Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 11. október 2013

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/351/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226101
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2013:3112226101.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

T., podaným na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody
XXX € a nemajetkovej ujmy X.XXX,XX €, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený navrhol písomným
podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX uzavretej s dlžníkom M. Q., nar. X.X.XXXX.
Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX. V rámci
uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti

zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej
dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože
exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú značku exekučného konania.

Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul a ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Povinnosťou exekučného súdu bolo teda rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie do 15 dní od jej doručenia bez ohľadu na to, či sa navrhovalo vykonanie exekúcie
na základe rozsudku všeobecného súdu, rozsudku rozhodcovského súdu alebo notárskej zápisnice.

Exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatnývplyvnačaspotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu.Exekučnýsúdrozhodoložiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 1.7.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 14.10.2009. K rozhodnutiu o poverení tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 625 dní.

Navrhovateľ ďalej v návrhu rozpísal, aké kroky uskutočnil s cieľom, aby primäl exekučný súd rozhodnúť
o žiadosti v zákonnej lehote. Tvrdil, že spísal a exekučnému súdu zaslal žiadosti o informácie o stave
konania v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, a sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch

30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného
súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným
dlžníkom pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX, pričom exekučná vec

bolasúdnymexekútoromzaevidovanápodEXXXXXX/XXXX.Ďalejnavrhovateľuviedol,ženedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Exekučný
súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na

všeobecnom súde.

Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil

až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). T. uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu

skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie.

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu XX,- €, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu XX,-€, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
XX,- €. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu XXX,- €. Táto suma
by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody je
stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,

obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu

majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť
k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii povinného.
Pokiaľ by exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, navrhovateľ by vedel, že žiadosť bola zamietnutá a mohol by uskutočniť kroky smerujúce

k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky získaním náhradného exekučného titulu. Postupom
exekučného súdu sa navrhovateľ nemohol správať so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež

uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane

jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z

doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca
660,00 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej

ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 1.152,50 €. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným pomerom 55 € za každý

mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- € za rok : 12 mesiacov v roku = 55 € za mesiac.

Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporca jezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,

ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom
(povinným) v zákonom stanovenej lehote a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
z titulu majetkovej škody sumu 125,- € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.152,50 €, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 20.9.2013, súdu doručeným 1.10.2013 žiadal návrh zamietnuť
ako nedôvodný a navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. Uviedol, že už v návrhu sa vyskytujú

viaceré nedostatky, napr. neuvedenie spisovej značky príslušného exekučného konania, pod ktorou
je vedené na súde, absencia relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré
majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody.
Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Zdôraznil, že z návrhu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo
vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v
podobe prieťahov. Nie je teda jednoznačné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu.
Čo sa týka prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne
v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má

predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že
tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom

na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bol okresnému súdu doručený predmetný návrh vo veci, je
zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom

R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu poukázal odporca na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia

Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule.
Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia
v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu
oporu v zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ". V samotnej dôvodovej správe, je k
novelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuuvedené,žesprávnosťaplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa
je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku sa správne aplikuje na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Navrhovateľ
argumentoval aj judikatúrou Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone
(porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré

by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." K
zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím
návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa
neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmunesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto
oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou
orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti na nasledovné judikáty:

rozsudok NS ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04,
uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. XXCdo XXXX/XXXX. Je nepochybné, že posúdenie
veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno
odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného

rozhodnutia. Z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto
už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné

rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia

Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci

rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Taktiež poukázal na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty od

doručeniažiadostioudeleniepovereniapreddňom23.4.2009(t.j.trirokypreddňom,kedyboliodporcovi
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, jemožné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa
neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov uplatnenia

majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v
prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský

rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, v tejto
súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave
zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE
94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
návrhoch namieta. Odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok novým návrhom,

musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať
nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu.
Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď ... Na základe

všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej
ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu
odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou

vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok
z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v
ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti priložil list Európskej

komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala
na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary
Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,

ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé,
že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc

slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom
zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom

konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po
zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôrza to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.

Dňa 10.10.2013 navrhovateľ súdu doručil e-mailom návrh zo dňa 3.10.2013 na zrušenie vytýčeného
termínu pojednávania na deň 11.10.2013 z dôvodu jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Súd

uznesením zo dňa 11.10.2013 návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil. E-mailom zaslal súdu návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým
nevyslovil zaujatosť sudcu. Návrh na zrušenie pojednávania nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p.

Návrh na prerušenie konania, ktorému nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1 O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom
bola Krajským súdom v Trenčíne vyriešená. Okresný súd je preto povinný vo veci konať za účelom
zabezpečenia ústavného práva odporcu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. O termíne
pojednávania mal navrhovateľ vedomosť od 3.9.2013, kedy mu bolo doručené predvolanie, mal teda

reálnu možnosť sa ho zúčastniť. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p.
neoznámil, že pojednávanie odročí.

Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania a nepožiadal o odročenie

pojednávania s tým, že sa k veci písomne vyjadril.

Preto súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov.

