Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/28/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200290
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200290.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a
členiek senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej v právnej veci žalobcu: INTERMONT, a.
s., Kukučínova 20, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 308 401 98, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Igazová & Partners, s. r. o., Koceľova 15, 821 08 Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 1100307/1/613044/2013/2206 zo dňa 20. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote dňa 03.03.2014 domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. 1100307/1/613044/2013/2206 zo dňa 20.12.2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

žalovaného“), ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“
alebo „prvostupňový správny orgán“) č. 9600302/5/3855612/2013/Simk zo dňa 19.08.2013, ktorým bol
žalobcovi v zmysle § 156 ods. 1 písm. a/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubený úrok z omeškania v sume 1.374,30 Eur za nezaplatenie dane vyrubenej podaním
dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2004 v ustanovenej lehote.

Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým bol ukrátený na svojich
právach z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho výkladu a aplikácie právnych

predpisov - zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoKR“), zák. č. 563/2009 Z. z. (ďalej len „Daňový poriadok“) a zák. č. 511/1992 Zb. o správe
daní (ďalej „zák. č. 511/1992 Zb.“), za účinnosti ktorého pohľadávka vznikla. Zároveň žalobca namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že žalovaný sa v odôvodnení
nevysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nesprávnej aplikácie ust. § 84 ods. 1 písm. g/

Daňového poriadku, ani s námietkou týkajúcou sa vzniku pohľadávky vo výške stanovenej zákonom
podľa § 35b ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 20.04.2009. Žalovaný podľa
žalobcu nerešpektoval ochranu žalobcu pred retroaktívnym postihom a porušil zákaz retroaktivity, keď
vydanie napadnutého rozhodnutia odôvodnil použitím zákona, ktorý nebol v čase vzniku pohľadávky,
ani v čase reštrukturalizácie, účinný. Žalobca poukázal na to, že voči žalobcovi bolo vedené
reštrukturalizačné konanie na základe Uznesenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica z

02.07.2012 sp. zn. 1R/3/2012 zverejneného v Obchodnom vestníku č. 131/2012 dňa 10.07.2012,
právoplatného 11.07.2012, pričom reštrukturalizácia bola povolená Uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica zo 17.07.2012, právoplatným 24.07.2012 a ukončená bola na základe súdom potvrdeného
reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou veriteľov Uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica z 21.01.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.01.2013. Prvostupňový správny orgán
vydal dňa 19.08.2013 prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania vovýške 1.374,30 Eur za nezaplatenie dane v stanovenej lehote podľa dodatočného daňového priznania
podaného žalobcom za r. 2004, a to za obdobie od 01.04.2008 do 20.04.2009. Žalobca podal proti
prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane odvolanie, v ktorom namietal, že zákonná pohľadávka

vznikla voči žalobcovi už v r. 2008 a túto bolo možné v zákonne lehote podľa ZKR uplatniť prihláškou
do reštrukturalizačného konania. Ďalej v ňom namietal, že ust. § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku
postup správcu dane vylučuje. Žalovaný na námietky žalobcu v odvolaní neprihliadol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil. Žalobca preto namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí zmätočne poukázal
na ust. § 47 ods. 2 ZoKR (namiesto ust. § 111 a nasl. ZoKR), pričom konštatoval, že správca dane bol

povinný vyrubiť úrok z omeškania za nesplnenie povinnosti uloženej zákonom. Žalovaný podľa žalobcu
nerešpektoval osobitné ustanovenia Daňového poriadku pre konkurz a reštrukturalizáciu a to § 158
ods. 5, § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou, ani ust. § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku
v znení účinnom v čase začatia reštrukturalizačného konania. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného o
tom, že s účinnosťou od 01.01.2013 bola zák. č. 440/2012 Z. z. vykonaná novela Daňového poriadku,
ktorou bolo ust. § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku vypustené a že správca dane mohol žalobcovi

po skončení reštrukturalizácie vyrubiť úrok z omeškania, je podľa žalobcu v rozpore s ust. § 158
ods. 5, § 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku, ako aj ustanoveniami ZoKR.
Poukázal na to, že správca dane bol účastníkom reštrukturalizačného konania, avšak pohľadávka na
zaplatenie sankčných úrokov vzniknutá už v r. 2008 (vyčíslená za obdobie od 01.04.2008 z 20.04.2009)
prihlásená nebola. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nesprávne vyložil a aplikoval Daňový poriadok.

