Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. jún 2013

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/288/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811208568
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2013:8811208568.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu: EOS

KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: N. K., nar. XX. X. XXXX , bytom C.. X. N. XX/
XX, XXX XX G. Y. L. zastúpená opatrovníčkou: J. C., pracovníčkou Okresného súdu Humenné za účasti
vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov,
IČO: 42176778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, AK Stropkov, Nám. SNP 7 o zaplatenie
209,96 eur s prísl. t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu zamieta.

Žalovanej sa trovy konania nepriznávajú.

Súd zaväzuje žalobcu uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 99,40 eur na účet
právneho zástupcu JUDr. Ambróza Motyku a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou pôvodne podanou na tunajší súd dňa 4. 10. 2011 domáhal voči žalovanej zaplatenia
sumy 209,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 177,80 eur od 13. 4.
2007 do zaplatenia a trov konania. Podaním doručeným súdu dňa 4.11.2011 žalobca zobral žalobu

čiastočne späť v súlade s § 172 ods. 6 O.s.p. a žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na úhradu sumy
209,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 177,80 eur od 13. 4. 2007 do zaplatenia
a trov konania. V žalobe uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 12.
4. 2007 medzi postupcom Všeobecná úverová banka. a.s., Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320
155 ( ďalej len „postupca“ ) a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči k žalovanej.
Ďalej uviedol, že postupca a žalovaná uzatvorili dňa 6. 9. 2004 zmluvu k úverovému účtu alebo k číslu
zákazníka XXXXXXXXXX ( ďalej len „zmluva“ ), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky

VÚB a.s. pre depozitné produkty ( ďalej len „Všeobecné obchodné podmienky“ ). Na základe zmluvy
postupca poskytol žalovanej produkty a služby súvisiace s vedením účtu v banke a zriadil k žalovanej
na účte prečerpanie ( tzv. kontokorentný úver ). Podmienky čerpania úveru, účel úveru, spôsob, výška a
termíny splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti sú upravené v
zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalobca prehlásil, že so žalovanou sa nedohodlo
predĺženie konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na to, že žalovaná využila povolené prečerpanie
na účte, prípade sa dostala do nepovoleného prečerpania na určite, pričom splátky úveru riadne a

včas nehradila, žalobca ju vyzval na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia
predstavovala sumu 449,95 eur, ktorá pozostávala z istiny 417,80 eur, riadneho úroku vo výške 32,15
eur, úroku z omeškania 0 eur a ostatného príslušenstva a poplatkov vo výške 0 eur v súlade z prílohách
k zmluve o postúpení pohľadávok, ktorou postupca deklaruje, že údaje, výška špecifikácie jednotlivýchpohľadávok sú generované bankovým systémom a predstavuje aktuálny záväzok toho ktorého dlžníka
ku dňu postúpenia pohľadávok. Žalovaná ku dňu podania žaloby uhradila sumu 239,99 eur.

Súd vykonal opatrenia za účelom zistenia pobytu žalovanej, no keďže sa nepodarilo zistiť iný jej
pobyt, ustanovil jej na zastupovanie v konaní uznesením č. k. 4C 288 /2011-35 zo dňa 10. 1. 2012
opatrovníčku.

Opatrovníčka žalovanej vzniesla námietku premlčania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom a jeho prílohami, zmluvou o bežnom
účte a poskytovaní produktov a služieb konta VUBasic zo dňa 6. 9. 2004, všeobecnými obchodnými
podmienkami VÚB, a.s. pre depozitné produkty, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 4. 2007
spolu s jej prílohou, pokusom o zmier zo dňa 6. 7. 2011, oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka
do konania zo dňa 14. 2. 2012, písomným podaním žalobcu zo dňa 20. 2. 2012 a dohodou o uzavretí

splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 5. 3. 2009, písomným podaním žalobcu zo dňa 20.
2. 2012, písomným vyjadrením vedľajšieho účastníka doručeným súdu dňa 18.4.2013, prednesom
právneho zástupcu žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:

