Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. august 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoE/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210317
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7711210317.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej A., s.r.o., N., A. XX, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému F. O., nar. XX.X.Q., bytom O.
Q., o vykonanie exekúcie pre vymoženie 134 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
15Er/321/2011-15, EX 7496/11 z 13.11.2013 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne vyslovil, že o
trovách exekúcie bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny exekútor dňa 22.7.2011 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, súd vydal

dňa 25.7.2011 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie pre
vymoženie istiny 134 € s prísl. Súd prvého stupňa vec preskúmal podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „EP“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZRK“), § 52 - 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 2, 3, 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a po oboznámení sa s obsahom spisu a listinných dokladov,
najmä s obsahom rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého oprávnená žiada o výkon exekúcie,
a úverovej zmluvy č. Q.. z 17.12.2009 s jej neoddeliteľnými prílohami zistil, že zmluva je v zmysle zák.
č. 258/2001 Z.z. a § 52 a nasl. OZ zmluvou o spotrebiteľskom úvere, preto na právny vzťah účastníkov
aplikoval ustanovenia týchto právnych predpisov. Zistil, že v úverovej zmluve, je obsiahnutá dohoda
účastníkov, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP budú riešené a) pred stálym

rozhodcovským súdom ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným
súdom SR ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1
OZ, pretože nebola s povinným individuálne dohodnutá, je priamo súčasťou úverových zmluvných
podmienok, ktoré povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že spotrebiteľovi je fakticky

odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na
rozhodcovský súd, a preto je neplatná pre rozpor najmä s ust. § 52 a nasl. OZ a Smernicou Rady 93/13/
EHS a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Z týchto dôvodov súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.Uznesenie napadla včas podaným odvolaním oprávnená, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa §
205 ods. 2 písm. a), b), f), § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd uznesenie zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. prerušil a vec predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. V úvode citovala niekoľko rozhodnutí Spolkového súdneho dvora Nemecka, Ústavného
súdu ČR a Súdneho dvora EÚ, o ktoré opierala svoje argumenty. Podľa oprávnenej exekučný súd nie
je oprávnený vykonávať úkony k opätovnému komplexnému rozhodovaniu vo veci s tým, že výsledkom
je nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný

titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZRK, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia tam, kde neexistujú preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca revíznym procesom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces.

Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd musí s rozhodcovským
rozsudkomnakladaťrovnakoakosrozsudkomvšeobecnéhosúdu,vopačnomprípadebyporušilzásadu
rovnocennosti. Ani v prípade pasívneho správania účastníka nie je exekučný súd oprávnený naprávať

prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V prípade, že by sa všeobecný súd nestotožnil s
uvedenou argumentáciou, oprávnená navrhla, aby súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)
O.s.p. a podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného

konania len na základe návrhu účastníka. Oprávnená ďalej namietala, že pred exekučným súdom s
ňou bolo zaobchádzané odlišne v nevýhodnom slova zmysle a že z okolností prípadu nemožno vyvodiť
skutočnosti, ktoré by ospravedlnili takéto odlišné zaobchádzanie. Postupom exekučného súdu došlo
k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti konania, práva na rozhodovanie podľa
relevantnejprávnejnormy.Oprávnenánamietala,ženemalamožnosťreagovaťnatvrdeniaaargumenty,

ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jej právnom postavení. Oprávnená mala za to, že exekučný
súd nemal právomoc posudzovať súlad rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, a navyše podľa jej
názoru je doložka v súlade so zákonom, nakoľko nenúti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté zo zmluvy
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Prezentovala názor, podľa ktorého uvedenú úverovú zmluvu nie
je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z., nakoľko poskytuje

svojím klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonník, a navyše účastníci si v zmluve dohodli, že sa na právne vzťahy medzi nimi budú vzťahovať
ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Na základe § 497 a nasl. ObZ nemusela byť v
zmluve o úvere ako podstatná záležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. K tvrdeniu
súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedla, že vzhľadom na to, že poskytuje úvery z

vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, výška úrokov 0,25 % denne nie je
neprimeranáaniejevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostykuaanisozákonom,keďževýška
úrokov z omeškania je stanovená zákonom len ak nie je v zmluve dohodnutá. V tejto súvislosti citovala
aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR týkajúce sa danej problematiky, pričom podľa týchto rozhodnutí
moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania,

keďže povinný mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených a či je
schopný splácať svoj záväzok s vedomím prípadných následkov riadneho a včasného neplnenia si
svojho záväzku. Naopak zdôraznila fakt, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý
svojím konaním porušil. Dlžník má navyše možnosť vyhnúť sa plateniu úrokov z omeškania tým, že svoj
záväzok riadne a včas splní. Súd podľa jej názoru posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol

pri rozhodovaní o udelení poverenia.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s

odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré
aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne aplikoval, preto odvolanie oprávnenej z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Oprávnená v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský
rozsudok sp. zn. SR 15509/10 z 25.2.2011, predovšetkým z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky
nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné viesť exekúciu. Uvedený
nedostatok rozhodcovského rozsudku a jeho nesúlad so zákonom predstavuje prekážku postupu
exekučného konania a vykonania exekúcie pre chýbajúci hmotnoprávny (materiálny) predpoklad

prípustnosti exekúcie, preto už len z tohto dôvodu bola exekúcia správne vyhlásená za neprípustnú a
zastavená v súlade s § 57 ods. 2 EP.

