Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216471
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112216471.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevprávnejvecižalobcu:K.Q.,nar.XX.L.XXXX,P.,V.XXX/X,zast.advokátkou:Mgr.
Zuzana Lányiová, Hlohovec, Nám. Sv. Michala 11, proti žalovanej: AUTOGRUPP, s.r.o., IČO: 31419399,
Trnava, Bratislavská 68, o 505,22 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 12Cpr/1/2012-172 zo dňa 6. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, náhrade trov konania a

náhrade trov konania štátu r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I/ uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume
285,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 174,19 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku; II/ žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania; III/ žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 244,70 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a

IV/ konanie vozvyškuvsume219,26eurzastavil.Rozhodnutievovecisamejodôvodnilprávneust.§75
ods. 1,2, § 118 ods. 1, 2 a § 192 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Z. p.“) a vecne potom
tým, že žalobca sa pôvodne návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 15.8.2012 domáhal uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť mu 600 eur a prísl. ako náhradu mesačných odmien, ktoré mu neboli
vyplatené. V priebehu prvostupňového konania žalobca navrhol zastavenie konania v časti o zaplatenie
94,78 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 206,55 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, súd prvého

stupňa rozhodol o zastavení konania v tejto časti uznesením č.k. 12 Cpr/1/2012-55 dňa 5.12.2012 a
ďalej konal ohľadom zvyšnej časti istiny vo výške 505,22 eur, ktorý žalobný nárok upresnila právna
zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 16.1.2013, keď poukázala na spôsob výpočtu tohto nároku,
malazato,žežalovanáporušilazákonnúpovinnosťpodľa§72ods.2Z.p.,nepredložilažalobcovidoklad
- zápočtový list, čím mu vznikla škoda vo výške 111,77 eur, ktorú musel uhradiť Všeobecnej zdravotnej
poisťovni z dôvodu, že príslušný úrad práce ho odmietol zaevidovať ako uchádzača o zamestnanie.

Vzhľadom k ďalšiemu späťvzatiu čo do zaplatenia istiny 219,26 eur, súd prvého stupňa konanie v tejto
časti zastavil, preto predmetom žalobného nároku žalobcu v konaní na súde prvého stupňa zostalo
zaplatenie istiny 285,96 eur (doplatok mzdy 174,19 eur a náhrada škody 111,77 eur) a 9% p.a. úroku
z omeškania zo sumy 174,19 eur od 1.1.2011 do zaplatenia. Vzhľadom k spornosti výšky týkajúcej sa
mzdy majúcej prislúchať žalobcovi za mesiace júl a august 2011 nariadil súd prvého stupňa znalecké
dokazovanie (znalkyňa Ing. Miriam Šefčíková, PhD.), ktorú v konaní ustanovil uznesením zo

dňa 20.5.2013 a poveril vypracovaním znaleckého posudku, ktorý vypracovala znalkyňa pod číslom
4/2013 a predložila súdu prvého stupňa 30.7.2013. K vypracovanému posudku mala námietky žalovaná,
ktorá požadovala, aby súd pri rozhodovaní vo veci zohľadnil všetky relevantné skutočnosti, ktoré tvorili
podkladyaviedliúčtovnéoddeleniežalovanejprivýpočtemzdovýchnárokovzamestnancavskúšobnom
období. Žalobca prostredníctvom svojej zástupkyne vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že so
závermi tohto súhlasí a upresnil na základe výsledkov tohto znaleckého posudku svoj nárok tak,

že žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 285,96 eur, ktorá pozostáva zo súm 174,19
eur a 111,77 eur, preto vzal vo zvyšku svoj návrh späť. Prvostupňový súd odôvodnil požiadavku žalobcuna zaplatenie sumy 174,19 eur tým, že priznal túto časť žalobného nároku s odôvodnením, že vyplýva z
výsledku znaleckého posudku v predmetnej veci. Ďalšia časť priznanej pohľadávky vo výške 111,77 eur
je náhradou škody, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že nebol zaevidovaný na úrade práce, neboli

za neho platené odvody a vznikol mu dlh na zdravotnom poistení a bol tak povinný uhradiť poisťovni
túto náhradu za mesiace august až november 2011 vo výške 111,77 eur, t.j. žalovaná porušila svoju
zákonnú povinnosť podľa § 75 ods. 2 Z.p..

