Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/665/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214679
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214679.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 10C/235/2012-116 zo dňa 18. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiťodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovimajetkovúškoduakoajnemajetkovúujmuspôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupomexekučnéhosúdu-OkresnéhosúduMartin.Nesprávnosťpostupumala
spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 5205/10 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného o
udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 182 dní.

Súd I. stupňa skutkovo ustálil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 23Er/1167/2010 na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. 16117/09 zo dňa 2.11.2009 - bola
dňa 19.7.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd uznesením zo dňa 14.9.2010 predmetnú žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Uvedené
uznesenie bolo na základe odvolania oprávneného zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp.zn.
7CoE/92/2010 zo dňa 16.12.2010, v ďalšom postupe exekučný súd po opakovaných žiadostiach o
predloženie spisového materiálu rozhodcovského súdu a zisťovaní pobytu povinného (a následnom

ustanovení opatrovníka z dôvodu pobytu na neznámom mieste) v poradí druhým uznesením zo dňa
17.9.2012 (v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11CoE/28/2013 zo dňa 27.1.2014)
žiadosť o udelenie poverenia opätovne zamietol.
Na základe opísaných zistení prvostupňový súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
SR konštatoval, že zákonná lehota 15 dní neplatí v prípadoch negatívneho rozhodnutia exekučného
súdu v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu podľa obsahu spisu
žiadne trovy nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci na
nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i tvrdeniam odporcu a nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k
degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného

skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že
nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel
(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že

existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť

o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva (tiež) odvolanie.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.

Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a
telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel

k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ
danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie
odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický
navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník

- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom
v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ

hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd
na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,
na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto tohosúd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho
rozhodnutia

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní (ktorú situáciu
procesný predpis predvída v nižšie citovaných ustanoveniach spôsobom zodpovedajúcim práve zásade
kontradiktórnosti sporového konania) - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na
pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie,

resp. k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení
- § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Dňa 2.6.2014 bolo konajúcemu súdu doručené mailové podanie navrhovateľa obsahujúce „Návrh na
zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.),
ako to korešponduje aj ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje konajúcemu
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti
účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a

zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom
(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup
nevyužil, uvedené však, vo svetle okolností daného prípadu - neúčasť odporcu na pojednávaní,
opakujúca sa a navrhovateľovi „chronicky“ známa skutková a právna argumentácia - nie je vadou (§ 212

ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a nedisponuje intenzitou potrebnou
pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania. Identický dôvod i záver platí i vo
vzťahu k nedoručeniu písomného vyjadrenia odporcu navrhovateľovi súdom, ktorý (súd) navyše v čase
predloženia vyjadrenia nedisponoval vedomosťou o neúčasti navrhovateľa na súdnom pojednávaní, na
ktorom sa navrhovateľ mohol s vyjadrením oboznámiť.

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné
vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka súdu vykonanie
pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a
to „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“.

Stotožniť sa nemožno ani s tvrdením ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca sa vo veci

necítilbyťzaujatý,vovzťahukobsahovozmätočnémupodaniunavrhovateľaformulujúcemuneexistujúci
inštitút „generálnej námietky zaujatosti“ platí záver nadriadeného súdu (č.l. 43 spisu), preto nebol dôvod
na rozhodovanie o nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v posudzovanom odvolaní neuviedol odvolateľ
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie zákonného sudcu.S ohľadom na uplatnené „vecné“ odvolacie námietky je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať
na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že

(nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne
súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnym dôvodom, na ktorom je založené
napadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o púhu sumarizáciu odvolacích dôvodov
z množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu

účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Je preto výlučne na ťarchu
odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému právnemu dôvodu/posúdeniu, na ktorom okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - t.j. záveru, že zákonná 15-dňová lehota sa nevzťahuje na
negatívnerozhodnutie,t.j.nazamietnutiežiadostiovydaniepoverenia-odvolateľnepredložilrelevantnú,
resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu. Uvedené v spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu

konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) nevyhnutne vedie ku konštatovaniu vecnej
správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku.
Nadväzne je v zjavnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacia námietka, v zmysle ktorej súd síce zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej
lehote a napriek tomu pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.

Nad bezprostredne nevyhnutný rámec krajský súd dodáva, že v zmysle Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia, sa zákonná 15-dňová lehota na vydanie
poverenia nevzťahovala ani na prípady rozhodcovského rozsudku (ako je tomu i v súdenej veci) ako
exekučného titulu.

Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Jevýlučnevecouprocesnejautonómieodporcu,čisakpodanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu nepochybne
bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné,
že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením obsahu exekučného spisu 23Er/1167/2010, ktorý
dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 126 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie
neobsahuje, platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému
stavu a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie námietky
odvolateľa týkajúce sa ostatných podmienok daného zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.

Nenáležitýmjenapokontvrdenienavrhovateľaoneakceptovateľnostitakéhopostupusúdu,ktorývytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady
na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom okresného súdu o dodržaní namietaných

lehôt - takéto tvrdenia však súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového podávania
odvolaní.

Krajský súd uzatvára, že formulovanie odvolacích dôvodov „príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom,

t.j. osobou znalou práva.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .