Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. jún 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/374/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308212889
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1308212889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a

členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky : A.
Z., C. C., A. X, zastúpená JUDr. Ladislavom Pavlovičom, advokátom, Bratislava, Štefánikova 5, proti
odporcovi : Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Bratislava,
Chlumeckého 2, P.O. Box 57, o náhradu škody vo výške 18.588,59 €, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011 č.k. 21C 136/2008 - 131, v pomere hlasov
3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi
domáhala náhrady škody vo výške 18.588,59 € ( 560.000,- Sk ) titulom nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci, spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v katastrálnom konaní v zákonom
stanovenej lehote, ako aj nesprávnym rozhodnutím orgánu verejnej moci v katastrálnom konaní Správy
katastra pre hl.mesto SR Bratislavu Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľka si uplatňuje od odporcu
náhradu škody vo forme ušlého zisku ako obvyklého nájomného za dobu 56 mesiacov nečinnosti
štátneho orgánu, t.j. za dobu, počas ktorej nerozhodol o jej návrhu na vklad vlastníckeho práva,

ktorý podala na Správu katastra dňa 9. 2. 2001 až do doby rozhodnutia o prerušení vkladového
konania Č.. N.-XXX/XX dňa 13. 10. 2005. Vzniknutá škoda mala byť dôsledkom porušenia povinnosti
štátneho orgánu 1/ nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote do 9. 3. 2001, 2/ vydaním nezákonného
rozhodnutia o prerušení vkladového konania Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005, z ktorého dôvodu
nemohla navrhovateľka realizovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
vkladového konania S. Č.. N.-XXX/XX.

Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nevydaní
rozhodnutia v konaní o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v

zákonnej tridsaťdňovej lehote, tento nárok súd prvého stupňa posúdil na základe zákona č. 58/1969
Zb., nakoľko k nečinnosti štátneho orgánu malo dôjsť 9. 3. 2001. Navrhovateľka podala na Okresný
úrad Bratislava I, katastrálny odbor dňa 9. 2. 2001 návrh na vklad vlastníckeho práva k bytu v
katastrálnom území Staré Mesto. V zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnostía o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam bola Správa katastra povinná rozhodnúť o
návrhu na vklad do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad. Prvé procesné rozhodnutie v predmetnej
vkladovej veci bolo Správou katastra vydané až 13. 10. 2005, čím bola nepochybne porušená povinnosť

Správy katastra rozhodnúť v zákonnej lehote, ktorú nečinnosť možno podradiť pod nesprávny úradný
postup, v dôsledku ktorého vznikol navrhovateľke nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969
Zb. Navrhovateľka výšku škody preukazovala výškou obvyklého nájomného, ktorú by mohla získať
za prípadný prenájom bytu za dobu od marca 2001 do októbra 2005, t.j. za dobu 56 mesiacov.
Navrhovateľka však v konaní nepreukázala, že by jej nejaká škoda vznikla a že bolo vôbec jej vôľou

prenajímať byt tretím osobám. Samotné tvrdenie, že navrhovateľka by v prípade povolenia vkladu mala
možnosť byt prenajímať ešte vznik škody nepreukazuje, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa nemal
preukázané ani splnenie podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
a to existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním štátneho orgánu a škodou. Návrh navrhovateľky na
náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu preto vyhodnotil ako nedôvodný. Prvostupňový
súddodal,žeajkebynavrhovateľkapreukázalanaplneniepodmienokvznikuuplatnenéhonároku,musel

by jej návrh zamietnuť aj z dôvodu odporcom vznesenej námietky premlčania. Zákon č. 58/1969 Zb.
nemáosobitnéustanovenieoobjektívnejpremlčacejdobe,vktorejsapremlčujeprávonanáhraduškody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, z ktorého dôvodu je nutné aplikovať ust.
§ 106 ods. 2 Obč. zák., pretože zodpovedá úprave v § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa
§ 22 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedeloškode(subjektívnapremlčaciadoba).Vzmysle§106 Obč.zák.uplatnenienáhradyškodyje
možné len do troch rokov odo dňa, kedy došlo ku škode, v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, a
skutočnosť, že sa poškodený dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá. Avšak nie je už možné, aby začala
plynúť za predpokladu, že už uplynula trojročná objektívna premlčacia doba. Keďže navrhovateľka sa
domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom - nečinnosťou štátneho orgánu od

9. 3. 2001, kedy jej začala plynúť premlčacia doba a kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku škody
( možnej ) a kto za ňu zodpovedá. Trojročná premlčacia doba preto uplynula 9. 3. 2004, odporca sa
premlčania dovolal, keďže navrhovateľka si svoje právo uplatnila na súde až dňa 21. 10. 2008, bol by
jej návrh neopodstatnený aj z dôvodu premlčania.

