Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. marec 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/187/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208220550
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7208220550.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. Z., X.. XX.X.XXXX, L. X. S. XXX/XX, právne zast.: JUDr. Peter
Rybár, advokát, so sídlom Ľudová 14, Košice, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod
sp. zn. EX 4453/2008, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o vymoženie 29,21 Eur

s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 39
Er/2686/2008-46 zo dňa 2.5.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 20.8.2008 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi

Krutému poverenie na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sp. zn. SR 01270/08 zo
dňa 3.3.2008. Dňa 5.9.2011 povinná prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila súdu návrh
na odklad exekúcie a dňa 9.9.2011 aj návrh na zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú.
O týchto návrhoch prvostupňový súd rozhodol uznesením č. k. 39Er/2686/2008-25 zo dňa 2.2.2012
tak, že exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený dňa 27.2.2012 odvolanie a
keďže sa v tomto prípade v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 374 ods. 4 O.s.p.
jednalo o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, podaním
odvolania sa vyššie uvedené rozhodnutie zrušilo a o veci opätovne rozhodol sudca, a to uznesením č.
k. 39Er/2686/2008-46 zo dňa 2.5.2012, ktorým exekúciu zastavil.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a podľa smernice Rady č. 93/13/EHS a uviedol, že medzi účastníkmi konania bola dňa
9.7.2007 uzatvorená Zmluva o úvere č. 9370022, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver v
celkovej výške 331,94 Eur zvýšený o poplatok vo výške 321,32 Eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
boliVšeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru,vktorýchvbode17.jeupravenáajrozhodcovskádoložka,

v zmysle ktorej bola povinná zaviazaná riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy a v súvislosti s ňou
výhradne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.Uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu
účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak totiž rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal aj na skutočnosť, že odo dňa 1.5.2004, t. j. pristúpenia
SlovenskejrepublikykEurópskejúnii,sapreňustalizáväznýmiaktyprijatéorgánmizriadenýmiZmluvou

ozaloženíEurópskychspoločenstievaZmluvouoEurópskejúnii,vrátanesmerniceRadyEurópskejúnie
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Cieľom tejto smernice bolo účinne
chrániť spotrebiteľa, a to prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok.

Vychádzajúc zo spisu je zrejmé, že oprávnený, ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
sa Zmluvou o úvere zo dňa 9.7.2007 zaviazal poskytnúť povinnej, ktorá nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver v dohodnutej výške, preto predloženú zmluvu

posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ. Podľa názoru súdu prvého stupňa Občiansky zákonník
platný ku dňu uzavretia zmluvy nesprávne prebral vyššie uvedenú smernicu, čiže smernica ku dňu
uzatvorenia úverovej zmluvy poskytovala širší rozsah ochrany práv spotrebiteľa, ako vtedy platný OZ.
V súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva Únie je teda vnútroštátny súd, správny orgán

alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný ho vykladať čo najviac v zmysle znenia a
cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok, a to bez ohľadu na to, či sú vykladané
vnútroštátne ustanovenia neskoršie, alebo skoršie ako smernica.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvého stupňa preskúmal Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, z ktorých zistil, že v bode 17. (Rozhodcovská doložka) sa zmluvné strany dohodli, že všetky

spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a)
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, súd prvého stupňa považuje za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Podľa názoru súdu takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých
medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom je skôr teoretická, pričom značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak

spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku
výberu medzi viacerými do úvahu prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu vykonaného takouto
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. O neprijateľnú podmienku preto ide podľa názoru súdu
aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ

je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou
rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako
najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná.

Za neprijateľnú považoval aj výšku dohodnutých úrokov z omeškania vo výške 0,25 % za každý
deň omeškania až do zaplatenia. Tie sú na predtlačenom tlačive a sú všeobecne koncipované pre
veľký počet dlžníkov - spotrebiteľov, pričom je nepochybné, že dlžník nemal možnosť ich zmeniť,
sú v jeho neprospech a spôsobujú značnú nerovnováhu vo vzájomných právach zmluvných strán.
Neprijateľnépodmienkysúneplatnéspoukazomnaust.§53ods.4Občianskehozákonníka.Argumenty

oprávneného, že vysoké úroky z omeškania vyvažujú vysoké obchodné riziko, ktoré oprávnený musí
znášať, neobstojí, pretože výkon podnikateľskej činnosti je spojený s určitými rizikami, ktoré znáša
podnikateľ tým, že vykonáva svoju podnikateľskú činnosť sám, teda vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť a sám si určuje, za akých podmienok úver klientovi poskytne.Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto rozhodol o zastavení exekúcie,
pričom o návrhu povinnej na odklad exekúcie už nerozhodoval.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnutéuznesenievcelomrozsahuzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Namietal,
že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom,
že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a

porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v

zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade

s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o
rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa
uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v
samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu

došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na
strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej

spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučnéhosúduojehoprávnompostaveníanemalmožnosťaniovplyvniťprípravuobsahurozhodnutia
exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v

pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha.
Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci,
čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS, ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp.

nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie.V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný

súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej

doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné
strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne,

avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa
vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského
úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a), b) a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie

úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa

26.7.2012 označené ako: "Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu".

