Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/97/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613208120
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Juraj Krupa
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613208120.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o.,
so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného spoločnosťou
verita, s.r.o., so sídlom Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 35 940 875, proti povinnému: S.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX Q. H., pre vymoženie pohľadávky 2.406,75 Eur s
príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktoré exekučné konanie je vedené

súdnym exekútorom JUDr. Janou Sitášovou, so sídlom Exekútorského úradu O. X/A, XXX XX D., pod
sp.zn. EX 1488/13, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 10Er/936/2013-37 zo dňa 03.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/936/2013-37 zo dňa 03.10.2013
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na základe ktorého oprávnený požiadal o
vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava. Okresný
súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom dospel k názoru, že žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia nie je možné vyhovieť. Z pripojených listín okresný súd zistil, že dňa 18.09.2007
(správne malo byť dňa 21.09.2007) bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému
úver vo výške 80.000,- Sk a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v 60.
pravidelných mesačných splátkach vo výške 2.076,- Sk. Okresný súd právny vzťah, ktorý vznikol na
základe predmetnej zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľský, v ktorom mal postavenie spotrebiteľa povinný.

Okresný súd ďalej preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy a zistil, že
táto bola obsiahnutá v bode 3.6 predmetnej zmluvy ako aj v bode v bode 11.2 Všeobecných obchodných
podmienok pre úver. Predmetná rozhodcovská doložka podľa názoru okresného súdu znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Túto skutočnosť je potrebné
považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostanými štandardnými

podmienkami. Nakoľko právnym predchodcom oprávneného bola N. banka a.s., súd prihliadol aj na
ustanoveniazákonavzťahujúcesanavykonávaniečinnostidodávateľa,atopredovšetkým§93bzákona
č. 483/2001 Z.z., z ktorého vyplýva bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie
rozhodcovskejzmluvyvyplývaťvôľanavrhovateľa-banky,abybolavprípadeprijatianávrhunauzavretie
rozhodcovskejzmluvyspotrebiteľomtakýmtonávrhomviazanáapodrobilasarozhodcovskémukonaniu.

Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebeneznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Obchodné podmienky v bode
11.2 však nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke. Uvedená
rozhodcovská doložka teda nie je ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva

zo zákona o bankách v spojení s Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil okresný
súd predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
neplatná. Na záver okresný súd uviedol, že predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov
na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto

rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o akt nulitný. Nulitný akt nikoho
nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval, preto okresný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,
ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Zákonodarca pamätal na procesnú situáciu, v ktorej bude

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a exepressis verbis určil rozsah oprávnenia exekučného
súdu ustanovením § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Skúmanie listinných dôkazov z
konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným
postupom v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a tým aj čl.
2 Ústavy SR. Oprávnený má za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok

ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ust. § 159 O.s.p. Súd nemôže vec
prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť
- navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a

preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Je tu teda prekážka „ res
iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Oprávnený ďalej poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 499/2012 a sp.zn. PL. ÚS
21/08 z 23. septembra 2009. Oprávnený zdôraznil, že jeho právny predchodca postupoval v súlade s §

93b zákona o bankách, ktorý mu ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s
tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať zákonom stanovenú ponuku. V zmysle
§ 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov
strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na uvedené oprávnený nemal
inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného; v konaní nebol preukázaný jej nedostatok. Okresný
súd bez akýchkoľvek skutkových a právnych dôvodov označil rozhodcovskú doložku za neplatnú,
nerešpektujúc pritom princíp zmluvnej slobody. V prípade ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom
súde, exekučný súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej

veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. V rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu
si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu.
Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky

rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Oprávnený je toho názoru, že Občiansky súdny
poriadok, zákon o rozhodcovskom konaní ani Exekučný poriadok neobsahuje žiadnu oporu pre záver,
že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo
veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, či zmeniť výrok rozsudku, prípadne

rozsudok zrušiť. K aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS oprávnený uviedol, že táto je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričomvoľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť
o uvedenú smernicu, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny

význam pre výklad národného práva je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný.
Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo na
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom
tohto konania, bezprostredne záväzná. Samotná judikatúra ESD možnosť riešenia spotrebiteľských

sporov v rozhodcovskom konaní pripúšťa, ale zaväzuje súdy aj pri žalobách o zrušenie rozhodcovského
rozsudku nie k plošnému rušeniu rozhodcovských rozsudkov z dôvodov nearbitrability spotrebiteľských
sporov, ale k dôkladnému a podrobnému skúmaniu konkrétnych okolností konkrétnej rozhodcovskej
doložky, ako aj vôle priemerného spotrebiteľa a jeho mentálnych schopností. Oprávnený zdôraznil,
že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v
medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor

a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege
lata takýto interpretačný priestor nedáva. Oprávnený je toho názoru, že došlo k porušeniu právnej
istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie
vydávajú aj zamietajú. Na podporu svojich tvrdení oprávnený rozsiahlo citoval z rozhodnutí okresných
aj krajských súdov SR. Oprávnený je toho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp

rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon ho nezákonne
zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojím konaním
a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych
vzťahov k pasivite. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn.
III.ÚS 23/2013, sp.zn. III. ÚS 153/07 z 18.10.2007 a sp.zn. III. ÚS 171/06 z 05.04.2007. Na základe

vyššie uvedeného oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil
tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne,
aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods.

1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a uznesenie okresného súdu potvrdil
podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom v podrobnostiach
naň odkazuje.

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom

náležitého preskúmania:

- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,

- žiadosti o vydanie poverenia,

- návrhu na vykonanie exekúcie,

tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti, návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,

pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo
iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom

(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.

Podľa § 159 O.s.p. sa pri rozsudkoch rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu

právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda

môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť

pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Odvolací súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
21.03.2012, sp.zn. 6 Cdo/1/2012, z ktorého vyplýva, že právomoc preskúmavať existenciu, resp.

platnosť uzatvorenia rozhodcovskej doložky má exekučný súd v prípade, že ide o spotrebiteľskoprávny
vzťah, ktorý bol právnym základom pre vznik exekučného titulu, teda, že účastníkom rozhodcovského
konania bol spotrebiteľ.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným - bankou a povinným Zmluvou o úvere
zo dňa 21.09.2007 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom do 31.12.2007. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme /§ 2 písm. a) zákona spotrebiteľských úveroch/ a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským

úverom /§ 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch/. Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom
aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere
definovanej v Obchodnom zákonníku vytvorenou predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere zo dňa 21.09.2007 bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery (oprávneným), a fyzickou osobou, ktorej bol

poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (povinným).
Nakoľko povinný mal v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu
postavenie spotrebiteľa, z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu,
ktorá sa nachádza v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007.
Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy

neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskejzmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak,
neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa
všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného

ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu

posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že
tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. V bode 34 označeného rozhodnutia sa stanovuje
súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu

spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely
uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna
sila rozhodnutej veci.

Rozhodcovská doložka v posudzovanej veci je zaradená priamo vo formulárovej zmluve uzatvorenej
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 21.09.2007 (v obdobnom znení sa

nachádza rozhodcovská doložka aj v bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver). Z uvedeného
je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný nemohol ovplyvniť
jej obsah. Povinný pokiaľ chcel uzatvoriť s oprávneným Zmluvu o úvere, musel pristúpiť aj na
rozhodcovskú doložku zakomponovanú v predmetnej zmluve. V tejto zmluve absentuje akékoľvek
poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Rozhodcovská doložka

splýva s ostatnými podmienkami predmetnej zmluvy. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
ide o výlučnú doložku, ktorá zveruje právomoc rozhodnúť všetky spory, ktoré vzniknú medzi oprávneným
a povinným zo zmluvy rozhodcovskému súdu, ktorý bol oprávneným vopred vybraný a zakomponovaný
do rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ sa tak ešte pred vznikom sporu vzdal práva na prejednanie veci
všeobecným súdom, čo považuje odvolací súd za neprijateľnú podmienku. Túto neprijateľnosť potom

ešte umocňuje dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodli, že rozhodnutie rozhodcovského súdu
bude pre strany záväzné, čím rozhodcovská doložka vytvára pre spotrebiteľa zdanie, že tento sa už proti
takto vydanému rozhodnutiu nemôže nijako brániť (napríklad podaním návrhu na zrušenie tuzemského
rozhodcovskéhorozsudkunavšeobecnomsúde).Odvolacísúdpritomuvádza,žeužsamotnénanútenie
rozhodcovskej doložky spotrebiteľovi spôsobuje jej neprijateľnosť, a teda aj neplatnosť.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým
konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej
doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a
materiálne vykonateľným exekučným titulom.

K námietke odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju

povinnosť,vyplývajúcumuzustanovenia§93bzákonač.483/2001Z.z.obankáchaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“)
odvolací súd uvádza:

Hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol
povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby
sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnejvoľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná,
ak je rozhodcovská doložka vopred zakomponovaná priamo vo formulárovej zmluve.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh

rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou
od 01.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2009
totiž banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i)
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného

zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej
rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniakrajskýsúdnerozhodoval,pretožepredmetomodvolaciehokonania
je len podklad pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v
takomto rozhodnutí. Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je
potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.