Takýto postup smeruje k pravej retroaktivite, pretože zhoršuje právnu pozíciu žalobcu. Pokiaľ žalovaný v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k novele Daňového
poriadku účinnej od 01.01.2013 mohol správca dane postupovať aj pri nedoplatkoch vzniknutých pred
01.01.2013 a vyrubiť sankčný úrok, s takýmto názorom sa žalobca nestotožnil, pretože podľa neho
nemožno vymáhať pohľadávky žalovaného, ktoré zanikli zo zákona ešte skôr, ako boli vyrubené.

Žalovaný sa podľa žalobcu nevysporiadal s námietkami žalobcu, že pohľadávka vznikla pred začatím
reštrukturalizačného konania, a preto si ju mal správca dane riadne prihlásiť v zákonnej lehote, keď
žalovaný poukazuje na to, že v Daňovom poriadku je pre účely konkurzu a reštrukturalizácie osobitne
zadefinovaná pohľadávka vzniknutá po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizácie. Z ust. §
158 ods. 6 Daňového poriadku totiž vyplýva, že po vyhlásení konkurzu alebo povolení reštrukturalizácie

bol správca dane povinný postupovať podľa osobitného zákona. Žalobca považuje za rozporné tvrdenie
žalovaného, keď na jednej strane tvrdí, že úrok z omeškania je súčasťou dane (s poukazom na § 2 písm.
b/ Daňového poriadku, a teda aj daňovým nedoplatkom) a súčasne potvrdzuje, že tento bol vyrubený
napadnutým rozhodnutím za nezaplatenie dane podľa dodatočného daňového priznania za r. 2004 v
stanovenej lehote, na druhej strane však žalovaný uvádza, že táto pohľadávka nemohla byť prihlásená v

lehote na prihlásenie pohľadávok, pretože v čase začatia reštrukturalizačného konania nebola daňovým
nedoplatkom. Žalobca namietal, že predmetnú pohľadávku bolo potrebné s poukazom na § 158 ods.
5 Daňového poriadku a § 120 ZoKR prihlásiť do reštrukturalizačného konania, pretože vznikla pred
začatím reštrukturalizačného konania a jedná sa o pohľadávku na zaplatenie daňového nedoplatku
- úrokov z omeškania, ktoré sa podľa správcu dane tiež považujú za daň, aj keď táto pohľadávka

nebola vyrubená správcom dane, pretože sa jedná o daňový nedoplatok, ktorého výška bola stanovená
zákonom a bola známa pred začatím reštrukturalizačného konania bez ohľadu na to, či bola osobitne
vyrubená správcom dane a či sa stala splatná. Navyše sa jedná o zákonnú pohľadávku, ktorá podľa
žalobcu vznikla za účinnosti zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v r. 2008 podľa § 35b ods. 1
písm. b/ cit. zákona a jednalo sa o sankčný úrok. Podľa žalobcu sa jedná o zákonný nárok, ktorého

vznik nebol podmienený vydaním rozhodnutia, výška tohto nároku (pohľadávky) mohla byť kedykoľvek
vyčíslenáabolaznámaužvčasepredzačatímreštrukturalizačnéhokonania.Akžalovaný,resp.správca
dane pohľadávku neprihlásil do reštrukturalizačného konania v zákonnej lehote a zákonom stanoveným
spôsobom, právo na zaplatenie pohľadávky, ako aj právo vymáhať pohľadávku žalovanému s poukazom
na § 120 ods. 1 a § 121 ods. 1 ZoKR zaniklo. Podľa žalobcu malo byť na daný prípad aplikované ust.

§ 84 ods. 1 písm. g/ veta za bodkočiarkou Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2012, podľa
ktorého zanikajú pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, pričom
tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Žalobca z
vyššie uvedených dôvodov navrhol tak rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zrušiť.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. K námietke žalobcu o nesprávnom

právnom posúdení veci, nesprávnom výklade a aplikácií ZoKR, zák. č. 563/2009 Z. z. a zák. č. 511/1992
Zb. uviedol, že úrok z omeškania bol vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku vsúlade s ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku za nezaplatenie dane vyrubenej podaním dodatočného
daňového priznania na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r.2004 v stanovenej
lehote, ktoré bolo podané 10.03.2008 a ktorú daňovú povinnosť bol povinný žalobca zaplatiť do