V tomto žiadal, aby súd pri rozhodovaní o veci vychádzal z tohto návrhu a dôsledne uplatňoval právo
Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, t. j. aby sa zaoberal aj
rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sú v prospech tvrdení

oprávneného. Namietal, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť a že v prípade, ak sú prebraté do
slovenského právneho poriadku, má sa aplikovať tento poriadok. Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu
bodu q) ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade

je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v nasledovnom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiumožno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len
"O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez

nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Keďže podľa ust. § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z., proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2
je prípustný opravný prostriedok, poučenie v napadnutom rozhodnutí nebolo správne, a preto tunajší
súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia. Nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je

prípustné, má totižto vplyv len na dĺžku lehoty, v ktorej je možné podať odvolanie (ust. § 204 ods. 2
posledná veta O.s.p.).

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., č. SR

01270/08 zo dňa 3.3.2008.

Podľa ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok

uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej

pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z
nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré

obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie
umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,
ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený
a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 9370022 zo dňa 9.7.2007 je vzťahom spotrebiteľským, s čím však
oprávnený nesúhlasil.

Odvolací súd k tomu uvádza, že charakter predmetnej zmluvy nemožno posudzovať len podľa predpisov
slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej o.
i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení
Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu

Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie
č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade
tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi
smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo
veciC-473/00Cofidis).ZároveňpodľaSmerniceRady93/13/EHSsúdčlenskéhoštátu,akovnútroštátny

súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je
pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad
Obchodného zákonníka. V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený - POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
ktorý predmetnú zmluvu o úvere s povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a
pôžičiek z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného

v obchodnom registri (čl. 2 písm. a) Smernice č. 93/13/EHS). Povinný pri uzatváraní Zmluvy o úvere
vystupovalakofyzickáosobaazožiadnychustanovenízmluvynevyplýva,žekonalscieľomvzťahujúcim
sakjejobchodu,povolaniualebopodnikaniu(čl.2písm.b)Smerniceč.93/13/EHS).Zmluvaoúverebola
predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej
činnosti - poskytovania úverov. Preto je nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je

vzťahom spotrebiteľským, a teda je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, a
to Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci

núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napríklad aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či

oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2.2012 konštatoval, že

pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení sp. zn. 6 Cdo 135/2012 zo dňa 5.12.2012
uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a
exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor
exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je

logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola
medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení sp.
zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa
vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného

titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočneosvedčenéokolnosťamivyplývajúcimizospisu,vrátanedonehozaloženýchlistín.Vzhľadom
na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania,
a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný
nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada

rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným
nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.

1 písm. b) O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr.
podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho

dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.). Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného naprerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko nevznikla potreba predložiť vec
Súdnemu dvoru Európskej únie.

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či

predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so

sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,

požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka
absolútne neplatná. Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky
zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie
takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný
do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakterneprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53
Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o
neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej
povinnosti.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q)

bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše citovaná
smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné
so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa. Teda, ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ upravená
prísnejšie ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto

znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať

si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej

podmienky, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že
spotrebiteľovi, teda povinn, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v
prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby

na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces
založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti

alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom -
podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust.
§ 53 ods. 2 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná
podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade

si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.
Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými

stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom

prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010
zo dňa 30.11.2011).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené

podmienky na vykonanie exekúcie.

Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd už len dodáva, že rozsah
a dôvody odvolania možno dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci lehota na
podanie odvolanie oprávnenému uplynula dňa 28.5.2012 a právna argumentácia právnych dôvodov
odvolania bola súdu prvého stupňa predložená dňa 13.8.2012. Z tohto dôvodu na ďalšie doplnené

dôvody odvolania oprávneným odvolací súd neprihliadal v súlade s citovaným ust. § 202 a § 205 ods.
3 O.s.p.. Zároveň so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nebolo potrebné zaoberať sa ani
ostatnými odvolacími námietkami oprávneného.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol a napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa ust. § 219

O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (ust. § 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. o súdoch v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.