Námietku oprávnenej, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval § 57 ods. 2 EP a § 45 ods.1, 2
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, lebo (podľa jej názoru) po vydaní poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie už nebol oprávnený posudzovať materiálnu stránku rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu, nemožno akceptovať. Súd prvého stupňa v danej exekučnej veci
správne posudzoval rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a takým postupom
nekonal nad rozsah oprávnení udelených mu zákonom.

Podľa § 57 ods. 2 EP exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 1 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, a/ z dôvodov uvedených v osobitnom
zákone, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal z ust. § 45 ZRK, ktoré je výnimkou z materiálnej

stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
aktentovykazujeniektorúzváduvedenýchv§45ods.1ZRK.Vzmysletohtozák.ustanoveniaexekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a to z hľadísk
uvedených v tomto ustanovení, teda je oprávnený a súčasne aj povinný posudzovať, či rozhodcovský

rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom. Z ust. § 57 ods. 2 EP vyplýva, že exekučný súd môže exekúciu zastaviť,
a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj

z hľadiska toho, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s
dobrými mravmi, pričom môže tak urobiť na návrh účastníka konania ako aj bez návrhu. Tomuto postupu
nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie (k uvedenému pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 55/2001 z 24.2.2011). Aj podľa predpisov Európskej únie (čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS) a

judikatúry Súdneho dvora EÚ - v súlade s požiadavkou, aby vnútroštátne právne predpisy neznemožnili
alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie a aby v prípade, ak sa určitá zmluvná
podmienka nachádzajúca sa v zmluve uzavretej so spotrebiteľom ukáže byť nekalou, spotrebiteľanezaväzovala-jevnútroštátnysúd,ktorýrozhodujeonávrhunanútenývýkonrozhodcovskéhorozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinný aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú
povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom, pokiaľ

má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva, a je tento súd povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez
návrhu (ex officio) zastaviť výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia v prípadoch, keď požadované či
vymáhané plnenie je v rozpore s právom Európskej únie (k uvedenému pozri rozsudok Súdneho dvora

EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o./Korčovská).

So zreteľom na uvedené nemožno považovať za dôvodnú ani námietku oprávnenej, podľa ktorej ak
rozhodcovsky rozsudok bol predmetom preskúmania pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi v zmysle § 44 ods. 2 EP, tak v štádiu po udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, už neprichádza do úvahy posúdenie (ne)súladu spotrebiteľskej zmluvy so zákonnou
úpravou, exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z hľadiska § 45 ods. 1, 2 ZRK a možnosť

zastavenia exekúcie z dôvodov vád exekučného titulu uvedených v § 45 ods. 1 ZRK.

Súd prvého stupňa preto správne - po zistení, že exekúcia v danej veci je vedená na základe
nespôsobilého exekučného titulu, v súlade s § 57 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 2 ZRK exekúciu
zastavil, a z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a jej zastavení podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne.

Oprávnená po podaní odvolania navrhla prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a
c/ O.s.p. za účelom podania návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežných
otázkach na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a podania návrhu Ústavnému súdu SR na konanie
o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 EP ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,

nemožnoodpustiťzmeškanielehôtaposkončeníexekučnéhokonanianemožnopodaťnávrhnaobnovu
exekučného konania.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku len vtedy, ak EP neustanovuje inak. EP v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť
exekučné konanie, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. na exekučné konanie zásadne nemožno aplikovať, a preto
prerušenie exekučného konania v danom prípade nie je prípustné. Okrem toho, podľa názoru
odvolacieho súdu v danej veci ani nevznikla potreba predložiť prejudiciálne otázky (formulované v
odvolaní oprávnenej) týkajúce sa výkladu úniového práva Súdnemu dvoru EÚ, keďže Súdny dvor EÚk uvedeným otázkam vyjadril svoj názor už vo viacerých rozhodnutiach, keď napr. v rozhodnutiach
Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C- 168/05) a Océano Grupo Editorial a
Salvat Editores (C- 240/98 až C- 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z

myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.

Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný
zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a prispieva k splneniu cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a
význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem

toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
V rozhodnutí C 76/10 A., s.r.o./G. Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd aj vo fáze výkonu
rozhodnutia má povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o
úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu

určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v
prípade kladnej odpovede vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný. Odvolací súd v posudzovanej
veci nedospel ani k záveru o rozpore ust. § 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, preto z
uvedených dôvodov návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.

ako neopodstatnený zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.