Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. november 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/727/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611203451
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:8611203451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov

senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: JUDr. Michal Brožina,
súdny exekútor, Stropkovská č. 633/3, Svidník, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko,
Sovietskych hrdinov č. 163/66, Svidník, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48,
Bratislava, o zaplatenie 8.040,77 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo 4. júna 2014 č. k. 10C/110/2011-122, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania 964,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.040,77 eur so

14,25 % úrokmi z omeškania ročne od 11.06.2008 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Ďalej uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 482,- eur a trovy právneho zastúpenia
587,40 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako súdny exekútor začal dňa 27.12.2005
na základe návrhu oprávneného spoločnosti GFR, spol. s r. o. proti povinnému Z. O. exekúciu
na podklade exekučného titulu - rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24.03.1997 č. k.
48Cb/675/93. Exekútorský úrad žalobcu vydal dňa 24.01.2006 pod č. k. EX 604/2005 - 22 príkaz na

začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného vedeného u žalovanej. V súlade s ust. § 64,
§ 94 a nasl. Ex. poriadku prikázal banke povinného - žalovanej, aby odo dňa doručenia tohto príkazu na
začatie exekúcie zablokovala sumu vo výške pohľadávky oprávneného s príslušenstvom, trov konania,
poplatku za poverenie a trov súdneho exekútora 9.946.883,- Sk na účtoch povinných. Predmetný príkaz
na začatie exekúcie bol žalovanej doručený dňa 26.01.2006. Následne žalobca dňa 06.06.2008 vydal
exekučný príkaz č. k. EX 604/2005 - 85, príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu
banke, t. j. žalovanej, ktorej prikázal po doručení tohto exekučného príkazu odpísať pohľadávku a jej

príslušenstvo z účtov povinných a pripísať ich na účet súdneho exekútora v sume 514.302,40 Sk a na
účet oprávneného v sume 2.208.097,85 Sk. Predmetný exekučný príkaz bol žalovanej doručený dňa
10.06.2008. Výpisom z bankového účtu vedeného u žalovanej č. ú. XXXXXXXXXX mal súd prvého
stupňa za preukázané, že majiteľom tohto účtu bol Z. O. - povinný, pričom dňa 26.01.2006 bol na účte
zostatok 47.650,62 eur a dňa 29.02.2008 zostatok -19,14 eur, kedy došlo k zrušeniu tohto účtu. Na
základe žiadosti žalobcu mu žalovaná listom z 21.09.2009 oznámila vedenie uvedeného účtu a v prílohe
listu mu zaslala aj uvedený výpis z účtu o obratoch na ňom za obdobie od 26.01.2006 do 29.02.2008.

Predmetný list ako aj výpis z uvedeného účtu bol žalobcovi doručený dňa 28.09.2009. Žalobca tvrdil, že
žalovaná postupovala v rozpore s Ex. poriadkom, keďže napriek zablokovaniu účtu povinného umožnila
povinnému s prostriedkami na tomto účte disponovať a povinný tak z účtu vybral neoprávnene sumu
42.570,42 eur. Tým mala žalobcovi vzniknúť škoda spočívajúca v tom, že v dôsledku neoprávnenýchvýberov povinného z účtu žalobcovi neboli uhradené trovy exekúcie. Z tohto skutkového stavu súd
prvého stupňa vyvodil, že žaloba je dôvodná. Žalobca ako súdny exekútor dňa 24.01.2006 vydal
príkaz na začatie exekúcie, ktorý bol žalovanej doručený dňa 26.01.2006 a od tohto dňa bola žalovaná

ako banka, v ktorej mal účet povinný, povinná zablokovať účet povinného, čo však táto neurobila a
umožnila mu aj po doručení príkazu na začatie exekúcie disponovať s peňažnými prostriedkami na
účte. Výpisom z bankového účtu bolo preukázané, že dňa 26.01.2006 bol na účte stav 47.650,62 eur
a dňa 29.02.2008 debetný zostatok -19,14 eur, ktorým dňom došlo aj k zrušeniu tohto účtu. Doručením
príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke a to dňa 10.06.2008 vznikla