31.03.2008. Hoci skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, t. j. pred začatím
reštrukturalizačného konania, správca dane konal v súlade s § 165 ods. 2 Daňového poriadku, pretože
to bolo pre žalobcu priaznivejšie. Pokiaľ žalobca poukazoval na § 158 ods. 5 Daňového poriadku a § 120
ZoKR a tvrdil, že bolo potrebné prihlásiť pohľadávku, ktorá vznikla pred začatím reštrukturalizačného
konania bez ohľadu na to, či bola splatná, žalovaný poukázal na to, že podľa Daňového poriadku za

pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa považuje daňový nedoplatok, ktorý je definovaný v
§2písm.f/akodlžnásumadanepolehotesplatnostidane,pričomdaňousarozumieajúrokzomeškania
(§ 2 písm. b/). Pohľadávkou vzniknutou po začatí reštrukturalizácie sa rozumie daňový nedoplatok,
ktorý vznikol v deň začatia reštrukturalizačného konania, resp. po začatí reštrukturalizačného konania.
Žalovaný poukazoval na ust. § 158 ods. 5, § 156 ods. 2, § 165 ods. 7, § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového
poriadku v znení účinnom do 31.12.2012, pričom zákaz vyrubovať úrok z omeškania u daňového

subjektu počas reštrukturalizácie platil v období od 01.01.2012 do 31.12.2012. Od 01.01.2013 je správca
dane povinný vyrubiť úrok z omeškania aj daňovému subjektu v reštrukturalizačnom konaní. Ak by
správca dane vyrubil úrok z omeškania do začatia reštrukturalizačného konania, správca dane bol
oprávnený, resp. povinný prihlásiť túto pohľadávku prihláškou do reštrukturalizácie. Keďže správca
dane vyrubil úrok z omeškania po skončení reštrukturalizácie, nemohol byť ako pohľadávka prihlásený

do reštrukturalizácie, pretože v čase reštrukturalizačného konania nebol daňovým nedoplatkom, čo
žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia z
dôvodu, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou správnej aplikácie ust. § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového
poriadku a s tým, že pohľadávka vznikla na základe § 35b ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. v znení
účinnom do 20.04.2009, žalovaný poukázal na to, že aplikácia cit. ustanovenia by prichádzala do úvahy

len v prípade, ak by sa jednalo o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Úrok z
omeškania za nezaplatenie dane sa však považuje za pohľadávku na účely reštrukturalizácie až po jeho
vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, t. j. keď sa stane daňovým nedoplatkom. Správca dane v
tomto prípade pri vyrubení z úroku z omeškania postupoval podľa Daňového poriadku, keďže vyrubenie
úroku z omeškania podľa Daňového poriadku bolo pre žalobcu priaznivejšie. Námietku žalobcu, že

žalovaný postupoval v rozpore s ust. § 158 ods. 5 a § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku a § 120 ods.
1, § 121 ods. 1 a § 155 ods. 1, 2 a § 201 ZoKR považoval za nedôvodnú, pretože sankcie nemohli byť
prihlásené do reštrukturalizácie, keďže do jej začatia neboli vyrubené. Za neopodstatnenú považoval aj
námietku žalobcu o tom, že štát nemôže zasahovať do právnych vzťahov, ktoré boli uzatvorené, ani do
nárokov,ktoréniejemožnévymáhaťaktorézaniklizozákona,akintertemporálneustanoveniaprávneho

predpisu neposkytujú riešenie, keďže Daňový poriadok podľa žalovaného poskytuje riešenie pri ukladaní
sankcií, ktoré vznikli na základe skoršieho právneho predpisu. Zmeny právnych následkov tak, ako to
tvrdí žalobca, nenastali. Pohľadávka, hoci jej znenie nebolo zadefinované v zák. č. 511/1992 Zb. mohla
byť vyčíslená kedykoľvek pred začatím reštrukturalizačného konania, ale tým, že správca dane ju vyrubil
až po skončení reštrukturalizácie, nepostupoval v rozpore s Daňovým poriadkom. Z uvedených dôvodov

považoval žalovaný námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia i rozhodnutia
správcu dane za nedôvodnú.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O. s.
p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a po prejednaní veci na nariadenom

pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Splnomocnená zástupkyňa žalobcu sa na pojednávaní pridržiavala dôvodov uvedených v žalobe.
Zdôraznila, že v tomto prípade sa jedná o pohľadávku, ktorá existovala už pred začatím
reštrukturalizačného konania. Správca dane si mal alebo mohol prihlásiť túto pohľadávku do
reštrukturalizačného konania a pokiaľ tak neurobil a vydal rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania

po skončení reštrukturalizačného konania, nepostupoval v súlade so zákonom. Vyslovila názor, že
správcovi dane momentom, keď sa žalobca dostal do omeškania so zaplatením dodatočne priznanej
dane, vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorého výšku, aj obdobie, za ktoré mu vznikol
nárok, poznal. Ani Daňový poriadok, ani zák. č. 511/1992 Zb. podľa žalobkyne nedefinuje pohľadávku
a kedy pohľadávka vznikla. Povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania zodpovedajúca vzniknutému

nároku správcu dane na vyčíslenie tohto úroku podľa zástupkyne žalobcu vyplýva priamo zo zákona.Rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane považovala zástupkyňa žalobcu za vydané nie v
súlade so zákonom.

