad zavádzajúco vyvracia nereálnymi a čisto

teoretickými úvahami o maximálnom využití DSL siete ST, ktoré nie sú podložené žiadnym reálnym
zistením o užívateľskom správaní alebo meraním v jej sieti. Teda závery prvostupňového rozhodnutia
ako aj rozhodnutia o rozklade sú založená na zisteniach skutkového stavu, ktorú sú nedostačujúce
na posúdenie veci a obe rozhodnutia sú zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím sú
naplnené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v zmysle § 250j ods. 2

písm. c) a d) OSP.
V piatom bode namietala, že jej boli uložené povinnosti na celom území Slovenska, hoci bolo
preukázané, že v určitých oblastiach existuje efektívna súťaž a poukázala na stranu 63 prvostupňového
rozhodnutia, kde žalovaný uviedol, že mestá s trhovým podielom pod 50% sú dostatočné veľké na to,
aby nemala možnosť podstatného zvyšovania jednotnej ceny, lebo by jej to spôsobilo ešte rapídnejší

pokles trhových podielov doplniac, že prvostupňové rozhodnutie ďalej uvádza, že musí prispôsobovať
a približovať svoju jednotnú cenu cenám ostatných hráčov na trhu, aby si udržala súčasnú úroveň
národného trhového podielu. Z uvedeného mala za to, že minimálne v mestách kde nedosahuje 50
% - ný podiel, prebieha efektívna súťaž, ktorá jej neumožňuje správať sa dominantne, avšak úrad aj
napriek tomuto záveru zareguloval aj takéto mestá s odôvodnením, že veľká časť miest s vysokými

trhovými podielmi alternatívnych podnikov je naďalej z veľkej časti pokrytá len metalikou a z tohto
dôvodu by akékoľvek geografické zúženie relevantného trhu viedlo k situácii, že významný počet
zákazníkov obývajúcich predmetné mestá by stratil možnosť voľby poskytovateľa širokopásmového
prístupu prostredníctvom metaliky a zúžením geografického trhu by sa zároveň eliminoval už existujúci
konkurenčný tlak malých alternatívnych poskytovateľov v určitých oblastiach, ktorý presahuje hranice

ich pôsobnosti. Uvedené odôvodnenie však nie je možné overiť, keďže v Analýze ani v spise nie je
nikde uvedené, z akých podkladov úrad vychádzal a na základe čoho dospel k záveru, že upustením od
regulácie by významný (t. j. aký?) počet zákazníkov stratil možnosť voľby a rovnako nie je jasné, či úrad
zohľadňoval pri tomto závere aj existenciu optiky jej prekryv s metalikou. Z uvedeného dôvodu mal za to,
že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto navrhla jeho zrušenie

pre nezákonnosť v zmysle § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP.
V šiestom bode namietala, že jej boli uložené aj povinnosti na optike, hoci bolo preukázané, že v
oblastiach, kde optiku prevádzkuje existuje efektívna súťaž, dokonca jej podiel na optike bol v roku 2012
len približne 20%. V súvislosti s touto námietkou poukázala na to, že z Analýzy vyplýva, že optika je
budovaná hlavne v mestách, kde prebieha efektívna súťaž a teda jej nie je jasné, čomu má vlastne

pomôcť sprístupnenie optiky pre iných operátorov. Poukázala na to, že úrad a jeho predseda na túto
otázku odpovedali len tým, že posudzujú významný podnik, nie významnú infraštruktúru, avšak podľa
jej názoru táto argumentácia nie je správna, nakoľko § 22 ods. 3 písm. d) zákona o elektronických
komunikáciách jasne hovorí, že sa pri ukladaní povinností prístupu prihliada k ochrane súťaže založenejna infraštruktúre doplniac, že uloženie povinností musí vždy riešiť súťažný problém. Z uvedeného mala
zato,žezáveryprvostupňovéhorozhodnutia,akoajnapadnutéhorozhodnutiasúzaloženénazisteniach
skutkového stavu, ktoré sú nedostačujúce na posúdenie veci, sú nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, čím sú naplnené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť v
zmysle § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP a zároveň ide o nesprávnu aplikáciu § 22 ods. 3 písm. d) zákona
o elektronických komunikáciách, tzn. právne posúdenie veci vychádza z nesprávneho právneho záveru
[§ 250j ods. 2 písm. a) OSP].
V siedmom bode namietala, že z uložených povinností nie je jasné, v akom rozsahu sa týkajú aj

doplnkových služieb (ktoré neboli dostatočne analyzované a ich vplyv na súťaž nebol preukázaný)
dôvodiac, že úrad na strane 101 v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nejasným spôsobom
vzťahuje uložené povinnosti aj na iné, doplnkové služby, avšak z Analýzy, aj z prvostupňového
rozhodnutia je však zrejmé, že takéto služby úrad vôbec neskúmal alebo ak skúmal, tak iba
nepriamo v súvislosti s balíčkovými ponukami, pričom preukázal absenciu ich vplyvu na súťaž
na veľkoobchodnom trhu č. 5. V tejto súvislosti ďalej argumentovala tým, že úrad sám došiel k

záveru, že ceny širokopásmového prístupu poskytovaného samostatne a širokopásmového prístupu
poskytovaného spolu s doplnkovou službou sú porovnateľné, a pri zvýšení ceny ktoréhokoľvek z nich, či
už samostatného alebo poskytovaného s doplnkovou službou je pravdepodobné, že by významný počet
zákazníkov prešiel k lacnejšej variante bez ohľadu na prítomnosť doplnkovej služby v balíčku a zároveň
zdôraznila, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia sa tieto služby nijakým spôsobom neuvádzajú a

ich vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia je nejednoznačné a mätúce. Rovnako namietala, že úrad v
Analýze vôbec neskúmal, nakoľko sú tieto povinnosti zaťažujúce pre povinný podnik, nakoľko prispejú
k rozvoju súťaže a ani to, na ktorej úrovni prístupu je ich technicky možné poskytovať majúc za to, že
princípy zakotvené v § 11 ods. 4 a § 22 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách nie sú úradom
zohľadnené žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom, uložené povinnosti sú úplne neprimerané,

ukladané bez účelu predpokladaného v citovanom zákone a v rozpore s ním. V súvislosti s týmto bodom
námietok navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť pre jeho nezákonnosť z dôvodu podľa § 250j ods. 2
písm. c) a d) OSP.
V ôsmom bode namietala skutočnosť, že v súvislosti s povinnosťou prístupu neboli dostatočne
analyzované zákonné kritériá, najmä uskutočniteľnosť použiteľného prístupu so zreteľom na využiteľnú

kapacitu siete, investičné riziko a ochranu efektívnej súťaže založenej na infraštruktúre nakoľko,
odvolávajúcsanaustanovenie§22ods.3zákonaoelektronickýchkomunikáciách,úraduložilpovinnosť
bez toho, aby si napríklad vyžiadal údaje o kapacite siete, teda nijako nevyhodnotil technickú a
ekonomickú únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na rýchlosť vývoja
trhu, spôsob a typ prepojenia alebo prístupu vrátane životnosti iných prístupových produktov naviac,

úrad počas Analýzy a ani počas konzultácií nijako neskúmal uskutočniteľnosť požadovaného prístupu
a prepojenia so zreteľom na využiteľnú kapacitu siete a navrhované povinnosti jej boli vždy prvýkrát
predstavené až počas konzultácií, pričom základnou snahou úradu bolo text navrhovaných povinností
už nijako nemeniť a nie prihliadnuť na jej pripomienky. Tiež poukazovala na to, že úrad nevzal do
úvahy počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká

spojené s investovaním, a takisto nevzal do úvahy potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže,
najmä ochrany efektívnej súťaže založenej na infraštruktúre, keď nijako nezohľadnil existujúcu efektívnu
súťaž založenú napr. na optike teda úrad sa nijakým spôsobom nezaoberal, nakoľko môže regulácia
zvýšiť riziká návratnosti uskutočnených počiatočných investícií. Rovnako namietala, že úrad nijakým
spôsobom nekonzultoval voľnú kapacitu a technickú uskutočniteľnosť navrhovaných povinností, resp.

úroveň prístupu, z ktorej je možné tieto služby poskytovať, takže mu nie sú známe žiadne možné
obmedzenia doplniac, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (str. 109) úrad uvádza možnosť
poskytovania IPTV na báze IP multicastu na úrovni Ethernet po prvýkrát bez toho, aby sa tohto
pojmu akokoľvek dotkol počas Analýzy alebo počas celého správneho konania a teda vôbec neskúmal
technickú uskutočniteľnosť takéhoto prístupu a ani jeho primeranosť. Z uvedených dôvodov mala za to,

že sú naplnené dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť podľa § 250j ods.
2 písm. c) a d) OSP.
Vdeviatombodenamietala,žeúradanijehopredsedavôbecalebolenpovrchneodôvodnili,akýsúťažný
problém má tá-ktorá uložená povinnosť odstrániť. Odvolávajúc sa na ustanovenia § 22 ods. 1 a §
11 ods. 4 písm. f) zákona o elektronických komunikáciách dôvodila tým, že úrad ani jeho predseda

vôbec neuviedli, či odmietnutie prístupu vôbec hrozí, resp. či aj bez regulácie nie je vystavená súťaži,
naviac úrad sám hovorí (prvostupňové rozhodnutie str. 63), že prebiehajúca súťaž vo väčších mestách
ju núti znižovať ceny, čo sa prenáša aj na iné územie, na ktorom podľa úradu súťaž neprebieha. Teda
z uvedeného vyplýva, že aj bez povinnosti prístupu by nedochádzalo k súťažným problémom, pretožepráve situácia vo veľkých mestách ju núti správať sa súťažne na celom území a nie uložené povinnosti. Z
uvedenéhomalazato,žeprvostupňovérozhodnutie,aninapadnutérozhodnutiesadostatočnenevenujú
otázke,čibybezuloženýchpovinnostídošloknarušeniusúťažeaďalejmalazato,žeuloženépovinnosti

nie sú podložené žiadnou analýzou ich reálneho prínosu a preto sú obe rozhodnutia nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce na posúdenie veci a tým je
naplnený dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť podľa § 250j ods. 2 písm.
c) a d) OSP.
V desiatom bode namietala, že uložená povinnosť zverejňovať zmenu referenčnej ponuky aspoň 45 dní

pred jej účinnosťou je nezákonná, pretože § 19 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách takúto
povinnosť uložiť neumožňuje a v tejto súvislosti poukázala na to, že nie je jasné, čo má 45 dňová lehota
vôbec riešiť a ako pomôže efektívnej súťaži nevylučujúc, že môže byť prospešná, avšak úrad ani jeho
predseda sa tým vôbec nezaoberali a existenciu lehoty ani jej dĺžku nijako nezdôvodnili. Dôvodila ďalej,
žeuloženímtejtopovinnostiúradpostupovalvrozporesústavnouzásadou,žeštátnyorgánjeoprávnený
ukladať povinnosti len na základe zákona a preto mala za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je naplnený dôvod pre jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2
písm. a) OSP.
V poslednom jedenástom bode namietala skutočnosť, že úrad sa nevysporiadal s otázkou, prečo
uložené povinnosti podľa § 19 až 22 zákona o elektronických komunikáciách nepostačujú na to, aby
neúčtovala neprimerané ceny a odvolávajúc sa na ustanovenie § 23 citovaného zákona argumentovala,

že úrad ani jeho predseda nijako nepreukázali, že uloženie nielenže jednej ale dokonca všetkých
povinností podľa § 19 až 22 nepostačuje na to, aby nepožadovala neprimerane vysoké alebo
neprimerane nízke ceny. Z uvedeného dôvodu preto navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť pre jeho
nezákonnosť podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP.
Záverom odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v konaní Suominen v.

Fínsko, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 107/08, III. ÚS 311/07)
dôvodila, že napadnuté rozhodnutie, ktoré výrazne ovplyvní jej činnosť, nespĺňa náležitosti rozhodnutia
v zmysle citovaných rozhodnutí. Uviedla, že úrad by mal pri jeho príprave venovať náležitú pozornosť
a svoje rozhodnutie logicky a presvedčivo odôvodniť.
Z vyššie uvedených dôvodov preto žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k žalobe postupne vyjadril k všetkým žalobným námietkam
žalobkyne.
K prvému bodu žaloby nesúhlasiac s tvrdením žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa mala možnosť

vyjadriť sa k návrhu ukladaných povinností v procese národných konzultácií, pričom túto možnosť aj
využila a podala pripomienky jednak k ich rozsahu, ako aj odôvodneniu. Poukázal na to, že zmena
rozsahu ukladaných povinností, t. j. vypustenie čiastkovej povinnosti prístupu na regionálnej IP úrovni
vyplynula z národných konzultácií a bola akceptovaním pripomienky žalobkyne predloženej v rámci
národnýchkonzultáciíadodal,žeprieskumuskutočnenývrámcinovéhoprejednaniaveci(porozhodnutí

o rozklade zo dňa 22.11.2012) ohľadom toho, či je opodstatnené ponechať medzi podnikmi povinnosť
prístupu na regionálnej IP úrovni siete len potvrdil závery predchádzajúceho prieskumu uskutočneného
v období pred národnými konzultáciami. Majúc za to, že zmenu spôsobu regulácie cien prístupu podľa §
12 zákona o elektronických komunikáciách, ktorá bola predmetom opakovaných národných konzultácií
nemožno stotožňovať so situáciou, ktorá nastala po zrušujúcom rozhodnutí predsedu úradu vo vzťahu k

povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách
dôvodila, že zmenšený rozsah povinnosti prístupu bol akceptovaním pripomienky žalobkyne predloženej
v národných konzultáciách, tzn. že dodržal postup upravený v § 10 ods. 1 citovaného zákona pre prijatie
opatrenia doplniac, že predmetom národných konzultácií bol návrh všetkých povinností, ktoré budú
uložené regulačným rozhodnutím, pričom uložil celý odkonzultovaný súbor povinností a len upravil,

spresnil ich definitívne znenie v správnom konaní vedenom vo veci relevantného trhu č. 5. Ďalej vo
vzťahu k úprave povinnosti oddelenej evidencie podľa § 21 zákona o elektronických komunikáciách
uviedol, že zosúladenie uvedenej povinnosti s dikciou zákona o elektronických komunikáciách nemožno
pokladať za zmenu, ktorá by mala zásadný vplyv na ostatné subjekty pôsobiace na relevantnom trhu č.
5, nakoľko sa ňou upravil len spôsob požadovania účtovných záznamov od žalobkyni a preto v správnom

konaní vedenom vo veci relevantného trhu č. 5 dospel k záveru, že nebol povinný uskutočniť konzultácie
(§ 10 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách).
K druhému bodu žaloby zastanúc názor, že § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách
nahrádza práva účastníka konania podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, čo do možnosti vyjadriť sa kpodkladom rozhodnutia, t. j. k analýze a vyjadreniam dotknutých osôb v konzultáciách i k spôsobu jeho
zistenia poukázal na to, že účastník konania má právo a možnosť v súlade s ustanovením § 18 ods.
1 zákona o elektronických komunikáciách v rámci procesu konzultácií navrhnúť doplnenie podkladov,

pričom žalobkyňa všetky svoje práva využila doplniac, že žalobkyni poskytol dostatočný priestor na
vyjadrenie sa k podkladom napadnutého rozhodnutia aj po skončení procesu konzultácií a prispieť tak
objasneniu veci. Poukázal ďalej na skutočnosť, že žalobkyňa viackrát využila svoje právo nahliadnuť
do spisu správneho konania a nepravdivé je jej tvrdenie, že sa nemohla vyjadriť k nedostatkom podľa
rozhodnutia predsedu úradu zo dňa 22. novembra 2012, keďže túto možnosť mala opakovane a

zakaždým ju aj využila. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie kopíruje zistenia analýzy relevantného trhu
č. 5 a neobsahuje žiadne nové podklady, ku ktorým by sa žalobkyňa v rámci národných konzultácií už
nevyjadrovala, teda postupoval v súlade s dikciou § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách,
ako aj v súlade s § 3 ods. 1 správneho poriadku.
K tretiemu bodu žaloby dôvodil, že neurčenie lehoty na plnenie bolo odôvodnené jednak charakterom
konkrétnej povinnosti, ako pri povinnosti nediskriminácie, ktorej plnenie je permanentné a začiatok

jej plnenia je zhodný so začiatkom plnenia ostatných uložených povinností, resp. nemožnosťou
stanoviť lehotu na plnenie povinnosti (povinnosť regulácie cien prístupu podľa § 23 zákona o
elektronických komunikáciách), ktorej plnenie je podmienené vydaním rozhodnutia (o stanovení metódy
kalkulácie), ktoré v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovalo. Uviedol, že pri povinnosti
transparentnosti prístupu podľa § 19 zákona o elektronických komunikáciách je určená lehota pre

zverejnenie referenčnej ponuky od 60 dní od doručenia napadnutého rozhodnutia a rovnaká lehota, t.
j. 60 dní od doručenia rozhodnutia o určení spoločnosti ST za významný podnik a uložení povinnosti,
platí aj pre povinnosť prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických
komunikáciách, tzn. od tohto času má žalobkyňa povinnosť ponúkať iným podnikom služby uložené
v povinnosti prístupu a poskytovanie týchto služieb musí byť nediskriminačné. Vo vzťahu k povinnosti

viesť v účtovníctve objektívne a prehľadné informácie o štruktúre nákladov, výnosov a vloženom
kapitáli oddelene za jednotlivé technológie, ktoré súvisia so zriadením širokopásmového prístupu, s
používaním širokopásmového prístupu a kolokáciou pri poskytovaní prístupu dôvodil, že z charakteru
tejto povinnosti vyplýva, že žalobkyňa je povinná plniť povinnosť viesť oddelenú evidenciu podľa § 21
zákonaoelektronickýchkomunikáciáchododňaprávoplatnostiregulačnéhorozhodnutia,ktorýmjejbola

uložená táto povinnosť. V tejto súvislosti dal do pozornosti skutočnosť, že vypustenie konkrétnej lehoty
na predloženie účtovných záznamov zo strany žalobkyne v napadnutom rozhodnutí (60 dní odo dňa
platnosti rozhodnutia, ktorým sa určuje metóda kalkulácie cien) predstavovala zosúladenie uvedenej
povinnosti s dikciou zákona o elektronických komunikáciách a s právnym názorom predsedu úradu
vysloveným v zrušovacom rozhodnutí o rozklade zo dňa 22. novembra 2012, ktorý tým akceptoval

námietku žalobkyne o vypustení časovo špecifikovanej povinnosti z výrokovej časti rozhodnutia.
K štvrtému bodu žaloby uviedol, že analýza relevantného trhu č. 5 obsahuje podrobné vyhodnotenie
zastupiteľnosti všetkých poskytovaných služieb na maloobchodnej úrovni, a to na základe detailnej
analýzy prístupov prostredníctvom všetkých technológií na celom území Slovenskej republiky
na maloobchodnej úrovni spolu s vyhodnotením zastupiteľnosti z pohľadu koncového užívateľa.

