Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. máj 2012

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 39Er/2686/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208220550
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Ladislav Hreňo
ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2012:7208220550.3

Uznesenie

Okresný súd Košice II v exekučnej veci oprávneného J., R..K..S.., J. XX, XXX XX L., A.: XX XXX XXX,
zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 807 598
proti povinnej P. Z., X.. XX.X.XXXX, X. S. XXX/XX, XXX XX F., zast. JUDr. Petrom Rybárom, advokátom,
Ľudová 14, 040 11 Košice vedenej na Exekútorskom úrade v Bratislave u súdneho exekútora JUDr.
RudolfaKrutého,Záhradnícka60,82108Bratislavapodspis.zn.Ex4453/2008ovymoženiepohľadávky

vo výške 29,21 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

exekúciu z a s t a v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 20.8.2008 udelil Okresný súd Košice II v exekučnej veci spis. zn. 39Er/2686/2008 súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803/066135, a to na základe
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 16.6.2008, žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27.6.2008 a exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave spis. zn. SR 01270/08 zo
dňa 3.3.2008.

Dňa 5.9.2011 doručila povinná prostredníctvom svojho právneho zástupcu súdu návrh na odklad
exekúcie a dňa 9.9.2011 aj návrh na zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú.

O týchto návrhoch rozhodol Okresný súd Košice II vyšším súdnym úradníkom uznesením spis. zn.
39Er/2686/2008-25 zo dňa 2.2.2012 tak, že exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok") v spojení s ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní") zastavil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený dňa 27.2.2012 odvolanie, v ktorom uviedol, že všeobecný súd
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný súd,

ktorý konaná v pozícii exekučného súdu však nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa od situácie, akoby bol exekučný titul
zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku). Ak všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu koná tak, že

rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii
meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní.Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí

dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie
právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že

tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu,
a to nielen v rovine normatívnej, ale aj pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a
aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž vytvárajú nielen rámce obsahu jednoduchého
práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a
aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia
účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký účel

iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie postavenia spotrebiteľa apod.). Tento účel
nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych
práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už

nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je
odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní
stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právnom žalobcu
(veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou
legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Všeobecný súd vo veci
žalobcu (veriteľa) nebol povinný skúmať, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu

bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase,
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného

právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich
rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Všeobecný súd je
povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla

ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti
právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. V danom prípade súd bez toho, aby akokoľvek
vypočul žalobcu (oprávneného), rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve), a to výrokom
o zastavení exekúcie. Oprávnený ďalej uviedol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.

Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd,
navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený je však voči povinnému v pozícii veriteľa,
ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie.
Práve v tomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a
umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť

dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Exekučný súd tiež napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučnéhokonania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Súd navyše v napadnutom uznesení
viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo
veci dokazovanie nevykonal a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia

skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie
môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný
podklad na rozhodnutie, je povinný vykonať dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Účastníci konania
nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi
tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp.

konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj v prípade, ak by oprávnený
akceptoval názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc súdu by
nebola bez obmedzení. Podľa ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. v spojení s ust. § 159 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.") je takýto rozsudok právoplatný, pričom jeho výrok je záväzný

pre účastníkov a pre všetky orgány a o rovnakej veci sa nemôže prejednávať znova. Oprávnenie
exekučného súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vyplýva z ust. § 45
zákona o rozhodcovskom konaní. Z tohto ustanovenia však zároveň vyplýva, v akom rozsahu je súd
príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. Z úradnej povinnosti je súd
oprávnený skúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní a je

oprávnený skúmať, či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené
a neodporuje dobrým mravom. Okrem týchto dôvodov je oprávnený skúmať dôvody na zastavenie
exekučného konania podľa osobitného predpisu, avšak len na návrh účastníka konania. Osobitným
predpisom v zmysle odkazu pod čiarou č. 17 je ust. § 268 O. s. p. a ust. § 57 Exekučného poriadku,
teda ide o všeobecné dôvody na zastavenie exekučného konania. Zákonodarca tak ustanovuje okruh

otázok, ktoré majú byť skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať. Pre úplnosť oprávnený
uviedol, že ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje právo účastníkov rozhodcovského
konania domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku z tam uvedených dôvodov. V ust. § 40 ods. 1 písm. c) ako jeden z dôvodov pre napadnutie
rozhodcovského rozhodnutia uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť

