Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/85/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204729
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204729.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zast. splnomocnenkyňou.: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo
dňa 10. októbra 2013 č. k. 8C/201/2013-29, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh žalobkyne a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), §
3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19
ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, § 41
ods. 2 písm. i), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,

keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval
súd nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica za neopodstatnený, keď dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu
v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou, preto návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani
nepreukázala, že by jej nejaké trovy konania v súvislosti s konaním vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom určenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p. a to v zmysle ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej v zmysle ust. § 205 ods.

2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.
c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Uviedla, že v právnomštáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má v dôsledku nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené, pretože bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.

v znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľka namietala to, že prvostupňový súd sa nevyporiadal
s tým, prečo účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu a v danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na

ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravnýprostriedokprípustný(§201a§202O.s.p.)postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/201/2013 je návrh žalobkyne,
ktorýmsadomáhaodžalovanejzaplateniamajetkovejškodyvovýške 470,85euratitulomnemajetkovej
ujmy sumu 94,17 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým bol návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku
žalobkyne, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280571 dlžníkom

(povinnou) C. F. nar. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX 13633/10) a rozsudkom uloženia povinnosti žalovanej jej z titulu
majetkovej škody sumu 470,85 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 94,17 eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a zaplatiť jej aj trovy konania. Ďalej v žalobe uviedla, že je právnickou osobou,ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávnenej v exekučnom konaní navrhla písomným
podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 2280571 dlžníkom C. F., pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX 13633/10 a exekučný súd jej neoznámil spisovú značku, pod ktorou
sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu

jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v
zákonom ustanovenej dobe. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 20.12.2010 (žiadosť o udelenie poverenia
došla na exekučný súd 25.11.2010 a exekútorovi bol doručený návrh na vykonanie exekúcie 19.8.2010)

a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (v návrhu uvedené omeškanie
viac ako 182 dní, avšak v skutočnosti sa jedná o 10 dní). Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného
súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že
popísanýpostupexekučnéhosúduhodnotíakonesprávnyavrozporesozákonom,konkrétnesust.§44

ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej

veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že
mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Uviedla, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. Náhrada nemajetkovej ujmy
je ňou vnímaná ako spravodlivá satisfakciu za konkrétne porušenie jej zákonných nárokov a základných
práv a uviedla aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy. Všeobecný súd

pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného
práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v
zákonom predpokladanej kvalite.

Žalobkyňa za nesprávny úradný postup exekučného súdu označia skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote 15dnípodľaustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 4Er/861/2010 je zrejmé, že exekútor
doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25.11.2010, ktoré konanie bolo
u exekútora vedené pod sp. zn. EX 13633/10, pričom súd nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so
zákonom uznesením č. k. 4Er/861/2010-9 zo dňa 20.12.2010, právoplatným 26.1.2011, žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pretože exekučný titul, rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR
04834/10 zo dňa 11.6.2010 je ako exekučný titul neúčinný, pretože uložil povinnému povinnosť na
plnenie, ktoré je zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom.

V exekučnom konaní teda exekučný súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995

Z.z., nakoľko zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, preto nebol povinný do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
jej zamietnutím, pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.Keďže žalobkyňa postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je postupom, ktorým by jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom
ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však
možné vyvodiť a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie
je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý

vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o
nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom
právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán
verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica

zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní

neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia
žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,
ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora, ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v

danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a
teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná.Nedošloteda kinterpretáciihmotnéhoprávaplatnéhovčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré by
malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k

priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské

práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť

postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší

súdSR). V prípade,ak by sa zbytočných prieťahov dopustilnapr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol

vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobkyne, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom
na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti
občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by
bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá

sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené
ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

Ktrvaniustavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žetým,žeexekučnýsúdneporušilžiadnuzákonom
stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je

z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj nárok,
nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody
žalobkyne. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou

hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobkyne o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranomčase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobkyňa svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v
celom rozsahu, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.