Vyhodnotiac tvrdenie žalobkyne, že „bezdôvodne nezaradil technológie FWA/WiFi a mobilného
širokopásmového prístupu“ za nesprávne dôvodil, že podrobne vyhodnotil z pohľadu zastupiteľnosti
danej služby k službe poskytovanej prostredníctvom technológie xDSL každú jednotlivú službu a
hlavnými dôvodmi pre nezaradenie technológie FWA medzi zastupiteľné technológie s xDSL bola jej
relatívne krátka životnosť, nemožnosť prístupu k doplnkovým službám, vysoké zriaďovacie náklady,

pokles rýchlosti pri prenesení určitého objemu dát a slabá konkurencieschopnosť v oblastiach s
výskytom alternatívnych technológií, argumentmi v neprospech zaradenia WiFi medzi zastupiteľné
technológie k xDSL boli odlišné technologické charakteristiky, nemožnosť poskytovateľa WiFi prístupov
zaručiť zákazníkom kvalitu pripojenia, prenosovú rýchlosť, či poskytnúť ochranu pred rušením
frekvenčného pásma, nízky výkon e.i.r.p. do 100 metrov a slabá konkurencieschopnosť s prístupmi

umožňujúcimi vyššiu spoľahlivosť a kvalitu pripojenia a mobilný širokopásmový prístup je považovaný
len za alternatívu prístupu na internet nižšej kvality a to v dôsledku jeho doplnkového charakteru,
existencie obmedzených dátových limitov, nemožnosti využiť tento prístup na náročnejšie operácie, a
teda nepredstavuje substitút fixnej technológie xDSL. V tejto súvislosti zdôraznil, že aj keby zahrnul
do vecného vymedzenia všetky technológie, ktorými je poskytovaný širokopásmový prístup, s vysokou

pravdepodobnosťou by to viedlo k rovnakému záveru, že žalobkyňa má na relevantnom trhu č. 5
významný vplyv. Záverom k tomuto bodu žaloby uviedol, že v napadnutom rozhodnutí na základe
porovnania technických charakteristík, ceny, ako aj porovnania na báze charakteristiky typického
koncového užívateľa jednotlivých technológií preukázal, že technológie FWA/WiFi a mobilnéhoširokopásmového prístupu sú nezastupiteľné s technológiou xDSL, ktorá je naďalej prevažujúcou
technológiou na maloobchodnom trhu širokopásmového prístupu s trhovým podielom až 43,4 % z
celkového počtu maloobchodným prístupov.

K piatemu bodu žaloby uviedol, že geografická segmentácia relevantného trhu a diferenciácia uložených
povinností v podmienkach Slovenskej republiky nie je opodstatnená, a to napriek tomu, že pri
geografickej analýze identifikoval lokality hlavne v rámci väčších krajských miest, v ktorých vďaka
prítomnosti alternatívnych infraštruktúr možno hovoriť o existencii hospodárskej súťaže. Uviedol,
že dôvodom nerozdelenia relevantného trhu č. 5 je roztrúsenosť týchto lokalít po celom území

Slovenskej republiky a skutočnosť, že na väčšine územia nie je prítomná efektívna hospodárska
súťaž. Dôvodil ďalej, že geografickým zúžením predmetného trhu širokopásmového prístupu by sa
eliminovalo existujúce konkurenčné prostredie vytvorené vďaka malým alternatívnym poskytovateľom,
ktorí ovplyvňujú cenovú úroveň širokopásmových prístupov nielen v samotnej lokalite ich pôsobenia.
Poukázal ďalej na to, že v napadnutom rozhodnutí odôvodnil aj to, prečo nepristúpil k diferenciácii
povinností v závislosti od geografickej oblasti. V tejto súvislosti uviedol, že dôvodom k nepristúpeniu

k segmentácií povinností bolo zistenie preukázané Analýzou, že takáto segmentácia by v konečnom
dôsledku viedla k prehĺbeniu existujúcich konkurenčných problémov na tomto relevantnom trhu a nie k
ich zlepšeniu dodajúc, že Analýza jasne preukázala, že cena širokopásmového prístupu poskytovaného
žalobkyňou na maloobchodnom trhu je výrazne vyššia ako cena ostatných podnikov pôsobiacich na
danom trhu. Označiac snahu žalobkyne za príliš jednostrannú a neodôvodnenú poukázal na to, že

žalobkyňa neuviedla, že si pokles počtu xDSL prístupov v konkurenčných oblastiach kompenzuje rastom
počtu prístupov na ostatnom území Slovenskej republiky, ako aj rastom počtu prístupov prostredníctvom
FTTx v mestách, kde má vybudovanú vlastnú infraštruktúru optických prístupových sietí. Uviedol ďalej,
že ako národný regulátor v súlade s § 11 ods. 4 písm. e) zákona o elektronických komunikáciách
komplexne vyhodnotil pozitíva a negatíva geografickej segmentácie trhu a diferenciácie uložených

povinností a dospel k záveru, že v záujme zabezpečenia efektívnej hospodárskej súťaže a prospechu
pre koncových užívateľov je nevyhnutná regulácia relevantného trhu na národnej úrovni a uloženie
rovnakých povinností na celom území Slovenskej republiky. Záverom poukázal na to, že niekoľkokrát v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že pri regionálnom porovnaní podnikov prevádzkujúcich siete vzal do
úvahy obe zastupiteľné technológie na veľkoobchodnom trhu, t.j. okrem technológie xDSL (metalika) aj

technológiu FTTx (optika) a svoje zistenia čerpal z komplexného zberu dát a z detailnej geografickej
Analýzy.
K šiestemu bodu žaloby poukázal na to, že technologický podiel infraštruktúry nebolo jediným kritériom
podmieňujúcim záver, že žalobkyňa má podľa § 17 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách
také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu

dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, tzn. žalobkyňa je podnikom s významným
vplyvom na relevantnom trhu č. 5. Poukázal na to, že nakoľko žalobkyňa disponuje na danom trhu
možnosťou poskytovať prístup prostredníctvom technológie xDSL ako aj FTTx bolo správne, že na účely
posúdenia existencie podniku s významným vplyvom vyhodnocoval v rámci kritéria veľkosť podniku
celkový jej trhový podiel na relevantnom trhu č. 5 a nie podiel jednotlivých technológií a zotrval na

názore, že pri posudzovaní existencie podniku s významným vplyvom sa neberie do úvahy jednotlivo
každá technológia nasadzovaná konkrétnymi podnikmi, ale sa posudzuje podnik ako celok, v rámci
daného územného a vecného vymedzenia trhu, na základe určených kritérií, pričom zistenia Analýzy
preukázali, že žalobkyňa je podnikom, ktorý má najväčšie pokrytie metalickou a optickou sieťou a len
ona môže poskytovať službu širokopásmového prístupu na takmer celkom území Slovenskej republiky

dodajúc, že jedinou zastupiteľnou alternatívou širokopásmového prístupu prostredníctvom technológie
xDSL žalobkyne na veľkoobchodnej úrovni je širokopásmový prístup prostredníctvom technológie FTTx,
ktorú okrem iných podnikov vlastní aj žalobkyňa. Preto, poukazujúc na ustanovenie § 11 ods. 4 písm. f)
zákona o elektronických komunikáciách, vzhľadom najmä na silnejúce postavenie žalobkyne mal za to,
že je potrebné, aby reguloval prístup na úrovni xDSL, ako aj FTTx.

