Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/423/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211212162
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211212162.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: JUDr. L. F., nar. X.XX.XXXX, Y. F., F. XXX/XX, za
účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, Bratislava - Dúbravka, Ľ. Zúbka
2, IČO: 42 176 778, proti žalovanému: Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok, Hlavné nám. 12,
IČO: 35 923 130, zast. splnomocnenkyňou: Beňo & partners, advokátska kancelária, s.r.o., Poprad,
Námestie sv. Egídia 95, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, o odvolaní vedľajšieho účastníka

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. mája 2012 č. k. 12C/168/2011-86 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy zo dňa
18.10.2007, II. zamietol žalobu o zaplatenie finančného zadosťučinenia a III. rozhodnutie o trovách
konania vymienil rozhodnutiu do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie

vo veci samej odôvodnil právne ustanovením § 80 písm. c) O.s.p. a ustanovením § 1 ods. 1, § 3
ods. 1, § 4 ods. 1 a 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 18.10.2007 - v
čase uzavretia zmluvy, ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj
ustanovením § 39 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení),
vecne potom tým, že vyhodnotením vykonaného dokazovania súd prvého stupňa s poukazom na
citované ustanovenia dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len čiastočne a nárok žalobkyne

je sčasti oprávnený. Taktiež mal preukázané, že v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa
18.10.2007bolanesprávneuvedenáRPMN,ktorúskutočnosťmožnoposúdiťtak,akobyRPMNvzmluve
uvedená nebola vôbec, čoho dôsledkom sa stáva úver bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobkyňa je
povinná vrátiť žalovanému peňažné prostriedky v takej výške, v akej jej boli poskytnuté, čo už aj urobila.
Žalobou chcela dosiahnuť neplatnosť úverovej zmluvy, avšak v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 zákona
o spotrebiteľských úveroch zmluvu nemožno považovať za neplatnú a nebolo možné požadovanému

určeniu vyhovieť. Žalobkyňa sa ďalej domáhala eventuálne určiť úver za bezúročný a bez poplatkov,
čomu rovnako nevyhovel, nakoľko túto skutočnosť konštatuje priamo zákonné ustanovenie a postavenie
žalobkyne nie je právne neisté. Preto v tejto časti súd nárok žalobkyne zamietol. Prisvedčil žalovanému,
že RPMN tak, ako ho vypočítala a namietala žalobkyňa, nie je zistená správnym postupom, tento jej
postupsmerovalkzisteniuúrokovejsadzby,avšaknejdeototožnéinštitúty,atietonemusiabyťvyčíslené
v rovnakej výške. RPMN je komplexné vyčíslenie úveru a jeho celkovej výšky, ktorá berie do úvahy

nielen dohodnutý úrok (úroková sadzba je len jednou z položiek, z ktorých sa RPMN vyčísľuje), ale aj
dĺžku splácania úveru, výšku splátok, poplatky, odplatu za poskytnutie úveru atď. Pretože žalobkyňa v
predmetnom konaní svoje práva v súvislosti s ochranou spotrebiteľa neuplatnila úspešne, nebolo možné
vyhovieť ani jej nároku na finančné zadosťučinenie.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie vedľajší účastníka a to s návrhom na jeho zrušenie a
vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedol, že rozsudok jezaložený na nesprávnom právnom posúdení veci a doposiaľ zistený skutkový stav neobstojí a nemôže
osvedčiť rozhodnutie o zamietnutí žaloby ako celku. Pokiaľ sa jedná o nesprávne uvedené RPMN, súd
tento fakt len skonštatoval, avšak nevyporiadal sa s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý otázku

RPMN vo veci 1Sžo/2007 z 26.8.2008 judikoval „Nezahrnutie všetkých poplatkov do RPMN je klamaním
spotrebiteľa a teda nekalá obchodná praktika“. Taktiež Najvyšší súd v uznesení 1 M Cdo/1/2009 zo dňa
31.7.2009 jasne a právne záväzne vyjadril, že spotrebiteľ potrebuje mať vyriešenú otázku, aký je jeho
skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, pričom právny úkon postihnutý takouto
vadou je absolútne neplatný. Nezahrnutie všetkých nákladov do RPMN je aj v rozpore so Smernicou

93/13/EHSaideoneprijateľnúpodmienkupodľagenerálnejklauzulyvzmysle§53ods.1O.z..Žalovaný
uvádzal tri odlišné hodnoty RPMN týkajúce sa jednej a tej istej zmluvy č. 536007/031 BVS 6033867
zo dňa 18.10.2007. V zmluve uvádzal RPMN vo výške 26,22%, na splátkovom kalendári 19,74% a
nakoniec vo vyjadrení pre súd 22,03%. V zmysle § 7 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa
sú nekalé obchodné praktiky zakázané, pričom za nekalú obchodnú praktiku sa považuje to, ak je
v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, nedostatok odbornej starostlivosti sa rovná nekalej

obchodnej praktike. Nesprávnym uvedením RPMN žalovaný uviedol žalobkyňu do omylu, pričom sa
jedná o kvalifikovaný omyl, ktorý sa týka podstatnej okolnosti a to údaju o skutočnej cene úveru, preto
z dôvodu omylu sa jedná o relatívnu neplatnosť celého právneho úkonu v zmysle § 49a v spojení s
§ 40a O. z.. Prvostupňový súd údaj o nesprávnej RPMN len skonštatoval a túto skutočnosť posúdil
tak, akoby RPMN v zmluve uvedená nebola a teda tým pádom sa úver stáva bezúročným a bez

poplatkov, pričom túto skutočnosť neuviedol v rozsudku, pretože túto skutočnosť konštatuje priamo
zákonné ustanovenie, teda postavenie žalobkyne nie je právne neisté. Bolo preto potrebné, aby súd
skutočnosť,žeúverjebezúročnýabezpoplatkovvyslovil.Žalovanýakoďalšiunekalúobchodnúpraktiku
a to klamanie žalobkyne použil to, že pôžičku mala splatiť splácaním 48 mesiacov po 485 Sk s tým,
že každé Vianoce jej bude odpustená splátka, teda splátok malo byť celkom 44, čo uviedol i

v splátkovom kalendári, ktoré zaslal spolu s VOP po týždni od podpisu zmluvy. V skutočnosti však v
zmluveuviedol48splátok,čoužalobkyneipožadovalzaplatiť,pričomprvostupňovýsúdanitotokonanie
neoznačil ako nekalú obchodnú praktiku. Týždeň po podpise zmluvy žalovaný zaslal VOP, ktoré mali byť
neoddeliteľnou náležitosťou zmluvy, pričom všeobecné obchodné podmienky boli písané tak drobným
písomnom, že sú jednoducho nečitateľné ani lupou. Ani túto skutočnosť prvostupňový súd neoznačil

ako porušenie spotrebiteľského práva a ani proti tejto nekalej obchodnej praktike žalobkyni neposkytol
ochranu. Súd prvého stupňa taktiež neodôvodnil prečo neakceptoval rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie, ktorá vo svojich rozhodnutiach za klamlivé opomenutie považuje aj zmluvné podmienky
písané neprimerane drobným písomnom. Čo sa týkalo nepriznaného finančného zadosťučinenia aj tu
prvostupňový súd nesprávne právne posúdil nárok žalobkyne a nesprávne interpretoval a aplikoval § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z..

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne
správne a navrhol ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Uviedol, že k rozdielnemu údaju RPMN
v zmluve o poskytnutí pôžičky a v splátkovom kalendári žalovaný uvádza, že správny údaj RPMN je
22,03%, t.j. údaj uvedený v splátkovom kalendári, keď rozpor medzi výškou RPMN uvedenom v texte

zmluvy a výškou RPMN uvedenom v splátkovom kalendári bol spôsobený zrejmou chybou v písaní. Z
výpisu z účtu žalobkyne bolo preukázané, že voči nej bola uplatňovaná RPMN uvedená v splátkovom
kalendári. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.10.2012 obsahuje všetky podstatné obsahové
náležitosti, ktoré ukladá zákon a bola by platná aj vtedy, ak by všetky podstatné obsahové náležitosti
neobsahovala, pretože na jej základe bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver a táto ho začala

čerpať. Predmetná zmluva nie je spôsobilá byť ani vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle §
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., pretože zákonom predpísané údaje, teda aj hodnotu RPMN obsahuje.
Nesprávne uvedenie RPMN na zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je skutočnosťou spôsobilou spôsobiť
neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. ani nie je dôvodom na vyhlásenie predmetnej zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov. Čo sa týkalo primeraného zadosťučinenia je treba uviesť, že tento nárok

žalobkyňa relevantne neodôvodnila, pričom priznanie práva na peňažné zadosťučinenie v zmysle § 26
ods. 3 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy je jednak
porušenie konkrétneho spotrebiteľského práva a jednak príčinná súvislosť medzi porušením a ujmou,
ktorá v dôsledku toho vznikla. Žalobkyňa však doposiaľ neuviedla aká ujma jej mala byť spôsobená a
v čom má táto ujma spočívať.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú
vec (pretože napriek výslovnému namietaniu i uplatneniu odvolacích dôvodov len voči rozhodnutiu vo
veci samej mal aj výrok o trovách konania povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej) a

to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď tu síce šlo o rozhodnutie vo veci samej, popri tom
však ani o prípad možnosti akéhokoľvek rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