povinnosť žalovanej poukázať žalobcovi finančné prostriedky na uspokojenie vykonávanej pohľadávky
a jej príslušenstva oprávnenému, t. j. aj žalobcovi. Keďže tak žalovaná neurobila, porušila ustanovenia
Ex. poriadku, pričom porušenie týchto povinností žalovaná ani nepopierala. K osobe žalobcu súd prvého
stupňa uviedol, že ako súdny exekútor nie je v predmetnom spore súkromnou osobou, ale je štátom
určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. V
tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 08.08.2012 sp. zn. 6M Cdo 4/2011. Právny

vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemožno považovať za súkromnoprávny
vzťah, čo sa vzťahuje aj na konanie v predmetnej veci. Námietku premlčania žalovanej pohľadávky
súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovanej vznikla povinnosť dňa 10.06.2008 zrealizovať
exekučnýpríkaz,odpísaťpohľadávkuajejpríslušenstvozúčtupovinnéhoatútopripísaťnaúčetžalobcu,
k čomu však nedošlo a porušením práve tejto povinnosti vznikla žalobcovi škoda, ktorej náhradu si

uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Súd prvého stupňa súčasne poukázal na to, že nárok
žalobcu by nebol premlčaný ani v prípade, ak by sa premlčanie posudzovalo podľa Občianskeho
zákonníka. Ku škode došlo dňa 10.06.2008, pričom žaloba bola súdu prvého stupňa doručená pred
uplynutím trojročnej objektívnej premlčacej doby a to dňa 08.06.2011, pričom je súčasne zachovaná
aj dvojročná subjektívna premlčacia doba, keď žalobca sa dozvedel, že na jeho strane došlo k vzniku

škody a kto za ňu zodpovedá, až doručením výpisu z predmetného účtu povinného listom z 21.09.2009.
S poukazom na ustanovenie § 97 Ex. poriadku žalobca svoj nárok podľa súdu prvého stupňa aj správne
vyčíslil. Bolo potrebné vychádzať zo stavu na účte povinného v sume 42.570,42 eur : 90.367,13 eur
(vymáhaný nárok exekútora 17.071,71 eur + nárok oprávneného v sume 97.295,42 eur) = 0,471 ako
koeficient pre pomerné uspokojenie, čiže 17.071,71 eur x 0,471 = 8.040,77 eur. Z týchto dôvodov súd

prvého stupňa žalobe vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietla,
že súd prvého stupňa nesprávne stanovil okamih vzniku škody, t. j. nesprávne určil skutočnosť na

základe, ktorej došlo k vzniku škody. Podľa žalovanej k porušeniu právnej povinnosti ako základného
predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu došlo dňa 20.02.2007, t. j. v deň, keď žalovaná ako banka
umožnila disponovať povinnému ako majiteľovi účtu s prostriedkami na účte, prípadne dňa 11.04.2007,
kedy bol uskutočnený hotovostný výber vo výške 300.000,- Sk a jednorazový príkaz vo výške 950.000,-
Sk. Vzhľadom k tomu, že dňa 29.02.2008 bol ukončený zmluvný vzťah založený na základe zmluvy

a účet bol definitívne zrušený, ku škode nemohlo dôjsť dňa 10.06.2008 (tak ako uvádza súd prvého
stupňa), pretože v tento deň už neexistovala pohľadávka povinného voči žalovanej zo zmluvy o bežnom
účte. Žalovaná už nemohla realizovať exekučný príkaz, nakoľko neexistovala pohľadávka z bežného
účtu, ktorá by mala byť prikázaná v zmysle ust. § 94 a nasl. Ex. poriadku. Vzhľadom na to žalobca
podľa žalovanej podal žalobu oneskorene - po uplynutí 3 - ročnej objektívnej a 2 - ročnej subjektívnej

premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. Žalovaná má za to, že predmetnú vec nemožno
posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože sa nejedná o obchodnoprávny vzťah. Vzhľadom tomu je
potrebné námietku premlčania posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Žalovaná v ďalšom uviedla,
že žalobca ako súdny exekútor sám porušil ust. § 96 ods. 4 Ex. poriadku tým, že do 14 dní odo
dňa doručenia rozhodnutia súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii nevydal exekučný príkaz ani