K siedmemu bodu žaloby poukázal na to, že v rámci Analýzy preukázal dôležitosť balíčkov a balíčkové
ponuky obsahujúce prístup k internetu zaradil ako súčasť maloobchodného trhu širokopásmového
prístupu dodajúc, že žalobkyňa poskytuje zákazníkom využívajúcim viac ako jednu službu výrazné zľavy
za poskytovanie týchto služieb a túto možnosť nákupu viacerých služieb využíva stále väčší počet
maloobchodných zákazníkov a práve z tohto dôvodu je potrebné zabezpečiť nediskriminačné správanie

žalobkyneaumožniťalternatívnymodberateľomBSAprístupovposkytovaťrovnakéslužbyzarovnakých
podmienok a v rovnakej kvalite, akou disponuje žalobkyňa. S poukazom na uvedené nesúhlasil s
jej tvrdením, že rozšírenie povinnosti nediskriminácie prístupu na doplnkové služby širokopásmového
prístupu nie je ničím podložené a mal za to, že v záujme podpory efektívnej hospodárskej súťaže arozvoja trhu širokopásmového prístupu je potrebné, aby sa povinnosť nediskriminácie vzťahovala aj na
doplnkové služby širokopásmového prístupu v takom rozsahu, aby bol dodržaný princíp primeranosti.
K ôsmemu bodu žaloby poukázal na to, že nakoľko žalobkyňa nebola dlho ochotná sprístupniť

iným poskytovateľom ňou budované siete novej generácie, poskytovatelia museli pristúpiť k finančne
náročnému budovaniu vlastnej infraštruktúry, dôsledkom čoho je presýtený trh v najhustejšie
zaľudneným oblastiam, kde v niektorých častiach miest je k dispozícii optická sieť štyroch, resp.
viacerých podnikov. Dôvodila ďalej, že Analýza preukázala, že na trhu koncových užívateľov
neexistuje hospodárska súťaž a podniky sú v prevažnej časti územia odkázané na využitie

veľkoobchodného širokopásmového prístupu žalobkyne a preto je potrebné zabezpečiť, aby významný
podnik predával širokopásmový prístup za veľkoobchodných podmienok ostatným podnikom, ktoré
budú schopné efektívnejšie realizovať poskytovanie širokopásmových služieb pre svojich koncových
užívateľov zdôrazniac, že uloženie tejto povinnosti je nevyhnutnou podmienkou pre zabezpečenie
veľkoobchodného širokopásmového prístupu prostredníctvom technológií xDSL a FTTx a v konečnom
dôsledku má zabezpečiť prínos pri poskytovaní služieb koncovým užívateľom.

K deviatemu bodu žaloby s poukazom na § 18 zákona o elektronických komunikáciách konštatoval,
že sa vysporiadal so všetkými aspektmi ustanovenými týmto zákonom pre uloženie tej ktorej
povinnosti, náležite odôvodnil potrebu uloženia stanoveného rozsahu regulačných povinností a uloženie
jednotlivých povinností podporil aj argumentáciou ich primeranosti vo vzťahu k cieľom, ktoré úrad ich
uložením sleduje. Uviedol, že zároveň rešpektoval aj znenie ustanovenia § 11 ods. 4 písm. f) citovaného

zákona, keďže vykonanou Analýzou jednoznačne preukázal neexistenciu efektívnej a trvalo udržateľnej
hospodárskej súťaže. Poukázal ďalej na to, že Analýza preukázala, že podniky sú v prevažnej časti
územia odkázané na využitie veľkoobchodného širokopásmového prístupu žalobkyne, lebo len vďaka
takémuto prístupu sú schopné žalobkyni konkurovať na súvisiacom maloobchodnom trhu na národnej
úrovni a poskytnúť koncovým užívateľom širokopásmový prístup zodpovedajúcej kvality takmer na

celom území Slovenska dodajúc, že z Analýzy taktiež vyplynulo, že v dôsledku nekonkurenčného
správania žalobkyne museli ostatné podniky pôsobiace na danom trhu pristúpiť k nákladnému
budovaniu vlastných optických sietí a jeho zámerom je do budúcnosti vytvoriť také podmienky na
relevantnom trhu č. 5, aby subjekty nepristupovali k nákladnému replikovaniu už prítomnej prístupovej
infraštruktúry len pre neochotu pristúpiť na dohodu s treťou stranou. Označiac za absolútne nesprávnu

interpretáciu záverov Analýzy zo strany žalobkyne poukázal na to, že žalobkyňa si udržuje svoje
maloobchodné ceny na úrovni, ktorá jej umožňuje udržiavať stabilný trhový podiel širokopásmových
prístupov na maloobchodnom trhu a pokles počtu širokopásmových prístupov prostredníctvom xDSL v
konkurenčných oblastiach kompenzuje rastom počtu prístupov na ostatnom území Slovenska, ako aj
rastom počtu prístupov prostredníctvom FTTx v mestách kde disponuje vlastnou NGA infraštruktúrou

prístupových sietí. Z uvedeného mal za to, že Analýzou jasne preukázal, že ceny žalobkyne nie sú
stanovené na konkurenčnej úrovni a jej trhový podiel klesá v najhustejšie zaľudnených oblastiach z toho
dôvodu, že je tam dostupná alternatívna infraštruktúra ostatných podnikov pokladajúc za nezmyselné
aj tvrdenie žalobkyne, že by sa správala súťažne aj v prípade neuloženia povinností podľa § 19 až 25
zákona o elektronických komunikáciách, nakoľko ani doterajšia regulácia príslušného trhu nedokázala

zabezpečiť efektívnu a trvalo udržateľnú hospodársku súťaž na tomto trhu.
K desiatemu bodu žaloby poukázal na to, že namietané určenie lehoty na zverejnenie zmeny referenčnej
ponuky odporuje tvrdeniam žalobkyne, ktoré uviedla v bode III žaloby. Odvolávajúc sa na ustanovenie
§ 19 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách uviedol, že bol oprávnený uložiť významnému
podniku zmeny referenčnej ponuky dôvodiac, že predmetné ustanovenie neustanovuje na splnenie tejto

povinnosti konkrétnu lehotu. S odkazom na ustanovenie § 47 ods. 2 správneho poriadku uviedol, že
určil pre zverejnenie zmeny referenčnej ponuky primeranú lehotu v trvaní 45 dní pred zamýšľanou
zmenou, ktorá zabezpečí pre každý podnik, ktorý odoberá, resp. má záujem odoberať veľkoobchodný
širokopásmový prístup, aby sa dostal k zmeneným informáciám a mohol im prispôsobiť plánovanie
vlastnýchčinnostíapretonesúhlasilstvrdenímžalobkyne,žepriurčeníkonkrétnejlehotynaplnenietejto

povinnosti postupoval v rozpore s ústavnou zásadou, že štátny orgán je oprávnený ukladať povinnosti
len na základe zákona, ani s tvrdením, že nesprávne aplikoval § 19 ods. 2 zákona o elektronických
komunikáciách. Tiež zdôraznil, že z jeho pohľadu, že v prípade nepovolených zmien referenčnej ponuky
môže v dostatočnom časovom predstihu urobiť príslušné nápravné opatrenia.
K jedenástemu bodu žaloby uviedol, že predpokladom uloženia povinnosti regulácie cien podľa §

23 zákona o elektronických komunikáciách je v prvom rade vykonanie analýzy relevantného trhu
súvisiaceho s prístupom alebo prepojením, pričom z výsledkov tejto analýzy sa musí dospieť k záverom,
že na tomto trhu nie je efektívna hospodárska súťaž a uloženie jednej alebo viacerých povinností podľa
§ 19 až 22 nepostačuje na to, aby významný podnik určený podľa § 18 nepožadoval neprimeranevysoké alebo neprimerane nízke ceny súvisiace s prístupom alebo prepojením. V tejto súvislosti ďalej
uviedol, že odôvodnenosť uloženia povinnosti regulácie cien podľa § 23 citovaného zákona preukázal
zisteniami Analýzy dodajúc skutočnosť, že regulácia cien zavedená po predchádzajúcom kole analýzy

relevantného trhu č. 5 sa ukázala ako nedostatočná na vyriešenie súťažného problému na tomto trhu a
z tohto dôvodu vypustenie tejto povinnosti nielenže neprichádza do úvahy, ale situácia na predmetnom
trhu si vyžaduje ešte jej sprísnenie.
Trvajúc na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie vo veci relevantného trhu č. 5, ako aj postup, boli
v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, správnym poriadkom a európskym regulačným

rámcom navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť.

V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 6. novembra 2013 žalobkyňa zotrvala na žalobných
dôvodoch, ktoré minimálne rozviedla vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného. V podstate zopakovala svoje
tvrdenia uvedené v žalobe .

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný [§ 246 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z. z.], prejednal v súlade s § 250g
OSP na nariadenom ústnom pojednávaní dňa 24. septembra 2014, napadnuté rozhodnutie predsedu
Telekomunikačného úradu a konanie mu predchádzajúce postupom podľa § 247 a nasl. OSP, v rozsahu
žaloby a z dôvodov v nej uvedených a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vrátane

prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP)

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu
a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní
skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne
predpisy. Súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného

úradu a postup mu predchádzajúci, ktorým zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil rozhodnutie
Telekomunikačného úradu č. 146/OER/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj ako „prvostupňové správne
rozhodnutie“) v konaní so spoločnosťou ST, a.s. vo veci určenia významného podniku podľa § 18 ods.
1 zákona o elektronických komunikáciách a uloženia povinností podľa § 19 až 23 citovaného zákona
na relevantnom trhu č. 5, ktorým bolo rozhodnuté, že spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom

na relevantnom trhu č. 5. Zároveň jej uložil povinnosti podľa § 19 až 23 zákona o elektronických
komunikáciách presne špecifikované vo výroku 2) tohto rozhodnutia.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) zistil, že dňa 2. augusta 2012 vydal žalovaný v súlade s

ustanovením § 18 ods. 1 správneho poriadku oznámenie o začatí správneho konania vo veci určenia
spoločnosti ST, a.s. za významný podnik podľa § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách a
uloženiapovinnostípodľa§19až23citovanéhozákonanarelevantnomtrhuč.5,atopovinnostiprístupu
k určitým sieťovým prostriedkom, povinnosti transparentnosti prístupu, povinnosti nediskriminácieprístupu, povinnosti oddelenej evidencie a povinnosti regulácie cien prístupu a kolokácie v súlade s
určenýmimetódamikalkuláciecien.Zároveňžalovanývoznámeníozačatísprávnehokonaniažalobkyni
oznámil, že podľa § 18 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách bolo právo účastníka konania

podľa § 33 správneho poriadku uplatnené v konzultáciách, ktoré prebiehali v dňoch od 23.04.2012 do
23.05.2012.