V prípade nároku navrhovateľky na náhradu škody, uplatňovaného z titulu nesprávneho rozhodnutia

orgánu verejnej moci Č. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení vkladového konania, z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že týmto rozhodnutím Okresný úrad Bratislava I, katastrálny odbor, prerušil
konanieonávrhunavrhovateľkynavkladvlastníckehoprávakbytu,odktoréhonavrhovateľkaodvodzuje
vznik škody v dôsledku nemožnosti prenájmu bytu a disponovania s ním. Navrhovateľka škodu vyčíslila
ako sumu, ktorú by získala prípadným prenájmom bytu za obdobie od marca 2001 do októbra 2005

( rozhodnutie Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 ), z ktorého dôvodu nárok posudzoval podľa zákona č.
514/2003 Z.z. účinného od 1. 7. 2004. Voči rozhodnutiu N. - XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení
konania nebolo prípustné odvolanie, takže ani nebolo účastníkmi konania napadnuté riadnym alebo
mimoriadnym opravným prostriedkom. Ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. dovoľuje uplatniť
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom
a ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Rozhodnutie Č..
N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 však nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť, z ktorého
dôvodu navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Aj
v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím platné právo vyžaduje na jej

vznik súčasné splnenie troch podmienok : existenciu škody, nezákonné rozhodnutie a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Ak by aj rozhodnutie Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005
bolo nezákonné, nemohlo by logicky navrhovateľke spôsobiť škodu za obdobie pred jeho vydaním
- navrhovateľka škodu vyčíslila ako ušlé nájomné za prenájom bytu v období od marca 2001 do
októbra 2005. Uvedené rozhodnutie - aj keby bolo nezákonné - by tak nepredstavovalo priamu príčinu,

ktorá vyvolala následok. Navrhovateľka teda nepreukázala naplnenie ani jedného z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb., ani vzniku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.; rovnako s prihliadnutím

na odporcom vznesenú námietku premlčania prvostupňový súd návrh navrhovateľky zamietol.O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému
odporcovi nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil.

Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka v celom rozsahu, domáhajúc

sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu
vytýkala nesprávne právne posúdenie veci. Navrhovateľka osobitne v odvolaní zdôraznila, že sa stala
obeťou bezprecedentných prieťahov v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva. Navrhovateľka
poukazovala v odvolaní na to, že bola účastníčkou konania o povolenie vkladu vedeného na Správe
katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pod č. N.-XXX/XX vo veci návrhu na vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľkou ako kupujúcou a
P. E. ako predávajúcim, pričom predávajúceho pri podpise zmluvy zastupoval P.. Š. B.. Návrh na vklad
bol podaný 9. 2. 2001. Až dňa 13. 10. 2005 - po takmer 5 rokoch nečinnosti - rozhodla Správa
katastra tak, že konanie o návrhu na vklad prerušila. K vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci došlo
až dňa 2. 3. 2010, pričom Správa katastra rozhodla o návrhu tak, že vklad vlastníckeho práva k bytu
povolila. Konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva Č.. N.-XXX/XX od jeho začatia do skončenia

trvalo 3308 dní. Tým, že vo veci vkladu bolo vydané pozitívne rozhodnutie v prospech navrhovateľky,
bolo ex post potvrdené, že navrhovateľka bola v práve a že predmetný byt nadobudla riadne, lege
artis. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že povolenie vkladu dostatočne osvedčilo, že prieťahy v
konaní Č.. N.-XXX/XX predstavovalo zásah do subjektívnych práv navrhovateľky. Počas trvania konania
o návrhu na vklad vlastníckeho práva pod Č.. N.-XXX/XX prebiehalo súčasne viacero ďalších konaní,

ktoré sa týkali danej právnej veci, a to :

- občianske súdne konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C 59/2000, včítane odvolacieho
konania na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 3Co 219/2007,

- konanie Katastrálneho úradu v Bratislave o proteste prokurátora sp. zn. Katastr.-94-977-2/2000-ZK,

- konanie na Okresnej prokuratúre Bratislava I sp. zn. Pd 4061/2000, Krajskou prokuratúrou Bratislava

sp. zn. Kd 216/2009.

-

Predmetné konania spolu s konaním V - 171/01 vytvorili cluster konaní, v dôsledku realizácie, ktorého
sa navrhovateľka nemohla po extrémne dlhú dobu 3308 dní domôcť vstupu do právneho postavenia
vlastníčky predmetného bytu. Zo strany štátu došlo v súdenej veci k zásahu do legitímnych očakávaní

navrhovateľky ako účastníčky konania o povolenie vkladu, že v zákonom ustanovenej lehote dôjde k
povoleniu vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetnému bytu v jej prospech.

Navrhovateľka v odvolaní argumentovala tým, že nezákonnou bola nečinnosť orgánov správy katastra
nielen do vydania rozhodnutia o prerušení konania, ale aj po ňom. Okresná prokuratúra Bratislava I
podala protest prokurátora č. Pd 4061/00-45 zo dňa 21. 9. 2000 rovnako nedôvodne; napriek tomu,

že navrhovateľka opakovane vyzývala prokuratúru na späťvzatie protestu, prokuratúra do poslednej
chvíle zotrvávala na svojom nedôvodne podanom proteste, a tým obštruovala nadobudnutie vlastníctva
predmetného bytu navrhovateľkou. Aj konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C 59/2000,
o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu trvalo na prvom stupni sedem rokov, a potom
ďalšie dva roky na odvolacom súde, ktorý napokon odvolanie odmietol. Navrhovateľka určila ako

orgán konajúci v mene štátu v súdenej právnej veci Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, čo
súviselo s tým, že do jeho pôsobnosti patrí konanie o povolenie vkladu, ktorého bola účastníčkou a v
ktorom škoda bezprostredne vznikla. Určenie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ako orgánu
konajúceho v mene štátu však nemožno chápať tak, že od ostatných rozhodovacích procesov, ktoré
boli súčasťou už zmieneného clustra konaní, a ktoré sa preto spolupodieľali na príčinách vzniku škody

navrhovateľky, možno abstrahovať. Napriek tomu tak súd prvého stupňa v danej právnej veci spravil.
Celou otázkou sa zaoberal izolovane, len v intenciách samotného konania o povolenie vkladu, bez
prihliadnutia na ostatné rozhodovacie procesy, ktoré v súvislosti s týmto konaním prebiehali a ktoré
naň mali vplyv. Uvedený postup súdu považuje navrhovateľka za vážne pochybenie. Navrhovateľka v
rámci dokazovania navrhovala pripojenie príslušných spisov a súd prvého stupňa si niektoré aj pripojil,

nezaoberal sa okolnosťami, ktoré presahovali medze konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva.Súd prvého stupňa si tiež niektoré z navrhovateľkou navrhovaných spisov neobstaral. Preto trpí konanie
inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá vada spočíva v tom,
že sa prvostupňový súd nezaoberal vecou v úplnosti. Navrhovateľka ďalej vytýkala prvostupňovému

súdu, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa potom dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nezohľadnil skutočnosti týkajúce sa ostatných rozhodovacích
procesov, ktoré sa týkali predmetnej veci.

