Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/118/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217291
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217291.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.
Grösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa zo dňa 13. 03. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. februára
2014 č. k. 19C/387/2012-111 a odvolaní navrhovateľa zo dňa 27. 05. 2014 proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra zo dňa 26. marca 2014 č. k. 19C/387/2012-131, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. 03. 2014 č. k. 19C/387/2012-131
p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho, aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 470,22 eur titulom

nemajetkovej ujmy, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov
konania.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, v znení platnom v čase
podania návrhu na vykonanie exekúcie, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, a i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že z fotokópie exekučného spisu
Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 15Er/69/2010 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 28. 04. 2010, pričom súd vyzýval
súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere. Oprávnený podal dňa 30. 08. 2010 sťažnosť na

prieťahy v konaní. Žiadaná zmluva o úvere bola súdu doručená dňa 23. 09. 2010 a uznesením zo dňa
14. 10. 2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré následne vzal späť a odvolací súd odvolacie
konanie zastavil.V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na to, že nevyhnutným
predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody a v prípade
subjektívnej zodpovednosti i zavinenie. Zodpovednosť za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je však koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, ale stačí preukázať, že

škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda, ktorou sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch a spočívajúca
v zmenšení, resp. v úbytku existujúceho majetku poškodeného, pričom škoda predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v

peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné. Navrhovateľ sa v
predmetnej veci domáhal škody za nesprávny úradný postup, čo odôvodnil tým, že k vydaniu poverenia
v exekučnej veci nedošlo v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, resp. v primeranej lehote, a to z
toho dôvodu, že exekučný súd skúmal opätovne právo na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia
zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej

medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.

Súd prvého stupňa konštatoval, že v predmetnej veci neskúmal, či došlo k prieťahom v exekučnom
konaní, ale zisťoval, či bola alebo nebola dodržaná zákonná, resp. primeraná lehota, z akého dôvodu
a či je to dôvod na náhradu škody, resp., či vôbec nejaká škoda vznikla. Vykonaným dokazovaním

pritom zistil, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v ust. § 44
ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V prípade, že súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Lehota 15 dní sa teda vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie a v prípade, že súd žiadosť súdneho exekútora zamietne, na jeho rozhodnutie nie
je stanovená žiadna lehota. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 28. 04. 2010 a súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 14. 10. 2010, teda v lehote 170

dní, a nie po 255 dňoch, ako to uvádza navrhovateľ vo svojom návrhu. Exekučný súd teda rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v primeranej lehote
a jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Neviedlo sa ani žiadne konanie, v ktorom
by boli konštatované prieťahy v konaní, i keď oprávnený v exekučnom konaní podal sťažnosť na prieťahy
v konaní.

Navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že škoda spočíva v zmenšení jeho majetku alebo
v ušlom zisku, pričom ako majetkovú škodu uviedol vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a rozhodnutím o ňom. Položky, ktoré

navrhovateľ uvádza a z ktorých pozostáva suma 125,- eur však nemožno podľa názoru súdu považovať
za škodu vzniknutú v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Pokiaľ navrhovateľ vytýkal exekučnému súdu nesprávny úradný postup pri preskúmavaní práva
navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd prvého stupňa zdôraznil, že exekučný súd je z úradnej

povinnosti povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. V predmetnej veci bol
exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu a predmetom rozhodcovského konania bol teda
spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu a v takom prípade je exekučný súd oprávnený a povinný
zároveň skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v
tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, ktorý znamená neúčinnosť, a

tedanezáväznosťtakéhotoexekučnéhotitulu.Takátointerpretáciaust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku
vyplýva z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorá je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, ževšeobecný súd môže prvý krát poskytnúť spotrebiteľovi účinnú a spravodlivú ochranu jeho práv až po
podaní návrhu na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa musel preskúmať, či žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom, pričom dokazovanie v tomto štádiu exekučný súd už nevykonáva, a to i z dôvodu, aby sa tým
nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvý krát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí
exekúcie. Súd prvého stupňa taktiež uviedol, že odo dňa, kedy bolo právnemu zástupcovi oprávneného

doručené uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia (22. 10. 2010), do podania žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu (25. 09. 2012), neuplynula lehote troch
rokov, a teda nárok uplatnený navrhovateľom nie je premlčaný.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom

ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Súd prvého stupňa dňa 26. 03. 2014 vydal uznesenie č. k. 19C/387/2012-131, ktorým navrhovateľovi
uložil povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie v sume 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a/, Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je
prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov a zároveň navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí,
súd ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť

vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“. Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník

súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho

poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR,
podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09.
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po
30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred

účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony), a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.
09. 2012. Podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby
odvolací súd jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
bez náhrady a ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, aby napadnuté uznesenie/výzvu v celom
rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 03. 02. 2014, ani
proti uzneseniu zo dňa 26. 03. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa,ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj
správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie

odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4, veta prvá, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,

ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,

odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2, veta prvá a druhá, vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo
veci samej, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto
dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a
nemajetkovej ujmy v sume 470,22 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupuexekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 15Er/69/2010.
Nemajetková ujma 470,22 eur podľa tvrdenia navrhovateľa má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie

základných práv a princípov právneho štátu, pričom navrhovateľ tvrdil, že výpočet tejto sumy uskutočnil
alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v nečinnosti exekučného súdu s prihliadnutím
na doktrínu Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

pristúpi až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia
exekučného konania, t. j. 08. 03. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie
exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 na udelenie
poverenia pre súdneho exekútora platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.

V prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že
lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15

dní. Odhliadnuc od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu
Levice vedenom pod sp. zn. 15Er/69/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia bola doručená súdu dňa 28. 04. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 27. 08. 2009
v konaní pod sp. zn. SR 13442/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 14. 10.

2010 č. k. 15Er/69/2010-18 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 14.
10. 2010, ktoré však podaním zo dňa 19. 01. 2011 vzal späť, v dôsledku čoho potom odvolací súd, t. j.
Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 01. 2011 č. k. 9CoE/10/2011-40 odvolacie konanie zastavil a
uznesenie exekučného súdu zo dňa 14. 10. 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 11. 2010. Následne
ďalšímuznesenímzodňa03.06.2011č.k.15Er/69/2010-44,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa 23.
06. 2011, exekučný súd zastavil exekučné konanie v predmetnej veci. Zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov,
ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný

postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce,
že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora a následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani
vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 15Er/69/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na
majetkovúškodu,ktorúsinavrhovateľuplatnilvsume125,-eur.Prepriznanienáhradyškodyspôsobenej
nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný

postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v
prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné
bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 470,22 eur odvolací súd na doplnenie dôvodov

uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z

čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však
za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej
ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následného zastavenia exekučnéhokonania ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním podnikateľského
prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že nastane stav

predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod.

Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 15Er/69/2010 bola doručená exekučnému
súdu dňa 28. 04. 2010 a následne exekučný súd výzvou zo dňa 03. 05. 2010 pre súdneho exekútora

a výzvou zo dňa 14. 06. 2010 pre oprávneného (navrhovateľa) vyzval na predloženie zmluvy o
úvere, ktorá bola podkladom vzniku pohľadávky oprávneného. Oprávnený v predmetnej exekučnej
veci podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo
dňa 30. 08. 2010 a dňa 23. 09. 2010 predložil súdu žiadanú zmluvu o úvere vrátane všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Po oboznámení sa s obsahom týchto listín a vyhodnotením podmienok
nachádzajúcich sa vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, exekučný súd žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením zo dňa 14. 10. 2010, teda
podľa názoru odvolacieho súdu v primeranej lehote po predložení zmluvy o úvere a všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Opätovne je však potrebné zdôrazniť konštatovanie súdu prvého stupňa,
že na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nebola zákonom stanovená žiadna lehota, čo nepochybne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 zák. č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonovv znení neskorších predpisov. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované
prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla
spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli
preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné

uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale
navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 14. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 27. 08. 2009, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 13442/09 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a K. A.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k
uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý by bol právne relevantným exekučným
titulom.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa

nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v

konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Z predloženej fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Levice
vedeného pod sp. zn. 15Er/69/2010 vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po
veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 255 dní, ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľav podanom návrhu, nakoľko vykonával úkony (opakovane vyzýval na predloženie zmluvy o úvere)
smerujúce k tomu, aby mohol o podanej žiadosti súdneho exekútora v súlade so zákonom rozhodnúť.
Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok, je oprávnený

a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak
tomu bolo i v tomto prípade. Zároveň je potrebné uviesť, že vo vyššie označenom exekučnom spise
sa nachádza jedno podanie navrhovateľa zo dňa 30. 08. 2010 označené ako „sťažnosť a podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní“ a nezodpovedá potom skutočnosti
tvrdenie navrhovateľa v podanom návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že za účelom

posunu v exekučnom podaní urobil sedem podaní. Naviac nie je zrejmé, akého konania by sa mohli
týkať navrhovateľom označené podania, nakoľko štyri podania mali byť urobené v čase pred začatím
exekučnéhokonania(t.j.do08.03.2010)vedenéhonaOkresnomsúdeLevicepodsp.zn.15Er/69/2010
a ďalšie navrhovateľom označené podania zo dňa 23. 11. 2010 a 25. 05. 2011 sa v exekučnom
spise nenachádzajú a navrhovateľ ani nepreukázal ich doručenie súdu.

Odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny
proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke
a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore
exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu

stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR, sp.
zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 27. 05. 2014 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 26. 03. 2014 č. k. 19C/387/2012-131, ktorým bola navrhovateľovi uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania.
Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo
strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka
súdnych poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten,
kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom

konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa
v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur
podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania zo
dňa 13. 03. 2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 19C/387/2012-111 zo dňa 03. 02. 2014. Na

zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa v podanom odvolaní proti
tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona.
Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v

predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 13. 03. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého
stupňa dňa 14. 03. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie
citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov),
ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak, ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu
a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď
bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti.“ Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci

samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.
Rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti vydáva súd na predpísanom tlačive (vzor OSP č. 4a -
výzva v zmysle ust. § 10 vyššie citovaného zákona, vzor OSP č. 4 - uznesenie v zmysle ust. § 12
vyššie citovaného zákona) a tak tomu bolo i v predmetnej veci. Súd teda konal na základe zákona a v
súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako

to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny
poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie
žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by zákonodarca mienil nespoplatniť odvolaciekonanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom zákone i upravil, napr. ako pri položke 13
Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka, že v odvolacom konaní sa poplatky podľa
tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z

vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na

to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp.
zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok

zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i
vyložil a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti

navrhovateľa i uznesenie Ústavného súdu zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v
ktorom bola na základe sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1

OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.