Rezultátom správneho konania bolo vydanie rozhodnutia Telekomunikačného úradu číslo: 1721/
OER/2012 zo 17. augusta 2012, ktorým bolo rozhodnuté, že spoločnosť ST, a.s. má podľa § 17 ods. 3

zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu č. 5 také postavenie, že nie je vystavená
efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od
konkurentov a užívateľov, teda, že spoločnosť ST, a.s. je významným podnikom na relevantnom trhu
č. 5. Zároveň boli spoločnosti ST, a.s. ako významnému podniku uložené povinnosti podľa § 19 až 23
citovaného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu podala spoločnosť ST, a.s. rozklad.

Predseda Telekomunikačného úradu na základe návrhu osobitnej komisie, postupom podľa § 59 ods.
1, 3 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku rozhodnutím č. 259/PÚ/2012 z 22. novembra 2012
(ďalej len „Rozhodnutie o rozklade“) napadnuté rozhodnutie č. 1721/OER/2012 zo 17. augusta 2012
zrušil a vec vrátil úradu na nové prejednanie a rozhodnutie. V dôsledku posúdenia dôvodnosti žalobných
námietok, najvyšší súd na tomto mieste uvádza, že predseda úradu v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, nasmeroval ďalší postup úradu tak, že tento pri odôvodňovaní ukladaných povinností
má vychádzať z Analýzy, za predpokladu, že Analýza odôvodnenie ukladaných povinností obsahuje,
avšak ich odôvodnenie sa len neprejavilo do napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu predseda
úradu nesúhlasil s jednoznačným postupom účastníka konania, že stanovisko rozkladovej komisie je
automaticky cestou k opätovnému vykonaniu Analýzy a zároveň konštatoval, že až nové prejednanie

veci orgánom prvého stupňa preukáže, či je úrad schopný doplniť nové rozhodnutie na podklade
skutočností získaných analýzou relevantného trhu č. 5 a na základe doplneného dokazovania ohľadom
povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách.

Po vrátení veci žalovaný požiadal podniky elektronických komunikácií o ich záujem o regionálny prístup

na IP platforme v komparácií s jeho alternatívami za účelom špecifikácie a odôvodnenia povinnosti
prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách ako
najdôležitejšej a kľúčovej povinnosti, s ktorou úzko súvisia ďalšie povinnosti ukladané významnému
podniku.

Spoločnosť ST, a.s. vo svojom vyjadrení z 15. januára 2013 žalovanému zdôraznila, že žiada nové
informácie, ktorými žalovaný nedisponuje, teda nezískal ich počas analýzy relevantného trhu č. 5 a teda
je zjavné, že nemal dostatočne zistený skutkový stav a nie je naplnený predpoklad vyslovený predsedom
úradu v Rozhodnutí o rozklade, že „až nové prejednanie veci preukáže, či je úrad schopný doplniť nové
rozhodnutie na podklade skutočností získaných analýzou relevantného trhu a na základe doplneného

dokazovania ohľadom povinností prístupu podľa § 22 zákona o elektronických komunikáciách“ dodajúc,
že požadované informácie netvoria podklad skutočností získaných analýzou relevantného trhu č. 5, a
je ich možné získať len na základe dodatočného zisťovania skutkového stavu, ktoré podľa citovaného
zákona je možné vykonať výlučne v analýze relevantného trhu, keďže táto tvorí jeden z dvoch taxatívne
vymenovaných podkladov rozhodnutia o určení podniku podľa štvrtej vety § 18 citovaného zákona -

„Podkladom pre rozhodnutie je analýza relevantného trhu podľa § 17 a vyjadrenia dotknutých osôb v
konzultáciách podľa § 10“.

V rámci správneho konania prebiehajúceho po vydaní Rozhodnutia o rozklade žalobkyňa požiadala
o nazretie do spisu správneho konania a to v dňoch 24.01.2013, 25.01.2013. Spoločnosť ST, a.s.

podľa úradného záznamu realizovala svoje právo zakotvené v § 23 ods. 1 správneho konania dňa 30.
januára 2013. Následne dňa 1. februára 2013 úrad vyzval účastníka správneho konania podľa § 33
ods. 2 správneho poriadku, aby sa v lehote 7 pracovných dní od doručenia výzvy vyjadril pred vydaním
rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhol jeho doplnenie. Spoločnosť
ST, a.s. doručila dňa 14. februára 2013 svoje vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, v ktorom opakovane

namietala, že analýza neobsahuje odôvodnenie ukladaných povinností, o ktoré by bol úrad schopný
doplniť nové rozhodnutie zdôrazniac, že ak úrad založí nové rozhodnutie na podklade skutočností, ktoré
niesúsúčasťouanalýzydanéhorelevantnéhotrhu,dostanesadorozporus§18zákonaoelektronických
komunikáciách.Úrad dňa 28. februára 2013 vydal rozhodnutie č. 146/OER/2013, ktorým bolo opätovne rozhodnuté, že
spoločnosť ST, a.s. má podľa § 17 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách na relevantnom trhu

č. 5 také postavenie, že nie je vystavená efektívnej súťaži a ekonomický vplyv jej v podstatnom rozsahu
dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov, teda, že spoločnosť ST, a.s. je významným
podnikom na relevantnom trhu č. 5. Zároveň boli spoločnosti ST, a.s. ako významnému podniku uložené
povinnosti podľa § 19 až 23 citovaného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu podala spoločnosť ST,
a.s. dňa 18. marca 2013 rozklad. Dňa 13. mája 2013 bola spoločnosť ST, a.s. vyzvaná na uplatnenie

práva účastníka správneho konania podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, ktoré právo si uplatnila podľa
úradného záznamu dňa 20. mája 2013. Napadnuté rozhodnutie žalovaný vydal dňa 23. mája 2013.

Základnýmposlanímzákonač.351/2011Z.z.bolatranspozícianovýchsmernícEurópskehoparlamentu
a Rady do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide o Smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2009/136/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/22/ES o univerzálnej

službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb, Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany
súkromiavsektoreelektronickýchkomunikácií,NariadenieeurópskehoparlamentuaRadyč.2006/2004
o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, ktorou sa

menia a dopĺňajú smernice 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné
siete a služby, 2002/19/ES o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a príslušných
zariadení a 2002/20/ES o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby. Tretím
dokumentom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1211/2009 z 25. novembra 2009,
ktorým sa zriaďuje Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) a jeho úrad.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. pred prijatím opatrenia, ktoré bude mať značný vplyv na
relevantný trh, alebo ak to ustanovuje tento zákon, umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť sa k návrhu
opatrenia. Lehota na vyjadrenie je jeden mesiac odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých
prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace. Ak je to primerané, úrad v čo najväčšej

miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných zariadení
a podnikov.
Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad je povinný konať a svoje rozhodnutia vydávať
v súlade s princípmi efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a
odôvodnenosti. Všetky svoje rozhodnutia, všeobecne záväzné právne predpisy a informácie, ktoré

prispejú k otvorenému a funkčne konkurenčnému trhu, zverejňuje na svojom webovom sídle, a ak tak
ustanovuje tento zákon, aj vo vestníku, pričom tieto údaje priebežne aktualizuje.

Podľa § 11 ods. 4 úrad pri regulácii elektronických komunikácií uplatňuje princípy podľa odseku 1 najmä
tým, že

a) podporuje predvídateľnosť regulácie elektronických komunikácií zabezpečením jednotného
regulačného prístupu,

b) zabezpečuje, aby za podobných okolností nedochádzalo k diskriminácii pri zaobchádzaní s podnikmi,

c) chráni efektívnu hospodársku súťaž v prospech spotrebiteľov a vhodne podporuje súťaž v oblasti
infraštruktúry,

d) podporuje efektívne investície do kvalitnej a modernej infraštruktúry a jej inovácie aj tým, že

zabezpečuje, aby sa vo všetkých povinnostiach týkajúcich sa prístupu náležite prihliadlo na riziko, ktoré
znášajú investujúce podniky a umožňuje dohody o rozložení investičného rizika medzi investora a osobu
žiadajúcu prístup k sieti,

e) primerane prihliada na odlišné situácie v oblasti efektívnej hospodárskej súťaže a spotrebiteľov v

rôznych geografických oblastiach štátu,

f) ukladá povinnosti podľa tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná
hospodárska súťaž, a uvoľňuje alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. cieľom analýzy relevantných trhov je zistiť či na relevantnom
trhu existuje efektívna hospodárska súťaž.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. efektívnou hospodárskou súťažou sa rozumie taký stav, pri
ktorom ani jeden podnik pôsobiaci na príslušnom relevantnom trhu nemá významný vplyv.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. významný vplyv na relevantnom trhu má podnik, ktorý

sám alebo spoločne s inými podnikmi má na tomto trhu také postavenie, že nie je vystavený efektívnej
hospodárskej súťaži a ekonomický vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od
konkurentov a užívateľov (ďalej len "významný podnik").