Podľa § 1 O. s. p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam

iných osôb.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 3 ods.1 O. z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa § 37 ods1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vada konania vymedzená v ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. í (a inak aj ďalšia vada z písmena

g/ rovnakého paragrafu, spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces. Ide o jedno zo základných práv, ktoré v podmienkach tuzemského právneho poriadku zaručujú
okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (tu por. oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), ÚS SR (nález z 12.
mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), ale tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla
2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba pritom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky
vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s
tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov
rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho

skutkovými zisteniami, ďalej prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú (pokiaľ vôbec takéto právne závery urobené boli) a napokon i len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.

Ak potom povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka, resp. so špecifikami konkrétnej veci); porušením príslušného práva účastníka konania na
jednej strane a zodpovedajúcej povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma tiež možnosť náležite
skutkovo, ale aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Pretože nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť
rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.

Práve priblíženou vadou podľa názoru odvolacieho súdu bol postihnutý aj napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej z prejednávanej veci.

Bolo to tak preto, že súd prvého stupňa neprezentoval svoje úvahy objektívne zrozumiteľne, keď v

časti zaujímania ním postoja k otázke čiastočnej dôvodnosti žaloby, kde konštatoval dôvodnosť a
oprávnenosť žalobného nároku žalobkyne sa toto nepremietlo do výroku jeho rozhodnutia, a práve
naopak v závere odôvodnenia rozhodnutia konštatoval neúspech v uplatnení spotrebiteľských práv
žalobkyňou a nemožnosťou vyhovenia jej žalobnému nároku na finančné zadosťučinenie. Otázkou
platnosti,resp.neplatnostiúverovejzmluvysazpohľaduskutkovýchtvrdeníprezentovanýchžalobkyňou

nezaoberal vôbec, vyjmúc konštatovania, že ,, ... v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 4 zákona
o spotrebiteľských úveroch ju však nemožno považovať za neplatnú a nebolo možné požadovanému
určeniu vyhovieť. Žalobkyňa sa ďalej domáhala eventuálne určiť úver za bezúročný a bezodplatný, čomu
rovnako súd nevyhovel, nakoľko túto skutočnosť konštatuje priamo zákonné ustanovenie a postavenie
žalobkyne nie je právne neisté“. Odvolaciemu súdu nebolo taktiež zrejmé, z čoho pramenila konštatácia

prvostupňového súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia ,, ... domáhala eventuálne určiť úver za bezúročný
a bezpoplatný“, keď to nebolo predmetom žalobného nároku, resp. počas konania nebol menený návrh
spočívajúci v takomto žalobnom nároku.

Ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. ako jedno zo všeobecných a dokonca tzv. pilotných ustanovení základného
predpisu tuzemského občianskeho práva zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej

výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Definícia dobrých mravov síce nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne
upravená; vo všeobecnosti však nimi treba rozumieť pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť
a rešpektovanie nerušeného výkonu práv iných. Dobrými mravmi je tak súhrn určitých etických a

kultúrnych pravidiel, v spoločnosti všeobecne uznávaných s tým, že činnosť namierenú proti takýmto
pravidlám možno označiť buď za celkom protiprávne konanie, alebo (prinajmenšom) za výkon práv
odporujúci dobrým mravom.

Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 O. z. treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska mravných zásad prevládajúcich v spoločnosti a princípov

vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy
komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle
od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva (NS SR, vec sp. zn. 3 Cdo
137/2003). Zákonné ustanovenie, o ktoré tu ide, pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť -

upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahya to aj na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho
charakteru konajúcich (tiež NS SR, tu vec sp. zn. 3 Cdo 49/1996).

