Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/291/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216510
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216510.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa
18. júla 2013 č. k. 25C/45/2013-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 18. 07. 2013 č. k. 25C/45/2013-52 zamietol
návrh žalobcu ohľadom ním uplatnenej náhrady majetkovej škody v sume 1 224,38 eura a nemajetkovej
ujmy v sume 244,88 eura, pričom vec právne posúdil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods.
1, 3, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako aj v znení účinnom od
01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2
písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Návrh považoval za nedôvodný, pretože exekučný

súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 82 dňoch
tak, že túto žiadosť zamietol. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa žalobou
podanou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 1.224,38 eura
a nemajetkovej ujmy v sume 244,88 eura z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v tom, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov ako aj vykonaním úradného postupu, bez splnenia zákonných podmienok.

Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť, pretože je zmätočná a žalobca žiadne dôkazy
nepredložil napriek tomu, že na ne poukazoval. Taktiež nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody a
materiálnu škodu nijako špecifikoval ani preukázal. Výška nemajetkovej ujmy nie je nijako podložená. K
nemajetkovej ujme uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu, keď mal za to, že prieťahy v konaní môže posudzovať len Ústavný súd.
Podaná žaloba je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalobca požaduje náhradu škody od štátu, ktorá
mala vzniknúť pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite. Mal za to, že žalobca

nepreukázal, že by v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla
nemajetková ujma, či majetková škoda. Zo spisu sp. zn. 16Er/59/2011 Okresného súdu Levice súd zistil,
že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 23. 02. 2011. O návrhu na vydanie
poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 16. 05. 2011 právoplatné dňa 06. 06. 2011 tak,že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený
nepodalodvolanie.Exekučnékonaniejetedaprávoplatneskončené.Vzhľadomktomu,žeexekúciabola
začatávroku2011ažalobcasapredbežnéhoprerokovaniadomáhalvroku2012návrhnebolpremlčaný.

Žalobcasavpodanízodňa25.09.2012adresovanýmpriamožalovanémudomáhaluspokojenianároku
na náhradu škody. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval
po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti žalovaným, žalobu tak už nemohol súd považovať
za predčasnú. Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup i z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v

konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 121 dňoch.
Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 82 dní od doručenia
návrhu. V konaní sp. zn. 25C/378/2012 sa žalobca domáhal náhrady škody z dôvodu, že o návrhu na
vydanie poverenia bolo rozhodnuté po 557 dňoch, pričom podľa exekučného spisu to bolo v lehote
10 dní. Žalobca trval na dôvodoch návrhu, ktoré boli preukázateľne nepravdivé a nároku sa vedome

domáhal, na základe neexistujúcich skutočností. Údaje žalobcu boli nesprávne, priam zavádzajúce,
z ktorých vyplýva, že žalobca nemal o veci prehľad, pristupoval k veci nesústredene, na základe
čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu
značne nedôveryhodne. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pretože žiadnym

spôsobom nepreukázal zníženie svojho majetku, pričom bolo na ňom svoje tvrdenia preukázať. Údaj
o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma
konkrétne uvedená. Súd dodal, že určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o jej vzniku. Podľa súdu
žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil. Doba, ktorá uplynula od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie

exekúcie a exekučným titulom, až do samotného rozhodnutia, nemohla nijako negatívne zasiahnuť
žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a
rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav
predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd
nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to že k vzniku škody ani

nedošlo. Konštatoval, že v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Taktiež mal za to, že žiadna škoda nevznikla a, ak by aj teoreticky žalobca
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Súd nesúhlasil ani s právnym názorom
žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa žalobcovho nároku voči dlžníkovi v

občianskoprávnom konaní. Žalobca nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde,
ktorý by mu bol zastavení pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do podania, resp.
zastavenia uvádzaného konania, čistou fikciou. Rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo
o spravodlivé a po právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie teda nemôže byť dôvodom
pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou

žalobcu. Taktiež neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania
a rozhodnutia veci nepredstavuje. Exekučný súd má právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané
orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke, ako aj materiálnej. V súvislosti s uvedeným

poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 11. 03. 2013 sp. zn. 3 Cdo 50/2012. Záverom súd prvého
stupňa uviedol, že nemožno skúmať nesprávny úradný postup, bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky
konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na súd do vydania
rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase podania návrhu
ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé - zavádzajúce údaje žalobcu o dĺžke nedodržania
lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom žalobcu, nemožnosť samotného žalobcu spĺňať lehoty súdu,
reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, nevyužitie všetkých
zákonných možností žalobcom ako oprávneným, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom, možnosť žalobcu domáhať
sa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k
zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. tak, že žalovanému, ktorý
mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú
právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu.

Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,
že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd nemôže

založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali
v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny.
Zdôraznil,žesamotnánedôveryhodnosťúdajovnemôžezmeniťničnatom,žezostranyštátnehoorgánu

došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom len na skutočnosť, že on
sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie,
tým že mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže

výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo
veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Taktiež súdu
neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou
je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú

náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy,
nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej
situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého

stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom
konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý prvostupňový
rozsudok procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, dospejúc pritom k záveru, že
podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že predmetom tohto konania je suma 1 224,38
eura, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha z titulu náhrady majetkovej škody a suma 244,88 eura ztitulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako právny základ návrhu na začatie konania
žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. 16Er/59/2011. Nesprávny úradný postup

žalobca videl v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s
omeškaním viac ako 121 dní (v skutočnosti 82 dní). Žalobca takýto postup exekučného súdu považoval
za nesprávny úradný postup, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo

po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 121 dní), ktoré je
potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako
prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané

nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.

1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už

pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
V súvislosti so žalobcom namietaným postupom súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred
súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd preskúmaním konania, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozsudku žiaden takýto dôvod nezistil a v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za

nedôvodné. Taktiež nevykonanie dôkazov podľa návrhov žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne
do právomoci súdu (§ 120 ods. 1 OSP).
Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v novom znení, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia

tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,
ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.

Pokiaľ ide o namietaný stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol
žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievuvedenejlehoteaprotitomuto
uzneseniu zo strany žalobcu odvolanie nebolo podané, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny procesneakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote,
samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o
udelenie poverení na vykonanie exekúcii, nie je možné považovať za porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne
okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012).
S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nijakým spôsobom nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, preto nebolo potrebné v konaní vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania

materiálnej škody žalobcu.
Zákon č. 514/2003 Z. z. je osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady
škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým

predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola

škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný
postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

S poukazom na uvedené závery bolo v konaní potrebné posudzovať existenciu predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo uskutočnil aj súd prvého
stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Podľa žalobcu postup exekučného
súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením

(viac ako 121 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s
účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené
so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej

škody vyčíslil na sumu 1.224,38 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní.
Žalobca si okrem majetkovej škody uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 244,88
eura za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,

porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie spôsobenej v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
S poukazom na uvedené má odvolací súd za preukázané, že žalobcovi v predmetnom konaní nevznikol
nárok na náhradu majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003

Z. z., keďže súd nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia. S poukazomna túto skutočnosť nemohla žalobcovi vzniknúť škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát a ktorej sa v
tomto konaní domáha.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má odvolací súd za preukázané, že žalobca nijako

nepreukázal, že by zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., a teda nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť
žalovaného za žalobcom požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,
že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.