Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/379/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232825
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112232825.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 19. februára 2014 č.k. 8C/250/2012-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal
náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nitra v ním
označených exekučných konaniach. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal od žalovanej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bol účastníkom exekučného konania vedeného
na Okresnom súde Nitra proti povinnej Anne Borovičkovej, v ktorom súdny exekútor predložil návrh

na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas
potrebný k jej posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonom stanovenej doby, čo charakterizoval ako nesprávny úradný postup vzniknutý
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Nakoľko žalobca

sa aj v ďalších konaniach domáhal voči žalovanej rovnakého nároku, keď v každom konaní bola jeho
výška iná, z dôvodu hospodárnosti podľa § 112 ods. 1 OSP spojil na spoločné konanie veci vedené
pod sp.zn. 8C/250/2012, 8C/255/2012, 8C/256/2012, 8C/260/2012, 8C/262/2012, 8C/264/2012 s tým,
že ďalej konanie bude vedené pod sp.zn. 8C/250/2012. Z hľadiska skutkového stavu mal zo spisu sp.zn.
8C/250/2012 za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.
19Er/524/2010 bola dňa 15. 07. 2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava, ktorá

bola uznesením zo dňa 21. 02. 2011 č.k. 19Er/524/2010-9 zamietnutá a uznesením zo dňa 20. 07.
2011 bola exekúcia zastavená. V konaní pod sp.zn. 8C/255/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo
výške 1.494,98 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 299 eur, pričom z pripojeného exekučného
spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 9Er/466/2010 vyplýva, že dňa 23. 06. 2010 doručil súdny exekútorexekučnémusúdužiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,exekučnýmtitulombolrozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave a žiadosť súdneho exekútora bola uznesením exekučného
súdu zo dňa 23. 04. 2011 č.k. 9Er/466/2010-12 zamietnutá. V konaní pod sp.zn. 8C/256/2012 si žalobca

uplatnil majetkovú škodu vo výške 125 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 894,34 eura za
nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnej veci sp.zn. 27Er/17/2011, podľa ktorého
súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14. 01. 2011 a
táto bola uznesením exekučného súdu zo dňa 31. 01. 2011 zamietnutá. Obdobne v konaní pod sp.zn.
8C/260/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 125 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 330 eura v súvislosti s exekučným konaním Okresného súdu Nitra pod sp.zn. 18Er/529/2010, kde
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému
súdu dňa 09. 01. 2009, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a dňa 20. 01. 2009 bolo vydané
poverenie súdnemu exekútorovi. V konaní pod sp.zn. 8C/262/2012 žalobca žiadal priznať mu škodu vo
výške 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 1.091,65 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu
Nitra v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 16Er/119/2010, pričom z uvedeného spisu je zrejmé, že

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 13. 10. 2010,
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a táto bola uznesením zo dňa 07. 02. 2011 zamietnutá.
Aj v konaní pod sp.zn. 8C/264/2012 sa žalobca domáhal škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 330 eur za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom
pod sp.zn. 7Er/8/2009, z ktorého vyplýva, že exekučný súd na žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenianavykonanieexekúcie,doručenejexekučnémusúdudňa09.01.2009,dňa21.01.2009vydal
poverenie na vykonanie exekúcie. Opierajúc sa o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2 a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 05. 2010, 31.

5. 2011 a od 01. 06. 2011 (ďalej len „Exekučný poriadok“) dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná, a preto ju v jednotlivých konaniach, spojených na spoločné konanie, zamietol. Konštatoval, že
samotnému uplatneniu nároku malo predchádzať jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom,
t.j. so žalovanou, pričom je nesporné, že žalobca mu dňa 23. 04. 2012 doručil žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a po uplynutí 6 mesiacov bola splnená zákonná podmienka

pre podanie žaloby na súd, i keď k uplynutiu tejto lehoty došlo až po začatí súdneho konania. Na
námietku premlčania vznesenú žalovanou proti nároku na náhradu škody vzniknutému pred dňom 23.
04. 2009 neprihliadol poukazujúc na to, že rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti bolo
doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 15. 07. 2010, odkedy neuplynula zákonná 3-ročná
lehota do podania návrhu na súd. Následne preto zisťoval opodstatnenosť žalobcom tvrdených porušení

v postupe exekučného súdu. V súvislosti s námietkou žalobcu, že zo strany exekučného súdu došlo
k vykonaniu úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok argumentoval, že preskúmanie
exekučnéhotituluexekučnýmsúdomanáslednézamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie nemá za následok nesprávny úradný postup ani porušenie práv oprávneného, nakoľko
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a to aj bez návrhu a nielen z hľadiska procesného, ale i príslušných
hmotnoprávnych zákonných ustanovení, ako to konštatoval i Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí
pod sp.zn. II. ÚS 499/2010. Taktiež nemal za preukázané, že by v označených exekučných konaniach
došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti uviedol, že podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 bol exekučný súd v zákonnej 15-dňovej
lehote povinný písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie, táto lehota však platila iba v prípade, ak
bolo poverenie vydané pre exekútora na vykonanie exekúcie, v opačnom prípade a teda pokiaľ súd zistil
rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadna lehota na vydanie zamietajúceho
uznesenia nebola zákonom ustanovená. Takýto výklad predmetného ustanovenia označil za logický,