rozhodcovskej zmluvy. V písm. d) tohto ustanovenia je uvedený dôvod, že sa rozhodlo vo veci, na
ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v
rozhodcovskomkonanínamietalanakoniecvpísm.j/sauvádzadôvod,žeprirozhodovaníboliporušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Ak by zákonodarca chcel umožniť
prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 40

zákona o rozhodcovskom konaní by nepochybne v písm. b/ okrem § 40 písm. a/ a b/ uviedol aj
ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. ďalšie dôvody
tam však uvedené nie sú, exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. Oprávnený nesúhlasí
ani s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o

spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských
úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Oprávnený
poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe Zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Ob. z."). Ako vyplýva z ust.

§ 261 ods. 3 písm. d/ Ob. z., na vzťahy vzniknuté zo Zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia
Ob. z., a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše, aj účastníci konania si v bode 19
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy dohodli, že v
zmysle§262ods.1Ob.z.savšetkyprávnevzťahymedzinimibudúspravovaťObchodnýmzákonníkom.
Podstatnými náležitosťami Zmluvy o úvere podľa ust. § 497 Ob. z. je na jednej strane záväzok

veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane
druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného vyplýva,
že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Ob. z. s odkazom
na § 269 ods. 1 Ob. z., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej Zmluve
o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera

nákladov, tak ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza prvostupňový súd. Oprávnený
poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a
to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale siurčí i deň splatnosti splátky. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné
považovať za považovať za odložené splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok.
V záujme ochrany spotrebiteľa ale ani z hľadiska korektnosti podnikania nie je možné požadovať od

klienta, aby sa v zmluve o úvere zaviazal, že v deň uzatvorenia zmluvy o úvere uhradí prvú splátku.
S poukazom na uvedené splátky podľa názoru oprávneného nie je možné posudzovať ako odložené
platby.Podľa§2písm.b/zákonaospotrebiteľskýchúverochzmluvouospotrebiteľskomúverejezmluva,
ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebný úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti

oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto
nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch upravuje ďalšie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia zákona vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy, musí táto zmluva
obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom „najmä", ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Pretože

predmetnom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie
tovar alebo služby, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby,
cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho a pod.). S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na

základe zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený rovnako poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného
aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,
v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,

zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania o výške 0,25% z dlžnej sumy za každý
deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatným celý dlh, až do dňa jeho zaplatenia. Tento úrok má
teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v takom prípade, že poruší zmluvné podmienky.
Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,

nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol
úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Ustanovenie § 369 ods. 1 Ob.
z. v platnom znení má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov
ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí

zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si
môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 1 Obdo/34/2004 zo dňa 21.12.2004, kde daný súd
jednoznačne vyslovil, že ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník

platiť úroky v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, ako aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu. S poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu oprávnený navrhol súdu, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a
vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného povinná prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že v plnom

rozsahu súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením. Oprávnený v odvolaní
namieta oprávnenosť všeobecného súdu rozhodovať v exekučnom konaní o súlade rozhodnutia
rozhodcovského súdu (ako exekučného titulu) s platnými právnymi predpismi a tvrdí, že aj keď
bol rozhodcovský rozsudok vydaná v rozpore so zákonom, nedošlo k jeho zrušeniu v konaní o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda je výkon prebiehajúcej exekúcie zákonný. S týmto názorom

oprávneného sa povinná nestotožňuje a na vyvrátenie jeho tvrdení poukázala na niekoľko rozhodnutí tak
všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. V ďalšej časti odvolania oprávnený
tvrdí,žepredmetnáúverovázmluvauzavretámedzioprávnenýmapovinnoujeabsolútnymobchodom,a
teda má sa riadiť ustanoveniami Ob. z. a nespadá pod režim zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „O. z.") a tiež zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zák.