príkaz na odblokovanie účtu povinného. Následne až 20.02.2007 doručil žalobca žalovanej exekučný
príkaz, v ktorom prikázal žalovanej, aby z bankového účtu povinného odpísala pohľadávku v celkovej
výške 155.560,- Sk, t. j. v sume nižšej než bol aktuálny stav na účte. Žalovaná v deň doručenia
exekučného príkazu a v súlade s exekučným príkazom vykonala úhradu v prospech účtov v exekučnom
príkaze uvedených. Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Súd prvého stupňa sa však vôbec
nezaoberal tým, či škoda bola spôsobená zavinením exekútora, resp. aj jeho zavinením. Žalovaná má
za to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovení Ex. poriadku (§ 96 ods. 4) a toto porušenie
zákonných povinností má príčinnú súvislosť so vznikom škody. S ohľadom na skutočnosť, že žalovanánebola účastníkom predmetného exekučného konania a ani nemohla mať vedomosť o celkovom stave
vymáhania predmetu exekúcie, ako i vzhľadom na čas, ktorý od vydania príkazu na začatie exekúcie
(26.01.2006) do vydania exekučného príkazu (20.02.2007) uplynul, žalovaná vychádzala z toho, že

splnením úhrad podľa exekučného príkazu dôjde k vymoženiu celého predmetu exekúcie. Taktiež
samotná skutočnosť, že celková suma na predmetnom bankovom účte povinného v čase doručenia
exekučného príkazu bola niekoľkonásobne vyššia než suma, na ktorej vyplatenie exekučný príkaz znel,
viedla žalovanú k predpokladu o plnej vymožiteľnosti predmetu exekúcie. V takomto prípade žalovaná
po splnení exekučného príkazu ani nemala inú možnosť ako umožniť povinnému nakladať so zvyškom

prostriedkov na jeho bankovom účte. V opačnom prípade by žalovaná porušila čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody a rozsahu (výšky) škody. Žalobca
v konaní nepreukázal ani to, že mu škoda vznikla práve v dôsledku konania žalovanej.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa treba zmeniť.

V danej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.040,77 eur, predstavujúcej jeho neuspokojený nárok
na odmene súdneho exekútora (v pomernej časti vo vzťahu k nároku oprávneného), titulom porušenia
povinností žalovanej zakotvených v Ex. poriadku (§ 94 a nasl. Exekučného poriadku).

So zreteľom na to, ako a čím žalobca vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na

zaplatenie požadovanej sumy, bolo treba zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje návrhom
uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca pre uplatnenie
nároku na zaplatenie spornej sumy považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že banka v exekučnom
konaní porušila povinnosti vyplývajúce pre ňu z Ex. poriadku tým, že napriek doručeniu príkazu
na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke umožnila povinnému vykonávať obraty

z účtu, čím znemožnila úhradu vymáhanej pohľadávky vrátane odmeny exekútora v takej výške,
aká by mu prislúchala, ak by k tomuto porušeniu zo strany banky nedošlo. Teda svoj nárok (ktorý
právne kvalifikoval ako nárok na „náhradu škody“) žalobca vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol
medzi ním ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a bankou (ktorá bola povinná
zablokovať účet povinného na základe jeho príkazu), teda vzťahu, ktorý sa zrejme netýkal niektorej

z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby. Preto na
posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bolo treba ustáliť, či išlo medzi súdnym exekútorom
(žalobcom)vykonávajúcimexekučnúčinnosťabankou(žalovanou)akopovinnouplniťpríkazyexekútora
o vzťah vyplývajúci zo súkromného práva, alebo o verejnoprávny vzťah, pričom treba vychádzať aj
z právneho postavenia súdneho exekútora definovaného Ex. poriadkom. Následne potom bolo treba

posúdiť, či vzhľadom na povahu tohto vzťahu (vyplývajúcom z Exekučného poriadku) mohlo dôjsť
na strane súdneho exekútora ku „vzniku škody“, a ak áno ustáliť, akým právnym prepisom sa tento
zodpovednostný vzťah spravuje. Treba zdôrazniť, že žalobca je povinný žalobou uplatnený nárok
vymedziť iba skutkovo. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú
právnu normu je úlohou súdu.