Podľa bodu 2. 1 Dohody po uzavretí splátkového kalendára uznaní záväzku zo dňa 5. 3. 2009 žalovaná

uznala, čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo
1886388159 s pôvodným veriteľom. Dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 417,80 eur, príslušenstva
pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 66,39 eur. Žalovaná sa podľa
bodu 3. 1 predmetnej dohody zaviazala k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy
a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania. V Článku 3. Dohody - Forma splatenia záväzku,

bod 3.1. osoba uvedená v bode 1.2. vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Postupca ako VÚB, a.s. a žalovaná ako majiteľ účtu alebo klient uzavreli dňa 6. 9. 2004 podľa §
708 a nasl. a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka zmluvu o bežnom účte a poskytovaní produktov a
služieb konta VUBasic, predmetom ktorej bolo otvorenie a vedenie bežného účtu v zmysle zvoleného

konta, vydanie a používanie debetných platobných kariet, zriadenie a poskytovanie bankových služieb
prostredníctvom vybraného kanála elektronických distribučných ciest a povolené prečerpanie na účte v
prípade splnenia podmienok stanovených VÚB,a.s. Maximálny denný limit prečerpania bol ustanovený
vo výške 15 000 Sk. V zmysle záverečných ustanovení súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné
podmienky postupcu pre depozitné produkty a žalovaná ako majiteľka účtu vyhlásila, že bola s nimi

oboznámená a súhlasí s nimi. VÚB, a.s. sa zaväzuje vydať majiteľovi účtu na základe tejto zmluvy
debetnú platobnú kartu na vykonávanie bezhotovostných a hotovostných platobných operácií na ťarchu
alebo v prospech účtu, ku ktorému bola platobná karta vydaná a oprávnený držiteľ karty sa zaväzuje
využívať platobnú kartu v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy. VÚB , a.s. je oprávnená po splnení
ňou stanovených kritérií klientovi zriadiť k bežnému účtu povolené prečerpanie ( písm., f) záverečných

ustanovení zmluvy ). Podľa bodu j) záverečných ustanovení zmluvy právne vzťahy zmluvou neupravené
sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi platnými v SR.

Žalobca predložil súdu aj prílohu k zmluve o postúpení pohľadávky voči žalovanej, podľa ktorej

predstavovalkudňupostúpeniacelkovávýškapohľadávkysumu13.555,46 Sk,ztohoistinapredstavuje
sumu 12.586, 79 Sk a úrok z úveru predstavuje 968,67 Sk. Ako dátum výpovede je uvedený deň 29.
1. 2007.

V zmysle článku I. bodu 1. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. pre depozitné produkty,

tieto upravujú vzťahy majiteľa účtu na postupcu v súlade s platným právom.

Podľa článku I. bodu 3. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. pre depozitné produkty, tieto
sú dostupné v priestoroch obchodných miest postupcu a sú súčasťou zmluvy o bežnom účte, zmluvy o
bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb konta, zmluvy o vkladovom účte a vkladnej knižky.

Podľa článku VIII. bodu 1 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. pre depozitné produkty
o vydanie karty môže požiadať oprávnený držiteľ karty. Žiadosť o vydanie karty musí byť podpísaná
majiteľom účtu. Majiteľ účtu dohodne s VÚB, a.s. výšku maximálneho denného / mesačného limitu,povolenie prístupu k informatívnemu zostatku na účte a bezhotovostným prevodom prostredníctvom
bankomatu.

Podľa článku VIII. bodu 16 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. pre depozitné
produkty oprávnený držiteľ karty je oprávnený čerpať kartou prostriedky z účtu, ku ktorému bola
vydaná, maximálne do výšky povoleného zostatku na účte. Celková suma transakcií vykonaných
prostredníctvom karty počas jedného kalendárneho dňa je obmedzená maximálnym denným limitom.
Celková suma transakcií vykonaných prostredníctvom virtuálnej karty počas jedného kalendárneho

mesiaca je obmedzená maximálnym mesačným limitom .

Podľa článku III. bodu 16 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. pre depozitné produkty,
majiteľ účtu je povinný nepovolené prečerpanie na bežnom účte vyrovnať najneskôr do 15 dní od vzniku
nepovoleného prečerpania, v opačnom prípade má VÚB, a.s. právo zmluvu o účte vypovedať.

Ako to vyplýva z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.4.2007 došlo k postúpeniu
pohľadávky z postupcu - Všeobecná úverová banka, a.s. na postupníka - žalobcu, čím je preukázaná
aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní.

Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 6.7.2011 vyzval žalovanú na uhradenie pohľadávky spolu v sume

395,04 eur.

Tunajší súd rozsudkom zo dňa 21.2.2012 č.k. 4C/288/2011-59 zaviazal žalovanú na povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 209,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 177,80
eur od 13. 4. 2007 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 16 ,50 eur a trovy

právneho zastúpenia vo výške 65,59 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu
Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a žalovanou bola uzavretá zmluva o bežnom účte a poskytovaní
produktov a služieb konta VUBasic, predmetom ktorej bolo aj zriadenie povoleného prečerpania na
účte, z ktorého sa práva a povinnosti spravovali zmluvou o úvere. Následne bola pohľadávka z

tejto zmluvy postúpená zmluvou o postúpení na žalobcu, ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zmluva bola uzavretá v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle záverečných ustanovení zmluvy sa zmluvné vzťahy
neupravené zmluvou medzi žalovaným a postupcom mali riadiť Obchodným zákonníkom a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi. V danom prípade sa jednalo o zmluvu o bežnom účte s

použitím ustanovení zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, pričom právny vzťah sa mal riadiť
príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Jedná sa však o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle §
52 a nasi. Občianskeho zákonníka, pretože j u uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľa a
žalovaná ako spotrebiteľ. Zároveň žalobca predložil dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku zo dňa 5.3.2009, v ktorej žalovaná uznala, že čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči

žalobcovi, ktorý vznikol na základe zmluvy č. 1886388159 s pôvodným veriteľom. Predmetná dohoda
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 5.3.2009 spĺňa náležitosti § 558 Občianskeho
zákonníka. Pre uznanie dlhu je charakteristické, že nevzniká nový záväzkový vzťah, nemení sa právny
dôvod uznaného záväzku a nemenia sa ani okolnosti, na základe ktorých dlh vznikol. Právny vzťah,
ktorý vznikne z uznania dlhu, je vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému právnemu vzťahu nezávislý

a pre veriteľa predstavuje nový právny základ pre vymáhanie dlhu. Aj vzhľadom na skutočnosť, že
v danej veci ide o zmluvu spotrebiteľskú, súd bol toho názoru, že 10-ročnú premlčaciu lehotu zákon
priznáva len v osobitných prípadoch, a to najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym sporom uznaním dlhu,
alebo je potrebné chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia. Súd nepovažoval za neprijateľnú 10-ročnú
premlčaciu lehotu pri uznaní dlhu spotrebiteľom. Na základe toho súd žalobe vyhovel.

Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie vedľajší účastník na strane žalovanej. V odvolaní uviedol,
že súd priznal žalobcovi celý uplatňovaný nárok proti spotrebiteľke aj za situácie, že opatrovníčka
vzniesla v konaní námietku premlčania uplatneného nároku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
argumentačne oprel o Dohodu o uzavretí cnlátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 5.3. 2009

(ďalej Dohoda), v ktorej mala žalovaná údajne uznať svoj záväzok čo do dôvodu a výšky súvisiaci
s úverovou zmluvou č. 1886388159 s pôvodným veriteľom. Poukázal na to, že v predmetnej veci
pohľadávka nebola uplatnená včas v súdnom konaní a následne po vyhľadaní dlžníčky, bol jej
neprijateľným spôsobom podsunutý na podpis formulár o uznaní premlčaného záväzku. Uzatvorenietakejto dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a
žalobcom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa.

Citované ustanovenie je jedinou explicitnou definíciou dobrých mravov v našom právnom poriadku. Z
pohľadu súkromnoprávnej ochrany spotrebiteľa, podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil
svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody privodilo spotrebiteľovi značnú ujmu, čo je v
rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohodou sa dodatočne upravujú práva a povinnosti
zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je je nutné považovať dohodu za dodatok k predbežne formulovanej

štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Právny
režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v článku 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda nevyhnutne musí dopadať
aj na túto dohodu, rovnako aj právny režim celej citovane; Smernice, z ktorej je odvodený model
spotrebiteľskej ochrany zakotvený v našom právnon poriadku. Na základe toho navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 19.12.2012 č.k. 1Co/71/2012-101 zrušil rozsudok a vrátil vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právny režim predbežne
formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v článku 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, skutočne by mal dopadať aj na nadväzujúce úkony

vykonané medzi dodávateľom a spotrebiteľom tak, ako sa to udialo aj v predmetnej veci. V spise sa
nachádza na č.l. 47 Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorá je podpísaná
žalovanou, pričom táto dohoda má nepochybne charakter predtlačenej formulárovej zmluvy, obsah
ktorej žalovaná ako dlžníčka nemohla ovplyvniť. Predmetná dohoda o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku spĺňa v súčasnom štádiu konania a dokazovania všetky predpoklady preto, aby

bola podriadená pod článok 3 ods. 2 Smernice č. 93/13/EHS, pretože ide o typickú predformulovanú
štandardnú zmluvu, pričom zatiaľ neboli ponúknuté dôkazy alebo tvrdenia zo strany žalobcu, že by
jednotlivé podmienky uvedené v tejto zmluve boli so spotrebiteľom - žalovanou individuálne dojednané.
Aj táto dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku má charakter spotrebiteľskej
zmluvy, pretože bezprostredne nadväzuje na predchádzajúce dojednania spotrebiteľského charakteru

s právnym predchodcom žalobcu. Súd prvého stupňa však neposúdil predmetnú Dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku z pohľadu tejto európskej smernice, t.j. Smernice Rady č.
93/13/EHS a nekritickým spôsobom akceptoval túto dohodu ako platný právny úkon. Naviac, súd prvého
stupňa sa nezamyslel nad tým, či skutočne táto dohoda je platným právnym úkonom aj z pohľadu
ustanovenia § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a či boli dodržané princípy

dobromyseľnosti, čestnosti pri uzatváraní takejto dohody. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa
aplikovať v predmetnej veci-dôsledne citované predpisy aj vo vzťahu k predmetnej zmluve a v prípade
tvrdení žalobcu, ktoré by mali preukázať opak, aj vykonať dokazovanie v zmysle článku 3 ods. 2
Smernice č. 93/13/EHS.

V písomnom podaní doručenom súdu dňa 18.4.2013 vedľajší účastník na strane žalovanej uviedol, že
trvá na svojej právnej argumentácii prezentovanej v odvolaní zo dňa 31. 05. 2012 a v plnom rozsahu sa
stotožňujeme s odôvodnením zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove. Zároveň poukázal na
niektoré argumenty z rozhodnutí odvolacích súdov týkajúcich sa predmetnej formulárovej Dohody.

Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 13.6.2013 uviedol, že v
predmetnej právnej veci sa krajský súd opomenul vysporiadať s jednou podstatnou záležitosťou a
dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ak indikuje, že prvostupňový súd nekriticky posúdil
dohodu o uznaní záväzku ako platnú. Je potrebné poukázať na obsah ustanovenia § 110 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého, 110 ods. 1, ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu a výšky, premlčuje

sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie,
plynie premlčania doba od uplynutia tejto doby. Z ustanovenia Občianskeho zákonníka na predĺženie
premlčacej doby sa nevyžaduje vedomosť dlžníka o tom, že dlh bol v čase uznania premlčaný. Táto
skutočnosť bola potvrdená početnou judikatúrou Najvyššieho súdu ešte Československej republiky a
táto judikatúra do dnešného dňa nebola zmenená. Vzhľadom k tomu, že dlžník môže uznať záväzok

aj bez vedomostí o tom, že dlh bol premlčaný a podľa Občianskeho zákonníka sa s týmto právnym
úkonom spája účinok predĺženia premlčacej doby, to znamená, že takýto právny úkon je priamo právnym
poriadkom dovolený, to znamená možnosť dlžníka uznať záväzok aj bez vedomosti o premlčaní. Nie je
možné súčasne tento záväzok pokladať za rozporný so zákonom, nie je možné ho súčasne bez dôvoduuvedeného v § 39 Občianskeho zákonníka posúdiť ako neplatný. S touto argumentáciou sa Krajský súd
nevysporiadal, jednoducho nerozlíšil skutočnosť, že uznanie záväzku má dva právne účinky, je to jednak
predĺženie premlčacej doby a jednak vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že dlh v čase uznania

trval.Navzniknásledku,čojepredĺženiepremlčacejdoby,niejepotrebnávedomosťdlžníkaopremlčaní.
Z tohto dôvodu vzhľadom k tomu, že ani v jednom rozsudku citovaným vedľajším účastníkom sa Krajský
súd danou problematikou nezaoberal, aj vzhľadom k skutočnosti, že iné krajské súdy, napríklad Krajský
súd v Žiline, Krajský súd v Banskej Bystrici sa touto skutočnosťou zaoberali odlišne, nie je možné podľa
nášho názoru prihliadať na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Žalobca navrhol, aby súd žalobe

vyhovel tak, ako to bolo v pôvodnom rozsudku vo veci.