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch"). Vychádzajúc z podmienok uzavretia spotrebiteľskejzmluvy je preukázateľné, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a teda má sa riadiť
ustanoveniami O. z. a zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný
a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere v § 3 ods. 1 upravoval definíciu veriteľa spotrebiteľského

úveru tak, že veriteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania a podľa ods. 2 sa za spotrebiteľa považuje fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa § 2
písm. b/ citovaného zákona za zmluvu o spotrebiteľskom úvere sa považuje zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z uvedeného vyplýva,
že predmetná zmluva č. 9370022 uzavretá dňa 2.7.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, čo v obdobnom
prípade potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí spis. zn. 17Co/167/2011-73 zo dňa
23.11.2011. V prípade predmetného záväzkového vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinnou,
ide o zrejmú reálnu zmluvu v zmysle § 657 O. z., pretože pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu
peňazí (pôžičky). Aj napriek snahe oprávneného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Ob. z. (pre

spotrebiteľa prísnejšieho) posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho
obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Zmluvný vzťah tak v každom
prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva.

Podľa ust. § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a), b), f)
až h) je prípustné odvolanie.

Podľa ust. § 374 ods. 4 O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka

alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade sa v zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust.
§ 374 ods. 4 O. s. p. jedná o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa, podaním odvolania zo strany oprávneného sa rozhodnutie Okresného súdu Košice II spis.

zn. 39Er/2686/2008-25 zo dňa 2.2.2012 zrušuje a o veci opätovne rozhoduje sudca.

Povinná vo svojich návrhoch zo dní 5.9.2011 a 9.9.2011 uviedla, že dňa 2.7.2007 uzavrela s oprávneným
Zmluvu o úvere č. 9370022 (ďalej len „Zmluva"), ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. V nich bola v bode 17 upravená aj rozhodcovská doložka, v zmysle
ktorej bola povinná ako spotrebiteľka zaviazaná riešiť všetky spory vzniknuté zo Zmluvy a v súvislosti

s ňou výhradne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom - Slovenská rozhodcovská,
a.s. Rozhodcovskou doložkou v znení predmetnej Zmluvy došlo k jednoznačnému zhoršeniu jej
postavenia ako spotrebiteľky, pretože za absencie tejto doložky by bol veriteľ povinný uplatniť svoj nárok
súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana, resp. spotrebiteľa. Pre
každého spotrebiteľa je neporovnateľne výhodnejšie a hospodárnejšie zúčastniť sa súdneho konania

vedeného na súde v obvode jeho bydliska, než konania pred rozhodcovským súdom vzdialeným stovky
kilometrov od jeho bydliska. Dohodou s takýmto znením si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje
zmluvné postavenie, a teda ide o zjavnú nerovnováhu medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Povinná
nemala možnosť Zmluvu ovplyvniť, pretože bola vopred naformulovaná. Povinná zároveň poukázala na
judikatúru všeobecných súdov, ktoré výkon exekúcie v rovnakých konaniach nepovolili (resp. zastavili),

akoajjudikatúru,podľaktorejsaadhéznezmluvyvypracovanépodnikateľomapredloženéspotrebiteľovi
bez možnosti akejkoľvek zmeny alebo úpravy považujú za neprijateľné. Z uvedeného vyplýva, že
Okresný súd Košice II vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pochybil, keď nepreskúmal, resp.
nezistil zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom. Vzhľadom na uvedené navrhovala povinná
exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a exekúciu zastaviť, ako aj rozhodnúť o odklade exekúcie podľa ust.

§ 56 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.Na základe výziev súdu zo dní 20.9.2011 a 20.10.2011 oprávnený k návrhom povinnej uviedol, že je
pravdou, že ustanovenie § 52 ods. 1 O. z. bolo od 1.1.2008 rozšírené aj o zmluvy priamo v O. z.
neupravené, ale pretože Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 9.7.2007, nemožno na ňu použiť uvedenú

právnu úpravu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetná Zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnych obchodom a nebolo ju možné
podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
pretože spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom
k 9.7.2007 rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej právnej forme. V definícii spotrebiteľského úveru sa
pojem úver doplnil až zák. č. 568/2007 Z. z., pričom táto novela nadobudla účinnosť dňa 1.1.2008. Podľa
názoru oprávneného, uvedenú Zmluvu preto nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. K
tvrdeniampovinnéhoorozhodcovskejdoložkeakoneprijateľnejzmluvnejpodmienkeoprávnenýuviedol,
že sa nejedná o neprijateľnú podmienku, keďže nejde o spotrebiteľa. Ak keby bol súd názoru, že

sa jedná o spotrebiteľa, oprávnený uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej
zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, pretože umožňuje každej strane domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdu alebo všeobecného súdu. už len
z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky navyše vyplýva, že zmluvné

strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu
podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom
konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa O. s. p.). Nemožno sa preto stotožniť s právnym
názorom povinného o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie povinného
by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania.

