Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/263/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214893
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214893.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/276/2012-75 zo dňa 12. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 335,61 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin. Ten v
exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby (až po veľmi dlhej dobe).
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil, že v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp.zn.
23Er/1168/2010 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 19.07.2010 a dňa
14.09.2010 uznesením bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Na základe odvolania
navrhovateľa bolo uznesenie zrušené uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 10CoE/114/2010 zo dňa
14. decembra 2010. Okresný súd opätovne rozhodol uznesením zo dňa 2.6.2011, žiadosť súdneho
exekútora zamietol (právoplatné dňa 30.6.2011). Na rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia v
prípade zamietnutia sa nevzťahuje 15-dňová lehota.
K tvrdeniu navrhovateľa, že exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov uviedol, že existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR. Všeobecný súd môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003
Z.z. len v prípade, že tieto vyplývajú z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné však
navrhovateľ nepreukázal a ani netvrdil.

S poukazom na uvedené mal za to, že exekučný súd konal riadne a v konaní neboli preukázané žiadne
prieťahy v konaní, t.j. nemal preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, že sa 15 dňová lehota vzťahuje aj na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.
V návrhu na zrušenie termínu pojednávania uviedol, že v prípade, že ide o agendu ISTINA RS,
na preukázanie skutočnosti, že postup exekučného súdu je nesprávny nechal vypracovať znalecký
posudok, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Znalecký
posudok navrhoval ako dôkaz so zásadnou povahou. Z uvedeného však nebolo zrejmé, či takýto
posudok už bol vypracovaný, preto takýto návrh na dokazovanie pokladal za neurčitý, nezrozumiteľný,
a preto ho zamietol. Rovnako postupoval v prípade návrhu, že zadal objednávku na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností,
za ktoré zodpovedá odporca.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní
úspešný nepriznal náhradu jeho trov, keď tento si v konaní uplatnil náhradu trov konania, avšak v
zákonnej lehote nijako ich výšku nevyčíslil a ani z obsahu spisu mu žiadne preukázateľné trovy k okamihu
vyhlásenia rozsudku nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s ustálenou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozporoch s
judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Zároveň poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne
konanie a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť
dôkaz na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti
konania. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám.
Riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal, že návrh v časti náhrady skutočnej škody zamietol z dôvodu jej
nedôvodnosti, avšak v odôvodnení sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Nesúhlasí s týmto tvrdením, nakoľko v prípade rozhodnutia v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Hodlal
pred súdom na pojednávaní predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to znaleckým posudkom,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, jeho nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p., neoznámil mu že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej. Úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia, preto je v tejto časti odôvodnenie okresného súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla a rovnako sa to
týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. V rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,

že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a
o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené
prípisom zo dňa 12.11.2013, ktoré je totožné vo všetkých konaniach, na ktoré boli zákonnou sudkyňou
JUDr. Norou Zátopkovou predvolaní na pojednávanie, a to pred pojednávaním stanoveným na deň
12.02.2014. Okresný súd vykonal pojednávanie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. (pri zachovaní
5-dňovej lehoty na prípravu) v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ktorí boli na
pojednávanie riadne predvolaní, predvolanie si právny zástupca prevzal dňa 02.01.2014, napriek tomu
sa na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť ani žiadnym spôsobom neospravedlnili.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu, že navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti a
zákonná sudkyňa neoznámila skutočnosti, pre ktoré by bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne
iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia
nadriadeného súdu. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam
navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Krajský súd Žilina prípisom zo dňa 31.5.2013 sp.zn. 6NcC/439/2013 ako nadriadený súd vrátil vec
okresnému súdu bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, nakoľko navrhovateľ v odvolaní proti uzneseniu
o vyrubení súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti výslovne uviedol, že nepodal námietku
zaujatosti a spoplatňovanie fiktívneho návrhu je bezpredmetné, teda jednoznačne deklaroval, že
námietku nepodal. Zároveň je nepochybné, že zákonná sudkyňa (JUDr. Nora Zátopková) sa necíti
byť subjektívne zaujatá a nezistila (neoznámila) ani dôvod, ktorý by ju vylučoval z prejednávania a
rozhodovania dotknutej veci.
Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne.
Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu,
na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska
zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá
právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná
v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak

apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci,
celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti
je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Nory Zátopkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 12.02.2014. Taktiež súd nie je povinný účastníkov osobitne upozorňovať, že bude
vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, keď účastníci konania boli riadne na pojednávanie predvolaní.
Oznamovacia povinnosť súdu o vyhlásení rozhodnutia vo veci samej nastáva v prípade vyhlásenia
rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 156 ods. 3 O.s.p.), o čo v danom prípade nešlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „zistil, že nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody“, ktoré sú
len opakovaním žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho
rozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej
rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Rovnako odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
„konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy, nakoľko súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V napadnutom rozsudku (ani samostatným uznesením)
okresný súd nerozhodoval o návrhu na prerušenie konania, nakoľko takýto návrh ani nebol zo strany
navrhovateľa v predmetnej veci podaný. Napokon okresný súd zamietavé rozhodnutie odôvodnil s
poukazom na to, že nebol splnený základný predpoklad zodpovednosti štátu, a to nebol zistený
nesprávny úradný postup exekučným súdom. Nezaoberal sa ďalšími kumulatívnymi podmienkami pre
priznanie nároku navrhovateľovi (škodu, nemajetkovou ujmou). Preto odvolacie námietky navrhovateľa,
že „súd opisuje škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, úvahy súdu o tom,
aký spôsob judikovania si navrhovateľ vybral, o podnikateľskom riziku, o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora sú irelevantné“, sú nedôvodné. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť

zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný
súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.