Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/22/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606206526
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2606206526.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpená advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti povinnému: I. G., nar. XX.XX.XXXX, K. E. XXXX/XX, N. o vymoženie 865,70 eur, exekúcia vedená
pred súdnym exekútorom: JUDr. Eva Šteinerová, Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, na odvolanie

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 1Er 2066/2008-36 zo dňa 03. novembra
2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu

zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Eve Šteinerovej náhradu
trov exekúcie v sume 124,54 eur.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil po citácii § 41 ods. 2 písm. c) EP, § 53 ods. 1, 5, § 54
ods. 1 a 2 O.z., čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 200 ods. 2, 203 ods. 1 a §
196 EP, § 14 ods. 1,2 a 3 , § 15 ods. 1 a § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov a vecne tým, že exekučným titulom je notárska zápisnica napísaná na

Notárskom úrade JUDr. Ondreja Ďuriača č.k. N 184/2006, NZ 3240/2006 zo dňa 28.01.2006, ktorou sa
osvedčilo vyhlásenie účastníka (splnomocnenej osoby Mgr. Tomáša Kušníra, nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. - K.D. XXXX/XX, advokát, so sídlom Za kasárňou 1, 831 03 Bratislava) o uznaní právneho záväzku
povinného a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Predmetná notárska zápisnica bola spísaná
za prítomnosti Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, konajúceho na základe splnomocnenia spísaného v
zmluve o úvere č. 3440277 zo dňa 16.03.2005 uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným

ako dlžníkom. Na základe splnomocnenia v uvedenej zmluve o úvere splnomocnil povinný ako dlžník zo
zmluvy o úvere Mgr. Tomáša Kušníra, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v
mene splnomocniteľa uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom.
V splnomocnení sa dlžník zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice.
Ďalej povinný splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, aby za účelom zabezpečenia záväzku povinného voči
veriteľovi uzatvoril v jeho mene záložnú zmluvu podľa § 553 OZ alebo zmluvu o zabezpečovacom

prevode práva podľa § 553 OZ k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. Zo spisu vyplýva, že v
exekúcii sa vymáha plnenie, ktoré vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy uzatváranej v množstve prípadov
v štandardnej forme a na predtlačenom formulári. Exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná
na základe splnomocnenia uvedeného v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutého na vopred predtlačenomformulári. Toto splnomocnenie si povinný osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie a ostatnými štandardnými podmienkami. Povinný mohol len zmluvu odmietnuť ako celok
alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda ja predmetnému splnomocneniu, ktoré bolo

paušálnym spôsobom zakotvené v zmluve ešte pred jej vznikom. Uvedeným právnym predpisom, ktorý
bol transponovaný aj do ustanovení Občianskeho zákonníka, je chránené základné právo občana -
spotrebiteľa pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce u Charty základných
práv Európskej únie a ktorému korešponduje povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv
spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. Notárska

zápisnica je síce podľa § 41 ods. 2 písm. c) EP exekučným titulom, avšak podľa názoru súdu exekúcia na
základe notárskej zápisnice nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP prípustná z dôvodu, že je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Notárska zápisnica bola spísaná na základe splnomocnenia,
ktoré si povinný sám nevyjednal, splnomocnenie na konkrétnu osobu bolo zakotvené už v predtlačenej
zmluve a povinný nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť alebo ovplyvniť. Jej podpisom sa vopred vzdal
svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Táto

zmluvná podmienka je neprijateľná, nakoľko jej podpisom si spotrebiteľ zásadným spôsobom zhoršuje
svoje zmluvné postavenie. Dôsledkom je nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným
a povinným v neprospech povinného bez možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany
spotrebiteľa. Spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ani obsah notárskej zápisnice. V zmysle § 53 ods. 5
OZ je takáto neprijateľná podmienka neplatná a z toho dôvodu notárska zápisnica spísaná na základe

zmluvy o úvere, ktorá obsahovala neprijateľné podmienky, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
Ak súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo
zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 EP vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej. Súdu bol dňa 29.09.2010

doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, avšak z dôvodu nemajetnosti povinného
a dňa 05.10.2010 vyúčtovanie trov exekučného konania a vyjadrenie k návrhu oprávneného na zmenu
súdnehoexekútora.Súdozmenesúdnehoexekútoranerozhodoval,nakoľkobybolonadbytočné,keďže
súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Súdna exekútorka vyčíslila a žiadala priznať náhradu trov exekučného konania v celkovej sume 207,16

€, trovy exekúcie vyčíslila nasledovne:

1) v zmysle § 14 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. - žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie 1 hod., súčinnosť ODI 1 hod., súpis mot. vozidla a žiadosť o blokáciu - DI 1 hod., súčinnosť SP
1 hod., výzva na splátky 1 hod., súčinnosť a príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz na vykonanie
exekúcie - Allianz 1 hod., príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie - banky

1 hod., návrh na zastavenie exekúcie a predloženie špecifikácie trov exekúcie 1 hod., zaslanie faktúry
a vyúčtovania na trovy exekúcie 1 hod., vyjadrenie k návrhu opráv. na zmenu súd. ex. a zaslanie ex.
spisu 1 hod., podnet na zastavenie ex. a vyúčtovanie trov ex. 1 hod., podnet na zastavenie ex. 1 hod.,
vyúčtovanie trov ex. a zaslanie ex. spisu 1 hod. Súdna exekútorka vyčíslila odmenu za tieto úkony v
sume 86,32 €. Súd nepriznal súdnej exekútorke odmenu za úkony: žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie 1 hod., návrh na zastavenie exekúcie a predloženie špecifikácie trov exekúcie 1
hod., zaslanie faktúry a vyúčtovania na trovy exekúcie 1 hod., vyjadrenie k návrhu opráv. na zmenu
súd. ex. a zaslanie ex. spisu 1 hod., podnet na zastavenie ex. a vyúčtovanie trov ex. 1 hod., podnet
na zastavenie ex. 1 hod., vyúčtovanie trov ex. a zaslanie ex. spisu 1 hod., nakoľko sa nejedná o úkony
účelne vynaložené na exekúciu. Súd priznal odmenu súdnej exekútorke za 6 začatých hodín exekúcie

t.j. 6 x 6,64 € = 39,84 €.

2) v zmysle § 14 ods. 3 a § 15 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. - získanie poverenia na vykonanie
exekúcie 3,32 €, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 3,32 €, zisťovanie majetku povinného 2 x
3,32 €, zisťovanie platiteľa mzdy povinného 3,32 €, zisťovanie účtu povinného 3,32 €, doručenie príkazu
na začatie exekúcie 2 x 3,32 €, doručenie exekučného príkazu 2 x 3,32 €. Súdna exekútorka vyčíslila

odmenu za tieto úkony v sume 33,20 €. Súd nepriznal súdnej exekútorke paušálnu odmenu za 2 úkony
a to za doručenie príkazu na začatie exekúcie 1x, doručenie exekučného príkazu 1x, nakoľko podľa
§ 15 ods. 1 písm. b), c), d), e) Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov (v znení do 30.4.2008) patrí exekútorovi odmena len 3,32 eura za každý takýto úkon, bez
ohľadu na to koľko alebo koľkým subjektom bolo doručované. Ak by zákonodarca chcel, aby za každé

jednotlivé doručenie úkonov podľa § 15 ods. 1 písm. b), c), d), e) patrila exekútorovi paušálna odmena,tak by toto vyjadril tak, ako v ďalších písmenách § 15 ods. 1, napr. písm. g/, h/, i/, j/, preto súd priznal v
tejto časti odmenu súdnej exekútorke za 8 úkonov, t.j. spolu 8 x 3,32 € = 26,56 €.

3) podľa § 26 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. sa vypočítaná odmena zaokrúhľuje na najbližších 50

eurocentov nahor, t.j. 66,40 € na 66,50 €. Súd priznal súdnej exekútorke zvýšenie odmeny o daň z
pridanej hodnoty vo výške 20 %, t.j. 13,30 €.

4) v zmysle § 22 súdny Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. - exekútor si uplatnil náhradu hotových
výdavkov a to:

a) poštovné v sume 47,92. Súd priznal súdnej exekútorke náhradu výdavkov na poštovné v sume 44,74
€, nakoľko poštovné za vrátenie poverenia 1,59 € a náhrada za zaslanie faktúry a vyúčtovania na trovy

exekúcie 1,59 € neboli súdu preukázané a k vráteniu poverenia ešte neprišlo.

b) bankový poplatok - 0,13 €, kolky, poplatky a ostatné 12,08 €, súd túto náhradu nepriznal, nakoľko
nebola zo spisu preukázaná.