Predmetnom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.

1100307/1/613044/2013/2206 zo dňa 20.12.2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600302/5/3855612/2013/Simk zo dňa 19.08.2013, ktorým bol žalobcovi v
zmysle § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku vyrubený úrok z omeškania vo výške 1.374,30 Eur za
nezaplatenie dane vyrubenej podaním dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie r.2004
v ustanovenej lehote.

Z administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vydal dňa

19.08.2013 prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového
poriadku vyrubený úrok z omeškania vo výške 1.374,30 Eur za nezaplatenie dane vyrubenej podaním
dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2004 v ustanovenej lehote. Z odôvodnenia
rozhodnutia správcu dane vyplýva, že žalobca podal dňa 10.03.2008 dodatočné daňové priznanie na
daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r.2004, pričom za deň splatnosti dane správca

dane považoval 31.03.2008. Vychádzajúc z ust. § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku správca dane
žalobcovi vyrubil úrok z omeškania a prvostupňovým rozhodnutím mu uložil povinnosť zaplatiť úrok z
omeškania za 385 dní (od 31.03.2008 do 20.04.2009) z dlžnej sumy 8.159,56 Eur, pričom pri výpočte
úroku použil štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 01.04.2008 ,
ktorá bola vo výške 4 % p.a., čomu po zaokrúhlení zodpovedá suma 1.374,30 Eur.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, v ktorom s poukazom na § 165 ods. 2
Daňového poriadku uviedol, že daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou
Daňového poriadku sa dokončia podľa doterajších predpisov, pričom sankcia sa uloží podľa zák. č.
511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011
a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Keďže skutočnosť rozhodujúca pre uplatnenie sankcií nastala

do 31.12.2008, bol správca dane podľa žalobcu oprávnený žalobcovi vyrubiť sankčný úrok vo výške
stanovenej zák. č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s § 165 ods. 2 Daňového poriadku
aplikoval ust. § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku a nesprávne určil výšku úrokov z omeškania,
naviac s použitím úrokových sadzieb Európskej centrálnej banky. Podľa žalobcu malo byť v tomto
prípade aplikované ust. § 35b ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. a úroková sadzba NBS aktuálna v

danom čase. Správca dane sa podľa odvolateľa neriadil dôsledne ust. § 165 ods. 2 prvá časť vety pred
bodkočiarkou Daňového poriadku, pretože sa neriadil ustanoveniami § 95 ods. 1 a 3 zák. č. 511/1992
Zb., podľa ktorých boli sankčné úroky daňovými pohľadávkami, ktoré mali byť prihlásené v zákonnej
lehotedoreštrukturalizáciepostupompodľaZoKR,inakprávonauspokojenietakejtopohľadávkyzaniklo
podľa § 120 ods. 1 ZoKR. Ak sa podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších

predpisov považuje za úrok zo omeškania podľa tohto zákona, nemožno podľa odvolateľa ignorovať ust.
§ 156 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania sa nevyrubí daňovému subjektu, ktorý
je v reštrukturalizačnom konaní. Odvolateľ zároveň poukázal na § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku,
podľa ktorého zanikajú pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené,
tieto pohľadávky alebo ich časti po skončenie reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Žalobca bol

v reštrukturalizačnom konaní v čase od 02.07.2012 do 21.01.2013. Po skončení reštrukturalizácie podľa
odvolateľa nebolo možné uložiť daňovému subjektu sankcie - úrok z omeškania, pretože to vylučujú
príslušné ustanovenia tak zák. č. 511/1992 Zb., ako aj Daňového poriadku.

