Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/250/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309211126
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309211126.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnej: T. O., nar. XX. H.
XXXX, A. XXXX/XX, Q., za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, Bratislava,
o 386,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa
21. septembra 2012 č. k. 16Er/492/2009-23, EX 3777/09 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS
ako vedľajšieho účastník do exekučného konania nepripustil, II. exekúciu vedenú súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým (so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava, pod spisovou
značkou EX 3777/09) zastavil a III. oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 40,00 eur a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia. Toto rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 37, § 41 ods. 2 písm. d/, § 57
ods. 2, § 196, § 197 ods. 1, § 200, § 203 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), ďalej na ustanovenia § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm.
a/ a písm. b/, § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom a platnom
v čase uzavretia zmluvy, t. j. k 31. 10. 2008, ďalej tiež „ZoSÚ“) a § 25 ods. 1 a 2 dnes platného
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení (ktorým bol skorší zákon nahradený),
§ 3 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. októbra 2008), § 14, § 15, §21a, § 22 a § 26 exekútorskej tarify
(vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov), § 93 a § 251 ods. 4 O. s.
p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku),
ako aj odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1 a ods.
2, článok 6 a bod 1 písm. q/ jej prílohy, resp. i rozsudky ES vo veciach C-240/98, C-243/2008 a
C-168/2005. V dôvodoch súd prvého stupňa ozrejmil, že poverením súdu prvého stupňa č. 5202044875
zo dňa 31. augusta 2009 bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie na
základe návrhu oprávnenej o vymoženie 386,38 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 13821/08 vydaného Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave. Vecne mal predovšetkým
za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o úvere č. 2310564 uzatvorenej
dňa 31. marca 2008 medzi oprávnenou a povinnou (ďalej len „Zmluva“). Rozhodcovskú doložku pojatú

do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo potom treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú
podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 17 Všeobecných
obchodných podmienok) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského
úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom, a to tým skôr, ak povinná (v
pozícii dlžníčky z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami osobitne nevyjednala, možnosť eliminovať takéto pre neho
nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemala, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom a preto je
neprijateľná a teda aj neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka potom nemohla ani založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade takejto
doložky preto nebol spôsobilým exekučným titulom.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom
zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani
náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru
by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice možno
vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie
je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom) a navyše Smernica
nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo strany
exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.

Súčasne s odvolaním potom oprávnená (alternatívne) navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -
pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu,
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že obom návrhom oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD,
resp. ÚS SR nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za
správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda
otázku „kvality“ rozhodcovskej doložky, predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie
veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i
objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na
tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD (za
pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie
problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o
existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na
značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známu skutočnosť, že
v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh
alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže

rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd
môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého
stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia
jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol

povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných
práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej
položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a
to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o
komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario
(opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný
exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do bodu 17 VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo
zmluvy ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila
nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,
keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 4 a 5 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
tohto rozhodcovského súdu.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného
bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom
súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým
úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VOP tvorenú slovami
„ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z
pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým by spotrebiteľ
nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
túto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, stratil už podaním akejkoľvek
žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia
dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru
právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa nule,
namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať
si k nemu ohľaduplnejší spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu, činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu,
je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom
vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči
dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním
sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru
než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe
vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,
ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

Odvolací súd na podklade uvedeného v zmysle § 251 ods. 4, § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože nedostatok rozhodnutia súdu prvého
stupňa o takýchto trovách už v rámci uznesenia o jej zastavení mal vo veci rovnaký účinok ako
vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, kedy zo zákona nastupuje povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách
odvolacieho konania, skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4,
resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.