Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10So/97/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201084
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1013201084.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa
C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., proti odporkyni Sociálnej poisťovni - ústrediu, Ul. 29. augusta
8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. XXX XXX XXXX X - I. zo
dňa 25.03.2013, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
10Sd/36/2013-27 zo dňa 18.09.2013, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Sd/36/2013-27 zo dňa
18. septembra 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) preskúmavané rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X - I.
zo dňa 25.03.2013, ktorým zamietla žiadosť navrhovateľa o zvýšenie starobného dôchodku za čas
od 20.03.1996 do 31.12.2003, keďže v uvedenom období podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) poberal
starobný dôchodok.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že sociálnym poistením sa realizuje ústavné právo občanov na
primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu aj pri strate živiteľa (č. 36

Ústavy SR). Realizácia týchto ústavných práv je ponechaná na zákon. Je všeobecne spoločensky
akceptovateľné, že v oblasti hmotného zabezpečenia v starobe zákon stanovuje kritériá, za ktorých toto
zabezpečenie prináleží (vek, trvanie poistného vzťahu atď.). Za obdobne akceptovateľné kritérium treba
považovať podľa názoru súdu i zásadu, na ktorej bol postavený zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení, podľa ktorej osoba buď poberala starobný dôchodok alebo dosahovala príjem z pracovnej
aktivity, a preto na zabezpečenie v starobe ešte nebola odkázaná (§ 23 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.).
Navrhovateľovi bol priznaný dôchodok podľa tejto skoršej právnej úpravy, jeho prípadné nároky na

zvýšenie už priznaného starobného dôchodku možno posudzovať až do účinnosti novej právnej úpravy
(§ 259 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z.) len podľa zákona č. 100/1988
Zb. Mylne sa navrhovateľ domnieva, že uvedené ustanovenie sa na jeho prípad nevzťahuje, pretože
o jeho starobnom dôchodku už bolo právoplatne rozhodnuté. Prechodné ustanovenie § 259 sa týka
i rozhodovania o zmene už právoplatne priznaných dávok, o čo v prípade navrhovateľa nepochybne
ide. Skoršia právna norma vylučovala popri poberaní starobného dôchodku aj dosahovanie príjmu zo
zárobkovej činnosti. Zvýšenie dôchodku preto upravovala len za situácie, ak ten, komu nárok na dávku

vznikol, dávku nepoberal (§ 23 ods. 1). V rozhodujúcom období navrhovateľ starobný dôchodok poberal,preto nebolo možné zvýšiť starobný dôchodok podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Nová právna
úprava s účinnosťou od 1. januára 2004 od tejto zásady síce upustila (§ 66 ods. 3), avšak z prechodných
ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že dôsledne rešpektuje zásadu dôchodok alebo príjem až

do zrušenia zákona č. 100/1988 Zb., teda do 31.12.2003 (napr. § 259 ods. 1, § 261 ods. 3).

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom konštatuje, že nakoľko dodržiaval
zákonom stanovenú povinnosť platiť poistné, prináleží mu za to primeraná náhrada. Nová právna úprava
len potvrdzuje fakt, že ňou došlo k odstráneniu nedostatkov pôvodnej právnej úpravy. Nesprávne je pre
neho aj odôvodnenie, že platil poistné aj v období, na ktoré nemožno prihliadať pri úprave dôchodku.

Žiada preto odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zrušil.

Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že dôvody, ktoré navrhovateľ uvádza v odvolaní, sú
neopodstatnené. S poukazom na ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a § 23 ods. 1 zákona
č. 100/1988 Zb. zvýšenie starobného dôchodku bolo za obdobie od 20.03.21996 do 31.12.2003
zamietnuté, pretože navrhovateľ poberal za uvedené obdobie starobný dôchodok. Navrhla preto, aby

odvolací súd rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá

veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné. Rozhodol
jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
10.12.2014 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických

osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 250l O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje

súdomrozhodovanieoopravnýchprostriedkochprotineprávoplatnýmrozhodnutiamsprávnychorgánov.
Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou
§ 250a.

Podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu
z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu

jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu
(ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom
2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy
dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory

v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody,
peňažnejnáhradealebopodporevnezamestnanostiužboloprávoplatnerozhodnuté,sarozhodnepodľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.Podľa§23ods.1zákonač.100/1988Zb.vzneníúčinnomdo31.12.2003,občanovi,ktorýjezamestnaný
po vzniku nároku na starobný dôchodok a nepoberá tento dôchodok alebo jeho časť, invalidný dôchodok
alebo dôchodok za výsluhu rokov, sa zvyšuje starobný dôchodok za každých 360 kalendárnych dní

zamestnania o 6% priemerného mesačného zárobku, z ktorého sa vymeriava, prípadne sa vymeral
dôchodok;akobčannebolzamestnaný360kalendárnychdní,zvyšujesastarobnýdôchodokzakaždých
ďalších kalendárnych 90 dní zamestnania o 1,5% priemerného mesačného zárobku, z ktorého sa
vymeriava, prípadne sa vymeral dôchodok.