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedla, že odvolanie podala z dôvodov

uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p., t. j., že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho jednostranného posúdenia veci. Uviedla, že čo sa týkalo žalobného nároku

žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 174,19 eur je treba zdôrazniť, že tu sa súd prvého
stupňa opieral o znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že sama znalkyňa, ktorá ho vyhotovovala
nevedela, aká verziu pracovnej zmluvy a jej príloh, t.j. či tá predložená žalobcom alebo žalovanou
je ,,pravdivou“ a s týmto sa súd prvého stupňa, ako s rozporom nevysporiadal, keď z každej verzie
vyplývala iná úprava spôsobu pridelenia výkonnostných odmien. Odvolateľka nesúhlasila so spôsobom

výpočtu mzdovej odmeny znalkyňou, pretože tento nevychádzal z princípu elektronicky spracovaných
zákaziek a elektronicky registrovanej práce na zákazkách v operačnom systéme Caris, pričom spôsob
odmeňovania je stanovený v časti 7 ods. E Prílohy pracovnej zmluvy ňou predloženej, kde sa
uvádza : ,,... pri úkolovej mzde je mzda stanovená na základe výkonu mechanika na základe záznamov
vykázaných pracovných pozícií elektronicky spracovaných zákaziek a elektronicky registrovanej práce

na zákazkách v operačnom programe Caris podľa pracovného zaradenia ...“. Znalkyňa pri výpočte výšky
náhrady mzdy použila minimálny hodinový mzdový nárok na odmeňovanie ako základnú zložku mzdy,
čo nie je v súlade s ust. § 120 Z.p. v znení účinnom do 31.8.2011. Neakceptovala riadiace a organizačné
opatrenie č. 1 a 2 (ktoré žalobca podpísal) upravujúce systém odmeňovania žalovanej, čo spôsobilo,
že jej postup pri výpočte mzdy žalobcu sa odlišuje od spôsobu výpočtu mzdy zo strany žalovanej ako

zamestnávateľa. Súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že znalkyňa pri posudzovaní
úlohy v posudku nebrala zreteľ na organizačné a riadiace opatrenie č. 1 a 2, ako aj na prílohu pracovnej
zmluvy obsahujúcu časť 7 ods. E, ktorú predložila odvolateľka. Znalkyňa v časti II.2 znaleckého posudku
uviedla, že : ..., dokumenty, ktoré poskytujú právnu istotu zamestnancovi v súlade so Zákonníkom práce
(v tomto prípade Dekrét, Zmluva, Príloha), ani jeden z týchto písomne vyhotovených dokumentov, ktoré

boli odovzdané žalobcovi, neobsahovali ani znenie interných predpisov a ani odvolávku na tento daný
dokument. Akákoľvek interná smernica sa po podpise príslušným štatutárnym orgánom stáva záväzným
predpisom a internou normou so silou právnej normy. A v prípade jej platnosti musia všetky ostatné
dokumenty, ktoré sú vystavené v jej súlade obsahovať minimálne odkaz na jej znenie, čo v tomto prípade
urobené nebolo. Vzhľadom na celkovú otáznosť tohto dokumentu a jeho rozpornosť, nebude tento

zohľadnenývZáveretohtoznaleckéhoposudku“.Zvyššieuvedenéhovyplýva,žeznalkyňaposudzovala
veczhľadiskaprávnehostavu,čonebolavžiadnomprípadeoprávnená.Vdruhejčastižalobnéhonároku
a to požiadavky na zaplatenie náhrady škody vo výške 111,77 eur má odvolateľka za to, že tu súd prvého
stupňa prekročil návrh žalobcu a priznal mu nad rámec toho čo žiadal a to v rozpore s ust. § 153 ods. 2
O. s. p., keď žalobca nežiadal priznať sumu 117,77 eur titulom náhrady škody na priznanie, ktorej musia

byť splnené zákonné predpoklady na jej priznanie a to - protiprávne konanie, príčinná súvislosť a vznik
škody, s čím sa súd prvého stupňa nevysporiadal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda
len vo výslovne napadnutých častiach vo veci samej (čo do tzv. zvyškového zamietnutia žaloby) a trov
konania (kde inak oba tzv. náhradové výroky mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci

samej - bez ohľadu na to, že tieto žalovaná odvolaním spochybnila len náhradu trov konania štátu) a to
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Vada konania vymedzená v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného

v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy
Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov a tiež v rámci článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto
inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). I podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č.
18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) druhé zo zhoracitovaných ustanovení (§ 157
ods. 2 O. s. p.). Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba
dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok
(absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi

súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo
závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením

uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak
potomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivésúdne

konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale
zároveň i nutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Práve opísanou vadou bol postihnutý i napádaný rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci
najmä preto, že sa v jeho odôvodnení neocitli uspokojivé argumenty na podporu jeho záveru týkajúceho
sažalobnéhonároku,t.j.zaplateniasumy174,19eur,keďsúdprvéhostupňatentoodôvodnil:,,vzhľadom

na výsledok znaleckého posudku v predmetnej veci, potom čo navrhovateľ zotrval na návrhu v celkovej
výške 285,96 eur túto časť pohľadávky po jej preukázaní priznal tak ako bola uplatnená a pozostáva
teda z priznanej náhrady vo výške 174,19 eur, ktorá vyplýva z pracovnoprávneho vzťahu za obdobie
mesiacov júl a august 2011“. V prvom rade je treba uviesť, že predmetom žalobného nároku v tejto
časti bolo uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 174,19 eur z dôvodu nedoplatku mzdy za

mesiace júl a august 2011, pričom súd prvého stupňa sa v tomto smere predovšetkým nevyporiadal
s dvomi verziami pracovnej zmluvy a jej príloh (predložené žalobcom a žalovanou) naviac, keď sa
znalkyňa vyjadrovala v posudku k právnej stránke veci čo je neprípustné, pretože sa mala venovať len
odbornej stránke a to výške mzdy žalobcu za mesiace júl a august 2011, ktorú mala zisťovať tak z listín
predložených žalobcom, ako aj z listín predložených žalovanou, pokiaľ nemal prvostupňový súd túto

otázku zodpovedanú spôsobom, ktorý by odôvodňoval pre zistenie výšky mzdy žalobcu za mesiace júla august 2011 len použitie listín ním predložených. Podstata hodnotenia znaleckého posudku súdom
prvého stupňa nespočívala v tom, že by tento vzal do úvahy jeho komplexnosť, úplnosť odpovede(í),
vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a aby tento vychádzal najmä zo zásad správneho

formálno-logického uvažovania, pretože i keď má znalecké dokazovanie špecifický charakter a zvláštne
postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, zostáva jedným z možných dôkazov a ako ostatné dôkazy,
i znalecký posudok musí súd podrobiť hodnoteniu. Ani druhý žalobný nárok spočívajúci v uložení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 111,77 eur nemožno považovať za
riadne odôvodnený, pretože len konštatovanie porušenia ust.§ 75 ods.2 Z.p. žalovanou, t.j., že po

skončení pracovného pomeru nevydala žalobcovi ako svojmu zamestnancovi potvrdenie o zamestnaní
nie je možné považovať za automatické porušenie povinnosti pokiaľ zamestnávateľka, keďže na nej bolo
dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti tvrdila a aj preukazovala predložením ,,POTVRDENIA O
ZAMESTNANÍ (zápočtový list), že ho žalobca prevzal v deň jeho vystavenia, t.j. 25.8.2011, kedy skončil
aj pracovný pomer žalobcu u žalovanej. Nevyporiadaním sa s týmto dôkazom jeho nevyhodnotením aj
vo vzťahu k predkladaným a nevyhodnoteným dôkazom, ktoré v tomto smere navrhoval žalobca nebolo

možnékonštatovať,žebyprávnezáverysúduprvéhostupňavyplývalizoskutkovýchzistenísúduprvého
stupňa.

V dôsledku vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej
časti, vrátane závislých výrokov o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s.
p. zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa viazaného názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.) preto
v ďalšom konaní bude zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v
prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky i podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť, vysporiadať
sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a v rozsahu zrušenia opätovne rozhodnúť,
pričom nové rozhodnutie bude potrebné v súlade s už taktiež vyššie priblíženými požiadavkami (z ust. §

157 ods. 2 O. s. p.) odôvodniť a v novom rozhodnutí rozhodnúť tiež o trovách tohto odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.