Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/161/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111220854
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111220854.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr.JozefaAngelovičaaJUDr.MarianyMuránskej,vprávnejvecižalobcuB.Q.M.spol.sr.o.,sosídlom
Prešov,ul.MirkaNešpora40,08001Prešov,IČO31663605,zastúpenéhoPALŠAAPARTNERIAKspol.
s r.o., Masarykova 13, proti žalovanému V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom M. M., ul. A. S. XX, zastúpeného
JUDr. Janou Závodskou, advokátkou, AK so sídlom Alžbetina 3, Košice, o určenie neúčinnosti právneho
úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Prešove, č.k. 29C 171/2011 - 155 zo
14.12.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že darovacia zmluva uzavretá dňa 31.5.2011, vklad
ktorej bol povolený Správou katastra Prešov pod č. 2877/2011 medzi žalovaným a C. Y., nar. X.X.XXXX,
bytom M. M., ulica P. S. XX, ktorou žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parcela
KN-C č. 8737/58 o výmere 18 m2 - zastavané plochy a nádvoria, v kat. úz. W. v podiele 2/3; stavba -
garáž súp. č. XXXX na parcele KN-C č. 8737/58 v kat. úz. W. v podiele 2/3, zapísané na Liste vlastníctva
č. XXXX, vedený Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov, byt č. XX na X.poschodí
v bytovom dome súp. č. XXXX, vchod č. X, na parcele KN-C č. 8530 v kat. úz. W. v podiele 1/3 a k
tomu prislúchajúci podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu v

podiele 57/3040, zapísaný na LV č. XXXXX, vedený Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra
Prešov, parcela KN-C č. 8530 o výmere 864 m2 - zastavané plochy a nádvoria, v kat. úz. W. v podiele
19/3040, zapísaná na LV č. XXXXX, vedený Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov
je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia vo výške 446,09 eur a iných trov vo výške 99,5 eur na účet právneho zástupcu
žalobcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že výsledky vykonaného dokazovania preukázali priamy úmysel

dlžníka ukrátiť veriteľa vzhľadom na krátke časové hľadisko medzi nadobudnutím právoplatnosti
rozsudku Okresného súdu v Prešove, ktorým bola žalobcovi voči dlžníkovi právoplatne priznáva
pohľadávka vo výške 29.493,10 eur s prísl dňa 30.5.2011 a uzatvorením darovacej zmluvy dňa
31.5.2011. Darovacia zmluva bola uzavretá deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia
súdu prvého stupňa a doručení potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.5.2010
pod sp. zn. 4Co 10/2011 právnemu zástupcovi dlžníka. Otec žalovaného ako dlžník v rozhodnom
období nedisponoval iným hnuteľným, resp. nehnuteľným majetkom, ktorý by umožňoval uspokojeniepohľadávky žalobcu v plnom rozsahu. Nesporne to vyplýva z tvrdenia žalobcu, že dlžník predmetnú
pohľadávku doposiaľ neuhradil ani čiastočne napriek dohodnutému splátkovému kalendáru, ako aj zo
samotnej výpovede dlžníka ako svedka, ktorý potvrdil, že v čase prevodu predmetných nehnuteľností v

prospech žalovaného žiaden ďalší nehnuteľný, resp. hnuteľný majetok, ktorý by umožňoval uspokojenie
pohľadávky žalobcu v plnom rozsahu nemal. Vzhľadom na to, že k právnemu úkonu došlo medzi
dlžníkom a osobou jemu blízkou, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany, teda
žalovaného o tomto úmysel sa predpokladajú. Druhá strana má však možnosť preukázať, že úmysel
ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale i to, že nemožno vyčítať zavinenie tejto znalosti, resp. že úmysel

dlžníka nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti v čase urobenie odporovateľného právneho úkonu.
Súd prvého stupňa tvrdenia žalovaného, že úmysel svojho otca ukrátiť veriteľa poznať nemohol z
dôvodu, že o jeho podnikateľských aktivitách, prípadne dlžobách nemal žiadnu vedomosť, vyhodnotil
za účelovú. Pokiaľ žalovaný iba tvrdil, že sa o hospodárenie otca nezaujímal a o stave jeho majetku
a možných dlhoch sa s ním nerozprával. Takýto pasívny postoj nemožno považovať za náležitú
starostlivosť, ktorá nepochybne vyžaduje aktívny prístup a je nevyhnutné, aby blízke osoby preukázali,