Podľa § 14 zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni účinného do 31.12.2003, poistné na

dôchodkové zabezpečenie platia

a) zamestnanci zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení,

b) zamestnávatelia za zamestnancov uvedených v písmene a),

c) samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené na dôchodkovom zabezpečení,

d) spolupracujúce osoby zúčastnené na dôchodkovom zabezpečení,

e) osoby zárobkovo činné v cudzine zúčastnené na dôchodkovom zabezpečení,

f) osoby dobrovoľne pokračujúce v účasti na dôchodkovom zabezpečení,

g) Národný úrad práce,

h) štát.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku krajského súdu, preto primárne, v
medziach odvolania, preskúmal Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporkyne o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o zvýšenie starobného dôchodku za obdobie od
20.03.1996 do 31.12.2003, pričom predovšetkým riešil otázku, či navrhovateľovi, ktorý poberal v
rozhodujúcom období starobný dôchodok, a súčasne platil poistné na dôchodkové poistenie ako SZČO,
patrí zvýšenie dôchodku za čas od 20.03.1996 do 31.12.2003, teda do účinnosti zákona o sociálnom

poistení.

Zo súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis, odvolací súd zistil, že navrhovateľovi bol
rozhodnutím zo dňa 18.09.1996 sp. zn. XXX XXX XXXX podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení od 20.03.1996 priznaný starobný dôchodok vo výške 3.517,- Sk mesačne. Za čas od 20.
marca 1996 do 31. decembra 2003 si navrhovateľ riadne platil poistné na dôchodkovom poistení ako

SZČO. Navrhovateľ sa domáhal zvýšenia dôchodku za hore uvedené obdobie práve z dôvodu, že v
uvedenom období uhrádzal poistné na dôchodkové poistenie, lebo mu túto povinnosť ukladal zákon (§
14 ods. 1 písm. b/ zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni).

Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnenímnapadnutéhorozsudkukrajskéhosúdu,konštatujesprávnosťdôvodov,nazákladektorých

krajský súd rozhodol a pre zdôraznenie správnosti rozsudku dopĺňa ďalšie dôvody.

Z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb., konkrétne z § 23 ods. 1, vyplýva, že starobný dôchodok sa fyzickej
osobe (občanovi), ktorá je zamestnaná, zvyšuje za rozhodujúce obdobie len za predpokladu, že osoba
nepoberá daný starobný dôchodok. Argumentom a contrario dospejeme k právnemu záveru, že fyzická
osoba (občan), ktorá po vzniku nároku na starobný dôchodok bola zamestnaná, avšak poberala aj daný

starobný dôchodok, nemá nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa počtu dní zamestnania, a to aj
za situácie, ak odvádzala poistné do štátneho orgánu pôsobiaceho na úseku sociálneho zabezpečenia.
Ako správne uviedol krajský súd vo svojom rozhodnutí, uvedená právna situácia vychádzala zo zásady
dôchodok alebo príjem, ktorú nebolo možné obísť. Aj keď sa situácia zmenila účinnosťou zákona
o sociálnom poistení (od 01.01.2004), nebolo možné zvýšiť sumu starobného dôchodku za obdobieplatenia poistného na dôchodkové zabezpečenie do 31.12.2003, pretože zákon o sociálnom poistení vo
svojom ustanovení § 259 ods. 1 nestanovil nepriamu retroaktivitu svojho zákona. Nepriama retroaktivita
podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 38/99 znamená, že ide o stav: „v ktorom

nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak
kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho
môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím.“
To znamená, že na právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2004 nebolo možné dňom účinnosti aplikovať
nový právny predpis o sociálnom poistení, ktorý upustil od spomínanej zásady.

Neostáva preto iné ako konštatovať, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď nezvýšil
navrhovateľovi starobný dôchodok, a to aj za situácie, že ako poberateľ starobného dôchodku riadne
odvádzal ďalšie poistné. Vychádzajúc z trojdelenia štátnej moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, súdy
môžu zákony len aplikovať, interpretovať a podľa nich rozhodnúť, a to aj v prípade, ak sa javí právna
norma ako nespravodlivá. Jediný možný nástroj nápravy, ktorý súdy majú k dispozícii v prípade, ak
je podľa ich záveru právny predpis v rozpore s Ústavou SR, je konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)

O.s.p. prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V danom prípade však už táto
možnosť neprichádza do úvahy, pretože spomínané právne predpisy boli už zrušené.

Na základe uvedeného najvyšší súd rozhodol podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3
druhá veta O.s.p. tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Sd/36/2013-27 zo dňa 18.09.2013
potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 a § 250l ods. 2
O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ v konaní nebol úspešný a odporkyňa
nárok na náhradu trov konania nemá.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.