Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/183/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240516
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240516.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösllingova 4, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 11C/413/2012-55 zo dňa 04.07.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby a výroku o
trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Vylúčil na samostatné konanie veci vedené pôvodne Okresným súdom v Humennom ´pod sp. zn. 6C
64/2012, 6C 65/2012.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1 pís. d); 4 ods. 1 písm. a); 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16

ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Konštatoval, že žalobca vo veciach Okresného súdu Humenné sp. zn. 21Er 848/10, 15Er 179/11,
17Er 364/11, 5Er 740/12, 6Er 436/11, 17Er 312/11, 5Er 808/10, 12Er 621/11 požadoval náhradu škody
predstavujúcu istinu a príslušenstvo priznanú rozhodcovským rozsudkom a požadoval aj náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 20% z istín s príslušenstvom. Konkrétne vo veci týkajúcej sa povinnej

V. A. požadoval náhradu škody vo výške 2528,91 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 505,78 Eur, proti
povinnej B. Š. žiadal priznať náhradu škody vo výške 4109,72 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 821,94
Eur, proti povinnej O. G. uplatnil náhradu škody vo výške 5098,94 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške
1019,79 Eur, proti povinnej O. G. žiadal priznať náhradu škody vo výške 963,67 Eur a nemajetkovú ujmu
vo výške 192,73 Eur, proti povinnej M. M. uplatnil náhradu škody vo výške 1278,77 Eur a nemajetkovú
ujmu vo výške 255,75 Eur, proti povinnej O. W. náhradu škody vo výške 1392,90 Eur a nemajetkovú
ujmu vo výške 278,58 Eur, proti povinnej I. P. náhradu škody vo výške 1782,74 Eur a nemajetkovú ujmu

vo výške 356,55 Eur, proti povinnej I. B. náhradu škody vo výške 503,40 Eur a nemajetkovú ujmu vo
výške 100,68 Eur.Žalobca vytýkal súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v 15 dňovej lehote o
zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia.

Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd prvého stupňa konštatoval, že vychádzajúc
z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť
v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor
so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a
následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto logické, že

tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať
rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona.
Častokrát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je
rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania a to
aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie

poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným
titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 09.12.2010

exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca vytýkal exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je

potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti
tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne
známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali
súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou

žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu
predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval
vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch

súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých
obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať
nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito
podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obťiažne konať
tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon,

ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie
rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za
zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých
mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Priposudzovanítoho,čiexekučnýsúdsadopustilzbytočnýchprieťahovmožnopoužiťzáveryÚstavného
súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej
veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie
rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.04.2012, tá bola predložená 04.05.2012 a uznesením zo dňa
05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že

aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Zarážajúca je argumentácia žalobcu ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
exekútora o vydanie poverenia ako nesprávneho úradného postupu. Je logické, že výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo ju zamietne. Zozákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia činnosť je podstatou
súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR
25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr nasvedčovala uplatňovaniu

nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnené zákonné podmienky (neexistuje
rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému uzneseniu nepodal ani riadny
opravný prostriedok).

Za neopodstatnené považoval súd prvého stupňa aj tvrdenie žalobcu o prekážke právoplatne
rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom konštatujúc, že súdy v rozhodnutiach o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky,
dôsledkom čoho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi
preto nič nebránilo podať žalobu na súd.

Tým, že súd zamietol žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, hoci aj po 15 dňovej lehote,
nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a rozhodne nepredstavuje porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa prvostupňového súdu žalobca nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za

škodu a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Žalobca nepreukázal, že sa
nemôže domôcť svojho nároku voči povinnému použitím iných právnych prostriedkov. Jeho tvrdenie
o nevymožiteľnosti pohľadávky zavinením súdu je nesprávne. Žalobca mal totiž možnosť získať iný
exekučný titul, ale sám bol nečinný. Napokon musel by preukázať, že aj v prípade vydania poverenia
došlo by k úplnému vymoženiu jeho pohľadávky, čo ťažko možno preukázať.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti
sa súd prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalovaného v tomto smere. Žalobca
dostatočne nezdôvodnil vznik a výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné vyhodnotiť z hľadiska
žalobcu ako právnickej osoby a nie z hľadiska jej spoločníkov. Vyznieva ako paradox ak žalobca

požaduje morálnu ujmu za postup súdu, ktorý rozhodol v súlade s právnymi predpismi chrániacimi
spotrebiteľov, ktoré naopak žalobca porušoval do takej miery, že jeho nekalými praktikami sa zaoberala
aj Európska komisia.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne podľa ustanovenia § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého nárok na náhradu trov konania by prináležal len
úspešnému žalovanému, ten však si tento nárok podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že veci pôvodne vedené na Okresnom súde v Humennom pod sp.
zn. 6C 64/2012 a 6C 65/2012 sa týkajú iného skutkového a právneho zdôvodnenia, preto tieto nároky
vylúčil na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania podal v

zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa
sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne
posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou
v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil

svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znenízákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také

skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil

zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný
znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca

2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z

dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.

p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 16.10.2014 zistil, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

Odvolaním nebol napadnutý výrok vylúčení na samostatné konanie veci pôvodne vedených na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 6C 64/2012 a 6C 65/2012, preto sa rozsudok stal v tejto časti
právoplatným (§ 206 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom
(§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov).Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak: 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní

alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej
moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.).

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z.).

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené. Zmena

právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom tento zákon prechodné ustanovenia
neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym aspektom, nároky uplatnené žalobcom
bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď v čase, keď boli žalobné návrhy podané,
zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
ajsprávnerozhodnutie.Vexekučnýchveciachuvedenýchvyššie,vedenýchOkresnýmsúdomHumenné
nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo
k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR,
kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný preskúmať žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Iba ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica alebo

rozhodnutie rozhodcovských súdov.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v
prípadoch, ak exekučným titulom okrem iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení

otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu
zostalneodstránený,príslušnýsúd(§45Exekučnéhoporiadku)žiadosťovydaniepovereniazamietnea
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých

exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu, že vo všetkých
prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým boli žiadosti zamietnuté nie je takej povahy, že by
predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 15 dňová lehota
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

Prvostupňový súd zároveň správne konštatoval, že žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad
zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého
stupňa sa v tomto smere správne stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože

nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli.

K odvolacej námietke žalobcu, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014,
ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a uvedeným posudkom je
jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne

spôsobil zníženie jeho majetku a súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, odvolací súd konštatuje,
že znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a ani návrh na prerušenie konania, na
ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené. Preto sa odvolací

súd odvolacími námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a ani návrhu na prerušenie konania
nezaoberal.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo

strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.