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 351/2011 Z. z. za významný podnik možno považovať podnik s významným
vplyvom aj na trhu úzko súvisiacom, ak sú väzby medzi týmito dvoma relevantnými trhmi také, že

umožňujú prenesenie vplyvu z jedného trhu na druhý, a tým posilnenie vplyvu podniku na trhu.

Podľa § 17 ods. 8 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad pri posudzovaní, či ide o významný podnik, vyhodnocuje
kritériá týkajúce sa príslušného relevantného trhu, pričom v čo najväčšej možnej miere prihliada na
usmernenia na analýzu trhu zverejnené Európskou komisiou.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. ak úrad na základe analýzy podľa § 17 zistí, že na
určitom relevantnom trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, po skončení konzultácií podľa § 10 určí
rozhodnutím významný podnik, a zároveň mu v tomto rozhodnutí uloží aspoň jednu povinnosť podľa
§ 19 až 25; ak ide o trhy podľa § 17 ods. 4 uloží aspoň jednu povinnosť podľa § 19 až 21, 23 a 25.

Tieto povinnosti musia byť odôvodnené, musia vychádzať zo zisteného stavu a musia byť primerané
účelu a princípom regulácie elektronických komunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej
súťažearozvojvnútornéhotrhu.Účastníkomkonaniajepodniknavrhnutýzavýznamnýpodnikvanalýze
relevantného trhu podľa § 17. Podkladom na rozhodnutie je analýza relevantného trhu podľa § 17 a
vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách podľa § 10. Na účely tohto konania sa práva účastníka

konania podľa osobitného predpisu (§ 33 správneho poriadku) uplatňujú počas konzultácií podľa § 10
ods. 1. Ak je na tomto relevantnom trhu už určený významný podnik, úrad vydá nové rozhodnutie o
určení významného podniku, v ktorom mu existujúce povinnosti znovu uloží alebo ich zmení a ktorým
zruší predchádzajúce rozhodnutie. Úrad rozhodnutie zverejní vo vestníku.
Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný

predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§33ods.1správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy
a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Prioritne skúmajúc námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že úrad ani jeho predseda

nezohľadnili jej požiadavky s poukazom, že už v správnom konaní nemá práva v zmysle § 33
správneho poriadku, najvyšší súd po dôkladnom preštudovaní administratívneho spisu túto vyhodnotil
za nedôvodnú.

Ustanovenie§18ods.1zákonaoelektronickýchkomunikáciáchstriktnevymedzujepodkladrozhodnutia

vo veci určenia významného podniku, ktorým je analýza relevantného trhu podľa § 17 a vyjadrenia
dotknutých osôb v konzultáciách podľa § 10. Zároveň jasne ustanovuje, že práva účastníka tohto
konania podľa osobitného predpisu (§ 33 správneho poriadku) sa uplatňujú počas konzultácií podľa
§ 10 ods. 1. Uvedené je z pohľadu najvyššieho súdu logickým vyústením časovo náročného procesu
zahŕňajúceho analýzu a následné konzultácie, v rámci ktorých umožní úrad dotknutým osobám vyjadriť

sa k návrhu opatrenia v lehote jedného mesiaca odo dňa zverejnenia návrhu opatrenia; v zložitých
prípadoch môže byť lehota predĺžená najviac na dva mesiace, pričom ak je to primerané, úrad v čo
najväčšej miere prihliadne na stanoviská združení koncových užívateľov, výrobcov telekomunikačných
zariadení a podnikov.Podľa názoru najvyššieho súdu, podloženého priebehom správneho konania, úrad nad rámec
ustanovenia § 18 ods.1 zákona č. 351/2011 Z. z. umožnil žalobkyni aj uplatnenie práv zakotvených v § 33

správneho poriadku. Žalobkyňa podala v priebehu správneho konania (do vydania prvého Rozhodnutia
o rozklade) spolu 5 žiadostí o nazretie do spisu podľa § 23 ods. správneho poriadku a do vydania
napadnutého rozhodnutia 2 žiadosti o nazretie do spisu. Žalovaný nevyhovel iba v jednom prípade
žiadosti žalobkyne o nazretie do spisu, konkrétne vo vzťahu k žiadosti zo 4. júna 2012 z dôvodu, že
správne konanie nebolo začaté (odpoveď z 7. júna 2012). Žalovaný pred vydaním či už prvostupňového

alebo druhostupňového správneho rozhodnutia vyzval žalobkyňu na uplatnenie práva podľa § 33 ods.
2 správneho poriadku, ktoré žalobkyňa aj využila. Rovnako bolo na žiadosť žalobkyne nariadené ústne
pojednávanie po vydaní prvostupňového správneho rozhodnutia zo 17. augusta 2012, ktoré sa konalo
dňa 26.10.2012. Z pohľadu najvyššieho súdu priebeh správneho konania zodpovedal zákonným limitom
určených pre tento druh správneho konania v zákone o elektronických komunikáciách a v správnom
poriadku.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobkyne, ktorými poukazovala na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia
tak vo veci samotného určenia, že je významným podnikom na relevantnom trhu č. 5, ako aj vo vzťahu
k následne určeným povinnostiam podľa § 19 až 23 zákona o elektronických komunikáciách, najvyšší
súd prioritne posudzoval dôvodnosť námietky, ktorou žalobkyňa namietala určenie, že je významným

podnikom na relevantnom trhu č. 5, ktoré je následne právnym základom pre určenie povinností.

Je potrebné zdôrazniť, že podkladom pre vydanie rozhodnutia úradu je analýza relevantného trhu podľa
§ 17 a vyjadrenia dotknutých osôb v konzultáciách podľa § 10 a úrad pri posudzovaní, či ide o významný
podnik vyhodnocuje kritériá týkajúce sa príslušného relevantného trhu, pričom v čo najväčšej možnej

miere prihliada na usmernenia na analýzu trhu zverejnené Európskou komisiou (§ 17 ods. 8 zákona
č. 351/2011 Z. z.). Vykonanou analýzou relevantného trhu č. 5 úrad zistil, že na relevantnom trhu č. 5
pôsobí podnik s významným vplyvom s takým postavením, že nie je vystavený efektívnej hospodárskej
súťaži a ekonomický vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov
a užívateľov a týmto podnikom je žalobkyňa. S uvedeným názorom úradu, ktorý má jasný podklad v

analýze relevantného trhu č. 5 sa najvyšší súd v plnom rozsahu stotožňuje majúc za to, že žalobkyňa v
prvom rade založená na xDSL, ale tiež na FTTx má stále, v porovnaní s konkurentmi, na relevantnom
trhu č. 5 jedinečné postavenie.

Pokiaľ žalobkyňa proti uvedenému namietala, že úrad nesprávne vyhodnotil zastupiteľnosť služieb

(technológia FWA/Wifi a mobilného širokopásmového prístupu) na maloobchodnej úrovni, čím sa umelo
navýšil jej trhový podiel zdôrazniac, že úrad nevzal do úvahy tzv. porovnateľný pomer výkon/cena a
pokrytie a namiesto toho sa úrad nesprávne sústredil na dôvody nezastupiteľnosti, ktoré sú relevantné
len pre menšinový počet domácností (bod 4 námietok), s uvedeným právnym názorom žalobkyne sa
najvyšší súd nestotožňuje. Žalovaný na reprezentatívnej vzore, ktorú použil na zmapovanie situácie

na relevantnom trhu č. 5, pričom všetky informácie a číselné údaje čerpal z databázy obsahujúcej
informácie o všetkých 685 aktívnych poskytovateľov širokopásmového prístupu, preukázal na základe
porovnania technických charakteristík, ceny, ako aj na báze charakteristiky typického koncového
užívateľa jednotlivých technológií, že technológie FWA/WiFi a mobilného širokopásmového prístupu sú
nezastupiteľné s technológiou xDSL, ktorá je naďalej prevažujúcou technológiou na maloobchodnom

trhu širokopásmového prístupu s trhovým podielom až 43,4% z celkového počtu maloobchodných
prístupov. Najvyšší súd sa tiež stotožňuje s argumentom žalovaného, že prieskum uskutočnený
žalobkyňou je v porovnaní s úplnou databázou údajov o všetkých aktívnych poskytovateľoch menej
presvedčivý v porovnaní s komplexným prehľadom o využívaných technológiách a stave hospodárskej
súťaže na relevantnom trhu č. 5.

