Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707210871
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707210871.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. B. XX, XXX XX G.
W., vedenej pod sp. zn. EX 3392/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad
Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Zvolen č. k. 16Er/476/2007-33 zo dňa 21.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu č. k. 16Er/476/2007-33 zo dňa 21.02.2014 z r u š u j e a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil.

Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žeexekučnékonaniejevedenénazákladeexekučnéhotitulu,ktorým
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so

sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 2788/07 zo dňa 09.05.2007. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že
zmluva o úvere uzavretá dňa 20.11.2006 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom,
na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou,
preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Okresný súd poukázal aj
na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

a na Smernicu Rady č. 87/102/EHS z 22.06.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru. Konštatoval, že dojednanie
rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice Rady
93/13/EHS v spojení s Prílohou bod 1/ písm. q) smernice výslovne nekalá, ale aj podmienkou, účinkom
a dôsledkom ktorej bolo, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku
zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu- úrok z omeškania 0,25% denne tak, ako si ho

oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Takto dohodnutá výška úroku z omeškania je sama o sebe
nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, pričom účinkom dojednania rozhodcovskej
doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky
oprávnenému priznal. Rozhodcovský súd opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, pričom neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky
uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve a priznal oprávnenému plnenie v rozpore s dobrými

mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25% denne, čo predstavuje 91,25% ročne. Rozhodcovský súd
neskúmalaniskutočnosť,žepredmetnázmluvaoúvereneobsahujeročnúpercentuálnumierunákladov,pričom podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere,
ktorejúčastníkomjespotrebiteľazákonsankcionujeabsenciutejtonáležitostitým,ževtakomprípadesa
poskytnutý úver podľa § 4 ods. 3, druhá veta Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že dojednanie rozhodcovskej
doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch
a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
smerníc Rady č. 93/13/EHS, č. 87/102/EHS, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a
Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými

ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady č.
93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval

svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal, že mu bola odňatá možnosť
konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci ktorého
by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je
zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom
„spravodlivého" konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom

konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom
prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov
konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa
oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor
EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí

spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa
§ 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože s prihliadnutím na
relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používanie terminológie

a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišností interpretácie komunitárneho práva
aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členský štátov.
Súd si túto povinnosť nesplnil. V tomto smere oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa neho podporujú uvedenú
právnu argumentáciu. Z týchto je podľa neho zrejmé, že súdy týchto členských krajín Európskej

únie pristupujú k výkladu predmetného článku smernice zásadne odlišne. Samotné podriadenie sa
rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky podľa oprávneného nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z ktorého je podľa oprávneného zrejmé,
že ak exekučný súd už vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné aby v

nasledujúcich procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky a na
takého posúdenie potom viazal jej zastavenie, pretože ide o nezákonný postup, ako aj na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, pretože toto podľa neho
svedčí o opodstatnenosti ním uplatnených odvolacích dôvodov. Ďalej namietal nedostatok právomoci
exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom

exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný
súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu
limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže

mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce
zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv
a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonanírevíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je

povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné

právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil
rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný
súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa

ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45
ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia

nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska
princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné,
aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku
rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným
súdom, a bol by zbavený dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o

zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,

oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval

uzavretúzmluvumedzioprávnenýmapovinnouzazmluvuospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o
úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na

to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len

v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa
názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore
s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369
ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje

predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto
oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru
predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust.
§ 212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania napadnuté
uznesenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b, c/ O. s. p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve
aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade

zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v
tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a
platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej."

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje

za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosahna prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadnyzdôvodovuvedenýchv§109ods.1písm.b/ac/O.s.p.preprerušeniekonaniapodľaosobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorú doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Zvolen dňa 17.09.2007,
pre exekučný titul- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 2788/07 zo dňa 09.05.2007, ako aj na základe
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 30.08.2007, udelil okresný súd dňa 26.09.2007
exekútorovi poverenie č. 5611 016988 *, a to podľa § 45 ods.1/ Exekučného poriadku.

Okresný súd uznesením č. k. 16Er/476/2007-17 zo dňa 07.03.2012 exekúciu podľa § 45 ods.
2/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) v
spojení s § 45 ods. 1 písm. b, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Uznesenie vydal vyšší
súdny úradník, proti ktorého rozhodnutiu je podľa ust. § 374 ods. 4/ O. s. p. vždy prípustné odvolanie.

Oprávnený napadol predmetné uznesenie včas odvolaním. Následne sudca okresného súdu uznesením
č. k. 16Er/476/2007-33 zo dňa 21.02.2014 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, z čoho je
zrejmé, že zákonný sudca po predložení odvolania oprávneného na rozhodnutie vychádzal z toho, že
podaním odvolania proti vyššie uvedenému rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom došlo k
zákonnému zrušeniu uznesenia podľa ust. § 374 ods. 4 veta posledná O. s. p.

Podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak

odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa ust. § 202 ods. 2/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní

podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Osobitným zákonom, na ktorý uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku odkazuje je
Exekučný poriadok. Z uvedeného vyplýva, že proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní podľa

Exekučného poriadku nie je odvolanie prípustné v prípade, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 57 ods. 2/ Exekučného exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákonaPodľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) proti
rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 45 ods. 3/ Zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je

prípustný opravný prostriedok.

V danom prípade mal sudca okresného súdu, ktorý vydal napadnuté uznesenie 16Er/476/2007-33 zo
dňa 21.02.2014 o zastavení exekúcie za to, že proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa § 57
ods. 2/ Exekučného poriadku v spojení § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní zákon odvolanie
nepripúšťa, a teda že podaním odvolania proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka došlo k jeho

zrušeniu podľa § 374 ods. 4 veta posledná O. s. p. Ustanovenie § 57 ods. 2/ Exekučného poriadku
upravuje postup súdu pri zastavení exekúcie v prípadoch, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona. Osobitným zákonom, s poukazom na ktorý v tomto prípade okresný súd zastavil
exekúciu, je Zákon o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 2), ktorý je v danom prípade vo vzťahu k
Exekučnému poriadku normou lex specialis. Zákon o rozhodcovskom konaní pritom v ust. § 45 ods.

3 pripúšťa opravný poriadok proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa odseku 2 predmetného
ustanovenia.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že podaním odvolania proti rozhodnutiu
okresného súdu 16Er/476/2007-17 zo dňa 07.03.2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom k jeho

zrušeniu podľa ust. § 374 ods. 4 veta posledná O.s.p. zo zákona nedošlo. Zákonný sudca mal preto v
danom prípade postupovať podľa ustanovenia § 374 ods. 4, veta druhá O.s.p. a v prípade, že odvolaniu
nemienil v celom rozsahu vyhovieť, mal vec predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu, a nie opätovne
rozhodovať o zastavení exekúcie.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd postupoval v rozpore s ust. § 374 ods. 4/ O. s. p., musel
odvolací súd napadnuté rozhodnutie pre nesprávny procesný postup súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby okresný súd- zákonný sudca po nadobudnutí právoplatnosti tohto

uznesenia postupoval podľa § 374 ods. 4 veta druhá O. s. p. a v prípade, ak odvolaniu oprávneného proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka č. k. 16Er/476/2007-17 zo dňa 07.03.2012 nemieni v plnom
rozsahu vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu.

Pokiaľ ide o odvolacie dôvody oprávneného, týmito sa odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti v danom štádiu konania osobitne nezaoberal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.