Navrhovateľka v odvolaní vyjadrila pochybnosti, či súd prvého stupňa vôbec správne identifikoval,

kto je na strane odporcu, ku ktorej pochybnosti viedlo navrhovateľku označenie odporcu v záhlaví
napadnutého rozsudku, v ktorom je odporca označený ako Slovenská republika - Úrad geodézie,
kartografie a katastra SR. Správne označenie odporcu je podľa navrhovateľky len „Slovenská republika,
pričom Úrad geodézie, kartografie a katastra SR je len orgánom žalovaného odporcu, konajúceho v jeho
mene; nemal by byť však uvádzaný ako súčasť označenia odporcu. Navrhovateľka tiež poukazovala na
to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku je Slovenská republika označovaná súdom ako „odporca“,

nie „odporkyňa“, tiež že súd prvého stupňa v rozsudku uviedol, že navrhovateľka žiadosť o predbežné
prejednanie svojho nároku adresovala „odporcovi“, nie „odporkyni“. Uvedené vedie navrhovateľku k
podozreniu, že súd prvého stupňa za odporcu nepovažoval Slovenskú republiku, ale Úrad geodézie,
kartografie a katastra SR. Uvedené pochybenie mohlo mať za následok to, že sa súd nezaoberal inými
aspektami veci, než tými, ktoré sa vyskytli v konaní o povolenie vkladu.

Navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu aj zmätočnosť napadnutého rozsudku, keď nie je
pravdivé konštatovanie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že navrhovateľka namietala
nezákonnosť rozhodnutia č. V-1856/99, poukazovala na to, že nedošlo k prerušeniu „vkladového
konania“ vo veci V-1856/99, ako tvrdí súd, keďže toto konanie už bolo právoplatne skončené v čase,
kedy prokurátor podal protest proti rozhodnutiu o povolení vkladu v tomto konaní. Prerušené bolo

konanie Katastrálneho úradu v Bratislave o proteste prokurátora sp. zn. Katastr.-94-977-2/2000-ZK.

Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa striktne rozlišuje medzi prípadom škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom ( nečinnosťou v správnom konaní ) a medzi prípadom
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o prerušení konania. Podľa navrhovateľky takéto striktné
odlišovanie nie je celkom opodstatnené. Navrhovateľka považuje rozhodnutie o prerušení konania za

vecne a právne neodôvodnené, považuje ho preto za nezákonné. Keďže bolo rozhodnutie nezákonné,
potom za nezákonné treba považovať aj to, že po jeho vydaní orgán správy katastra v konaní
nepokračoval. Nezákonná nečinnosť orgánu správy katastra po 13. 10. 2005 bola v príčinnej súvislosti s
vydaním nezákonného rozhodnutia o prerušení konania. Tieto skutočnosti súd prvého stupňa evidentne
nezohľadnil, keďže skutkové okolnosti, ktoré nastali po 13. 10. 2005 neposudzoval ako nesprávny

úradný postup, čím naplnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ a § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.

Navrhovateľka nesúhlasila so záverom prvostupňového súdu o tom, že nárok na náhradu škody je
potrebné posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., keďže „k nečinnosti malo dôjsť 9. 3. 2001“. Názor,
že k nezákonnej nečinnosti ako forme nesprávneho úradného postupu dochádza výlučne v jeden
presne určený časový okamih, a to v deň nasledujúci po dni, kedy uplynula lehota na rozhodnutie

ustanovená Správnym poriadkom, je neopodstatnený. Nečinnosť spravidla nastáva už skôr, ako v deň,
kedy táto lehota uplynie. Ak nečinnosť správneho orgánu trvá dlhší čas, je namieste zároveň hovoriť
aj o prieťahoch v konaní, nečinnosť nemožno posudzovať ako jednorazový delikt, evidentne ide o delikt
pokračovací. V konkrétnom prípade nastala nečinnosť a prieťahy 9. 3. 2001 a už v tento deň vznikla
navrhovateľke škoda ( jej parciálna časť ), nečinnosť a prieťahy však trvali aj nasledujúci deň, v ktorý

navrhovateľke rovnako vznikla škoda ( ďalšia parciálna časť ), a tak ďalej, až do dňa, kým príslušný
správny orgán vo veci nerozhodol. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je potom nutné posudzovať nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb. Tento nesprávny úradný postup trval aj
po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., preto je nutné škodu spôsobenú po nadobudnutí účinnosti zákona
č. 514/2003 Z.z. , t.j. od 1. 7. 2004 posudzovať podľa tohto zákona. Nezákonná činnosť ale trvala aj

po rozhodnutí o prerušení konania, t.j. po 13. 10. 2005, pretože aj po ňom dochádzalo k prieťahom
v konaní. Prvostupňový súd teda nesprávne kvalifikoval vec, nesprávne ju po právnej stránke posúdil.
Aspoň na čas obdobia, počas ktorého trvala nečinnosť správneho orgánu a z nej plynúce prieťahy vkonaní, nesprávny právny predpis - namiesto zákona č. 514/2003 Z.z. zákon č. 58/1969 Zb. Súd prvého
stupňa tiež nesprávne zistil skutkový stav veci, keď mal za to, že nesprávny úradný postup bol ukončený
vydaním rozhodnutia Správy katastra o prerušení konania o povolenie vkladu.

Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázky, podľa akého všeobecne záväzného predpisu
má uplatnený nárok - vrátane otázky premlčania - právne posúdiť a odkedy plynie premlčacia lehota a
kedy by došlo k jej uplynutiu.

Posúdenie otázky premlčania komplikuje jednak skutočnosť, že v priebehu konania o povolenie vkladu
došlo k zmene právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale aj tým,
že od 13. 10. 2005 do reťazca kauzálneho nexu vedúceho ku vzniku škody vstúpilo popri nesprávnom

úradnom postupe aj nezákonné rozhodnutie. Do tohto okamihu vznikala navrhovateľka škoda len v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, od tohto okamihu aj v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, ktorý však bol dôsledkom nezákonného rozhodnutia.

Pokiaľ ide o premlčanie vo vzťahu ku škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom, premlčacia
lehota nemôže začať plynúť skôr, ako vznikne škoda. Je preto potrebné skúmať, kedy škoda vznikla. V

súdenej právnej veci škoda navrhovateľke vznikla v príčinnej súvislosti s nečinnosťou orgánov správy
katastra v konaní o povolenie vkladu, ktorá mala charakter prieťahov v konaní. Škoda, ktorá vznikla
v ich dôsledku, vznikala a narastala postupne. Právny názor, že k vzniku škody v celej výške došlo v
deň, nasledujúci po poslednom dni lehoty pre rozhodnutie príslušného orgánu správy katastra, by bol
ťažko udržateľný. Bolo možné, že orgán správy katastra rozhodne hneď v nasledujúci deň ( kedy by

bola škoda zanedbateľná ), alebo že rozhodne o mesiac ( kedy by škoda bola cca 10.000,- Sk ) atď. Z
uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľka nemala v deň nasledujúci po uplynutí lehoty a rozhodnutie
ani hypotetickú možnosť vedieť, v akej výške jej škoda vznikne. Otázku premlčania preto nemožno
posudzovať tak, že ako deň začatia plynutia premlčacej lehoty sa určí deň nasledujúci po uplynutí lehoty
na rozhodnutie - tento deň by bol dňom začatia plynutia lehoty iba vo vzťahu k tej časti škody, o ktorej

by sa navrhovateľka bola bývala dozvedela. V nasledujúci deň by začala plynúť premlčacia lehota vo
vzťahu k ďalšej časti škody, ktorá v ten deň prirástla atď. Vzhľadom na zmenu právneho predpisu -
zákon č. 58/1969 Zb. bol nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z. - podľa intertemporálneho ustanovenia
nového zákona je nutné posudzovať škodu, ktorá prirástla počnúc dňom účinnosti nového zákona,
vrátane premlčania podľa nového zákona, pričom premlčanie je v oboch zákonoch riešené zhodne.

Keďže návrh v tejto veci bol podaný dňa 21. 10. 2008 a žiadosť o predbežné prerokovanie podaná dňa
30. 9. 2008, na ktorú Úrad geodézie, kartografie a katastra SR odpovedal listom zo dňa 6. 10. 2008,
v ktorom však len uviedol, že sa k žiadosti nemôže vyjadriť pre neukončené konanie pod č. N.-XXX/
XX. Uvedenú odpoveď nemožno považovať za vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie škody;
predbežné prerokovanie nároku sa začalo, nebolo však doposiaľ formálne ukončené. V zmysle § 19

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je túto okolnosť nutné posúdiť ako okolnosť ktorá odôvodňuje spočívanie
premlčacej lehoty v dĺžke až 6 mesiacov, v danom prípade v období medzi podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie 30. 9. 2008 a podaním návrhu na súd dňa 21. 10. 2008, t.j. v trvaní 22 dní. Za premlčané
by sa potom mohli považovať iba nároky, ktoré vznikli pred 30. 9. 2005. Od 30. 9. 2005 do 2. 3. 2010,
kedy správa katastra v predmetnej veci meritórne rozhodla, uplynulo 53 mesiacov, za ktoré obdobie

vznikla navrhovateľke škoda, ktorá bola len o 30.000,- Sk ( 995,82 € ) nižšia, ako uplatnená istina.
Vo zvyšku sa nárok na náhradu škody nemohol premlčať a preto zamietnutie návrhu v tomto rozsahu
(17.592,78 €, resp. 530.000,- Sk) nie je odôvodniteľné vznesenou námietkou premlčania. Prvostupňový
súd tak skutkový stav nezistil správne ohľadom začatia plynutia premlčacej doby, ako aj v otázke trvania
prieťahov v konaní a vzniknutej škody, ale vec aj nesprávne právne posúdil.

Navrhovateľka nesúhlasila ani s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého keďže zákon
č. 58/1969 Zb. neobsahuje osobitné ustanovenia o objektívnej premlčacej dobe pre prípad nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, má sa použiť objektívna premlčacia doba
upravená v Občianskom zákonníku. Je pravdou, že ani zákon č. 58/1969 Zb., ani zákon č. 514/2003 Z.z.
neobsahujú úpravu objektívnej premlčacej doby pre náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom, otázku premlčania však upravujú. Nie je dôvod predpokladať, že v každom prípade musí
byť premlčacia doba upravená ako subjektívna aj ako objektívna. Ak zákonodarca vo vzťahu k tomutonároku objektívnu premlčaciu dobu neustanovil, asi to zodpovedalo jeho vôli, aby sa tento druh nárokov
premlčoval v premlčacej dobe vymedzenej ako subjektívna premlčacia doba. Aj v tomto prípade ide zo
strany súdu o nesprávne právne posúdenie.