Výrok, ktorým žalovaný určil žalobkyňu za významný podnik je právnym základom pre následné
ukladanie individualizovaných povinností upravených v § 19 až 25 zákona o elektronických
komunikáciách.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 písm. f) zákona o elektronických komunikáciách úrad ukladá povinnosti
podľa tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná hospodárska súťaž, a uvoľňuje
alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená. Tieto povinnosti musia byť odôvodnené,
musia vychádzať zo zisteného stavu a musia byť primerané účelu a princípom regulácie elektronickýchkomunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu (§ 18 ods. 1
citovaného zákona).

Z prvostupňového rozhodnutia úradu, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím vyplýva, že
žalobkyni boli uložené povinnosti ustanovené v § 19 až 23 zákona o elektronických komunikáciách.

Pokiaľ ide o námietky žalobkyne vo vzťahu k uloženým povinnostiam, najvyšší súd považoval za
vhodné z dôvodu ich závažnosti a následne ich dôsledkov vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu

žalovaného správneho orgánu posúdiť prioritne tie, ktorými žalobkyňa namietala, že žalovaný správny
orgán nedodatočne zistil skutkový stav na posúdenie veci a že rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, ktoré sú dôvodom pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad môže uložiť významnému podniku v súvislosti

s prístupom alebo prepojením povinnosť splniť odôvodnenú a opodstatnenú žiadosť o prístup, na
používanie určitých prvkov siete a pridružených prostriedkov a o prepojenie sietí, najmä v prípadoch,
ak zistí, že odmietnutie prístupu alebo neprimerané okolnosti a podmienky by neumožnili efektívnu
hospodársku súťaž na trhu pre koncových užívateľov alebo by neboli v ich záujme. Úrad môže na
zabezpečenie prístupu alebo prepojenia významnému podniku uložiť najmä povinnosť

a) poskytovať tretím osobám prístup k určitým sieťovým prostriedkom vrátane prístupu k neaktívnym
sieťovým prvkom a poskytovať uvoľnený prístup k účastníckemu vedeniu, ktorý umožní okrem iného
poskytovať výber podniku individuálnou voľbou, predvoľbou alebo ponúkať účastnícku prípojku za
veľkoobchodných podmienok na ďalší predaj tretími osobami,
b) nezrušiť už poskytnutý prístup k prostriedkom,

c) viesť rokovania v dobrej viere s inými podnikmi žiadajúcimi prístup,
d) poskytovať určené služby za veľkoobchodných podmienok na ďalší predaj tretími osobami,
e) zabezpečiť otvorený prístup k rozhraniam, protokolom a kódovacím zariadeniam, ktoré sú potrebné
na interoperabilitu služieb alebo pre služby virtuálnych sietí,
f) umožniť spoločné umiestnenie alebo iné formy spoločného používania pridružených prostriedkov,

g) poskytnúť špecifikované služby potrebné na interoperabilitu služieb vrátane poskytnutia zariadení pre
služby inteligentných sietí alebo roamingu v mobilných sieťach,
h) zabezpečiť prístup k systémom na podporu prevádzky alebo k podobným softvérovým systémom
nevyhnutným na zabezpečenie spravodlivej súťaže pri poskytovaní služieb,
i) prepojiť siete alebo sieťové prostriedky,

j) poskytovať prístup k pridruženým službám.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. úrad môže doplniť povinnosti podľa odseku 1 o plnenie
podmienok objektívnosti, primeranosti a včasnosti. Úrad môže na zabezpečenie obvyklej prevádzky
siete určiť technické alebo prevádzkové podmienky prístupu k špecifickým sieťovým prostriedkom alebo

k prepojeniu sietí v súlade s § 11. Podnik poskytujúci prístup alebo prepojenie a tretie osoby využívajúce
prístup alebo prepojenie musia dodržiavať určené podmienky.

Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 351/2011 z. z. úrad pri ukladaní povinností podľa odsekov 1 a 2 prihliada na
a) technickú a ekonomickú únosnosť využitia alebo výstavby konkurenčných zariadení s ohľadom na

rýchlosť vývoja trhu, spôsob a typ prepojenia alebo prístupu vrátane životnosti iných prístupových
produktov, ako napríklad prístup ku káblovodom,
b) uskutočniteľnosť požadovaného prístupu a prepojenia so zreteľom na využiteľnú kapacitu siete,
c) počiatočné investície vlastníka zariadení vzhľadom na uskutočnené verejné investície a riziká spojené
s investovaním,

d) potrebu dlhodobej ochrany hospodárskej súťaže, najmä ochrany efektívnej súťaže založenej na
infraštruktúre,
e) ochranu práv duševného vlastníctva,
f) poskytovanie celoeurópskych služieb.

Žalobkyňa v rozklade proti rozhodnutiu žalovaného z 28. februára 2013 a rovnako tiež v žalobe
namietala, že v súvislosti s povinnosťou prístupu neboli dostatočne analyzované zákonné kritéria, najmä
uskutočniteľnosť použiteľného prístupu so zreteľom na využiteľnú kapacitu siete, investičné riziko a
ochranu efektívnej súťaže založenej na infraštruktúre. Ďalej namietala, že žalovaný nijakým spôsobomnekonzultoval voľnú kapacitu a technickú uskutočniteľnosť navrhovaných povinností, resp. úroveň
prístupu, z ktorej je možné tieto služby poskytovať, takže mu nie sú známe žiadne možné obmedzenia
doplniac, že na strane 109 prvostupňového rozhodnutia žalovaný uvádza možnosť poskytovania

IPTV na báze IP multicastu na úrovni Ethetnet po prvýkrát bez toho, aby sa tohto pojmu akokoľvek
dotkol počas Analýzy alebo počas celého správneho konania s tým, že vôbec neskúmal technickú
uskutočniteľnosť takéhoto prístupu a ani jeho primeranosť.

Práve v uvedenej námietke vzhliadol najvyšší súd dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako

aj rozhodnutia prvého stupňa a to z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na
posúdenie veci, konkrétne na posúdenie zákonnosti uloženia povinnosti prístupu k určitým sieťovým
prostriedkom [§ 250j ods. 2 písm. c) OSP]. Podkladom pre posúdenie tejto námietky bolo pre
najvyšší súd predchádzajúce Rozhodnutie o rozklade a následný postup žalovaného, ktorý v intenciách
právneho názoru predsedu úradu obsiahnutého v odôvodnení Rozhodnutia o rozklade uskutočnil
ďalšie zisťovanie, potrebné pre oprávnené uloženie povinnosti podľa § 22 zákona o elektronických

komunikáciách, najmä s prihliadnutím na ods. 3 tohto ustanovenia, ktoré však nemajú základ v Analýze,
ktorá tvorí jeden zo základných podkladov pre vydanie rozhodnutia o určení významného podniku.

Je nepochybné, že na konanie o určenie významného podniku na relevantnom trhu sa vzťahuje správny
poriadok s výnimkou ustanovenia § 33, ktorý sa uplatňuje počas konzultácií. Teda postupuje sa podľa

zásad správneho poriadku, podstatu ktorých tvorí zásada zákonnosti a zásada materiálnej pravdy.

Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej
je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne.
Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie

ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov
hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. Najvyšší súd ďalej zdôrazňuje, že správny poriadok rovnako
zakotvujezásadumateriálnejpravdy,ktorápožaduje,žerozhodnutiesprávnychorgánovmusívychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho poriadku a ďalej
konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46 správneho poriadku). Zásadu
materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov
(§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto zásada vyslovuje požiadavku,
podľa ktorej správny orgán je povinný zisťovať skutočný stav veci, teda subsumuje aj požiadavku

zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu veci treba považovať zistenie všetkých
skutočností, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Zistenie úplného
a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho
orgánu.