Podľa ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie
sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po
začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej
vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú
exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že

exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní
rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii
predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom.

Podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len
sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia
sa zastaví len čiastočne.

Podľa zákona exekučné konanie začína podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Jeho skončenie je
spravidla závislé od jeho samotného priebehu. Najželanejším spôsobom jeho skončenia je dobrovoľné
splnenietoho,čopovinnémuukladávykonateľnýexekučnýtitul.Exekučnékonaniesavšakmôžeskončiť
aj v dôsledku vád návrhu alebo prekážok na strane účastníkov označených v návrhu, prípadne z iných
dôvodov uvedených v zákone. Ustanovenie § 57 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva

dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez zreteľa na to, či to účastník konania nevrhol.
Naprotitomu,podľaust.§57ods.2Exekučnéhoporiadku,aksúdanéinédôvody,akosúuvedenévods.
1, súd má iba možnosť exekúciu zastaviť. Treba tiež rozlišovať, či dochádza k zastaveniu exekučného
konania v celom rozsahu alebo iba čiastočne.

Vychádzajúc z návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, ako aj vyjadrení oprávneného v priebehu

exekučného konania súd nahliadol do spisu, ako aj listinných dôkazov v ňom založených a zistil, žeexekučným titulom v tomto exekučnom konaní je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
rozhodcovskej a.s. SR 01270/08 zo dňa 3.3.2008, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť
oprávnenému sumu 606,78 Eur spolu s 0,25%-ným úrokom z omeškania denne zo sumy 598,82 Eur

od 25.9.2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 174,63 Eur. To všetko titulom Zmluvy
o úvere č. 9370022 uzavretej medzi oprávneným a povinnou dňa 9.7.2007. Na základe tejto Zmluvy
poskytol oprávnený povinnej (ako dlžníkovi) úver v celkovej výške 331,94 Eur zvýšený o príslušný
poplatok vo výške 321,32 Eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému celkovo sumu 653,26
Eur, a to v pravidelných mesačných splátkach v počte 12 po 54,44 Eur počnúc dňom 20.7.2007. Z

odôvodnenia rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) súd ďalej zistil, že rozhodcovský súd mal po
preskúmaní podmienok na vydanie rozhodcovského rozsudku a na základe dokazovania vykonaného
z listinných dôkazov za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou v pôvodnom konaní, vznikol
záväzkový vzťah, a to uzatvorením Zmluvy o úvere, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť
povinnej peňažné prostriedky a povinná sa zaviazala tieto peňažné prostriedky oprávnenému vrátiť, a to
formou splátok podľa splátkového kalendára. Oprávnený si splnil svoj záväzok tým, že uvedenú sumu

povinnej poskytol, čím mu vznikol nárok na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (úveru) od
povinnej spolu s príslušným poplatkom za poskytnutie úveru. Povinná oprávnenému neuhradila dve po
sebe idúce splátky riadne a včas, čím sa v zmysle bodu 04. dohodnutých Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru stal splatným celý dlh. Keďže povinná si nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu
jej z úverového právneho vzťahu riadne a včas a nezaplatila oprávnenému svoj splatný záväzok,

oprávnenému vzniklo právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške
598,82 Eur spolu s poplatkom za upomienku vo výške 7,97 Eur, čo predstavuje spolu sumu 606,79 Eur
a úrok z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 598,82 Eur od 25.9.2007 do zaplatenia.