Súdvykonaldokazovanieoboznámenímnávrhunazačatiekonania,častispisuOkresnéhosúduTrenčín

sp. zn. XXEr XXXX/XXXX, a to žiadosť o udelenie poverenia zo dňa 4.11.2009, zápisnicu zo dňa
14.10.2009, plnomocenstvo zo dňa 27.8.2009, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
XXXXX/XX, výpis z obchodného registra, výzvu súdu zo dňa 23.11.2009, vyjadrenie exekútora k výzve
zo dňa 30.11.2009, uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. XXEr/XXXX/XXXX-XX zo dňa 3.6.2011,
písomného vyjadrenia odporcu zo dňa 20.9.2013 vrátane príloh, návrhu navrhovateľa na zrušenie

termínu pojednávania a na prerušenie konania zo dňa 3.10.2013, sťažnosti navrhovateľa adresovanej
Ústavnému súdu SR zo dňa 13.12.2012 a zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er XXXX/XXXX súd zistil, že dňa 4.11.2009 súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci vedenej na

jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX XXXXX/XX v prospech navrhovateľa v procesnom postavení
oprávnenéhonazákladejehonávrhuzápisničnespísanéhouexekútoradňa14.10.2009protipovinnému
M.Q.zaúčelomvymoženiaXXX,XX€spríslušenstvomnazákladeexekučnéhotitulu-rozsudkuStáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR XXXXX/XX
zo dňa 14.7.2009.

Exekučný súd výzvou zo dňa 23.11.2009 vyzval súdneho exekútora, aby predložil zmluvu o úvere
3211315, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, pretože bez preskúmania uvedenej
zmluvy nie je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor zaslal súdu dňa 7.12.2009
vyjadrenie k výzve, v ktorom uviedol, že nie je povinnosťou prikladať k návrhu na vykonanie exekúcie

zmluvu o úvere, a preto exekútor ani nevyzval oprávneného, aby predložil súdu predmetnú zmluvu
o úvere. Okresný súd Trenčín vydal 3.6.2011 uznesenie č.k. 62Er XXXX/XXXX-XX, ktorým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu. V odôvodnení
uznesenia poukázal na to, že ani na výzvu súdu nebola predložená zmluva o úvere, a súd nemohol
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní preskúmať súlad rozhodcovského rozsudku so zákonom, t.j. nemohol zistiť, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými
mravmi. Z rozhodcovského rozsudku nebolo zistiteľné, aká časť priznaného plnenia tvorí istinu, aká časť
príslušenstvo, nebolo možné oddeliť dovolené od nedovoleného plnenia.Pretože navrhovateľ nepodal odvolanie proti uzneseniu č.k. 62Er XXXX/XXXX-XX zo dňa 3.6.2011,
nadobudlo právoplatnosť dňa 3.6.2011.

V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieakoanisťažnosťnavrhovateľanaprieťahyvkonaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia/ďalejlenzákonč.514/2003Z.z./štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik
škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o žiadosti o

udelenie poverenia, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. V prípade nesplnenia čo i len jednej z podmienok, nemožno konštatovať vznik
zodpovednosti štátu za škodu.

Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia,
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej veci navrhovateľa proti povinnému M. Q. pre vymoženie
peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvereč.: XXXXXXX, pričom exekútor uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX.
Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho
exekučného konania, pretože mu ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka

predmetnéhoexekučnéhokonaniabolauvedenánauzneseníexekučnéhosúdu,ktorýmbolazamietnutá
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd
vlastným šetrením zistil, že ide o exekučné konanie vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
XXEr XXXX/XXXX. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 4.11.2009 bola na tunajší
exekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia,oktorejexekučnýsúdrozhodol

uznesením dňa 3.6.2011 tak, že ju zamietol.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Rovnaký výklad ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa lehota 15 dní nevzťahuje na negatívne rozhodnutie o žiadosti
o udelenie poverenia, podal aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Výklad
daného ustanovenia navrhovateľom nie je teda správny. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol.

Oneskorenie rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba pripísať tomu,
že navrhovateľ nepredložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie aj zmluvu o úvere, obsahujúcu
rozhodcovskú doložku, ktorú musí súd ex offo skúmať v spojení s plnením priznaným rozhodcovským

rozsudkom z hľadiska ich súladu s právnymi predpismi s tým, že zmluvu o úvere nepredložil vôbec, a
teda súd nemohol vo veci konať, a preto súd musel žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnuť.

Pokiaľ navrhovateľ požadoval, aby súd konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, súd k tejto požiadavke navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov
v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu

treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť
škodovej udalosti.

Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ide o náklady,
ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- €, na udržiavanie
a správu informačného systému v sume 40,- €, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde v sume 15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú

skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej
činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 €, prípadne vo výške 175 € /po pripočítaní
50 € za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o
náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich
určil ako paušálne náklady. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je

obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi,
ktoré spravuje a vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém
musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania žiadosti o udelenie poverenia do
rozhodnutia exekučného súdu o nej, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu avymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a
náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by

exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v zákonnej lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 4.11.2009
a exekučný súd o nej rozhodol dňa 3.6.2011, preto nemôžu byť pravdivé tvrdenia navrhovateľa v
návrhu, že v tejto exekučnej veci zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave tohto

exekučného konania a sťažnosti na prieťahy v tomto konaní v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009. Okrem toho
súd zdôrazňuje, že v predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, žeby sa navrhovateľ
telefonicky informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov, a taktiež v
ňom nie je listinný dôkaz o tom, žeby navrhovateľ poštou urgoval exekučný súd za účelom rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia, resp. podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Navrhovateľ sa nemôže
zbaviťdôkaznéhobremenaohľadompreukázaniavznikuavýškyškodytvrdením,žepresnúvýškuškody

nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov,
obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať
tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody.

Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.

Príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok
nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku ( ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody ). V danej veci nemožno

konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou,
keď súd mal za to, že exekučný súd sa nesprávneho úradného postupu nedopustil a žiadna škoda
navrhovateľovi nevznikla.

Pretože neboli preukázané základné predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný postup súdu spočívajúci
v nedodržaní lehoty na vydanie súdneho rozhodnutia o žiadosti na udelenia poverenia, vznik škody, ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, súd sa nezaoberal náhradou
nemajetkovej ujmy, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval
navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh

ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, žea) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.