Podľa§269ods.2Obchodnéhozákonníkaúčastnícimôžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravená
ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 708 Obchodného zákonníka zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od určitej doby

na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.

Podľa § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na
platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán
pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva
vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany

nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne
uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v
uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Súd na základe takto zisteného skutkového stavu vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi ako
spotrebiteľskú zmluvu napriek tomu, že zmluva bola uzavretá 6.9.2004 teda za účinnosti Občianskeho
zákonníka v znení zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý v ustanovení § 52 ods. 1 definoval spotrebiteľskúzmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo inú odplatnú zmluvu upravenú v ôsmej časti tohto
zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na

uzavretie zmluvy.

Nauvedenýprávnyvzťahjetotižpotrebnéaplikovaťzákonzákonč.634/1992Z.z.oochranespotrebiteľa
účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa
ktorého typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých

prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Typová
zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný
nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä podmienky, ktoré viažu predaj výrobku
alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, podmienky, ktorými
sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre
predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; podmienky,

ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách
V zmysle článku 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola

navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola

individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,

že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľz povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá

možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok

(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA
a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades

a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti
nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné
podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný
vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené,
môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol

použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom
brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní
podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,
len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme.

Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa
osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa
osobitného predpisu ( Občiansky zákonník ).

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu Všeobecnou
úverovou bankou, a.s. a žalovanou bola uzavretá zmluva o bežnom účte a poskytovaní produktov a
služieb konta VUBasic, predmetom ktorej bolo aj zriadenie povoleného prečerpania na účte, z ktorého
sa práva a povinnosti spravovali zmluvou o úvere. Následne bola pohľadávka z tejto zmluvy postúpená
zmluvou o postúpení na žalobcu, ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch a preto má súd za to, že je daná
aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní.

Ďalej súd zistil, že zmluva bola uzavretá v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a v
zmysle záverečných ustanovení zmluvy sa zmluvné vzťahy neupravené zmluvou medzi žalovaným a

postupcom mali riadiť Obchodným zákonníkom a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. V
danom prípade sa jednalo o zmluvu o v bežnom účte s použitím ustanovení zmluvy o úvere v zmysle
Obchodného zákonníka, pričom právny vzťah sa mal riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Jedná sa však o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom
obsah zmluvy, ako aj Všeobecných obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez
možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť

podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka minimálne v otázke premlčania.

Opatrovníčka žalovanej v priebehu súdneho konania vzniesla námietku premlčania voči uplatnenej
pohľadávke, úlohou súdu bolo preto sa so vznesenou námietkou vysporiadať.

V prílohe k zmluve o postúpení pohľadávky voči žalovanej je uvedený ako dátum výpovede deň 29. 1.
2007. Zároveň sa uvádza, že ku dňu 12.4.2007 bol počet dní po lehote splatnosti 180. Suma pohľadávky
ku dátumu odpisu dňa 4.4.2007 predstavuje 13.870,13 Sk. Súd na základe uvedeného vychádzal zo
skutočnosti, že najneskôr dňom výpovede 29.1.2007 bol splatný celý úver žalovanej.

Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny

vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, začala plynúť dňa 30.1.2007 a uplynula dňa 30.1.2010.

Keďže žaloba bola žalobcom podaná dňa 4.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby, súd je toho
názoru, že pohľadávka žalobcu je premlčaná a opatrovníčkou žalovanej bola vznesená námietka
premlčania dôvodne, preto súd žalobu žalobcu voči žalovanej zamietol v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54

Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a

je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Žalobca si svoj nárok v konaní uplatňuje proti žalovanej aj z titulu toho, že s ňou uzatvoril dohodu o
splátkovomkalendáriauznanídlhuaztoho,žežalovanávtomtodokumenteprehlásila,žemávedomosť
o premlčaní dlhu a o jeho následkoch.