Je pravdou, že do kompetencie exekučného súdu nespadá posudzovanie materiálnej stránky, resp.
vecnej správnosti vykonateľných rozhodnutí, ktoré sú exekučným titulom v tom ktorom exekučnom

konaní. Jeho úlohou je len zabezpečovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí za
predpokladu, že nimi uložené povinnosti neboli povinnými plnené dobrovoľne. Jediným exekučným
titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného
konania, je však rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak totiž rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené

alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní.
Predmetný rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) má síce vo vzťahu k zmluvným stranám účinky
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, no teória rozlišuje dvojaké účinky právoplatnosti,

a to formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je
preskúmateľné riadnymi oprávnenými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči

všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo
nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne
právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby
materiálne právoplatné neboli. Určenie takýchto prípadov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej

právoplatnostinemáprihliadaťpatrízákonu,tedazákonodarcovi,asúdomneprináležískúmaťvhodnosť,
či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou, ústavnými zákonmi
alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v čase uzavretia predmetnej Zmluvy o úvere bola
Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Podľa Rozhodnutia Rady Európskej únie zo dňa

14.4.2003 o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, Rada Európskych spoločenstiev rozhodla
vyhovieť žiadosti Slovenskej republiky o členstvo v Európskej únii. Zmluva o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii na základe ratifikačného postupu nadobudla platnosť dňa 1.5.2004. Podľa
Aktu o podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky, čl. I, odo dňa pristúpenia budú ustanovenia
pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné

pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomtoakte. To znamená, že odo dňa pristúpenia Slovenskej republiky dňa 1.5.2004 k Európskej únii, sa pre
ňu stali záväznými akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a
Zmluvou o Európskej únii.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica") je zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, považovaná za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vznikajúcich na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V prílohe tejto
smernice v bode 1 písm. e/ je stanovené, že nekalou podmienkou uvedená v zmysle čl. 3 smernice je

okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú
sumu ako kompenzáciu. V rámci prístupového procesu Slovenskej republiky do Európskej únie bol v
Slovenskej republike prijatý zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje podmienky poskytovania
spotrebiteľskýchúverov,náležitostizmluvyospotrebiteľskomúvere,spôsobvýpočtucelkovýchnákladov
spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Cieľom smernice bolo účinne chrániť spotrebiteľa, a to prijatím jednotných právnych pravidiel v

záležitostiach nekalých podmienok. Za týmto účelom zo znenia smernice vyplýva, že jednotlivé pravidlá
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi a
spotrebiteľmi, s výnimkou zmlúv týkajúcich sa zamestnania, nástupníckych práv, rodinného práva a
zmlúv týkajúcich sa včlenenia a organizácií spoločností a dohôd o partnerstve. Z uvedeného je zrejmé,
že smernica obsahuje negatívny výpočet zmlúv, ktoré nie sú považované za spotrebiteľské zmluvy a na

ktoré sa teda nebude vzťahovať právny režim na ochranu spotrebiteľa. Ostatné zmluvy uzavreté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom, bez ohľadu na to, podľa kých ustanovení, resp. akého právneho predpisu
boli uzatvorené, budú považované za zmluvy spotrebiteľské, na ktoré sa vzťahuje právny režim ochrany
spotrebiteľa.

Vychádzajúc zo spisu je zrejmé, že veriteľ (oprávnený), ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti, sa Zmluvou o úvere zo dňa 9.7.2007 zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej), ktorá nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver v dohodnutej výške.
Preto súd posúdil predloženú zmluvu uzavretú dňa 9.7.2007 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Daný právny vzťah je teda potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa
vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zák. č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. O. z..

Podľa§52ods.1O.z.platnéhokudňuuzatvoreniaZmluvyspotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa názoru súdu, Občiansky zákonník platný ku dňu uzatvorenia zmluvy, t.j. ku dňu 9.7.2007 podľa
názoru súdu nesprávne prebral vyššie uvedenú smernicu, pretože za spotrebiteľské zmluvy podľa vtedy
platného O. z. považoval, len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo, iné odplatné zmluvy upravené v 8 časti O.
z. a zmluvu podľa ust. § 55, ak na jednej zmluvnej strane stál dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Z
uvedeného je možné vyvodiť, že smernica ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy poskytovala širší rozsah

ochrany práv spotrebiteľa ako vtedy platný O. z..

Podľa čl. 2 písm. a) smernice spotrebiteľom je každá fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich
tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2 písm. b) smernice dodávateľ je akákoľvek fyzická lebo právnická osoba, ktorá v zmluvách
podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu, alebo

povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.Podľa čl. 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vznikajúcich na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné
pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci
svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy

priznávajú jednotlivcom. Súdne orgány členských štátov sú okrem toho povinné na základe čl. 4 ods. 3
Zmluvy o európskej únii zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú
zúniovýchustanovení,abysadosiahlaplnáúčinnosťtýchtoustanovení,pričomsúpovinnévyužiťvšetky
vnútroštátne právne prostriedky, ktoré primerane ochránia individuálne práva zakotvené v úniovom
práve.