V prípade premlčania nároku vo vzťahu ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím o škode, ktorá
prirástla po vydaní rozhodnutia o prerušení konania Č.. N.-XXX/XX nie je celkom jednoznačné, či možno
povedať, že vznikla v príčinnej súvislosti výlučne s nesprávnym úradným postupom. Ide naďalej o
nezákonnú nečinnosť spojenú s nezákonnými prieťahmi v konaní, teda o nesprávny úradný postup.
Po 13. 10. 2005 bola príslušná správa katastra nezákonne nečinná a s tým boli spojené nezákonné

prieťahyvkonaníopovolenievkladu,t.j.išloonesprávnyúradnýpostup. Škoda,ktorávzniklavdôsledku
nečinnosti a nezákonných prieťahov, vznikla zároveň aj v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
o prerušení konania. Pri takomto pohľade na vec potom premlčacia lehota mohla začať plynúť najskôr
oznámením rozhodnutia, teda nie skôr ako 13. 10. 2005. S ohľadom na jej spočívanie v čase realizácie
predbežného prerokovania nároku v čase podania návrhu na súd žiadna škoda, ktorá vznikla v súvislosti
s rozhodnutím o prerušení konania nemohla byť premlčaná. Súd prvého stupňa teda na námietku

premlčania z podstatnej časti prihliadol nesprávne. Navyše námietka premlčania vznesená odporcom
voči uplatnenému nároku predstavuje výkon práva, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a preto
na ňu súd nemal prihliadnuť ( § 3 ods. 1 Obč. zák. ). Nie je v súlade s dobrými mravmi, aby sa štát
takýmto spôsobom zbavoval zodpovednosti za škodu, spôsobenú svojimi orgánmi.

Neobstojí ani záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by jej škoda

vôbec vznikla. Keďže imanentnou súčasťou vlastníckeho práva je oprávnenie vec, ktorá je predmetom
vlastníctva, užívať, ako aj jej plody, v čom sa prejavuje ekonomická podstata vlastníctva, potom
uvedený argument súdu je v priamom rozpore s touto podstatou právneho inštitútu vlastníctva. Podľa
navrhovateľkybezďalšiehoplatí,žeakjeosobavylúčenázmožnostiužívaťvec,ktorájejejvlastníctvom,
vzniká jej majetková škoda, keďže je vylúčená z možnosti realizovať svoje práva. Navrhovateľka nevie,

ako by mala súdu preukázať, že predmetný byt mienila prenajímať, nebolo to reálne možné bez toho,
aby k bytu nenadobudla vlastnícke právo. V skutočnosti je však irelevantné, či navrhovateľka mienila
alebo nemienila byt prenajímať. Navrhovateľka si nemohla prisvojovať úžitkovú hodnotu veci, ktorej
by bola vlastníkom, keby nebola bývala nastala škodová udalosť. Nájomné za byt možno chápať
ako vyjadrenie všeobecnej ekonomickej hodnoty, ktorá za určité obdobie zodpovedá požitkom, ktoré

možno získať realizáciou práva ius utendi alebo práva ius fruendi k bytu. Škodu, ktorá navrhovateľke
vznikla, vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom obvyklého a primeraného nájomného za obdobný byt
v obdobnej lokalite. Ak škodu spôsobenú nerealizovaním práva ius fruendi možno posúdiť ako ušlý
zisk, potom škodu spôsobenú nerealizovaním práva ius utendi možno posúdiť ako skutočnú škodu.
Navrhovateľka vynaložila určité majetkové hodnoty, aby získala inú majetkovú hodnotu, ktorú by si

mohla po jej nadobudnutí ekonomicky prisvojovať, čo bolo zmarené tým, že k nadobudnutiu nedošlo.
Jej majetok sa zmenšil. Záver súdu, že navrhovateľke nevznikla škoda, je pochybením pri zistení
skutkového stavu a zároveň nesprávnym právnym posúdením veci.

Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že absentuje kauzálny nexus medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom, čo navrhovateľka rovnako považuje za nesprávne právne posúdenie

veci. Rovnako súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že vôbec neprihliadol na tie
rozmery právneho vzťahu, vyplývajúce z porušenia Ústavou SR garantovaného vlastníckeho práva
navrhovateľky ale aj z porušenia práva na ochranu majetku, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok stanovených zákonom a všeobecnými zásadami medzinárodného

práva.