pretože ak súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, tak zamietajúce rozhodnutie nebolo možné
vydať v 15-dňovej lehote, keďže rozhodnutiu predchádzal postup súdu, v rámci ktorého vyzýval či už
súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie podkladov, na základe ktorých došlo k vydaniu
exekučného titulu, čo z hľadiska časovej náročnosti mohlo trvať aj niekoľko mesiacov. Množiace sa
exekučné konania na základe rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc s prihliadnutím na

potrebu ochrany spotrebiteľa si následne uvedomil aj zákonodarca a od 01. 06. 2011 ust. § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuzmeniltak,želehota15dníneplatí,akideoexekučnétitulypodľa§41ods.2písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom znenie ustanovenia, pokiaľ ide o vydanie zamietajúceho uznesenia,
zostalo nezmenené. Navyše poukázal i na stanovisko Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 471/2012, podľaktoréhosamotnénedodržaniezákonomustanovenejlehotynarozhodnutieožiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je možné považovať za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj

objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote. V tejto súvislosti poukázal
na to, že v jednotlivých konaniach, spojených na spoločné konanie existujú objektívne okolnosti, pre
ktoré je možné konštatovať, že rozhodnutia súdu v exekučných veciach boli vydané v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov, s ohľadom na samotný postup súdu, vyžadujúci si zabezpečenie
podkladov pre vydanie rozhodnutia aj na to, aký bol v konkrétnom období nápad vecí a počet osôb

vybavujúcich tento nápad v rámci exekučného oddelenia na príslušnom súde. V tomto smere dôvodil
tiež že, exekučný súd musel skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom, keďže na strane povinného
vystupoval spotrebiteľ, oboznámiť sa so zmluvou o úvere, obchodnými podmienkami, ako aj dohodou o
vyplnení zmenky a až následne mohol vo veci rozhodnúť. Postup exekučného súdu preto hodnotil ako
efektívny a v súlade so zákonom, berúc do úvahy aj skutočnosť, aký bol nápad na exekučnom súde
v jednotlivých rokoch a počet vyšších súdnych úradníkov, ktorí túto agendu vybavovali. Uviedol, že v

konaniach vedených pod sp.zn. 8C/256/2012, 8C/260/2012, 8C/264/2012 je návrh úplne bezpredmetný,
nakoľko o žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté v lehote 15 dní od doručenia žiadosti a žalobcovi
teda nemohla vzniknúť žiadna majetková a ani nemajetková škoda. V ostatných konaniach mal za
preukázané, že súd rozhodoval o žiadostiach o udelenie poverenia v jednotlivých exekučných veciach
v čase, keď lehota 15 dní neplatila pre exekučné tituly, akými boli rozhodcovské rozsudky a exekučný

súd o týchto žiadostiach rozhodol v primeranej lehote, a preto nie je možné konštatovať, že došlo
k nesprávnemu úradnému postupu súdu či už nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote
alebo bez zbytočných prieťahov. Dospel preto k záveru, že vo veciach spojených na spoločné konanie
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a
bez zbytočných prieťahov, pričom zo strany žalobcu nebolo doložené žiadne iné rozhodnutie, ktoré by

konštatovalo prieťahy v konaní tak, ako je to ustanovené už v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 01. 01. 2013. Uzavrel preto, že základ nároku uplatňovaného žalobcom nebol preukázaný,
preto sa ďalej nezaoberal výškou škody a nemajetkovej ujmy, ani jej primeranosťou a návrh v celom
rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. § 142 ods. 1 OSP a žalovanej,
ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože jej v súvislosti s konaním žiadne

trovy nevznikli a žalovaná si ani žiadne trovy neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.

§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu,žezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnejlehoty
a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna

istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,
atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tentonedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil
jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia

pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha v jednotlivých veciach
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu

OkresnéhosúduNitravjednotlivýchexekučnýchkonaniach.Nesprávnyúradnýpostupžalobcavzhliadol
v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s
omeškaním dlhšej doby.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý

upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobovv zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený

a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne

upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti,
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci, poukazujúc na vyššie uvedené závery, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo súd prvého
stupňa i vykonal a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom,
že vo veci sp.zn. 8C/250/2012, v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.
19Er/524/2010 bola dňa 15. 07. 2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnej V. N., na vymoženie 818
eur s príslušenstvom, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava sp.zn.
SR 22619/09 zo dňa 14. 01. 2010, ktorá bola uznesením zo dňa 21. 02. 2011 č.k. 19Er/524/2010-9
zamietnutá a uznesením zo dňa 20. 07. 2011 bola exekúcia zastavená. Žalobca si uplatnil majetkovú
škodu v sume 3.607,84 eura a nemajetkovú ujmu v sume 721,57 eura dôvodiac, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia jej zamietnutím s omeškaním viac ako 276 dní.
V konaní pod sp.zn. 8C/255/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 1.494,98 eura a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 299 eur, pričom z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nitra
sp.zn. 9Er/466/2010 vyplýva, že dňa 28. 06. 2010 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej I. U., o vymoženie 324 eur s príslušenstvom,

exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp.zn. SR 00540/10 zo
dňa 02. 03. 2010 a žiadosť súdneho exekútora bola uznesením exekučného súdu zo dňa 23. 04. 2011
zamietnutá. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac ako 746 dní.
V konaní pod sp.zn. 8C/256/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 125 eur a náhradu

nemajetkovejujmyvovýške894,34eurazanesprávnyúradnýpostupOkresnéhosúduNitravexekučnej
veci sp.zn. 27Er/17/2011, podľa ktorého súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnej L. G., o vymoženie 203,42 eura s príslušenstvom dňa 14. 01. 2011
a táto bola uznesením exekučného súdu zo dňa 31. 01. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac ako 485 dní.