že ani pri vynaložení konkrétnych iniciatív, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nezistil. Úspešná obrana
žalovaného, ako blízkej osoby dlžníka spočíva nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným
právnym úkonom veriteľa nevedel a ani vedieť nemohol, ale tiež tvrdení a preukázaní, že o tomto
úmysle nevedel, ani vedieť nemohol a to ani pri náležitej starostlivosti v čase odporovateľného právneho
úkonu. Zákon u blízkej osoby dlžníka vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v

jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k
tomu, aby neurobila právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka. Ak sa tak nezachová, musí byť
uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý
na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudol. Tvrdenie žalovaného, že nemohol mať
vedomosť o podnikateľských aktivitách svojho otca ako dlžníka žalobcu a tým aj o jeho prípadných

dlhoch, vyhodnotil za účelovú aj z toho dôvodu, že žalovaný potvrdil, že otec sa voči nemu ako aj voči
jeho sestre už dlhodobo riadne neplnil vyživovaciu povinnosť. Z toho bolo možné vyvodiť jednoznačne
logický záver o finančných problémoch otca a tým na strane žalovaného ako osoby blízkej dlžníka s
vynaložením aktívneho prístupu pri zistení, že tento nemá záväzky aj voči ďalším veriteľom. Pokiaľ
ide o tvrdenia žalovaného a jeho otca, ktorý bol vypočutý ako svedok, že predmetnou darovacou

zmluvou si plnil iba svoju vyživovaciu povinnosť voči žalovanému titulom dlžného výživného, toto tiež
súd 1.stupňa vyhodnotil za účelové. Je nesporné, že vyživovacia povinnosť žalobcovi voči žalovanému
zanikla ukončením štúdia žalovaného, ktorým sa pripravoval na svoje budúce povolanie, a to bol dátum
30.5.2011.Podľatvrdeniaotcažalovaného,tentosijednorazovouúhradouvprospechmatkyžalovaného
dňa 31.5.2010 vo výške 4.315 eur splnil dlžné výživné voči sestre žalovaného za obdobie rokov 2009 do

marca roku 2010 na základe rozsudku Okresného súdu v Prešove vydaného pod sp. zn. 7C 82/07. Tento
dlh na výživnom voči žalovanému na základe dohody o zvýšení výživného zo dňa 7.4.2009 za obdobie
od 1.5.2009 do 31.3.2010 predstavoval sumu 1.826 eur a od 1.4.2010 do 30.5.2011, t.j. do dňa zániku
vyživovacej povinnosti to bolo 4.648 eur. Hodnota dlžného výživného voči žalovanému bola podstatne
nižšia ako hodnota prevádzaných nehnuteľností, čo nesporne preukazuje aj samotná kúpna zmluva o

prevode vlastníctva k bytu vrátane spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach a zariadeniach
domu, ako aj pozemku zastavanému bytovým domom (uzavretej následne po darovaní nehnuteľnosti),
kedy v prospech žalovaného, ktorý bol podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v
podiele 1/3 pomerná časť kúpnej ceny predstavovala 10.000 eur. Predmetnou darovacou zmluvou však
žalovaný nadobudol okrem iného aj spoluvlastnícky podiel z ďalšej nehnuteľností. Na základe toho

súd prvého stupňa tvrdenie žalovaného, že o úmysle otca ukrátiť veriteľa nevedel a ani pri náležitej
opatrnosti poznať nemohol, vyhodnotil za nedôveryhodné a účelové. Na základe toho dospel záveru,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že úmysel otca nepoznal a tento pri náležitej
opatrnosti musel žalovanému byť známy, nakoľko mal žalovaný vedomosť o jeho dlhodobej platobnej
neschopnosti pri plnení si vyživovacej povinnosti a mohol predpokladať, že je dlžníkom aj voči ďalším

veriteľom, nakoľko odporovaným právnym úkonom previedol zostávajúcu časť nehnuteľného majetku v
jeho prospech a ďalší majetok už nevlastnil. Ďalej poukázal na ustanovenie § 42b ods. 4 OZ, z ktorého
vyplynulo, že ak vec dlžníka, ktorú získal žalovaný odporovaným právnym úkonom už u seba nemá,
možno veriteľ požadovať náhradu v peniazoch od toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech,
pričom výška uvedenej náhrady je limitovaná výškou získaného prospechu. Z toho vyplýva, že žalobca