Vnútroštátny súd je na základe zásady lojálnej spolupráce povinný zabezpečiť právnym subjektom
právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných úniových ustanovení, ale aj
prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva Únie tak, že bude vykladať všetky procesné
ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na
zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z úniového

právneho poriadku. Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva
vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom Únie tak,
aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva.

Aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva potom umožňuje
účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by

dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je však oveľa komplikovanejšia. Eurokonformný
výkladprichádzadoúvahypredovšetkýmvtedy,akjevnútroštátnypredpisnepresnýanechávasúdnemu
alebo správnemu orgánu priestor na voľnú úvahu. Eurokonformná interpretácia môže tiež často poslúžiť
na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho právneho predpisu ustanoveniami práva Únie.

Konformný výklad nie je vlastný len úniovému právu, ale je všeobecným pravidlom pri výklade predpisov

nižšej právnej sily, ktoré musia byť interpretované v súlade (konformne) s normami vyššej právnej sily,
napríklad zákony je potrebné vykladať v súlade s Ústavou.

V súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva Únie je teda vnútroštátny súd, správny orgán
alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a
cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok, a to bez ohľadu na to, či sú vykladané

vnútroštátne ustanovenia neskoršie alebo skoršie ako smernica, alebo či smernica bola transponovaná
načas.

S poukazom na vyššie uvedenú povinnosť súdu eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych
noriem, je potrebné aj na záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere zo dňa 9.7.2007 aplikovať ciele
smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 52 ods. 2 O. z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 O. z. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1 O. z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 O. z. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 2 O. z. v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd preskúmal Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy a zistil, že zmluvné strany sa v bode 17 (Rozhodcovská doložka) dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú

riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.,
ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa zároveň dohodli,

že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa názoru súdu takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými
stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom je totiž skôr teoretická, pričom

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje
už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu
v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu vykonaného
takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len

preprípadzáujmujehosaméhoviesťspor,tedalenvtakomprípade,aksaspotrebiteľrozhodnesámstať
žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide teda
podľa názoru súdu aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak

by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi
výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie
vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 O. z. neplatná.

Vychádzajúc z právneho posúdenia predmetnej Zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej, považuje

súd za neprijateľnú aj výšku dohodnutých úrokov z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania
až do zaplatenia. V danom prípade výška úrokov z omeškania nie je dohodnutá priamo v uzatvorenej
zmluve, ale tieto podmienky sú obsiahnuté v súčasti zmluvy a to vo Všeobecných obchodných
podmienkach poskytnutia úveru. Tie sú na predtlačenom tlačive a sú všeobecne koncipované pre
veľký počet dlžníkov - spotrebiteľov a je nepochybné, že dlžník nemal možnosť ich zmeniť, pričom

sú v jeho neprospech a spôsobujú značnú nerovnováhu vo vzájomných právach zmluvných strán.
Takto dohodnutý úrok z omeškania 0,25% za každý deň omeškania, t.j. 91,25% ročne, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu práv a povinnosti v neprospech spotrebiteľa,
pretožepožadujeodspotrebiteľa,ktorýnesplnilsvojzáväzok,abyzaplatilneprimeranevysokúsumuako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Neprijateľné podmienky sú neplatné s poukazom na ust. §53 ods. 4 O. z, t.j. z neprijateľnej podmienky nemôže dodávateľovi vzniknúť právo na akékoľvek plnenie.
Rozhodcovským rozsudkom (exekučným titulom) bolo preto ohľadom úroku z meškania priznané
plnenie, ktoré je právom nedovolené. Argumenty oprávneného, že vysoké úroky z omeškania vyvažujú

vysoké obchodné riziko, ktoré oprávnený musí znášať, neobstojí, pretože výkon podnikateľskej činnosti
je spojený s určitými rizikami, ktoré znáša podnikateľ tým, že vykonáva svoju podnikateľskú činnosť sám,
teda vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a sám si určuje za akých podmienok úver klientovi
poskytne. Zabezpečenie jednoduchšieho prístupu k úverom zo strany oprávneného na rozdiel napr. od
bankového sektora, nie je podľa názoru súdu možné vyvažovať neprimeranými sankciami.