Navrhovateľka v odvolaní namietala, že nie je správny záver súdu prvého stupňa, že nakoľko nebolo
zrušené rozhodnutie o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa 13. 10. 2005 Č.. N. - XXX/
XX, či zmenené pre nezákonnosť, nemohol navrhovateľke vzniknúť nárok na náhradu škody. Je
pravdou, že podľa § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. možno právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákonná úprava tejto problematikyvšak nepredstavuje jediný prameň právnej úpravy problematiky zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Táto problematika je upravená aj v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým
sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR, a

to v čl. 36 ods. 3, ako aj v ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústave SR, a to v čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR. Ak zákon ustanovuje reštriktívnejšie podmienky na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ako ústavné zákony ( Ústava SR ani Listina základných práv a slobôd
neupravujú, že by podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
bolo zrušenie alebo zmena tohto rozhodnutia pre nezákonnosť ), je na mieste podľa navrhovateľky

hovoriť o obmedzení základných práv a slobôd; takéto obmedzenie však musí byť v súlade s ústavnými
požiadavkami, pričom sa musí uplatňovať princíp proporcionality, opakovane zdôrazňovaný v judikatúre
Ústavného súdu SR. Nie je nevyhnutné, aby sa podmienka, aby bolo rozhodnutie pre nezákonnosť
zrušené alebo zmenené, uplatňovala absolútne. Napokon zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje výnimku
podľa § 6 ods. 2, že účastník nemusí proti rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, ak sú
na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Obdobná výnimka, umožňujúca odstrániť tvrdosť zákona

v § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. ustanovená nie je. Proti rozhodnutiu o prerušení konania o
povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností neexistuje žiaden riadny ani mimoriadny
opravný prostriedok. Dosiahnuť jeho zmenu alebo zrušenie možno len na základe prostriedkov dozoru,
protestom prokurátora alebo v rámci preskúmavania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorými
prostriedkami však účastník katastrálneho konania nedisponuje, keďže ide o prostriedky dozoru. Na

opakované žiadosti navrhovateľky o pokračovanie v konaní Katastrálny úrad v Bratislave ani správa
katastra nereagovali. Aj na prokuratúru sa navrhovateľka obracala opakovane, bezvýsledne. V prípade
rozhodnutí, proti ktorým nie je možné podať riadny opravný prostriedok, predstavuje ust. § 6 ods. 1 zák.č.
514/2003 Z.z. neprimerane prísne a tvrdé obmedzenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR. V týchto prípadoch zákon zbavuje poškodeného možnosti domôcť sa škody na základe absencie

splnenia predpokladu, ktorého splnenie nemôže vlastným úkonom efektívne privodiť. Ust. § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. teda nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také potom odporuje čl.
13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné. Prvostupňový súd tak rozhodol
na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Napokon navrhovateľka navrhovala
odvolaciemu súdu preskúmať aj možnosť, že by sa vydanie rozhodnutie v tejto právnej veci mohlo

posudzovať ako rozhodnutie podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého, ak bola škoda
spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc,
nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu
škody.

Napokon navrhovateľka v odvolaní nesúhlasila so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľkou

tvrdená škoda nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s rozhodnutím správy katastra Č.. N. - XXX/XX zo
dňa 13. 10. 2005 ( rozhodnutie o prerušení konania ), pretože podľa tvrdení navrhovateľky mala škoda
vzniknúť skôr, než bolo vydané toto rozhodnutie. Záver súdu, že následok nemôže z časového hľadiska
predchádzať príčinu, je logický. Navrhovateľka ale znovu zopakovala, že škoda navrhovateľke vznikla
pred ale i po vydaní tohto rozhodnutia, pričom tá časť, ktorá vznikla po vydaní tohto rozhodnutia vznikla

aj v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím o prerušení konania. Ak aj navrhovateľka označila
škoduakoškodu,ktorájejvzniklado 13.10.2005,nemožnoprehliadnuť,žezároveňopísalaskutočnosti
a na ich preukázanie navrhla dôkazy, z ktorých vyplývalo, že udalosti, z ktorých škoda vznikla, ako aj
vznik škody, kontinuálne pokračovali až do 2. 3. 2010. Súd je viazaný petitom žalobného návrhu v tom
zmysle, že nemôže priznať účastníkovi niečo iné, než účastník navrhuje. Ak však skutkové tvrdenia

účastníka odôvodňujú priznanie uplatneného nároku, aj keď v inom zmysle, ako tvrdí účastník, nie je
dôvod na zamietnutie návrhu. Prvostupňový súd preto aj týmto záverom vec nesprávne právne posúdil.
V ostatnom sa navrhovateľka v odvolaní pridŕžala svojich doterajších prednesov a vyjadrení.

Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že nenamietala nezákonnosť

rozhodnutia č. V - 1856/99, toto sa nezakladá na pravde, nakoľko z jej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody vyplýva, že navrhovateľka namietala o.i. aj to, že rozhodnutie o vklade práva
V - 1856/99 nemalo byť prerušené. Z opatrnosti odporca poukazoval na ust. § 2 zák.č. 58/1969 Zb.,
podľaktoréhoprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmajútí,ktorísúúčastníkmi
konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Keďže účastníkom

konania o vklade V - 1856/99 boli Mestská časť Bratislava - Staré mesto ako predávajúci a P. E. T.. Š.B. ako kupujúci a nie navrhovateľka A. Z., táto nemôže namietať nezákonnosť rozhodnutia a uplatňovať
si nárok na náhradu škody.

Súdprvéhostupňaďalejvosvojomrozhodnutísprávnerozlišovalmedzinesprávnymúradnýmpostupom

a nezákonným rozhodnutím pri vklade práva N. - XXX/XX. Takéto striktné rozlišovanie však vyplýva aj zo
samotného návrhu navrhovateľky, čo je však nepodstatné, vzhľadom na samotnú podstatu veci, ktorou
je zistenie existencie alebo neexistencie vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka namietaného nezákonného rozhodnutia
N. - XXX/XXXX o prerušení konania, odporca poukazoval na to, že navrhovateľka bola účastníčkou

konania vo veci návrhu na vklad na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela ako kupujúca s P. E. ako
predávajúcim. Tento vklad bol evidovaný pod Č.. N. - XXX/XX. Správa katastra až po 5 rokoch dňa
13. 10. 2005 rozhodla o prerušení tohto konania z dôvodu, že bolo prerušené konanie o vklade V -
1856/99 z dôvodu predbežnej otázky a z dôvodu, že podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona sa práva
k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné
listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra. Podľa názoru odporcu

