Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217841
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217841.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15.
októbra 2013 č. k. 18C/84/2013-123 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
zo dňa 7. januára 2014 č. k. 18C/84/2013-137, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41
ods. 2 písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom,
na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Zo spisu Okresného súdu
Levice sp. zn. 11Er/853/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal
súdny exekútor na súd dňa 23. 09. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa
19. 07. 2010. Súd žiadosť o udelenie poverenia uznesením č. k. 11Er/853/2010-9 zo dňa 04.

10. 2010 zamietol, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 04. 2011 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Nitre č. k. 15 CoE/449/2010-26. Navrhovateľ sa na odporcu obrátil so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal návrh na súd skôr, ako uplynula lehota
6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď návrh bol podaný pred uplynutím 6-mesačnej lehoty, ku
dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa
a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia odporcu, a preto mal
súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6-mesačná lehota uplynula, teda návrh už nemožno považovať

za predčasne podaný. Navrhovateľ predložil súdu znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný doc.
JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., z ktorého záveru vyplýva, že primárne právo neumožňuje
Európskej únii zasahovať do právomoci členských štátov, stanoviť a následne podrobne upraviť
možnosti riešenia sporov v rámci rozhodcovského konania. Najmä zo smernice č. 93/13/EHS vyplýva,že EÚ kladie na možnosť rozhodovania spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského konania
určité podmienky a medzi týmito podmienkami ani písmeno q) ods. 1 prílohy smernice č.93/13/EHS
neumožňuje konštatovanie, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského konania,

aké je upravené v právnom poriadku SR, je zakázané. Ani Súdny dvor v žiadnom svojom rozhodnutí
nekonštatoval, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní je zakázané, alebo
že rozhodcovská doložka predstavuje nekalú a zakázanú podmienku v spotrebiteľských zmluvách.
Právo EÚ všeobecne a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo

rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote,
ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny
bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.
Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k

nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. v čase podania
návrhu na vydanie poverenia boli exekučným titulom aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov
a to podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez
zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie bolo vedené
v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 23. 09.
2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 04. 10. 2010, t.j. v lehote 11 dní, potom súd rozhodol v primeranej
lehote, a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu. Údaj uvedený v návrhu
navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia s omeškaním viac
ako 122 dní, je nepravdivý. V spise sa nenachádza sťažnosť oprávneného na prieťahy v konaní. Pokiaľ

ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v
časti istiny, exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal tak nie je spôsobilé ani založiť
prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúcineúčinnosť, atedanezáväznosťtohtoexekučnéhotitulu.Vštádiuexekučnéhokonania,
pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu
navykonanieexekúcieazexekučnéhotitulu.Vtomtoštádiuexekučnýsúdnevykonávadokazovanie.Na
základevyššieuvedenýchskutočnostísúdneprihliadalnaznaleckýposudokpredloženýnavrhovateľom,
nakoľko bol toho názoru, že znalec riešil otázku právnu, ktorú bol oprávnený riešiť súd, a pretože súd
dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu vo veci, ďalej sa nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy,
pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu. Od podania návrhu na
vykonanie exekúcie do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu
neuplynula lehota 3 rokov, súd nepovažoval nárok navrhovateľa za premlčaný. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov

konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že
mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodomodvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege

ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy

konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám
článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 07. 01. 2014 č. k. 18C/84/2013-137 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil
súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20 eur (navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1

písm. a, § 5 ods. 1 písma, § 6 ods. 1, § 8 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch pol. 7 písm.
a) sadzobníka súdnych poplatkov pozn. 5 k pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2).

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým odôvodnenie. Keďže napadnuté

uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže
navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalopodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako

sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s
publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore

s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho

poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom

pojednávaníadospelkzáveru,žeodvolanienavrhovateľavovecisamejniejedôvodné,pretonapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal

navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny

prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom

toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný

princíp priamej retroaktivity.

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu
Levice sp. zn. 11Er/853/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu
úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, ale s

omeškanímviacako122dní,jenepravdivé,pretožežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 23. 09. 2010 a súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
uznesením č. k. 11Er/853/2010-9 dňa 04. 10. 2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Exekučný súd tak rozhodol v lehote 11
dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku, čo bolo aj v tomto
prípade, pritom lehota od 01. 06. 2010 neplatila a súd vydal uznesenie č. k. 11Er/853/2010-9, ktorým
žiadosťJUDr.RudolfaKrutéhooudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolvprimeranejlehote.
Tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani kposunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého

si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Súd prvého stupňa v danej veci správne
aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom

záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím
súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru
NS SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011). Z
uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky
podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ako sa aj správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania, napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté

uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné
odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok
za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v
Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a

podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danej veci uviedol, že ide o súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20 eur
(navrhovateľ je oslobodený od platenia SP - § 2 ods. 1 písm. a, § 5 ods. 1 písma, § 6 ods. 1, § 8 ods.
4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov pozn. 5 k
pol. 1 písm. a) v zmysle § 172 ods. 2), takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ani uvedeným

stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá a pre jeho zmätočnosť je nepreskúmateľné, preto
z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm.
f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že

úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v odvolacom
konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.