Účastníkmiexekučnéhokonaniasúoprávnenýapovinný,inéosobysúúčastníkmilenvtejčastikonania,
v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom
konania je aj poverený exekútor (§ 37 ods. 1 Ex. poriadku). Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú
ust. §§ 95, 96 ods. 3, §§ 97, 98 a 99, môže sa oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila

sumu, na ktorú by mal právo, keby banka postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného
nie je dostatok prostriedkov (§ 103 Ex. poriadku). V zmysle § 37 ods. 1 Ex. poriadku je teda oprávnený
účastníkom exekučného konania, pričom súdny exekútor je takýmto účastníkom len pri rozhodovaní
súdu o trovách exekúcie. Osoba oprávneného je tak odlišná od osoby súdneho exekútora. Keďže ust.
§ 103 Ex. poriadku upravuje možnosť domáhať sa nároku proti banke len pre oprávneného, súdny

exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie si uvedeného nároku.
Trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri
vykonaní exekúcie (§ 196 Ex. poriadku). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku (§ 200 ods. 1 Ex. poriadku). Za výkon exekučnej činnosti podľa tohto
zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Náklady podľa

§ 196 uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Ex. poriadku). Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia exekútor môže
požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.Odvolací súd poukazuje na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov
konania. Pokiaľ ide o platenie trov konania, tak trovy akéhokoľvek civilného konania, teda aj exekučného
konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho, t. j. každý účastník konania si svoje trovy

(náklady) konania platí sám zo svojho a až následne po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka
náhrady, resp. akéhosi preplatenia účastníkom konania už zaplatených, resp. vynaložených trov. Z
citovaných ustanovení Ex. poriadku rovnako vyplýva, že trovy exekučného konania platí, resp. znáša
v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor napr. právo požadovať predbežne
aj „zaplatenie“ preddavku na tieto svoje trovy (§ 197 ods. 2 Ex. poriadku), alebo sa môže domáhať

od oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Ex. poriadku). Až
následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete § 200 ods. 1 Ex. poriadku, oprávnený aj exekútor
nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné vymáhanie nároku, pričom podľa § 197 ods.
1 Ex. poriadku tieto náklady „uhrádza“ (nie platí) povinný. Z toho je zrejmé, že trovy exekučného konania
vynaložené na vymoženie oprávneného nároku oprávneného v prvom rade znáša, resp. platí sám
oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich zaplatenia za

to, že pre oprávneného tento jeho oprávnený nárok vymohol. Až následne má oprávnený (kvázi veriteľ)
právonanáhradunímužvynaloženýchtrovatoodpovinného(kvázidlžník),pričomvprípadevymoženia
pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť
oprávnenému z povinného (dlžník) na jeho banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj
ust. § 103 Ex. poriadku, v zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo domáhať sa

proti banke (poddlžníckou žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť
nemusel, keby banka (ako poddlžník) postupovala v súlade s ustanoveniami Ex. poriadku. Vzhľadom
na tieto skutočnosti odvolací súd po právnej stránke posúdil vec tak, že ide o tzv. poddlžnícku žalobu,
ktorou sa v zmysle Ex. poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých
nárokov vrátane trov exekútora, na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili

alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade s Ex. poriadkom (viď závery
uvedené v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 314/2011-37).
Žalobcovi v prejednávanej veci chýba aktívna vecná legitimácia. Ak by totiž aj žalovaná (banka)
nepostupovala v súlade s ust. §§ 95 až 99 Ex. poriadku, právo domáhať sa zaplatenia peňažnej čiastky
zahŕňajúcej okrem trov exekúcie aj samotnú vymáhanú pohľadávku, na ktorú má oprávnený právo ( pri

správnom postupe žalovanej), patrí výlučne oprávnenému a nie exekútorovi (§ 103 Ex. poriadku). Inými
slovami, v prípade porušenia povinností vyplývajúcich pre žalovanú z Ex. poriadku, je na oprávnenom,
aby sa domáhal poddlžníckou žalobou okrem iného aj náhrady trov exekútora.
Z týchto dôvodov odvolací súd po zopakovaní dokazovania napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220
O.s.p. tak, že žalobu zamietol.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1,2 O.s.p. a priznal žalovanej ich náhradu. Trovy konania pozostávajú zo súdneho poplatku
za odpor proti platobnému rozkazu vo výške 482,- eur a z poplatku za odvolanie v rovnakej výške 482
x 2 = 964,- eur ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.