Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/212/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216890
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216890.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov
senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. januára
2014 č. k. 25C/8/2013-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 6 a § 238 ods. 1, 2
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a zistil, že navrhovateľ sa podaným
návrhom domáhal od odporcu zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
sume 940,44 eura. Navrhovateľ ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na
Okresný súd Levice dňa 22. 10. 2002 na vykonanie exekúcie voči povinnému: Y. L.. Exekučným titulom
bol platobný rozkaz. Dňa 28. 11. 2002 bolo vydané poverenie. Exekučnému súdu bol doručený návrh
na zmenu exekútora zo dňa 23. 11. 2010. Po doručení vyjadrenia pôvodného exekútora s vyčíslením
trov dňa 28. 06. 2011 dňa 03. 05. 2012 exekučný súd rozhodol o zmene exekútora. Exekučné konanie
nie je skončené. Oprávnený nijako zmenu exekútora neurgoval.

Navrhovateľ sa v podaniach zo dňa 25. 05. 2012 a 30. 05. 2012, adresovaným priamo odporcovi,
domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Od prijatia žiadosti uplynula šesťmesačná lehota a
navrhovateľ sa nároku domáhal na súde. Odporca do šiestich mesiacov od podania žiadosti neuspokojil
nárok navrhovateľa na náhradu škody. Existencia žiadosti so žalovanou sumou nebola medzi účastníkmi
v každej jednej veci sporná. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu,
že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo
k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Podľa vtedy platného Exekučného
poriadku a § 238 zák. 233/1995 Z. z. v konaniach začatých do 31. 08. 2005 lehota 30 dní na
vydanie rozhodnutia o zmene exekútora neplatila. V predmetnom exekučnom konaní tak neexistovala
zákonná lehota na rozhodnutie o zmene exekútora, exekučný súd tak nespôsobil nesprávny úradný
postup. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď

podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na predbežné
prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky, a tak návrh nie je premlčaný. Podľa súdu v priebehu
exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty.
Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym
spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ
svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu
nie je dôkaz o vzniknutej škode. Navrhovateľ navrhoval v tomto smere znalecké dokazovanie alebo
postup podľa § 136 OSP. I k takémuto postupu je potrebné, aby účastník predložil podklady - dôkazy,
bez nich nie je možné posudok vypracovať, či rozhodnúť podľa § 136 OSP. Z tohto dôvodu súd návrh na
doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne z opatrnosti zamietol, i s poukazom na
ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť,
ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné
podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. O dobe nerozhodnutia o zmene exekútora,
teda i o údajnej škode, sa navrhovateľ reálne dozvedel až doručením rozhodnutia o nepripustení zmeny
exekútora, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri rozhodovaní o
zmene exekútora. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora, až do
samotného vydania uznesenia, ale aj do doručenia, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa,
nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie,
nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný
zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd sa nestotožnil
ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku
škody ani nedošlo. Nedodržanie zákonnej, či primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody. Otázka je, či aj k škode došlo, čo sa podľa súdu nestalo. Ako už bolo konštatované, majetková
ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ cestou právneho
zástupcu na pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať problémy v podnikaní navrhovateľa
spôsobené údajným nezákonným postupom súdu. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté. V
konaní nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním údajnej zákonnej
lehoty na zmenu exekútora. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci.
Všetky konštatované okolnosti veci, ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne
nepreukázanie škody, neexistencia zákonnej lehoty na zmenu exekútora, neexistencia konštatovania
prieťahov v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako
podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu
návrhu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie
o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec
aj správne právne posúdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 16Er/229/2002. Exekučným titulom v tejto veci bol platobný rozkaz Okresného súdu Levice
sp. zn. 15Rob 1190/2002.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k
zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 18. 10. 2002. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 22. 10. 2002 a dňa 28. 11. 2002 bolo súdnemu exekútorovi
udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 23. 11. 2010 podal oprávnený návrh na zmenu
súdneho exekútora. Súd prvého stupňa dňa 25. 05. 2011 vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie k
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora s tým, aby súdu zaslal vyčíslenie trov s presnou
častou špecifikáciou jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a zároveň súdu predložil exekučný spis.
Súdny exekútor JUD. Pekár zaslal súdu vyjadrenie dňa 28. 06. 2011 a dňa 3. mája 2012 uznesením
č. k. 16Er/229/2002-17 súd žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 06. 08. 2012.

Keďže exekúcia v danej veci začala dňa 18. 10. 2002, napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho
exekútora bol podaný dňa 23. 11. 2010, bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v
zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta
2005, teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovoval. Z dokazovania vykonaného súdom
1. stupňa vyplýva, že súd 1. stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony

potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora
aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote, dospel k záveru, že takýmto konaním
súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie v zákonom
stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže
je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd
dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z
podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, preto odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Pokiaľ súd citoval aj
ustanovenie § 9 ods. 2 aj po novele, k tomu uviedol, že išlo len o výklad pôvodného ustanovenia,
pričom vec posúdil podľa správneho právneho predpisu. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd
uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho
exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v
akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa zamietnutie
nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik
škody, ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej
exekučnej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.