Zásada spravodlivej ochrany práv (vyplývajúca z § 1 O. s. p.) vyžaduje, aby občianske súdne

konanie bolo ako celok spravodlivé. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre
nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.
Požiadavka spravodlivého konania ako celku a povinnosť súdu rozhodovať v súlade s pravidlami
slušnosti (ekvity) v prejednávanej veci znamená i to, že je tu tiež povinnosť súdu zaoberať sa otázkou,

či uvedenie nesprávneho údaja RPMN, ako aj ďalších odvolateľkou vytýkaných vád úverovej zmluvy
neodporujedobrýmmravom.Nevyhnutnosťriešeniakonfliktumedziprávnouistotou(ktorásamádocieliť
neplatnosťou) a spravodlivosťou vyžadujú totiž konkrétne okolnosti danej veci. Súčasťou dobrých
mravov je dobrá viera (bona fides) v zmysle poctivosti, vernosti danému slovu a mravnej povinnosti splniť
plnenie. Je to morálne kritérium posudzovania správania sa, ktoré má dve stránky - poctivosť vlastnú a
zároveň dôveru v poctivosť druhých i vieru v dôveryhodnosť ako takú. Stálosť a pravdivosť v sľuboch

a dohodách bola už v rímskom práve chápaná ako základ spravodlivosti (tu por. i uznesenie NS SR sp.
zn. 6 Cdo 173/2011).

Z ustanovenia § 39 O. z. vyplýva, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny
úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť

právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.
Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny
úkon neodporuje síce výslovnému zneniu ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákon dodržaný nebol.

Bolo treba súhlasiť s odvolateľkou, že zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo sám

konštatuje aj súd prvého stupňa, a to nepravdivý údaj o RPMN. Uvádzanie nepravdivého RPMN je bez
pochyby nekalou obchodnou praktikou, pretože sa spotrebiteľom predkladajú nepravdivé zavádzajúce
informácie. Neexistencia údaja, resp. existencia nesprávneho údaja o RPMN v predmetnej zmluve o
úvere môže predstavovať rozhodujúcu okolnosť pre súd v rámci jeho analýzy otázky, či podmienka
zmluvy o úvere týkajúca sa jej nákladov, v ktorej sa nenachádza takýto údaj, je zrozumiteľná v zmysle

článku 4 SMERNICE RADY 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Ak by bola nezrozumiteľná nevylučovalo by to aplikáciu § 37 ods.1 O. z.,
t.j. neplatnosť úverovej zmluvy pre neurčitosť právneho úkonu, resp. neplatnosť v zmysle § 39 O. z.,
ktorou je rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu so zákonom, alebo jeho obchádzanie, resp. rozpor
s dobrými mravmi. Zo skutkovými tvrdeniami odvolateľky v tomto smere, že zmluva je neplatná pre jej

rozpor so zákonom, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi sa prvostupňový súd vôbec nevyporiadal.

K procesnej stránke veci bolo treba uviesť, že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k
času rozhodovania rozsudkom súdu prvého stupňa (v máji 2012) a i k času rozhodovania odvolacieho
súdu týmto rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských

zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra 2008, tu por.
tiež čl. I bod 72 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená povinnosťou
vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky
a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto

podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4 účinný od 1. marca 2010, tu por. tiež čl. II bod 1
a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca
2010 v ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného

spomínaného zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jejzáklade súd i v tzv. sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom,
kde má základná požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet
(konania) tým, že aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe

alebo vzájomnej žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je
rozhodné, či žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to,
že výsledky vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v
prospech spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej
zmluve sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa

za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na
porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.
najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch
s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti

a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovenímprípustnostidovolaniavtakýchtoprípadochaumožnenímtakosoberozhodnutímdotknutej
toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Aj v tejto veci je treba vzhľadom na súdom prvého stupňa konštatovanú dôvodnosť žaloby (z
odôvodneniarozhodnutiasavšaknepodávavčommalajejdôvodnosťspočívať), ženiektorédojednania

v zmluve o úvere by mohli napĺňať kritéria neprijateľných zmluvných podmienok, čo by odôvodňovalo
vyslovenie ich neplatnosti v zmysle citovanej zákonnej úpravy.

So zreteľom k existencii vady praktickej nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozsudku bude
potrebné vykonanie nového dokazovania v prvom stupni, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a de facto i h/ O. s.

p. (nielen pre odňatie účastníkom konania postupom súdu možnosti konať pred súdom, ale i pre vadné
- v skutočnosti čo do posúdenia žalobných nárokov absentujúce - posúdenie veci po právnej stránke a
z toho plynúce neúplné dokazovanie) zrušiť a podľa odseku 2 cit. ust. vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie i so zodpovedaním si
všetkýchprerozhodnutierelevantnýchotázok(majúcpritomnazreteli,žeiskutkovépodstatyneplatnosti
právnychúkonovzakotvenévO.z.,ktoréplatiapreprávneúkonyvšeobecne,atedaajprespotrebiteľské
zmluvy), výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť opätovne
o veci a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.