Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/183/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217821
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217821.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28.
januára 2014 č. k. 25C/401/2012-42, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene a niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 44 ods. 6, 8, 9, § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh zamietol.

Bol toho názoru, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995
Z. z. platného v čase podania návrhu, ako aj uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti a
navrhovateľ sa nároku domáhal na súde. Okrem toho mal za to, že od podania návrhu na zmenu
exekútora do návrhu na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky, a tak návrh
nebol premlčaný. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, čo došlo
k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla. Konanie bolo začaté 01. 08. 2005. Podľa vtedy platného Exekučného poriadku

a § 238 zák. č. 233/1995 Z. z. v konaniach začatých do 31. 05. 2005 lehota 30 dní na vydanie
rozhodnutia o zmene exekútora neplatila. V predmetnom exekučnom konaní tak neexistovala zákonná
lehota na rozhodnutie o zmene exekútora, exekučný súd tak nespôsobil nesprávny úradný postup.
Navrhovateľ tvrdil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 889 dňoch. Súd prvého stupňa
z obsahu spisu zistil, že exekučným titulom bola notárska zápisnica, ktorá nebola spísaná s povinným, a
preto bol toho názoru, že navrhovateľ chcel vykonávať exekúciu na základe nezákonného exekučného
titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 1ECdo/60/2013 zo dňa 19. 09. 2013) a škody sa teda domáhal z

konania, ktoré sa viedlo na základe nezákonného titulu. Okrem toho bol toho názoru, že v priebehu
exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania, a
teda účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty.Naviac, navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal
žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi bolo preukázať svoje tvrdenia.
Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky

škody v návrhu nebol dôkaz o vzniknutej škode. Náhrady majetkovej škody sa navrhovateľ domáhal
za pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému, ktoré predstavovali sumu 70 eur,
náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a administratívne náklady v
sume 50 eur za komunikáciu s pôvodným exekútorom. Okrem toho navrhovateľ navrhoval v tomto
smere znalecké dokazovanie alebo postup podľa § 136 OSP, ktoré súd prvého stupňa zamietol ako

nehospodárne, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Uviedol, že rovnako ako pri
vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp.
uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik
a rozsah ujmy. O dobe nerozhodnutia o zmene exekútora, teda i o údajnej škode, sa navrhovateľ
reálne dozvedel až doručením rozhodnutia o nepripustení zmeny exekútora, nepochybne dovtedy nemal
vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. Preto doba, ktorá

uplynula od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora až do samotného vydania uznesenia, ale aj
do doručenia, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako
morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani
riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom

navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Nevidel ani
dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.
Konštatujúc, že bez potrebných podkladov nie je možné včas rozhodnúť, uviedol, že k rozhodnutiu i v
tomto prípade boli potrebné podklady od pôvodného exekútora, ktoré nebolo možné reálne zabezpečiť v

lehote 30 dní. Po ich doručení bolo vo veci rozhodnuté. Objektívne tak nebolo možné rozhodnúť v
zákonnej lehote. Súhlasil s tým, že exekučný súd pre veľkú zaťaženosť nerozhodol v 30-dňovej lehote,
avšak nešlo o zákonnú lehotu, a preto skúmal aj dôležitosť rozhodnutia pre ďalšie vzťahy účastníkov
konania a priebeh konania a dospel k záveru, že rozhodovanie o zmene exekútora nijako vzťah
medzi účastníkmi nemení a vplyv na priebeh konania nebol preukázaný. Okrem toho v predmetnom

uznesení bolo rozhodnuté i o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Išlo o odborne komplikovanejšie
rozhodnutie, na ktoré 30-dňová lehota nestačila. Správne bolo aj to, že rozhodoval exekučný súd jedným
rozhodnutím, keďže zastavenie exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie o zmene exekútora. Okolnosť, že
exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré bolo podľa navrhovateľa nadbytočné a nezaoberal sa len
návrhom oprávneného, nepredstavuje samo osebe nesprávny úradný postup orgánu štátu. S poukazom

na uvedené opätovne zdôraznil, že nedodržanie zákonnej, či primeranej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody, ale otázka je, či aj k škode došlo, čo sa podľa súdu nestalo, ako aj poukázal
na to, že navrhovateľ nepreukázal ujmu ani za 12 mesiacov od podania návrhu, čo mal podľa súdu
urobiť podaným návrhom. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval

a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čoje neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.

Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie

poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup

okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia škody v sume 175 eur a
nemajetkovej ujmy v sume 1.604,28 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 13Er/18/2005 (EX 4/2005). Navrhovateľ nesprávny úradný
postup charakterizoval nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, ale až
s omeškaním viac ako 889 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 10. 01. 2005 (súdom prvého stupňa omylom nesprávne uvedený dátum 01. 08. 2005). Súdny
exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
20. 01. 2005 pre vymoženie sumy 17.220 Sk s prísl. proti povinnému: J. F. na základe exekučného
titulu - Notárskej zápisnice č. N 2845/2004, NZ 74419/2004, napísanej JUDr. Jarmilou Kováčovou,

notárkou so sídlom v Bratislave, Gajova 13, dňa 10. 10. 2004. Súd prvého stupňa vydal dňa 24. 01. 2005
poverenie súdnemu exekútorovi. Dňa 25. 05. 2009 došiel súdu prvého stupňa návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora, na základe čoho súd prvého stupňa vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie
a vyčíslenie trov exekúcie. Súdny exekútor sa písomne k návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora vyjadril dňa 07. 12. 2009, na základe čoho súd prvého stupňa požiadal o písomné vyjadrenie

oprávneného. Oprávnený sa vyjadril až dňa 24. 06. 2010. Následne súd prvého stupňa realizoval výzvy
na súdneho exekútora za účelom vyjadrenia sa k stanovisku oprávneného, ako i na špecifikáciu trov
exekúcie. Uznesením zo dňa 26. októbra 2011 č. k. 13Er/18/2005-31 exekučný súd rozhodol tak, že
žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,

z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.
Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh
na zmenu exekútora, k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Naviac, v čase začatia exekučného
konania v Exekučnom poriadku žiadna lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora určená

nebola a v zmysle prechodných ustanovení konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. augusta 2005. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva,
že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol,
pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje

automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných
okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel,
rovnako ako súd prvého stupňa, k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Vzhľadom k
tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie
je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý

dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K zamietnutiu návrhu

navrhovateľa nedošlo nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale nesplnením podmienok na náhradu
škody. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony
smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s
právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od
ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.