ako veriteľ musel najprv úspešne odporovať právny úkon dlžníka v prospech osoby blízkej, ktorým bol
ukrátený na uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky a až následne ak to, čo z majetku dlžníka týmto
odporovaným právnym úkonom ušlo, sa už nenachádza v dispozícii osoby, v prospech ktorej bol tentoodporovaný právny úkon zrealizovaný, môže sa úspešne domáhať voči tejto osobe náhrady získaného
prospechu odporovateľným právnym úkonom. Túto otázku nebolo možné riešiť ako otázku predbežnú.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Vo svojom odvolaní
uviedol, že otec žalovaného nemal v úmysle ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa, previedol síce
nehnuteľnosti na osobu sebe blízku, avšak táto osoba, teda žalovaný voči nemu vystupoval tiež ako
veriteľatonazákladenepochybnéhodôkazuprávoplatnéhoavykonateľnéhorozsudkuOkresnéhosúdu
v Prešove pod sp. zn. 7C 82/2007 z 30.10.2007, z ktorého mu vyplývalo platiť mesačne na žalovaného
5.000,- Sk, čo je v prepočte 165,77 eur. Žalovaný uviedol, že otec si svoju vyživovaciu povinnosť neplnil

riadne a včas, z čoho je zrejme, že otec žalovaného vystupoval v čase uzatvárania darovacej zmluvy
31.5.2011 voči svojmu synovi, ako žalovanému tiež ako dlžník a podľa už preukázaných skutočností
v čase prevodu nehnuteľností ako jediný dlžník s vykonateľnou pohľadávkou. Je logické, že otec
žalovaného plnil v prvom rade veriteľovi, ktorý bol žalovaný, voči ktorému mal súdom vymáhateľnú
pohľadávku z titulu výživného a ktorá bola súdom skôr priznaná a v jeho úmysle bolo a samozrejme

aj v súčasnej dobe, je plniť si svoje záväzky chronologicky podľa doby vzniku odhliadnuc od toho, či
pohľadávku má voči osobe blízkej alebo inému subjektu. Žalovaný tak na ústnom pojednávaní, ako aj
po vyjadrení adresovanom na Okresný súd v Prešove uviedol, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol
vedieť, že prijatím daru, ktorým si jeho otec tento svoj dlh splnil titulom výživné, môže vzniknúť dôvod
na odporovateľnosť tohto úkonu. Žalovaný s otcom nežil v spoločnej domácnosti od roku 2005, vyústilo

to v rozvod jeho rodičov v roku 2007. Podľa vyjadrení žalovaného, ale aj jeho otca je zrejme, že k
stretávaniu dochádzalo sporadicky a je nezodpovedné a nelogické zo strany súdu vyvodiť z toho záver,
že žalovaný mal vedomosť o dlhoch svojho otca. Vychádzajúc z logických záverov je nepravdepodobné,
že pri sporadických návštevách so synom by tieto prebiehali tak, že otec oboznamuje svoje dieťa so
svojimi finančnými úspechmi, či neúspechmi, ako aj podnikateľskými aktivitami. Poukázal na dobré

mravy, výchovu dieťaťa a na skutočnosť, že rodič pri stretnutí s dieťaťom má prejavovať záujem o
jeho aktivity, problémy, záujmy a je neadekvátne požadovať od syna, aby sa rodič vypytoval na jeho
finančné záležitosti. Je pravdepodobnejšie, že syn, teda žalovaný sa dožadoval výživného najmä ak
jeho sestre bolo dlžné výživné poukázané 31.5.2010 vo výške 4.315 eur a jemu nie. Z toho dôvodu
už počas dedičského konania otec žalovaného kontaktoval a prisľúbil mu, že majetok získaný dedením

prevedie na neho darovacou zmluvou a z neho chce uspokojiť dlžné výživné. Bola to forma úhrady
dlžného výživného, keďže si bol vedomý dlhu na výživnom. S poukazom na uvedené záver súdu, ktorým
odôvodnil svoj rozsudok, že otec tak vykonal úmysel krátiť veriteľa a žalovaný mal vynaložiť potrebnú
starostlivosť na zistenie, či darovaním jeho otec, ako darca neukrátil nejakého svojho veriteľa, považuje
za arbitrárny a svojvoľný, ktorými korešponduje so skutkovými zisteniami. Vychádzajúc z faktov, že

žalovanému od roku 2007 nebolo uhradené výživné, na ktoré mal zákonný nárok, ako aj zo skutočnosti,
že sestre žalovaného bolo výživné uhradené ešte v roku 2010 neadekvátne požadovať od žalovaného
preukázanie náležitej starostlivosti, ktorú vynaložil na zistenie skutočnosti, či prijatím tohto daru nemôže
prípadne dôjsť k ukráteniu nejakého otcovho veriteľa, keďže on sám bol v pozícii veriteľa. Prijatím
daru žalovaný iba dobromyseľne prijal plnenie titulom dlhu na výživnom, ktorý mal jeho otec voči nemu

od roku 2007 a ktorý si zvýšil dohodou o zvýšení výživného medzi žalovaným a otcom žalovaného
dňa 17.4.2009. Pokiaľ ide o výživné, ktoré má prednosť pred inými výdavkami rodičov, poukazujú na
predmetné ustanovenie Zákona o rodine, kedy otec žalovaného správne prostredníctvom daru najprv
plnil dlžné výživné žalovanému, čím splnil svoj dlh voči svojmu veriteľovi. Žalovaný je toho názoru, že
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil ustanovenia tohto zákona (ustanovenia § 62 ods. 5 veta

1 Zákona o rodine) a nevzdal dostatočne na zreteľ vyživovaciu povinnosť otca žalovaného, ktorá mu
začala plynúť narodením dieťaťa a vyplýva z rozhodnutia súdu zaviazal sa plniť túto povinnosť aj na
čas po rozvode. Je zrejme, že vyživovacia povinnosť rodičov nekončí len ukončením štúdia, ale ako
vyplýva z ustanovenia § 65 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V tejto súvislosti s ustálením schopnosti dieťaťa

samostatne sa živiť, poukazuje žalovaný na aplikačnú prax, podľa ktorej nestačí len ukončiť štúdium,
ale je potrebné byť aj schopný z vlastných zdrojov uspokojiť všetky životné náklady. Preto v rozpore
so zákonom súd prvého stupňa ustálil, že pokiaľ žalovaný ukončil štúdium 30.5.2011 zanikla otcovi
žalovaného vyživovacia povinnosť. Rovnako poukázal na ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine,
kde dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť ak sa zmenia pomery. V súvislosti s tým

je nutné konštatovať, že zánik výživného, ktoré bolo určené rozhodnutím súdu nemožno ukončiť inýmspôsobom ako ďalším rozhodnutím, potom čo bude schopný sám sa žalovaný živiť. Preto navrhol, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, priznal náhradu trov konania,
ktoré pozostávali z úkonov právnej pomoci, resp. rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo svojom vyjadrení uviedol, že súd prvého stupňa o
veci vecne správne rozhodol pri dodržaní zákonom stanoveného procesného postupu na základe
dokazovania vykonaného v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým zisteniam a záverom.
Považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné. Poukázal na to, že paradoxne odvolateľ založil svoje
odvolacie dôvody a odôvodnenie odvolania na argumentácii, ktorej nesprávnosť je priamo zreteľná z

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa uvedených v odôvodnenom rozsudku. Súd prvého stupňa
podrobne v odôvodnení vysvetľuje z akých skutkových a právnych dôvodov dospel k svojmu rozhodnutiu
a na odvolateľove námietky uvedené v odvolaní už v rozsudku dal vyčerpávajúcu odpoveď. Z týchto
dôvodov je potrené poukázať predovšetkým na obsah odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa,
zároveňpoukázalajnavyjadrenia,ktorévykonalžalobcavpriebehukonania,čiužpísomnýmipodaniami
alebo ústnymi prednesmi v priebehu konania, pričom v tejto časti odkázal aj na zápisnicu z pojednávaní.

Odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keďže súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.
Zároveň si uplatňuje aj náhradu trov konania v odvolacom konaní v celkovej sume 162,91 eur, to je
odmena za jeden úkon právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
pre rok 2013 je 60,07 eur, pritom išlo o písomné podanie vo veci samej, čiže vyjadrenie k odvolaniu, čo

je 60,07 eur podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z..
Prípadne zastúpenie na pojednávaní v rovnakom rozsahu 60,07 eur, 2x režijný paušál 7,81 eur, spolu je
to 15,62 eur a 20% DPH 27,15 eur zo základu dane 135,76 eur, čo predstavuje spolu sumu162,91 eur.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v súlade s ustanovením
§ 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

Súdprvéhostupňadostatočnýmspôsobomzistilskutkovýstav,nazákladeskutkovýchzistenídospelajk
správnemu právnemu záveru a na týchto tak skutkových ako aj právnych argumentoch sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa ust. § 42a ods. 1 OZ, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa

odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa ust. §42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu

úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

Podľa ust. § 42a ods. 3 OZ, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený

a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a

a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10
% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo

členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase,
keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb
uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani

pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Podľa ust. § 42a ods. 4 OZ, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený
a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a

a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo

spoločníkom,

b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť
aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom
štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase,

keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb
uvedených v písmenách a), b), c),

f) alebo e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Podľa ust. §42a ods. 5 OZ, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných

troch rokoch, na ktorého základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške
určenej znaleckým posudkom2b) alebo odborným odhadom, a ktorý

a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným,2c)

b) alebo

c) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi,

d) alebo

e) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

Podľa ust. § 42b ods. 1 OZ, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa ust.§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti
tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa ust. § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť
nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom
alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

Podľa ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval,

je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech.Podľa ust. § 116 Občianskeho zákonníka, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Podľa ust. § 117 Občianskeho zákonníka, stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu
zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho
spoločného predka.

Podľa ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30
% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

Podľa ust. § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na
to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na
starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky

povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča
alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné
neurčuje.

Z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že postupom Okresného súdu v Prešove
12C 2/2009 z 21.5.2010 bol zaviazaný otec žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 29.493,10 eur spolu
so 14,25% úrokom z omeškania ročne od 24.5.2008 do zaplatenia titulom nároku bezdôvodného
obohatenia. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 4Co
10/2011 zo 6.5.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 30.5.2011. Dlžník žalobcu, teda otec žalovaného,

po právoplatnosti tohto rozhodnutia a ani v priebehu konania v predmetnej veci ani čiastočne dlh
neuhradil. V priebehu exekučného konania bolo zistené, že všetok majetok, ktorý by postačoval na
uspokojenie pohľadávky žalobcu previedol darovacou zmluvou dlžník žalobcu, na žalovaného. Hoci
žalobca uzavrel s otcom žalovaného splátkový kalendár na zaplatenie dlžnej sumy, tieto splátky od
žalovaného nerealizoval. Dňa 31.5.2011dlžník žalobcu C. Y. ako darujúci a žalovaný ako obdarovaný

uzavrelidarovaciuzmluvuvpredmeteprevoduspoluvlastníckehopodielukstavbe,garážesúp.č.XXXX,
na parcele KN-C č. 8737/58, o výmere 18 m2 vedenej na LV č. XXXX v podiele 2/3, spoluvlastnícky
podiel 1/3 bytu č. XX nachádzajúceho sa na X.poschodí bytového domu, súp. č. XXXX postaveného na
parcele KN-C č. 8530a k tomu prislúchajúcemu podielu priestoru a spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu v podiele 57/3040 vedeného na LV č. XXXXX, kat. úz. W., ako aj

spoluvlastníckeho podielu na parcele KN-C č. 8530 o výmere 864 m2 v podiele 19/3040 vedenej na
LV č. XXXXX kat. úz. W.. Vklad vlastníckeho práva predmetného prevodu bol povolený rozhodnutí
Správy katastra dňa 2.6.2011 pod č. vkladu V2877/11. Manželstvo rodičov žalovaného bolo rozvedené
rozsudkom Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 7C 82/07 z 30.10.2007. V tomto rozsudku sa otec
žalovaného zaviazal platiť na žalovaného výživné vo výške 5.000, Sk. Rozsudok v časti výživnéhonadobudol právoplatnosť dňa 16.12.2001. Od tohto obdobia otec žalovaného neuhrádzal výživné na
žalovaného v žiadnej sume. Zároveň žalovaný s otcom uzavrel dohodu o zvýšení výživného, ktorú
uzavrel dňa 17.4.2009, kde sa zaviazal prispievať na jeho výživu otec sumou 332 eur mesačne od

1.5.2009 do budúcna. Žalovaný ukončil štúdium dňa 30.5.2011a v súčasnej dobe je na absolventskej
praxi a vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Kúpnou zmluvou zo dňa 19.6.2011 spolu s
ďalšími spoluvlastníkmi previedol vlastníctvo z bytu č. XX ako spoluvlastník na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu na pozemku parcele č. 8530 v podiele 57/3040 v prospech
kupujúcim V. A. a C. A., vklad povolený. Správou katastra v Prešove dňa 21.7.2011 pod č. V 3439/11.