vydanie rozhodnutia o prerušení konania N. - XXX/XX treba posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
s účinnosťou od 1. 7. 2004, nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané až dňa 13. 10. 2005. V zmysle §
31a katastrálneho zákona proti rozhodnutiu o prerušení konania sa nemožno odvolať, ide o procesné
rozhodnutie. Keďže toto rozhodnutie nebolo ani zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom, je súd týmto rozhodnutím viazaný. Navrhovateľka potom nemôže namietať nezákonné

rozhodnutie. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup pri vklade práva pod Č.. N. - XXX/XX
z dôvodu nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia správou katastra ( do 30 dní odo dňa podania
návrhu na vklad ), odporca vyjadril presvedčenie, že nesprávny úradný postup je nutné posudzovať
podľa zákona č. 58/1969 Zb. Správa katastra mala rozhodnúť o vklade do 30 dní, v danom prípade
teda do 30 dní mala konanie prerušiť. Návrh na vklad N. - XXX/XX bol podaný 9. 2. 2001, potom správa

katastra mala rozhodnúť o prerušení konania do 9. 3. 2001 a nie až v r. 2005. Potom k nesprávnemu
úradnému postupu malo dôjsť už 10. 3. 2001, t.j. za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na
ust. § 22 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb., ktoré upravuje otázku premlčania práva na náhradu škody ( a to
subjektívnu premlčaciu dobu ), ako trojročnú, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode
dozvedel. Objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradnýmpostupom,narozdielodprávananáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím, zákon
č. 58/1969 Zb. neupravuje. Podľa § 20 zákona o náhrade škody, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú
sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom, t.j. objektívnu premlčaciu dobu
je nutné posudzovať podľa ustanovení Obč. zák., a to § 106 ods. 2, v zmysle ktorého je táto lehota
tiež trojročná, avšak moment jej plynutia sa posudzuje inak. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa,

keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V konečnom dôsledku nie je podstatné, či v danej veci v
otázke premlčania treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003 Z.z., nakoľko právna
úprava je nemenná.

Odporca sa ďalej v stanovisku vyjadril aj k pochybnosti navrhovateľky, či súd vôbec správne identifikoval,
kto vystupuje na strane odporcu, pričom pochybnosť vidí v jeho označení v záhlaví napadnutého

rozsudku, kde sa odporca označuje ako Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a
katastra Slovenskej republiky. Odporca predovšetkým nesúhlasil s názorom navrhovateľky, že súd za
odporcu nepovažoval Slovenskú republiku, ale Úrad geodézie, kartografie a katastra SR; uvedený
argument navrhovateľky označil odporca za špekulatívny, s cieľom za každú cenu dosiahnuť zrušenie
napadnutého rozsudku súdu. V napadnutom rozsudku súdu je v záhlaví jasne uvedené, kto je

navrhovateľ a že za odporcu koná Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, teda
štát ako zodpovedný subjekt, ktorý nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú
ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy
štátnehoorgánu;pretože štátzodpovedázatietoorgány,onysaminiesúsubjektamizodpovednostného
vzťahu. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR je takýmto orgánom štátu, na ktorý sa preniesli

úlohy štátneho orgánu a štát zodpovedá za tento orgán. V predmetnom návrhu na začatie konania
navrhovateľka označila správne odporcu ako Slovenská republika, orgán konajúci v mene odporcu
Úrad geodézie, kartografie a katastra SR; v napadnutom rozsudku bol odporca takto aj označený, len
bez gramatického slovného spojenia „konajúci v mene žalovanej“, a to pomlčkou, čo však nemožno
považovať za spochybnenie správnej identifikácie na strane odporcu v záhlaví rozsudku, nakoľko takéto

označenie odporcu v súdnej praxi je bežné.Odporcaďalejvosvojomvyjadreníuviedol,ževzťahpríčinnejsúvislostimedzinezákonnýmrozhodnutím
orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákon č. 514/2003
Z.z. nevysvetľuje. Z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že bez ohľadu na skutkové

okolnosti individuálnej právnej veci ( t.j. bez ohľadu na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie
a v čom mala spočívať škoda ) nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny úkon musí byť priamou, bezprostrednou
a nesprostredkovanou príčinou škody ( bez ohľadu na to, či ide skutočnú škodu alebo ušlý zisk );
nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu
podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zák.č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo
a nesprostredkovane spôsobená práve ( iba ) týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť
totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku
a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a

bezprostredný, už konštatoval dokonca aj Ústavný súd SR ( nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 177/08 ).
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. V právnej náuke sa uvádza,
že je to navrhovateľ, kto musí v konaní preukázať existenciu podmienok zodpovednosti odporcu za
škodu ( vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou ) a nie odporca
musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. Podmienky vzniku tejto zodpovednosti sú stanovené

kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich táto zodpovednosť nevznikne. Na to, aby
existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou a tým aj zodpovednosť
za škodu, musí byť toto protiprávne konanie hlavnou príčinou škody. Hlavnou príčinou vzniku škody bol
však spor medzi P. E. a Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto, resp. spochybnenie právneho úkonu
kúpnej zmluvy V - 1856/1999, ktoré predchádzalo konaniu o vklade práva N. - XXX/XX, pričom treba

zdôrazniť, že na tejto uplatňovanej náhrade škody, spolupôsobilo celé clustro konaní, ktoré prebiehalo
paralelne.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). V zmysle § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods.
2 O.s.p. odvolací súd vo veci verejne vyhlásil rozsudok, keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky

nemožno priznať úspech.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na
vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne
právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust. zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003
Z.z. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli

ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Súd
prvého stupňa sa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podmienkami, ktoré musia byť splnené na
vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Tiež v napadnutom rozhodnutí vyložil, z akého dôvodu zákonom požadované

predpoklady pre vznik zodpovednosti v danom prípade naplnené neboli.

Odvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne identifikoval, kto
je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné - navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú
republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako orgán konajúce v jej mene, pričom odvolací
súd nemá žiadnu pochybnosť, že s takto označeným odporcom prvostupňový súd aj konal. Označenie

Slovenskej republiky ako „odporcu“ a nie „odporkyne“ nijako nespochybňuje Slovenskú republiku ako
žalovaný subjekt v konaní.

Rovnako navrhovateľkou vytýkané striktné rozlišovanie súdu medzi nesprávnym úradným postupom
a nezákonným rozhodnutím nie je namieste. Uvedená požiadavka vyplýva z platnej právnej úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci na základe zákona č. 514/2003 Z.z.; na

rovnakej požiadavke bol založený aj zákon č. 58/1969 Zb., ktorý platil do 1. 7. 2004. Striktné rozlišovaniemedzi oboma druhmi zodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky
vzniku týchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, že v prejednávanej veci k

nesprávnemu úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže o návrhu navrhovateľky na vklad
vlastníckehoprávadokatastranehnuteľností(podanéhodňa 9.2.2001)malapríslušnásprávakatastra
rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t.j. v rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na
okolnosti prípadu mala zjavne správa katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto
smere stotožňuje s argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému

termínu nemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V - 1856/99 (predbežnú otázku), keď v zmysle § 41
ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe
katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti
na zápis do katastra, mohli v danej veci rozhodnúť len o prerušení konania. Nerešpektovanie zákonom
predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností malo v danej veci za následok ( ten ) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky

došlo až po lehote vyplývajúcej z ust. § 32 ods. 1 zák.č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Avšak ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu
na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti
( bez ďalšieho ) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej
mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade a čo malo negatívny dopad na majetok

účastníka katastrálneho konania. Ku dňu 10. 3. 2001 nemohla predstavovať výška navrhovateľkou
uplatňovanej škody sumu 18.588,59 €, ako správne skonštatoval prvostupňový súd, keď v konaní
nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom, že by navrhovateľke uvedená škoda s určitosťou bola vznikla
( navrhovateľka nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom, že jej očakávaný príjem z prenájmu
nehnuteľnosti bol reálny ). Záver prvostupňového súdu, že navrhovateľka zo zákonných predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( podľa zák.č. 58/1969
Zb. ) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu správny. Keďže chýba predpoklad
vzniku škody, potom nemôže byť naplnený ani ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Preto aj podľa záveru odvolacieho
súdu neboli v prejednávanej právnej veci splnené ( kumulatívne ) zákonné predpoklady zodpovednosti

odporcu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu a bez ďalšieho tak navrhovateľka nemohla
byť v tejto časti uplatneného nároku v konaní úspešná.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, prvostupňový súd
skúmal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto druhu zodpovednosti z hľadiska zákona č.
514/2003 Z.z., podľa názoru odvolacieho súdu správne. Týmto nezákonným rozhodnutím je podľa

tvrdenia navrhovateľky rozhodnutie správy katastra o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu
Č.. N. - XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie
nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Už
tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne s názorom

prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná škoda ( ktorá mala
vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania ) v podobe ušlého zisku vo výške
nájomného za byt, ( t.j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13. 10. 2005 ), spôsobená - podľa navrhovateľky
nezákonným - rozhodnutím o prerušení vkladového konania, pretože ak by malo nezákonné rozhodnutie
o prerušení konania spôsobiť navrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním

- podľa navrhovateľky nezákonného - rozhodnutia. Odvolací súd - rovnako ako súd prvého stupňa
- zastáva názor, že nesprávny úradný postup správy katastra v danej veci bol ukončený vydaním
spomínaného rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu dňa 13. 10. 2005. Tvrdenie
navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy katastra pokračoval aj po 13. 10. 2005
nie je opodstatnené.

Nenaplnenie zákonných predpokladov ( a to kumulatívne ) vzniku zodpovednosti odporcu za
vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím tak boli
dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého dôvodu sa potom odvolací
súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke priznať uplatnený nárok ( námietkapremlčania ) bližšie nezaoberal, v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého
prvostupňového rozsudku.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu ( § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003

Z.z. ) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa jej názoru nie je v súlade s
princípomproporcionality,atedaodporuječl.13ods.4,čl.46ods.3 ÚstavySR. PrávapriznanéÚstavou
SRsúpodrobnejšieupravené vjednotlivýchzákonoch(anásledneprípadneeštevprávnychpredpisoch
nižšej právnej sily ), v danom prípade v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý len podrobnejšie stanovuje
podmienky, za akých zodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo vydaním

nezákonného rozhodnutia vzniká, a za ktorých ju možno uplatňovať. Stanovenie konkrétnych kritérií
vzniku a uplatňovania takejto zodpovednosti v zákonnej úprave nemožno vnímať ako obmedzujúce,
nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom
absolútnym.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov ako vecne správny
potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ), včítane vecne správneho výroku o trovách konania.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§142ods.1vspojenís§224ods.1O.s.p.V
odvolacom konaní úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval, z ktorého dôvodu
mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.