O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie
správcu dane potvrdil, pretože nezistil jeho nezákonnosť a zistil, že správca dane postupoval pri

vyrubení úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku v súlade so zákonom.
Žalovaný v rozhodnutí s poukazom na § 156 ods. 1 písm. a/, § 156 ods. 2 a § 156 ods. 8 písm. a/
Daňového poriadku uviedol, že správca dane pri vyrubení úroku z omeškania postupoval v súlade
s cit. ustanoveniami Daňového poriadku, úrok z omeškania vyrubil v správnej výške, pričom pri
jeho výpočte použil základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky, ktorá ku dňu 01.04.2008

predstavovala 4 % a úrok vyrubil v zákonnej lehote (do 5 rokov od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt povinný zaplatiť daň). Súčasne s poukazom na ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, podľaktorého sankcia sa uloží podľa Zákona o správe daní v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak
skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a ak je to pre daňový subjekt
priaznivejšie, uviedol, že správca dane pri vyrubení úroku z omeškania správne aplikoval ustanovenia

Daňového poriadku, pretože to bolo pre žalobcu priaznivejšie. K námietke žalobcu, že správca dane
mal postupovať podľa ustanovení zák. č. 511/1992 Zb., keďže skutočnosť pre uplatnenie a výpočet
úroku z omeškania nastala pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu a súčasne, že správca
dane mal použiť základnú úrokovú sadzbu NBS, žalovaný uviedol, že postup správcu dane nie je v
rozpore s ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku. K námietke žalobcu, že pohľadávka vznikla pred

začatím reštrukturalizačného konania, a preto si ju mal správca dane prihlásiť v lehote na prihlasovanie
pohľadávok, žalovaný uviedol, že pre účely konkurzu a reštrukturalizácie je osobitne v Daňovom
poriadku (§ 158 ods. 1) zadefinovaná pohľadávka vzniknutá po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, ktorou je daňový nedoplatok vzniknutý v deň vyhlásenia konkurzu, alebo
po vyhlásení konkurzu, v deň začatia reštrukturalizačného konania alebo po jeho začatí. Nedoplatok je
definovaný v § 2 písm. f/ Daňového poriadku ako dlžná suma po lehote splatnosti dane, pričom daňou

sa rozumie nielen daň podľa osobitného predpisu, ale aj úrok z omeškania (§ 2 písm. b/). Pohľadávka
- úrok z omeškania za nezaplatenie dane vyrubenej podaním dodatočného daňového priznania za
zdaňovacie obdobie r. 2004, ktorú správca dane vyrubil až napadnutým rozhodnutím, nemohla byť
prihlásená v lehote na prihlasovanie pohľadávok do reštrukturalizačného konania, pretože v čase
reštrukturalizačného konania nebola daňovým nedoplatkom. K námietke žalobcu, že správca dane už

nemohol prvostupňovým rozhodnutím vyrubiť úrok z omeškania, žalovaný uviedol, že podľa Daňového
poriadku v znení účinnom od 01.01.2013 mohol správca dane vyrubiť úrok z omeškania aj daňovému
subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní. Podľa Daňového poriadku správca dane mohol pri
vyrubení úroku z omeškania postupovať podľa Daňového poriadku aj pri nedoplatkoch vzniknutých pred
01.01.2013. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na to, že správca dane vyrubil úrok z omeškania

v lehote stanovenej v § 156 ods. 8 Daňového poriadku, žalovaný námietku žalobcu, že úrok z omeškania
mal byť vyrubený skôr, vyhodnotil ako nedôvodnú.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo vedené reštrukturalizačné konanie na
základe Uznesenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 1R/3/2012 zo dňa 02.07.2012
zverejneného v Obchodnom vestníku č. 131/2012 dňa 10.07.2012 (právoplatné 11.07.2012), pričom

reštrukturalizácia bola povolená Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17.07.2012
(právoplatné 24.07.2012) a ukončená bola na základe súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu
prijatého schvaľovacou schôdzou veriteľov Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 21.01.2013
(právoplatné 27.01.2013). Nebola sporná ani skutočnosť, že správca dane vydal prvostupňové
rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil úrok z omeškania vo výške 1.374,30 Eur za nezaplatenie dane

vyrubenej podaním dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie r.2004 v ustanovenej
lehote , dňa 19.08.2013, t. j. po skončení reštrukturalizačného konania žalobcu.

Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či žalovaný vec správne právne posúdil, keď potvrdil rozhodnutie
správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenie dane v stanovenej
lehote podľa dodatočného daňového priznania podaného žalobcom za r. 2004 v zmysle § 156 ods. 1 a

2 Daňového poriadku, pričom žalobca namietal, že vzhľadom na to, že pohľadávka vznikla za účinnosti
zák. č. 511/1992 Zb., mali byť aplikované ustanovenia cit. zákona (511/1992 Zb.). Ďalej bolo medzi
účastníkmi sporné, či pohľadávka vznikla pred začatím reštrukturalizácie, či mala byť správcom dane
prihlásená do reštrukturalizácie a pokiaľ do nej prihlásená nebola, či mohol správca dane (vzhľadom
na ustanovenia ZoKR a Daňového poriadku) úrok z omeškania po skončení reštrukturalizácie žalobcovi

vyrubiť. Medzi účastníkmi konania bol teda sporný výklad a aplikácia ustanovení Daňového poriadku,
zák. č. 511/1992 Zb. a ZoKR.

Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 tento zákon upravuje správu daní,
práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 2 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 na účely tohto zákona sa rozumieb/ daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona
alebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa
osobitného predpisu,

f/ daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 úrok z omeškania
správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote
alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo
rozdiel dane.

Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2012 správca dane vyrubí úrok z

omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci
po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri
vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania
sapoužijeročnáúrokovásadzba15%.Správcadanevyrubíúrokzomeškaniazakaždýdeňomeškanias
platbou,začínajúcdňomnasledujúcimpodnijejsplatnostiaždodňaplatbyvrátanealebododňapoužitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového
priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového

priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok
z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

Podľa § 156 ods. 6 písm. d/ Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2012 úrok z omeškania sa
nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní.

Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 správca dane vyrubí úrok z

omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci
po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri
vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania
sapoužijeročnáúrokovásadzba15%.Správcadanevyrubíúrokzomeškaniazakaždýdeňomeškanias
platbou,začínajúcdňomnasledujúcimpodnijejsplatnostiaždodňaplatbyvrátanealebododňapoužitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej

sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy
môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou.

Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 daňový nedoplatok sa na účely
konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2012 daňové konania začaté
a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov;
sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak
skutočnosťrozhodujúcapreuloženiesankcienastalado31.decembra2011aakjetopredaňovýsubjekt

priaznivejšie.Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2012 sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 daňové konanie začaté podľa

zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov sa dokončí podľa zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012 § 165 ods. 2 znenie pred
bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.

Podľa § 1a písm. a/ zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 na účely tohto zákona sa

rozumie daňou daň podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a
poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.

Podľa § 35b ods. 1 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 sankčný úrok vyrubí
správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú v dodatočnom daňovom priznaní alebo dodatočnom
hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú v dodatočnom daňovom priznaní nezaplatí v lehote

alebo vo výške podľa osobitného zákona.

Podľa § 35b ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008 správca dane vyrubí sankčný
úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej
v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na
daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená. Správca dane vyrubí sankčný úrok za

každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu
dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa §
63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa
vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy
uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v

predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta
najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok
sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a pokuty.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel súd k záveru, že žalovaný pri vydaní
napadnutého rozhodnutia, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení úroku z omeškania,

postupoval v súlade s vyššie cit. zákonnými ustanoveniami. K námietke žalobcu, že napadnuté
rozhodnutia žalovaného i správcu dane neboli vydané v súlade so zákonom a sú výsledkom
nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu nesprávnej aplikácie a výkladu ustanovení Daňového
poriadku, zák. č. 511/1992 Zb. a ZoKR súd uvádza nasledovné: V konaní nebolo sporné a žalobca
to ani nenamietal, že žalobca podal dňa 10.03.2008 dodatočné daňové priznanie na daň z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2004. Rovnako v konaní nebolo sporné, že žalobca bol
v období od 31.03.2008 do 20.04.2009 v omeškaní so zaplatením predmetnej dane. Ďalej nebolo
sporné, že v čase vydania rozhodnutia správcu dane (19.08.2013), ako aj v čase vydania rozhodnutia
žalovaného (20.12.2013), bolo reštrukturalizačné konanie začaté na základe Uznesenia Okresného
súdu Banská Bystrica z 02.07.2012 zverejneného v Obchodnom vestníku dňa 10.07.2012 na základe

súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou veriteľov Uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica z 21.01.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.01.2013, ukončené.
Správca dane žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 19.08.2013 postupujúc podľa § 156 ods. 1
písm. a/ Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2013 vyrubil úrok z omeškania vo výške 1.374,30
Eur. Z cit. ust. § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že správca dane je

povinný vyrubiť daňovému subjektu, ktorý nezaplatí v ustanovenej lehote daň (v tomto prípade daň
z príjmov právnickej osoby priznanú na základe dodatočného daňového priznania za r. 2004) úrok z
omeškania. Ustanovenie § 156 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 30.12.2013 určovalo
výšku, ako aj spôsob určenia výšky úroku z omeškania, pričom správca dane žalobcovi vyrubil úrokz omeškania z dlžnej sumy 8.159,56 Eur za obdobie od 31.03.2008 do 20.04.2009, t. j. za 385 dní
omeškania vo výške 1.374,30 Eur vychádzajúc zo štvornásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej
ku dňu 01.04.2008, ktorá predstavovala 4 % p. a. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane mal