Odvolacie námietky žalovaného pozostávali predovšetkým z okolností analýzy jeho postavenia ako
veriteľa voči otcovi, ktorý bol dlžníkom žalobcu, v podrobnom odôvodnení vyživovacej povinnosti, ktorú
jeho otec voči nemu mal dlh na tomto výživnom, dohode o zvýšení výživného a z nedostatočného
odôvodnenia súdu prvého stupňa. Plnenie si vyživovacej povinnosti otca žalovaného, ktorú vôbec
nerealizoval od rozvodu rodičov žalovaného a z toho dôvodu sa potom považoval žalovaný za veriteľa
tak, ako žalobca voči osobe dlžníka, ktorým bol jeho otec. Tieto odvolacie námietky tvorili podstatnú

časť odvolania žalovaného. V krátkosti žalovaný v odvolaní uvádzal aj námietku týkajúcu sa vedomosti o
úmysle ukrátiť veriteľa so svojim otcom ako dlžníkom s poukazom na to, že hoci je osobu blízkou, nemal
o tom vedomosť a nemohlo sa predpokladať, žeby otec informoval dieťa o svojich dlhoch, prípadne
záväzkoch.

Odvolací súd totožne ako súd prvého stupňa poukazuje na to, že súd prvého stupňa sa skutočne

veľmi precízne, podrobne a dôsledne vyporiadal so zistenými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce
pre posúdenie nároku žalobcu a poukazuje na to, že aj chronologickým spôsobom zistené skutočnosti
právne odôvodnil a vychádzal v náväznosti na jednotlivé ustanovenia § 42a, §42b OZ, ktoré upravujú
nároky týkajúce sa platného určenia neúčinnosti právneho úkonu zo strany veriteľa. Nemožno sa
stotožniť s námietkou žalovaného, že sa súd prvého stupňa nezaoberal okolnosťami a ustanoveniami

zákona o rodine, keďže tieto cituje vo svojom rozhodnutí a k otázke dlžného výživného sa aj explicitne
vyjadruje. Poukázal na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie titulom, ktoré svedčilo v prospech
žalovaného titulom výživného. Zistil dlžné výživné, ktoré mal otec žalovaného voči nemu oboznámil sa
aj s dohodou z roku 2009, ktorou sa účastníci, teda žalovaný už ako plnoletý dohodol s otcom.

Predpokladom pokiaľ ide o vedomosť osoby, ktorá nadobudla majetok dlžníka ukrátiť na právach svojho

veriteľa je, že druhej strane v danom prípade žalovanému, v spore o neúčinnosť právneho úkonu, je
tento úmysel známy a išlo o právny úkon, ktorý bol vykonaný v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobe jej blízkej s odkazom na ustanovenia § 116 a 117 OZ. Pri osobách blízkych priamo zákon
predpokladá túto vedomosť a odkazuje len výnimočne na prípad, kedy druhá strana ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať. Preto tvrdenie žalovaného, že nemohol tento úmysel poznať, keďže s

otcom nežil v spoločnej domácnosti a postavenie medzi žalovaným a dlžníkom, teda jeho otcom, bolo
postavenie rodiča a dieťaťa neobstojí.

Zákon výslovne uvádza, že pri osobách blízkych sa táto predpokladá vedomosť a preto blízka osoba
je povinná dostatočným spôsobom preukázať to, že tento úmysel dlžníka nepoznal ani pri náležitej
starostlivosti. Žalovaný sa jednoznačne vyjadril, že žil v spoločnej domácnosti s matkou v čase od

rozvodu rodičov až do prebiehajúceho konania, mal vedomosť o tom, že otec neplatí po celú tu
dobu výživné. Žalovaný už ako dospelý v roku 2009, čiže len dva roky po tom, čo bolo manželstvo
rodičov rozvedené, podpísal s otcom dohodu o zvýšení výživného na nie malú čiastku, sumu 332
eur s vedomím, že otec dovtedy si neplní ani výživné podľa rozvodového rozsudku vo výške 166 eur
mesačne. Tieto okolnosti svedčia o vedomosti žalovaného, ktorý v čase rozvodu manželstva rodičov vo