Obdobne v konaní pod sp.zn. 8C/260/2012 si žalobca uplatnil majetkovú škodu vo výške 125 eur
a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur v súvislosti s exekučným konaním Okresného súdu
Nitra pod sp.zn. 25Er/7/2009, kde bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie proti povinnému S. W., o vymoženie 26.460,- Sk doručená exekučnému súdu dňa 09. 01. 2009,
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 08983/08 zo dňa 23. 09. 2008 a dňa 20. 01.
2009 bolo vo veci vydané exekučným súdom poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 184 dní.
V konaní pod sp.zn. 8C/262/2012 žalobca žiadal priznať mu škodu vo výške 125 eur a nemajetkovú

ujmu vo výške 1.091,65 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní
vedenom pod sp.zn. 16Er/119/2010, pričom z uvedeného spisu je zrejmé, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému F., o vymoženie 278,44 eura bola doručená
exekučnému súdu dňa 13. 10. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 04085/10
zo dňa 26. 05. 2010 a táto bola uznesením zo dňa 07. 02. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup

exekučného súdu mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac ako 592 dní.
Aj v konaní pod sp.zn. 8C/264/2012 sa žalobca domáhal škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 330 eur za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom
pod sp.zn. 7Er/8/2009, z ktorého vyplýva, že exekučný súd na žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej V. R., o vymoženie 19.990,- Sk s príslušenstvom,

doručenej exekučnému súdu dňa 09. 01. 2009, dňa 21. 01. 2009 vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa žalobcu spočívať v
rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 186 dní.

Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej

lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č. 144/2010 Z.z. účinného do 01.
06. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to v jednotlivých
spojených veciach, vedených pod sp.zn. 8C/260/2012 a 8C/264/2012.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo

umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho

predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48
ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel,
aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora

o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach
Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil
exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“
exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v

exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok
výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.),
ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP).
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods.

2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá žalobca. Odvolacím súdom
zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou
úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva
a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej vecis ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučným súdom zamietnutá po dvoch dňoch po tom, ako súdny exekútor požiadal exekučný súd
o udelenie poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote.

V ostatných spojených veciach, sp.zn. 8C/250/2012, 8C/255/2012, 8C/256/2012, 8C/262/2012, bolo
potrebné posudzovať skutočnosť, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu
v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č.

144/2010 Z.z. účinného od 01. 06. 2011 a s tým súvisiace ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c), d)
Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade: c) notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Aplikujúc vo vyššie uvedených veciach citované ustanovenia, odvolací súd dospel k

záveru, že novela Exekučného poriadku, účinná od 01. 06. 2011 vylučovala lehotu exekučného súdu na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia 15 dní v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok (písm. d/ § 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže vo všetkých prejednávaných veciach bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje,
že lehota na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia neexistovala a zákonom predpísaná nebola.

Z tohto dôvodu preto v postupe exekučného súdu nemožno vzhliadnuť nedodržanie lehoty a teda
žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a

aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že v

konaniach sp.zn. 8C/256/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 14. 01.
2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 31. 01. 2011, t.j. v lehote 15 dní), 8C/260/2012 a
8C/264/2012(žiadosťovydaniepovereniadoručenáexekučnémusúdudňa09.01.2011,povereniebolo
vydanédňa20.01.2009,resp.21.01.2009,t.j.vlehote11,12dní), exekučnýmtitulombolrozhodcovský
rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti

na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem
iného i exekučného titulu, žiadosti súdneho exekútora v jednotlivých preskúmavaných veciach na
vydanie poverenia zamietol, pričom rozhodol bezodkladne, po uplynutí niekoľkých dní od podania
žiadosti, resp. po doručení žiadaných dokladov, a preto s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno

vzhliadnuť zbytočné prieťahy a nie je možné postup exekučného súdu hodnotiť ako nesprávny s
odvolaním sa na vyššie konštatované dôvody a poukázaním na exekučný titul v týchto veciach, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok, ktorý nepochybne podliehal kontrole exekučného súdu.

K žalobcom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za
zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právnezávery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod sa
od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali byť,
keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa danej

problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že zo
strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovanej za žalobcom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ žalobca ani
v jednej prejednávanej veci nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie

vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským
rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody
oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na
nepráve nemožno stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď
tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov a znaleckého dokazovania sa preskúmavaného rozsudku
vôbec netýkajú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.