v tomto prípade postupovať podľa zák. č. 511/1992 Zb., keďže pohľadávka vznikla za účinnosti tohto
zákona, a to vo výške stanovenej v § 35b ods. 1 písm. b/ cit. zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do
31.12.2008 a porušil zákaz retroaktivity, keď pri vydaní rozhodnutia použil predpis, ktorý nebol účinný
v čase vzniku pohľadávky. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným
(a to aj vo vzťahu k otázke aplikácie ustanovení ZoKR), keď žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu

dane vychádzajúc zo záveru, že predmetná pohľadávka nebola daňovým nedoplatkom, a teda daňovou
pohľadávkou, ktorú mal správca dane prihlásiť do reštrukturalizačného konania, pretože nevznikla pred
začatím reštrukturalizačného konania, a teda sa na ňu nevzťahujú ani účinky ust. § 120 ZoKR, súd
primárne posudzoval otázku charakteru a vzniku pohľadávky - úroku z omeškania, ktorý bol správcovi
dane vyrubený s poukazom na § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku. Súd vychádzal pritom z ust. § 2
písm. b/ Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku

z omeškania podľa tohto zákona. Podľa § 2 písm. f/ Daňového priadku daňovým nedoplatkom je dlžná
suma dane (t. j. aj úroku z omeškania) po lehote splatnosti. Úrok z omeškania je v Daňovom poriadku
upravený v 5. časti označenej „Zodpovednosť za porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií, pričom z
ust. § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku vyplýva, že správca dane je túto sankciu (vo forme úroku
z omeškania) povinný vyrubiť o. i. v prípade, ak daňový subjekt nezaplatí v ustanovenej lehote daň.

Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z
omeškania momentom nezaplatenia dane v ustanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení
úroku z omeškania rozhodol. Naopak, táto povinnosť - zaplatiť úrok z omeškania- vznikne daňovému
subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania vyrubí. Úrok z omeškania sa teda stane
splatným až jeho vyrubením, t. j. keď správca dane v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania určí jeho

výšku a splatnosť. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto
zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného nesporne vyplýva, že úrok z omeškania sa
stane daňovým nedoplatkom v zmysle § 2 písm. f/ Daňového poriadku až po vyrubení (inak povedané
úrok z omeškania pred vyrubením, resp. bez vyrubenia nie je možné považovať za daňový nedoplatok).

Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že predmetná pohľadávka vznikla voči žalobcovi už v r. 2008 a túto
mal správca dane prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní postupom podľa ZoKR, súd túto námietku
žalobcu považoval za nedôvodnú. Nevyhnutným predpokladom preto, aby správca dane postupoval
podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku a prihlásil pohľadávku do reštrukturalizačného konania, je totiž
existencia takejto pohľadávky, pričom len daňový nedoplatok sa v zmysle § 158 ods. 1 Daňového

poriadku na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Z uvedeného je zrejmé, že
záver žalovaného, že úrok z omeškania nebol daňovým nedoplatkom, keďže nebol vyrubený, a teda
sa pre účely konkurzu a reštrukturalizácie nepovažoval za pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená do
reštrukturalizácie (a teda ani nenastali účinky podľa § 120 ZoKR), je výsledkom správneho právneho
posúdenia veci. Nemožno preto súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že predmetná pohľadávka (úrok z

omeškania) zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku, pretože podľa cit. ustanovenia
zanikajú len tie pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, (hoci
prihlásené byť mali a mohli), ani s tvrdením žalobcu, že tieto pohľadávky po skončení reštrukturalizácie
nemožno dodatočne vyrubiť, pretože v predmetnom prípade sa nejedná o pohľadávku, ktorá mala byť
prihlásená do reštrukturalizačného konania, keďže nebola daňovým nedoplatkom v zmysle § 158 ods. 1

Daňového poriadku v spojení s § 2 písm. f/ Daňového poriadku. Záver žalovaného, že úrok z omeškania
bol vyrubený v súlade s § 156 ods. 1 písm. a/ a § 156 ods. 2 Daňového poriadku je teda výsledkom
správneho právneho posúdenia veci a správnej aplikácie ustanovení Daňového poriadku a ZoKR.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný (i správca dane) postupoval v rozpore so zákonom, keď
žalobcovi vyrubil úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku, pričom vzhľadom na to,