Zároveň, podľa bodu 04 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru povinný v prípade omeškania so
zaplatením jednotlivej splátky o viac ako 7 dní, je sankcionovaný povinnosťou zaplatiť oprávnenému
zmluvnúpokutuzakaždýjednotlivýprípadomeškaniavsume9,96Eur.Zmluvaoúverevšakneobsahuje
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (tzv. RPMN). Napriek tomu, ako vyplýva z odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku, oprávnený si zmluvné pokuty uplatnil a rozhodcovský rozsudok mu priznal
nárok na zmluvné pokuty, hoci na to oprávnený nemal právo.

Podľa § 1 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tento zákon upravuje niektoré podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia
na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 1 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch sa nevzťahuje na zmluvu a) o poskytnutí úveru na

účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné
úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva
na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku a poplatkov, ktoré zabezpečujú splatenie úveru
jednou splátkou, d) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk
zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere,

súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, e) na ktorých
základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne
štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, f) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré
spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach.

Podľa § 1 ods. 3 zákon o spotrebiteľských úveroch sa ďalej nevzťahuje na úver formou preddavku na

bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditné karty.

Argumentum a cotratrio vyplýva, že uzatvorená zmluva o úvere zo dňa 9.7.2007 sa riadi režimom zákona
o spotrebiteľských úveroch.

Podľa ust. § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa pod spotrebiteľským úverom rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej

platby, pôžičky alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľoch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená,

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Ak teda spotrebiteľská zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (tzv. RPMN)
a napriek tomu sa zmluvným dojednaním sankcionuje spotrebiteľ, je takéto dojednanie v rozpore so
zákonom a preto je takéto dojednanie podľa ust. § 39 O. z absolútne neplatné. Oprávnenému tak
vzhľadom na vyššie uvedené nemohol vzniknúť nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu a rozhodcovským

rozsudkom pri zmluvných pokutách bolo opäť priznané plnenie, ktoré je právom nedovolené.Z výroku exekučného titulu zároveň nie je možné zistiť a oddeliť, z akých zložiek pozostáva istina a
z akých zložiek zmluvná pokuta. V tomto smere rozhodcovský rozsudok odkazuje iba na zmluvu o
úvere, čo má za následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Súd v exekučnom konaní

nemôže nahrádzať rozhodcovské konanie a v tomto smere opätovne vykonať dokazovanie, ktoré sa
uskutočnilo už pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Z exekučného titulu tak nie je možné oddeliť
plnenie nedovolené od ostatného vymáhaného plnenia, čo spôsobuje nevykonateľnosť exekučného
titulu. Ak je rozhodnutie nevykonateľné ohľadom priznanej istiny, logickým dôsledkom takého stavu je
nevykonateľnosť rozhodnutia aj v časti týkajúcej sa príslušenstva istiny, t.j. úrokov z omeškania. Úroky

z omeškania sú totiž iba príslušenstvom pohľadávky (ust. § 121 ods. 3 O. z.) a určenie sumy úrokov z
omeškania sa zákonite odvíja od samotnej pohľadávky - istiny.

Oprávnený tiež vo svojom odvolaní zo dňa 27.2.2012 uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, keď sa nemal možnosť vyjadriť ku skutočnostiam uvádzaným povinnou v jej návrhoch
na zastavenie a odklad exekúcie. K tomu súd uvádza, že po doručení návrhov povinnej súdu dňa
5.9.2011 (návrh na odklad exekúcie) a 9.9.2011 (návrh na zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za

neprípustnú) tento dňa 20.9.2011 vyzval oprávneného prostredníctvom jeho právneho zástupcu JUDr.
Martina Máčaja, aby sa k týmto návrhom vyjadril a zároveň mu tieto návrhy zaslal na vedomie.
Oprávnený sa k návrhom povinnej vyjadril a toto vyjadrenie súd pri svojom rozhodovaní vzal na vedomie.
Vzhľadom na uvedené považuje súd v tejto časti odvolanie oprávneného za nedôvodné.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky

pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, pričom o návrhu povinnej na odklad exekúcie už
nerozhodoval.

O trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 2 O. s. p.).