Žalovaná dňa 5.3.2009 podpísala formulárovú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku. Napriek tomu, že v čase podpisu predmetnej dohody ešte nemala byť pohľadávka žalobcu
premlčaná, v bode 3.1 dohody je uvedené, že žalovaný vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a
jeho následkoch. V danom prípade totiž ide o predformulovaný obsah dohody. Samotné uznanie dlhu

je spojené s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že
žalovaná si bola vedomá dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zamestnanec žalobcu naviac sám vyhľadal žalovanú za účelom podpisu
dohody, teda iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody nevychádzala od spotrebiteľa. Spotrebiteľ, ktorému
išlo najmä o to, aby mohol uhradiť dlh v splátkach, keďže sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť

dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom význam obsahu formulára, ktorý podpísala jej nemusel
byť úplne zrejmý. Jej zámerom bolo iba uzavrieť dohodu, na základe ktorej by mohla uhrádzať svoj dlh
voči žalobcovi v splátkach po 10 eur mesačne. Vzhľadom na takto predformulovaný obsah a okolnosti
podpisu dohody možno mať vážne pochybnosti aj o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovanej uznať
dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom.

Tak ako súd vyššie uviedol, právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo
spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy
spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré
bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanou.

Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu je potrebné považovať za dodatok k predbežne
formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj
právny nárok. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v čl. 3 ods. 2Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda
nevyhnutne musí dopadať aj na predmetnú dohodu.

Postup žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože podpisom takejto formulárovej dohody
žalovaná ako spotrebiteľ zhoršila svoje zmluvné postavenie dohodnuté v pôvodnej zmluve v rozpore s
ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Je nelogické,
aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave veci, mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení

premlčacej doby. Ide o znevýhodnenie spotrebiteľa výlučne v prospech dodávateľa, predložením vopred
pripraveného tlačiva na podpis spotrebiteľovi.

Uznanie záväzku žalovanou bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako
Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana
- spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp.

jeho právneho nástupcu či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom upozorňovaný, keď
nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť
takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej
strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k
akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo

všetkých bodoch zástupcom druhej strany.

Súd preto predmetnú spotrebiteľskú vec podrobil aj z pohľadu súdnej kontroly nekalých obchodných
praktík. Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, ktorý nie je možné prehliadať ani v
rovine súkromného práva.

V prípade, že žalobca uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť
poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej
praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Konaním v rozpore s dobrými mravmi na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. (účinný
v čase podpisu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku) sa rozumie najmä konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia
z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu
spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť,

vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody (§ 4 ods. 8 zák. o ochrane
spotrebiteľa).

U iných praktík ako sú taxatívne uvedené v prílohe č. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa je pre záver o
nekalosti dôležitá existencia nižšie uvedených aspektov.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zákona

o ochrane spotrebiteľa).

Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u) zákona

o ochrane spotrebiteľa).

Podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky
na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak
neurobil (§ 2 písm. r) zákona o ochrane spotrebiteľa).

Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku zo dňa 5.3.2009, ktorú podpísala žalovaná, súd hodnotí ako nekalú
obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatokodbornej starostlivostí na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší
správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovanou súd považuje za právne neúčinné, pretože, ako už
súd uviedol vyššie, žalovaná ako priemerný spotrebiteľ nemala vedomosť o následkoch uznania

dlhu, ktoré je zakomponované do dohody o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať
pochybnosti o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovanej uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť
dohodu o splátkach so žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že pri dostatku informácii by žalovaná
uvedenú dohodu spojenú s uznaním dlhu nepodpísala. Žalobca v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti žalovanú nepoučil o následkoch podpisu dohody a uznania, naviac sám iniciatívne vyhľadal

