Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/147/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240547
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240547.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 13C/415/2012-50 zo dňa 17.02.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1 písm.d/; 4 ods. 1 písm. a); 9 ods. 1, 2; 15
ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, pričom konštatoval, že v exekučných veciach sp. zn. 20Er 629/10, 6Er 462/10,
15Er 826/09, 21Er 612/10, 12Er 363/10, 10Er 1048/09 Okresného súdu Humenné, ak rozhodcovský
súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s
ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1195 Z.z. a zaviazal povinných na zaplatenie týchto úrokov
v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami, potom rozhodol o plnení právom nedovolenom.
Preto bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po vydaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje povinných na plnenie, ktoré je právom nedovolené, prípadne objektívne nemožné alebo
odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto
jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Skúmanie
vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom
na to, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného
konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým
čiastočne žiadosť bola zamietnutá a následne bolo vydané poverenie s krátkym časovým odstupom,
vo väčšine prípadov v lehote 15 dní od právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia o čiastočnom
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia rozhodne nie je takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ žalobca vytýkal exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy,
týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel
k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná
nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve
konkrétne okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu.
Exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy enormný počet rozhodcovských rozsudkov, na základe
ktorých požadoval vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých
bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť,
v mnohých prípadoch súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku
množiacich sa nekalých obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery
súdy musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú
zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto
je veľmi obťiažne konať tak, aby nevznikli prieťahy. Potreba vysporiadať sa s nezvyčajne vysokým
množstvom podaní, skúmanie exekučných titulov obsahujúcich neprijateľné zmluvné podmienky a
vyhotovovanie mnohých rozhodnutí o zamietnutí návrhov na vykonanie exekúcie spôsobilo vyššiu
časovú náročnosť konania súdov, čo nemožno považovať za zbytočný prieťah.

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery Ústavného
súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej
veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie
rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.04.2012, tá bola predložená 04.05.2012 a uznesením zo dňa
05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že
aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného
titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na exekúciu. Keďže exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok, potrebné je vychádzať aj zo zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto kontexte preto 15
dňová lehota na vydanie poverenia je extrémne krátka na to, aby zodpovedne exekučný súd preskúmal
predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia s poukazom na
to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci,
posúdenie súladu exekučného titulu s vnútroštátnym právnym poriadkom, ale aj predpismi EÚ. Napokon
aj Ústavný súd SR uviedol, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočností, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonnom ustanovených
lehotách. Ich nedodržanie nevyvoláva automaticky porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci
(IV. US 471/2012 zo dňa 07.05.2013, I.US 86/2002). Napokon zákonodarca nedostatok v súvislosti so
stanovením zákonnej lehoty v zmysle § 44 ods. 2 EP napravil jeho novelou zákonom č. 144/2010 Z.z.,
v zmysle ktorého od 01.06.2010 uvedená lehota neplatí pri exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 písm.
c, d (notárskych zápisníc a vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a komisií).

Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že vo všetkých prípadoch, ktoré sú
predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do
vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po jeho právoplatnosti vo
zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, nepochybne neplatí ani v prípade, ak súd
zamietol žiadosť len čiastočne. Následne súd musel počkať za právoplatnosťou príslušného uznesenia
a vo väčšine prípadov tohto konania potom vydal poverenie v 15 dňovej lehote, a teda rozhodol v
zákonnej lehote.

Žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa sa v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného

a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a
vymáhanie pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Konštatoval, že žalobca nebol v konaní úspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania. Nárok
na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však nevyčíslil a nepreukázal
aké trovy mu vznikli (ich výšku).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne
viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti. ktoré s predmetom nesúvisia.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 06.10.2014 zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom

(§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní
alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej
moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z.).

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z.).

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené. Zmena
právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom tento zákon prechodné ustanovenia
neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym aspektom, nároky uplatnené žalobcom
bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď v čase, keď boli žalobné návrhy podané,
zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
aj správne rozhodnutie. V exekučných veciach uvedených vyššie, vedených Okresným súdom Humenné
nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo
k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR,
kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný preskúmať žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Iba ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica alebo
rozhodnutie rozhodcovských súdov.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v
prípadoch, ak exekučným titulom okrem iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť

žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkach alebo odstrániteľný nedostatok, ktorý aj po úkonoch exekútora, prípadne exekučného súdu
zostal neodstránený, príslušný súd ( § 45 Exekučného poriadku ) žiadosť o vydanie poverenia zamietne a
nadväzne na to zastaví exekučné konanie. Ako bolo vyššie uvedené, 15-dňová lehota na vyporiadanie sa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie ( napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka ).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu, že vo všetkých
prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po jeho
právoplatnosti vo zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a nepochybne neplatí
ani v prípade, ak súd zamietol žiadosť len čiastočne.

Prvostupňový súd zároveň správne konštatoval, že žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad
zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého
stupňa sa v tomto smere správne stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k záveru, že žalobca
v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože
nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný,
tento však nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež
nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu náhrada trov konania nemohla byť
priznaná. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.