Podľa názoru najvyššieho súdu Analýza z 22. júna 2012 nie je dostatočná pre uloženie povinnosti podľa
§22zákonaoelektronickýchkomunikáciáchbližšiešpecifikovanejvpísm.d)prvostupňovéhosprávneho
rozhodnutia. Po vydaní Rozhodnutia o rozklade úrad požiadal podniky o aktualizované informácie
ohľadom realizovaných investícií, rizika súvisiaceho s investíciami, ako aj informácie o plánovanej a
skutočnej návratnosti týchto investícií, či plánovaných investíciách do infraštruktúry na obdobie ďalších

troch rokov. Z uvedeného vyplýva, že v podstate žalovaný doplnil dokazovanie, ktoré však podľa názoru
najvyššieho súdu malo byť predmetom samotnej Analýzy a následne národných konzultácií. Podporou
pre uvedený právny názor je aj samotné tvrdenie žalovaného na str. 108, že žalobkyňa v čase národných
konzultácií len začínala s poskytovaním veľkoobchodného širokopásmového prístupu cez Ethernet
(testovaciaprevádzkaprebiehalaoddecembraroku2011domarca2012)aztohtodôvodunedisponoval

dostatočným časovým priestorom na efektívne posúdenie výhodnosti jednotlivých možností realizácie
veľkoobchodného prístupu, pričom na svoju obranu argumentoval tým, že žalobkyňa počas národných
konzultácií nevyjadrila žiadny názor na znenie uloženej povinnosti prístupu, avšak táto skutočnosť sama
o sebe nemá za následok, že by sa na uvedenú námietku, či už v rozklade, alebo v žalobe nemalo
prihliadať a neposudzovať ju. Rovnako najvyšší súd zistil, že v rámci Analýzy nebola vyhodnocovaná

možnosť poskytovania IPTV na báze IP multicastu na úrovni Ethernet, ktorú skutočnosť žalobkyňa
namietala už v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu z 28. februára 2013, avšak táto námietka
zostala žalovaným v napadnutom rozhodnutí nepovšimnutá a rovnaký postoj k nej zaujal žalovaný aj
vo svojom vyjadrení k žalobe.Po zohľadnení relevantnosti ďalších námietok žalobkyne ich najvyšší súd vyhodnotil za nedôvodné.
Podľa názoru najvyššieho súdu, s výnimkou povinnosti prístupu podľa § 22 zákona o elektronických

komunikáciách, žalovaný zákonnom konformným spôsobom zdôvodnil vždy konkrétny podklad pre
uloženie konkrétnej povinnosti vrátane povinnosti podľa § 23 citovaného zákona. Rovnako je potrebné
súhlasiť s názorom žalovaného, že nie je dôvod na segmentáciu trhu, a to napriek skutočnosti,
že Analýza preukázala, že v určitých oblastiach existuje efektívna súťaž. Podľa názoru najvyššieho
súdu žalovaný podrobne zdôvodnil prečo nepristúpil ku geografickej segmentácii trhu. V súvislosti s

uvedenou námietkou najvyšší súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskej komisie z 10. augusta
2012 č. CZ(2012)1322 vo veci veľkoobchodného širokopásmového prístupu v Českej republike
podľa článku 7 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES, v odôvodnení ktorého
Európska komisia v bode 40 rozhodnutia uviedla, že segmentácia produktového a geografického trhu
nebola podložená dôkazmi a český regulátor precenil konkurenčný tlak v oblasti prístupu k internetu
poskytovaného prostredníctvom rôznych technológií na trhu s veľkoobchodným širokopásmovým

prístupom a upozornila, že „podľa čl. 8 ods. 2 písm. a) až c) rámcovej smernice prispievajú vnútroštátne
regulačné orgány k rozvoju vnútorného trhu tým, že zaisťujú, aby nedochádzalo k narušovaniu alebo
obmedzovaniu hospodárskej súťaže v odvetví elektronických komunikácií a podnecujú k efektívnym
investíciám do infraštruktúry a podporujú inováciu.“

Najvyšší súd považuje za potrebné, venovať sa ešte podrobnejšie námietke procesnej povahy, ktorou
žalobkyňa namietala, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedená lehota na plnenie pri všetkých
uložených povinnostiach.

Akoboloužvyššieuvedené,ustanovenie§18ods.1zákonaoelektronickýchkomunikáciáchprezumuje,

že v prípade určenia významného podniku, úrad v rozhodnutí zároveň určí významnému podniku aspoň
jednu povinnosť podľa § 19 až 25. Z uvedeného teda vyplýva, že zákon pripúšťa i postupné ukladanie
povinností.

Prierezom povinností ustanovených v § 19 až 25 zákona o elektronických komunikácií je možné zistiť,

že jediná stanovená lehota na plnenie je obsiahnutá v § 19 ods. 2 a v ods. 3 tohto ustanovenia, kde
zákon uvádza, že ak má významný podnik uložené povinnosti podľa § 22 týkajúce sa veľkoobchodného
prístupu k infraštruktúre siete, je povinný v lehote podľa odseku 2 (najneskôr do 60 dní od doručenia
rozhodnutia o uložení tejto povinnosti) predložiť úradu referenčnú ponuku veľkoobchodného prístupu k
infraštruktúre siete. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákon o elektronických komunikáciách lehoty na

plnenie povinností s výnimkou vyššie uvedených prípadov nestanovuje. Preto je namieste konštatovať,
že žalobkyňa je povinná plniť uložené povinnosti, s výnimkou tých povinností, pri ktorých je lehota
určená, v lehote určenej žalovaným. Táto lehota však nemusí byť súčasťou výroku rozhodnutia, nakoľko
ustanovenie § 71 ods. 1 veta druhá správneho poriadku rieši práve situácie, pri ktorých lehota na plnenie
správnym orgánom určená nebola.

V súvislosti s namietanou lehotou pri uložení povinnosti v písm. a) bod III prvostupňového správneho
rozhodnutia najvyšší súd uvádza nasledovné :

Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 písm. f) zákona o elektronických komunikáciách úrad ukladá povinnosti

podľa tohto zákona len vtedy, ak neexistuje efektívna a trvalo udržateľná hospodárska súťaž, a uvoľňuje
alebo zrušuje tieto povinnosti, ak je táto podmienka splnená. Tieto povinnosti musia byť odôvodnené,
musia vychádzať zo zisteného stavu a musia byť primerané účelu a princípom regulácie elektronických
komunikácií, ktorými sú podpora efektívnej hospodárskej súťaže a rozvoj vnútorného trhu (§ 18 ods. 1
citovaného zákona).

Podľa § 19 ods. 2 vety prvej zákona č. 351/2011 Z. z. úrad môže uložiť významnému podniku povinnosť
zverejniť referenčnú ponuku na prístup a prepojenie najneskôr do 60 dní od doručenia rozhodnutia o
uložení tejto povinnosti, najmä ak má tento významný podnik uloženú povinnosť nediskriminácie.

V súvislosti s touto povinnosťou žalobkyňa namieta, že uložená povinnosť zverejňovať zmenu
referenčnej ponuky aspoň 45 dní pred jej účinnosťou je nezákonná, a to z dôvodu, že § 19 ods. 2 zákona
o elektronických komunikáciách takúto povinnosť uložiť neumožňuje.Citované ustanovenie § 19 ods. 2 veta prvá upravuje lehotu vzťahujúcu sa na povinnosť významného
podniku zverejniť referenčnú ponuku, zahŕňajúcu aj každú zmenu referenčnej ponuky tak, že úrad môže
túto povinnosť uložiť v lehote od 1. až 60. dňa, keďže zákon lehotu obmedzil len jej koncom „najneskôr

do 60 dní“, z čoho nepochybne vyplýva, že lehota na splnenie tejto povinnosti nemôže byť dlhšia ako
60 dní, môže byť však kratšia ako 60 dní. Preto pokiaľ úrad určil lehotu „aspoň“ 45 dní pred účinnosťou
zmeny, rozhodol v rozmedzí zákonom stanovenej lehoty. V súvislosti s touto námietkou si najvyšší súd
dovoľuje dodať, že žalobkyňa v pripomienkach predložených žalobkyňou dňa 24. mája 2012 str. 37
navrhla úpravu navrhovanej povinnosti transparentnosti prístupu podľa § 19 „IV. Zverejniť akýkoľvek

návrh na zmenu referenčnej ponuky na širokopásmový prístup zo strany spoločnosti ST, a.s., okrem
informácií o nových produktoch uvedených v bode II.,, ktorý bude mať vplyv na podniky definované v § 5
ods.1zákona,vlehote45dnípredzamýšľanouzmenounasvojejverejnedostupnejinternetovejstránke
a predložiť ju Úradu.“ nasledovne: „Zverejniť akúkoľvek zmenu referenčnej ponuky na širokopásmový
prístup zo strany spoločnosti ST, a.s., okrem informácií o nových produktoch uvedených v bode II.,, ktorý
bude mať vplyv na podniky definované v § 5 ods. 1 zákona, v lehote 45 dní pred účinnosťou zamýšľanej

zmeny na svojej verejne dostupnej internetovej stránke a predložiť ju Úradu.“, z ktorej skutočnosti je
zrejmé, že žalobkyňa dĺžku lehoty nenamietala.

Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd postupom podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP
zrušil rozhodnutie žalovaného č. 157/PÚ/2013 z 23. mája 2013, ako aj rozhodnutie č. 146/OER/2013

z 28. februára 2013 a vec vrátil žalovaného na ďalšie konanie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu
je nedostačujúce na posúdenie veci a taktiež z dôvodu, že tieto sú nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného doplniť analýzu relevantného trhu č. 5 zhora naznačenom
smere, konkrétne vo vzťahu k povinnosti prístupu k určitým sieťovým prostriedkom podľa § 22 zákona o
elektronických komunikáciách, tak aby každá uložená povinnosť spĺňala všetky zákonom požadované
atribúty s dôrazom na ustanovenie § 22 ods. 3 citovaného zákona, ktoré sa bude musieť podrobne a
dôsledne odraziť v odôvodnení samotného rozhodnutia.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 402/2013 Z. z. bol s účinnosťou od 1. januára 2014 zrušený
Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, ktorého pôsobnosť a právomoci
na úseku správy elektronických komunikácií prešli na novozriadený Úrad pre reguláciu elektronických

komunikácií a poštových služieb, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP na strane
žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal

náhradu trov konania v sume 70,- eur za zaplatený súdny poplatok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.