žalovanú, ktorá v dobrej viere a snahe uhradiť dlh v splátkach, podpísala formulár, obsah ktorého jej
nebol úplne zrejmý. Skutočnosť, že žalobca sám vyhľadal žalovaného v mieste jeho trvalého bydliska
je nepochybná, keď ako miesto uzavretia dohody je uvedená obec trvalého bydliska žalovanej. V
dôsledku takéhoto konania mohla byť žalovaná konfrontovaná rodinnými príslušníkmi alebo aj blízkymi
spolubývajúcimi a aj pôsobenie tohto prostredia mohlo ovplyvniť žalovanú v jej správaní, výsledkom
ktorého bolo podpísanie formulárovej predtlače uznania dlhu a uzatvorenia splátkového kalendára

s cieľom čo najskoršieho odchodu pracovníka žalobcu a nevyvolávania akýchkoľvek domnienok v
súvislosti s jeho zotrvaním v domácom prostredí žalovanej, ktorý úkon pod vplyvom uvedených faktorov
mohol byť žalovanou vykonaný bez náležitého oboznámenia sa s jednotlivými ustanoveniami dohody,
a tak v konečnom dôsledku k jej zaviazaniu sa k ďalším povinnostiam a súčasne vyvolaniu právnych
následkov vyplývajúcich z príslušných právnych predpisov, ako je napr. predĺženie premlčacej doby na

uplatnenie práva žalobcu, o ktorých žalovaná nemala vedomosť.

Celé toto konanie vrátane zabezpečenia uznania záväzku možno potom hodnotiť ako konanie
prinajmenšom špekulatívne s cieľom zabezpečenia exekučného titulu a následného vedenia exekúcie
voči žalovanej na pohľadávku, ktorá síce je tvorená dlžnou istinou ku dňu postúpenia, no príslušenstvom

pohľadávky spočívajúcom jednak v úrokoch z omeškania za niekoľko rokov omeškania, ako aj v
trovách konania, a to najmä trovách právneho zastúpenia, ktorá suma môže v konečnom dôsledku
niekoľkonásobne prevýšiť dlžnú sumu, ktorú v konečnom dôsledku bude musieť žalovaná uhradiť.

Ak by žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou, nepoužil by jeden formulár, ktorý obsahuje dohodu

o splátkach ako dvojstranný právny úkon, zároveň uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon a
prípadne ešte aj pristúpenie k záväzku podľa § 533 OZ. Takto vytvorený formulár pôsobí na spotrebiteľa
prinajmenšom mätúco, pričom možno predpokladať, že práve to je jeho účelom.

Zo samotného znenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je zrejmé, že sa jedná

o formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalovanej strane vo forme povolenia
splátok dlhu, no jeho skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty
na uplatnenie žalobného nároku. Zo samotného textu predmetnej dohody vyplýva, že ide o formulár,
ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov a údaje o dlžníkoch sú následne do
formulára dopisované rukou. Ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj

záväzok, ale aby dosiahol možnosť uhrádzať svoj dlh v splátkach. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný
žalobcom, nie však žalovanou ako spotrebiteľom, ktorá obsah formulára nemôže nijako ovplyvniť.

Keďže súd zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 5.3.2009, vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku,

lebo pri uzavretí predmetnej dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti, tak ako sa
nimi súd zaoberal a uviedol vyššie a ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne
neplatný, súd neposkytol ochranu takto uplatnenému právu.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania a ako už bolo uvedené vyššie, žalobcom uplatnená

pohľadávka bola splatná dňa 30.1.2007. Žalobca podal žalobu na súde dňa 4.10.2011, teda po uplynutí
všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Námietka premlčania tak bola vznesená dôvodne, preto súdu
neostávalo iné, ako žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

V danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, preto jej súd
ani náhradu trov nepriznal.Súd priznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi ako účastníkovi, ktorý sa konania zúčastnil
na strane žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech. Právny zástupca vedľajšieho účastníka si vyčíslil

trovy právneho zastúpenia celkovo v sume 99,40 eur za tri úkony právnej služby po 19,92 eur - prevzatie
a príprava zastúpenia, odvolanie zo dňa 31.5.2012, vyjadrenie zo dňa 18.4.2013 podľa § 10 ods. 1,
§ 14 ods. 1 písm. a), b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, za režijné paušály v sume 2x7,63 eur a
1x7,81 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. a DPH v sume 16,57 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. Toto vyčíslenie

súd považoval za správne a priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov v uvedenej výške.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 OSP,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a OSP),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.