veku blízkeho dospelosti a v roku 2009 už ako plnoletý uzavrel s otcom dohodu o zvýšení výživného,
ktorá nebola schválená súdom. Táto dohoda, ktorá bola podpísaná otcom žalovaného a žalovaným
samotným, nevzbudzuje v odvolacom súde dôveryhodnosť najmä v kontexte tvrdeného neplnenia si
vyživovacej povinnosti zo strany otca žalovaného žalovanému a jeho sestre od roku 2007 až do roku
2011. Zároveň je nutné konštatovať, že v priebehu viac ako štyroch rokoch neplnenia si vyživovacej

povinnosti, matka žalovaného ani samotný žalovaný, v čase nadobudnutia plnoletosti, nevymáhali dlžné
výživné za uplynuté obdobie prostredníctvom exekúcie. Paradoxne došlo k dohode o zvýšení výživnéhona sumu 332 eur bez toho, aby bol podaný zo strany žalovaného návrh na zvýšenie výživného. Preto
tvrdenia tak žalovaného, ako aj otca žalovaného, ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok, ohľadne
vedomosti a náležitej opatrnosti žalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností darom od otca vo vzťahu k

záväzkom otca, k ďalším subjektom pôsobia nedôveryhodne a účelovo. V tejto súvislosti odvolací súd
plne odkazuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý dospel k rovnakým záverom. Taktiež možno
súhlasiť aj s tým záverom, že dlh otca žalovaného na výživnom, aj keď vznikol, nevykazoval takú výšku,
ktorá by sa rovnala darovanému majetku. Len z časti predaja svojho podielu v byte nadobudol žalovaný
sumu 10 000 eur. Dlh na výživnom bol podstatne nižší a otec žalovaného podpísal dohodu o splácaní

dlhu voči žalobcovi, ktorú neplnil.

Je dôvodné prijať záver o účelovom tvrdení a úmysle otca žalovaného ukrátiť veriteľa, nehovoriac o tom,
že podstatnou a pravdivou skutočnosťou, na základe ktorej súd prvého stupňa prijal záver o úmysle otca
žalovaného, ako dlžník ukrátiť veriteľa, je časovaná náväznosť týkajúca sa nadobudnutia právoplatnosti
veci, ktorou žalobca nadobudol právoplatnú a vykonateľnú pohľadávku voči otcovi žalovaného vedenej
pred Okresným súdom v Prešove pod sp. zn. 12C 2/2009, kde rozsudok súdu 1.stupňa bol vyhlásený

už 21.5.2010. V dôsledku odvolania nadobudol právoplatnosť 30.5.2011 s tým, že právny úkon, ktorej
neúčinnosti sa žalobca domáhal v predmetnom konaní bol vykonaný 31.5.2011 a už dňa 2.6.2011 bol
povolený vklad predmetného prevodu na Správe katastra, čo dokresľuje celý motív otca žalovaného, čo
najskôr celú záležitosť vyriešiť prevodom jediného majetku.

Odvolanie žalovaného, ktoré podrobne rozoberá ustanovenia Zákona o rodine týkajúce sa vyživovacej

povinnosti rodiča voči dieťaťu, jednak kedy vzniká a kedy zaniká nemení nič na skutočnostiach, ktoré
boli zistené v tomto konaní a opakovane odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vychádzal
pri svojom rozhodnutí aj z ustanovení zákona o rodine.

Z týchto všetkých dôvodov je možné prisvedčiť rozhodnutiu súdu prvého stupňa aj vo vzťahu pokiaľ išlo
o úmysel ukrátiť veriteľa zo strany dlžníka, teda otca žalovaného, ale aj vo vzťahu k vedomosti blízkej

osoby, teda samotného žalovaného syna dlžníka o tomto úmysle s ohľadom na všetky vyššie uvedené
okolnosti a z týchto dôvodov odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods.
1 O.s.p..

Otrováchodvolaciehokonaniasúdrozhodolpodľa§224ods.1O.s.p.a§150ods.1O.s.p..Spoukazom
na osobné, majetkové pomery žalovaného, ktorý predložil súdu v konaní vyhlásenie o svojich pomeroch

v tom zmysle, že je bez akéhokoľvek príjmu, preto náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, aj keď
bol úspešným účastníkom, nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.