že pohľadávka podľa žalobcu vznikla za účinnosti zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2008
a jednalo sa o sankčný úrok podľa § 35b ods. 1 písm. b/ cit. zákona, postupovať podľa zák. č. 511/1992
Zb., súd uvádza, že túto námietku žalobcu rovnako považoval za nedôvodnú z nasledovných dôvodov:
Správca dane vydal dňa 19.08.2013 rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania, čím
začalo voči daňovému subjektu - žalobcovi daňové konanie. Keďže predmetné daňové konanie začalo

19.08.2013, bol správca dane povinný postupovať podľa zákona účinného v čase začatia daňového
konania, t. j. podľa ustanovení Daňového poriadku v znení účinnom od 30.12.2012. Zákonodarca v §165 ods. 2 veta za bodkočiarkou (keďže podľa § 165b ods. 2 znenie pred bodkočiarkou sa od 30.12.2012
nepoužije) umožnil správcovi dane, aby uložil sankciu podľa zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do
31.12.2011, za splnenia dvoch podmienok a to:

1. ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a

2. ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie, pričom obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok
z omeškania podľa tohto zákona. V preskúmavanom prípade je nesporné a vyplýva to aj z odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného, že síce skutočnosť pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 (daň z príjmov

právnických osôb vyrubená dodatočným daňovým priznaním za r. 2004 podaným správcovi dane
10.03.2008 nebola zaplatená v ustanovenej lehote), avšak nebola splnená druhá podmienka na to, aby
mohol správca dane uložiť sankciu podľa zák. č. 511/1992 Zb. (ktorá musí byť splnená súčasne) a to, že
by to bolo pre daňový subjekt - žalobcu priaznivejšie. Súd pre úplnosť uvádza, že v prípade aplikácie ust.
§35bods.2zák.č.511/1992Zb.vzneníúč.do31.12.2008bysprávcadanevyrubilsankčnýúrokzdlžnej
sumy vo výške 4-násobku základnej úrokovej sadzby NBS platnej v deň vzniku daňového nedoplatku,

pričom základná úroková sadzba NBS v období od 25.04.2007 do 28.10.2008 (podľa údajov uvedených
na webovej stránke NBS) predstavovala 4,25 % p. a., t. j. bola vyššia, ako základná úroková sadzba
ECB, ktorá v období od 13.06.2007 do 09.07.2008 ( podľa údajov uvedených na webovej stránke ECB)
predstavovala 4 % p. a., ktorú správca dane použil pri vyrubení úroku z omeškania podľa § 156 ods. 2
Daňového poriadku. Vyrubenie sankcie žalobcovi podľa zák. č. 511/1992 Zb. by teda nebolo pre daňový

subjekt - žalobcu priaznivejšie. Vzhľadom na existenciu prechodných ustanovení v Daňovom poriadku
a vyššie uvedenú argumentáciu uvedenú v odôvodnení tohto rozhodnutia týkajúcu sa otázky vzniku
predmetnej pohľadávky, nie je možné považovať za dôvodnú ani námietku o retroaktívnom postihu
žalobcu postupom žalovaného, keď vydanie napadnutého rozhodnutia odôvodnil použitím zákona
( Daňového poriadku), ktorý nebol účinný v čase, keď podľa žalobcu vznikla pohľadávka, resp. v čase

reštrukturalizačného konania.

Súd napokon za dôvodnú nepovažoval ani námietku o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného z
dôvodu, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou žalobcu o nutnosti aplikácie ust. § 84 ods. 1 písm. g/
Daňového poriadku a otázkou vzniku pohľadávky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, vychádzal

žalovaný z právneho názoru, že predmetná pohľadávka nevznikla pred začatím reštrukturalizačného
konania, pretože v čase jeho začatia nebola daňovým nedoplatkom v zmysle § 2 písm. f/ v spojení
s § 2 písm. b/ a § 158 ods. 1 Daňového poriadku, a keďže nešlo o pohľadávku, ktorá sa mala
prihlásiť do reštrukturalizácie, skutočnosť, že sa žalovaný nevysporiadal osobitne s otázkou (možného)
zániku pohľadávky podľa § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku nespôsobuje nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k otázke vzniku pohľadávky je rozhodnutie žalovaného dostatočne
odôvodnené so záverom, že úrok z omeškania nebol daňovým nedoplatkom, ktorý sa mal prihlásiť v
reštrukturalizačnom konaní a správca dane postupoval v súlade s § 165 ods. 2 Daňového poriadku, keď
úrok z omeškania vyrubil podľa § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia

žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu
dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v
súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.

Žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa § 250k ods.
1 O. s. p. je v konaní podľa piatej časti O. s. p. možné priznať náhradu trov konania len úspešnému

žalobcovi.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne,
dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci,c/súdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.