c) použitý papier a toner 141 strán 9,36 € + 40 strán 2,66 €, obálky 28 kusov 2,46 € + obálky 5 ks
0,50 €, spisový obal 0,13 €. Túto náhradu súd súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko takáto náhrada

nevyplýva z vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z., netvorí hotové výdavky účelne vynaložené v súvislosti s
vykonávaním exekučnej činnosti podľa § 22 ods. 1 tejto vyhlášky a nie je ani úkonom exekučnej činnosti
podľa § 15 ods. 1 tejto vyhlášky. Súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celkovej sume
124,54 €.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a domáhal, sa aby odvolací súd napadnuté

rozhodnutie zrušil. Odvolanie podal proti rozhodnutiu v celom rozsahu. Namietal skutočnosť, že notárska
zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi, pričom súd uznal exekučný titul za súladný a preto udelil súdnemu exekútorovi poverenie.
Predmetné plnomocenstvo skúmal notár JUDr. Ondrej Ďuriač pri spísaní notárskej zápisnice a rovnako
sa ním zaoberal aj okresný súd pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom. V súvislosti s

týmto plnomocenstvom odvolateľ poukázal na to, že povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení
zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka odvolať,
pričom tak nikdy neurobil. Platné právne predpisy povinnému ako dlžníkovi nebránili v tom, aby
dobrovoľne sám uznal záväzok zo zmluvy o úvere, pričom výška záväzku bola povinnému ako dlžníkovi
známa. Oprávnený ako veriteľ pravidelne vyzýval povinného na úhradu jeho záväzku. Napadnutým

uznesením súdu, ktorým sa predmetná exekúcia vyhlásila za neprípustnú, hoci nedošlo počas celého
trvania exekučného konania od okamihu udelenia poverenia až do teraz k zmene skutkového ani
právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosť a následne zastavenia exekúcie
situácia, kedy si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, a vtedy pohľadávka
oprávneného už bude premlčaná. Oprávnený sa nestotožnil s priznanými trovami súdneho exekútora,

pretože podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. sa odmena súdneho exekútora za výkon
exekučnej činnosti určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a paušálnou sumou za
jednotlivéúkonyexekučnejčinnosti.Úlohousúduboloskúmaťúčelnosťvynaloženéhočasunaexekučnú
činnosť. Výpočty a odmeny exekútora sa zohľadňuje počet vynaložených hodín na exekúciu a nie počet
jednotlivých úkonov. Pri výpočty odmeny je rozhodujúce časové hľadisko jednotlivých úkonov a nie

početnosť jednotlivých úkonov. Zákonodarca vychádzal z toho, že hodinová sadzba patrí exekútorovi
za každú aj začatú hodinu exekučnej činnosti, takto vyformuloval aj príslušné ustanovenie vyhlášky.
Zároveň poukázal na to, že úkony sú jednoduché, šablónovito sa opakujú, náročnosť nemohla trvať v
rozpätí 6 hodín, resp. každý úkon exekučnej činnosti v trvaní presne 60 min. Preto si nemohol súdny
exekútor vyúčtovať odmenu odmeňovanou hodinovou sadzbou vo výške 39,84 eur. Zo strany súdneho

exekútora došlo aj k duplicitnému počítaniu odmeny za úkony exekučnej činnosti, kedy viaceré položky
sú účtované za obsahovo zhodné úkony, teda sú odmeňované sumou 6,64 eur aj 3,32 eur a to za žiadosť
oudeleniepoverenia,získaniepoverenianavykonanieexekúcie,príkaznazačatieexekúcieadoručenie
príkazu na začatie exekúcie, exekučný príkaz na začatie exekúcie a doručenie exekučného príkazu na
začatie exekúcie, s účinnosť s ODI, súpis motorového vozidla a žiadosť o blokáciu a zisťovanie majetku

povinného 2 krát. Taxatívny výpočet jednotlivých úkonov odmeňovaných paušálnou sumou 3,32 eur
vyplýva z ust. § 15 ods. 1 Vyhlášky pod písm. a) až j), pričom vyhláška presne stanovuje, za ktoréjednotlivé úkony exekučnej činnosti patrí odmena paušálnou sumou 3,32 eur a teda za tieto úkony
nepatrí odmena podľa hodinovej sadzby 6,64 eur.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na
prerušeniekonaniapostupompodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.ačl.267ZmluvyofungovaníEÚ,pričom
žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného súdu v jeho prípade
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi a žiadne
ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska

hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení
povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva,

či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený
a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa

spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa
prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.
Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú

osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda
súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa

pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu

konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v
súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru

EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z notárskej zápisnice vyhotovenej 28.01.2006 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom č. N 184/2006, NZ
3240/2006 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, advokát konajúci na základe plnej moci, ktorá je v zmluve

o úvere tvoriacu prílohu notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vydal osvedčenie o vyhlásení
účastníka o uznaní právneho záväzku súvisiace s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlasil
s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. pričom notár osvedčil, že prítomný účastník Mgr.
Tomáš Kušnír konajúci na základe splnomocnenia spísaného v úverovej zmluve vyhlásil skutočnosť, že
spoločnosť Pohotovosť uzavrela dňa 16. marca 2005 zmluvu o úvere s povinným na základe úverovej

zmluvy č. 3440277 bola oprávnenou osobou - veriteľom poskytnutý úver povinnému osobe dlžníkovi vo
výške 20.000,- Sk, povinná osoba splnomocnila Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru, tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp.
pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej

pohľadávky resp. zostatku v prípade čiastočného splnenia dlhu a jej príslušenstva. Prítomný advokát v
mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 30.313,- Sk, z toho úver
a poplatok predstavujú 26.080,- Sk, pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške
0,25% denne od 20. septembra 2005 do zaplatenia a celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru,
poplatku z úveru, trovy právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Povinná osoba

zastúpená advokátom vyhlásila, že dlh v celkovej sume 30.313,- Sk vrátane úrokov z omeškania vo
výške 0,25% denne od 20. septembra 2005 do zaplatenia splatí v lehote do 28. februára 2006 k rukám
oprávnenej osoby. Povinná osoba zastúpená advokátom vyhlásila, že v prípade neuhradenia dlhu, tak
ako je uvedené v notárskej zápisnice súhlasí s exekúciou spôsobom uvedeným v § 63 Exekučného
poriadku alebo podľa Občianskeho súdneho poriadku s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá

ako aj exekučný titul. K notárskej zápisnice bola priložená zmluva o úvere uzavretá dňa 16.03.2005
na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 20.000,- Sk, dlžník sa zaväzuje
vrátiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 19.120,- Sk, t. j. celkovo zaplatí
sumu 39.120,- Sk a to v 12 mesačných splátkach po 3.260,- Sk počnúc dňom 24.12.2004. Zároveň
v tejto zmluve o úvere sa nachádza aj splnomocnenie na základe ktorého dlžník ako splnomocniteľ

splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, Advokátska kancelária Za kasárňou 1, Bratislava na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274
písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, alebo pre exekúcie podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov na celý majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v

prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie
na vykonanie exekúcie 22.06.2006. Súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekučného konania,
nakoľko majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a vymáhaná pohľadávka sa stala
nevymožiteľnou. Zároveň navrhol priznať trovy exekúcie na ťarchu oprávneného.

Prvostupňový súd správne v preskúmavanom uznesení uviedol, že predmetná zmluva je zmluvou

spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na nižšie uvedené neobstojí.Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o úvere spadala pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52
Občianskeho zákonníka. Zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku

Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Veriteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy
konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej
zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods.

3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom
i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o pôžičke sa
zaviazal veriteľ ako dodávateľ poskytnúť povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky
vo forme pôžičky a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkovénákladyspojenésichposkytnutím,zmluvauzavretámedziúčastníkmispĺňazákladnénáležitosti
spotrebiteľského zmluvného vzťahu v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.

Podľa § 53 ods.1,2,3,4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej
zmluvy účastníkov), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú

také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka a
predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené

spotrebiteľskou zmluvou, teda nesmela obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú
v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho
zákonníka.

Odvolací súd sa rovnako plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal

záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca,
ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné
splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska
zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho

zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,

aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka

neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť výberu

iného zástupcu jej vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Zo spisu naviac nesporne vyplýva
vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného zastupoval i v predmetnom
exekučnom konaní. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho
právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a povinného, z čoho
vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp.

splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne
neplatným právnym úkonom. Potom Mgr. Tomáš Kušnír nemal oprávnenie povinného pri predmetnom
uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, notárska
zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/

EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd sa stotožnil tiež so záverom prvostupňového súdu, že vyššie popísané skutočnosti daného
splnomocneniasúzároveňjetakátopodmienkaneprijateľná,neplatná,ztohodôvodunotárskazápisnica
spísaná na základe zmluvy o úvere obsahovala neprijateľné podmienky, nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania

skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára

pri spisovaní notárskej zápisnice.S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje
absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže
byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový
súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku podľa §
58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje
vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS
183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný
súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky
(tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného v časti trov exekúcie, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol, správne uložil povinnosť k
náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej výške, správne krátil exekútorom
uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním odmeny za každý jednotlivý úkon pri časovej špecifikácii
jednotlivých úkonov, ale správne sčítal časové trvanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na

základe tohto súčtu určil odmenu podľa § 14 ods. 1, 2 vyhl. č. 288/95 Z.z. v znení účinnom do 30.4.2008.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu

dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ales výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam

ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že
v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici
neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch). Z uvedených dôvodov
je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ
v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľskýchzmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní
vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny

súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania, zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.